"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

piatok, 19. februára 2016

Obycajný deň matky náročného dieťaťa

Poznáš to aj ty? Keď už od rána cítiš v kostiach, že dnes nie dobrý deň na to, aby si vôbec vstal z postele. Pretože to určite bude


Deň blbec


Ja som na to prišla už večer predtým, keď som sa snažila uspať svojho synátora, ktorý nie a nie zaspať. 



Večer blbec


Závislák od mojej hrude ju odrazu odmietal a vrieskal na plné gule, keď som ho polonahá naháňala po celom byte, a aj za cenu násilia snažila vopchať do úst môj prsník. Zbytočne.

Najskôr som rozmýšľala, že či sa nerozhodol od odstavenia sám od seba, z hodiny na hodinu a z minúty na minútu, pretože si ešte pred sprchou (cca pol hodina) svoju povinnú dávku stihol vybrať. Každopádne, som to teda vzdala a nechala, nech sa vybúri a zaspí od únavy.

Neviem ale, či susedia zdieľali môj bravúrny nápad, lebo keď sa ti nad hlavou o desiatej večer hojdá luster a niekto vám dupe v rytme "Medveďku, daj labku", nie je určite bohviečo. 
Naveľa ho zmohla únava a odrazu mu aj moja hruď bola dobrá.



Tento nočný kabaret som pripísala na vrub rastúcim očným zubom a blížiacemu sa splnu. Prežili sme aj horšie situácie.

Noc blbec

Samozrejme, noc nebola o nič lepšia. Malý kňučal, vrčal, plakal, kopal, nespal. Takže sme nespali ani my. 

Ráno blbec

Ak si myslíš, že ráno to bolo lepšie, si na omyle. Aj keď malý bol vysmiaty ako slniečko, pekne sa posadil na nočníček, všetko ako po masle. Len ja som pochopila, že ku všetkým tým neduhom sa prihlásila aj mesačná návšteva s pár dňovým predstihom. Výborne, už je jasné, prečo ten protest.

Tak som šla pripravovať raňajky a pre seba, laktačný čaj. 
Ako, priznám sa, ja vypijem naozaj všetko. Pre mňa je horký žalúdočný čaj "mňamotka", pijem iba tak pre chuť. Vypijem aj vylúhovanú obyčajnú trávu. Ale ... 
Kúpila som si nádherne vyzerajúci čaj na podporu laktácie, pomáha ako ďas, okamžite. Ošo je hneď spokojnejší. Ale obsahuje senovku grécku. To je taká chuť...neviem to k ničomu prirovnať, ale jednoducho...bleeeee. 



Ale čo my matky neurobíme pre svoje deti? Som zvedavá čo tie deti urobia pre nás...


Foto zdroj

No, ale trochu sme odbehli, teda ja konkrétne, vrátim sa k téme. 

Kým som nám teda pripravovala raňajky a "ňami" čajík, dostala som jeden zo svojich geniálnych, originálnych nápadov. 

Tak ti ja rozmýšľam, kam sa podel môj jasný rozum.
Asi sa už nadobro usídlil na hrudnom koši, 
odkiaľ si ho môj Ošo cuckajúc do brucha, tráviacou sústavou presunul do plienky, 
a tá veselo putovala na balkón preschnúť...
a potom hajdemo do práčky...
čiže jedným slovom povedané...

môj mozog očividne odplával do kanála :-)


Inak si to neviem vysvetliť, pretože to čo napadá mňa, naozaj normálneho človeka nenapadne.

Aby sa malý zatiaľ pohral, vytiahla som mu Hula-hup obruče. Zvykne si ich hodiť na zem, vojsť dnu a skákať von, jednoducho, zábava na tri minúty, čo by mi malo s prehľadom stačiť. 

Aj stačilo. Porozhadzoval ich po byte, a niečo im prikazoval. Spokojne som šla za ním s pohárom vody, aby sa napil, keď v tom to prišlo ako blesk z jasného neba.
Ošo mi pod nohy podhodil jeden z Hula-hupov. 
Kruh-plávajúca podlaha-vlnené ponožky...
vražedná trojkombinácia. Hádaj čo sa stalo.


Jedným slovom, Ikváčka :-)

Zviezla som sa k zemi - teda zviezla ak sa to dá tak nazvať...padla som ako hnilá hruška. 

Zdroj foto


No čo ti poviem...rana ako z dela (čo iné keď na zem padne slon). 
Padla som na ruku, ktorú mi len pred dvoma týždňami dal do poriadku fyzioterapeut, a vrátil na miesto vykĺbenú kostičku (nezabudol poznamenať, aby som ju šetrila, žiadne prudké pohyby). Samozrejme, ako inak?

Ja som si povedala, že tak "po ránu" trochu tanca ešte nikomu neuškodilo.
Našťastie nič nepuklo, len som si priľahla pravý, horný aj dolný orgán, natiahla som si krk. 

Ale hádaj čo? Pohár som z ruky nepustila. To nie...iba som vyliala vodu na seba, Oša a knihy čo boli okolo. 
Každý pohyb hlavou ma z natiahnutého krku bolel (zajtra mám ísť na heavy metalový koncert. Ako budem pogovať?), rozrazila som si lakeť, na stehne sa mi objavila brutálna modrina.


Ale vysvetli mi, prečo sa rozplakalo moje dieťa, keď som sa to ja váľala po zemi ako mŕtvy chrobák.

No mohla som dopadnúť aj horšie, ale nad tým som nerozmýšľala.

Ale deň ešte nekončil a ja som sa už tešila na ďalšie prekvapenia, ktoré si pre mňa prichystal.


Dopoludnie blbec



Po čase som zistila, že môj chlap zas nevyniesol smetí. Večer som ho pekne poprosila, aby ho ráno zobral so sebou, že s malým sa mi to ťažko nosí.
Hmmm...chlapi. 
Tak ti to teda v krátkosti opíšem, hej?

15 minút som naháňala po byte svoje dieťa s overalom v ruke. Ten predo mnou utekal aj s puzzle gorilou v ruke a zavýjal:

"VAuuuuuuuuuuu..."

Pozn. Momentálne sa učíme zvuky gorily a vlka, a stále to trochu pletie. 



Potom som ho poslala po topánky, a on za mnou prišiel s knihou o Červenej Čiapočke. Otvoril ju na stránke, kde akurát tehotný vlk čaká na horára, aby mu pomohol s pôrodom Karkulky a babičky. 
Ukázal na vlka a začal sa trieskať do hrude a robiť:

"Huhuhuhuhu..."

Pozn. Zvuk gorily ak by si náhodou nevedel.



Pri obliekaní do overalu som sa mu snažila vysvetliť rozdiel, ale nemyslím že to veľmi pochopil. Nevadí, pochopí časom.

5 minút sme čakali na náš "úžasný" výťah (to je genéza sama o sebe). Niekoľkokrát si to pobehol doooole a hoooore, (ja to nazývam tour de Výťahová šachta), a potom, keď sa dostatočne vybúril, zastavil aj na našom poschodí. 
Medzitým mi skoro ruku odtrhlo, pretože môj chlap musel akurát včera vyhodiť železné tyče do koša (aspoň myslím, lebo minimálne pätnásť kíl vážilo to vrecko). 
Za normálnych okolností brnkačka, ale akurát dnes som si narazila tú nešťastnú ruku...

6 minút sme stáli s odpadkovým vrecom pri vchodových dverách a snažila sa prehovoriť Oša, aby prestal trieskať do výťahu a vyšiel von, na vzduch.

5 minút zas sme stáli pri našom aute a rozprávali sa s ním. Ošo sa mu musel zdôveriť s dnešným maminým cirkusovým kúskom s pohárom v ruke.


Ilustračné foto

10 minút balil Ošo neznáme dievčatko vo svojej zvláštnej reči. Aby reč neviazla, zapojíl aj jej starú mamu (a maminu ruku mohol sáčok so železom aj odtrhnúť...)

7 minút skákal do objavenej mláky. Juuuuj, to bola paráááda! (Určite ale nevedel pochopiť, prečo sa mama tak kyslo tvárila?) 

Po pol hodine sme sa konečne priblížili k smetiakom, ktoré sú od nášho vchodu vzdialené ani nie desať metrov, a ja som cela šťastná mohla to tristokilové vrecko hodiť do koša.
Juuuuj, to bola parááááda! (Ale mama nevedela pochopiť, prečo sa Ošo tak kyslo tváril, keď ho odtiahla od mláky).

Cesta späť.

4 a pol minúty sme sa rozprávali s maltézákom

5 minút skákal po tej istej kaluži, ale mne to už bolo jedno, keďže som mala prázdne ruky. To bola lahoda. Z takých maličkostí sa potom človek viac vie tešiť.

No, začalo pršať. Môj syn síce mal overal, ale ja som vybehla iba vyhodiť smeti, neočakávala som, že dnes si dáme "Singing in the Rain".



Cca 5 minút som len tak mokla, mokla,...ale potom som to vzdala. Zobrala som dieťa na ruky a utekali sme domov. Už bol čas spánku.

Popoludnie blbec

Ten čas, keď Ošo konečne zavrie oči, mám iba sama pre seba. Uvarím si kávu, vyložím si nohy a pustím sa do čítania alebo písania.
Ale v tento deň spal iba dovtedy, kým som si neuvarila kávu a nevyložila nohy. 


To je mojich päť minút siesty :-)

No, keď som zobrala knihu do rúk, už bol hore. A už nezaspal. Za to poctivo didal a didal. Každých päť minút. Doháňal včerajšie odmietanie.

Mala som toho dosť. Krk ma bolel stále viac a viac, ruka ma bolela, modrina na nohe sa obliekala do farieb dúhy. A do toho jak natruc ma začalo bolieť aj brucho a pridrúžila sa neželaná nervozita.
Keď už som mala päťdesiaty krát za sebou čítať Môjho macíka, vravela som si, buď ja, alebo kniha dnes vyletia von oknom.



Kým mladému výjdu všetky zuby ja medzitým prídem o tie svoje štyri, a vlasy mi zahalí striebro.

Sama neviem, prečo som dnes tak vyvádzala..., veď to bol celkom v pohode deň. Malý ryčal iba asi desaťkrát za hodinu, na chrbte som bola každých desať minút, celkom pohoda.

Vera, boli časy, keď nám plakal dlhých dvadsaťštyri hodín a nedal sa utíšiť nijako raz. 
Už sme mali dni, keď som noc čo noc hopsala na fitlopte a zbožne pozerala na balkónové dvere, že si dám jedného "lomeňáka" zo siedmeho poschodia.




Mali sme aj dni, keď sme vyšli von, a Ošo z kočiara vrieskal tak hlasno, až prehlušil mliečny expres vypiskujúci melódiu z filmu "Slunce, seno..."

Prečo ma dnešok zlomil? Asi som predsa len človek a nie supermama, ako som si doteraz o sebe s hrdosťou myslela.

A tak som sa rozhodla, že dnes na pôjdem Zumbu, hoc aj keď som bola pôvodne presvedčená, že nie.

A tak som šla.


Zumba blbec



To, čo malo byť pohodové cvičeníčko sa zmenilo na besniace šialenstvo. Cvičiteľka Petra meškala päť minút, a tak aby nám ich vynahradila, nahodila vražedné tempo.
Prečo dnes? Lebo dnes je deň blbec!

Pozn. Myslel si si, že som to po mojom prvom pokuse vzdala? Kdeže. Už som bola minimálne trikrát, je zo mňa stará harcovníčka. Už ovládam aj niektoré choreografie. 

No dnes mi boli zbytočné, pretože sa Petra rozhodla pre niečo nové.

No potešilo ma, že dnes na cvičenie došla nová tetuška objemnejších tvarov, tiež v bielo-čiernom odetá ako ja, takže dnes sme boli za medvedíka Pandu dve. 
Dokola tie krásne žirafy s dlhými krkmi, 
bocianiky s dlhými nohami, 
k tomu naspídovaná veverička - cvičiteľka Petra...

ZOO jak še patrí.



No čo ti poviem. Umrela som a znovu ožila, niekoľkokrát. Ale aspoň som sa cítila lepšie.
Iba cestou domov som sa neovládla, a zhrešila som s keksíkom. 


"Fuuuuuj, hanbaaaaa,...."

Ja viem. Daj mi do tela. Ale po takom dni? Už som sa tešila iba na vaňu a posteľ. 


Pokojný večer



Pri vchodových dverách mi zrak padol na parte, ktoré tam niekto vyvesil.
Umrela mladá kočka, v mojom veku.
A ja som sa rozplakala. 
Domov som prišla vyrevaná so slzami v očiach. Môj muž, znalý psychopatických stavov svojej ženy ma len objal a upokojoval. 

Na to sa mi rozbehol do náručia môj syn, okúpaný, napapaný, v pyžamku, ako inak s knihou Môj macík v ruke a dožadoval sa bozku a čítania.

A ja som bola tou najšťastnejšiou bytosťou vo vesmíre. 
Keď som večer, po piatom prečítaní knižky Môj Macík, ľahla do postele, dospela som k nasledovnému:

Mojich "ťažkých" šesť myšlienok na záver

1.) Ak máš kilá po pôrode navyše, je to preto, lebo si na svet priviedla najúžasnejšiu bytosť na svete.

2.) Ak si si dala keksík, si bohatá, lebo ľudia v Afrike nemajú ani to.

3.) Ak prídeš domov a má ti kto osušiť slzy, si tou najšťastnejšou ženou na svete, pretože ten muž ťa pozná s chybami a aj tak ťa miluje. A môžeš byť pred ním sama sebou.

4.) Ak stokrát denne sa hráš na kravu, kozu, sliepku, opicu, a čítaš dokolečka dokola jedno a to isté leporelo, znamená to, že máš zdravé a zvedavé dieťa. Čo si priať viac?

5.) Ak ti pri páde nič neprasklo (kosť, dieťa, pohár) je to fajn. Znamená to, že máš ešte stále dobre kosti, kvalitné poháre a šikovné dieťa, ktoré uskočí, keď padajú balvany.

6.) Ak si sa ráno zobudil, a nadýchol čerstvého vzduchu plného mestského smogu, znamená to, že dnes môžeš začať meniť deň blbec na šťastný deň. 
Veď k tomu tak veľa netreba :-).



A dnes na záver si dáme klasiku:

Klasika na záver

"Štestí, co je štestí. Muška jenom zlatá!"




Zdroj pohybujúcich sa obrázkov: http://giphy.com/

Články súvisiace s dnešným dňom:




Spln na obzore









Vamos a la Zumba




Že spánok? To coooo

8 komentárov:

  1. Tento tvoj článok ma nesmierne pobavil. Aj keď nemám dieťatko, poznám ten pocit, keď je deň blbec a neustále sa lepí na päty. V každom prípade verím, že budeš mať v najbližších dňoch iba tie pekné dni :)

    Čo je dobré to musím mať aktuálne aj s extra mega GIVEAWAY

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne. Ono tie dni blbec dokážu s človekom poriadne zabávať v každom veku. Ale najdôležitejšie je, že každý deň raz skončí a my môžeme očakávať lepšie zajtrajšky. A ja som večná optimistka...každý deň si treba naplno užiť, aj keď je blbec :-).

      Odstrániť
  2. haha som sa aj posmiala a úplne ťa chápem každý má nejaký ten svoj deň :D , super článok ;)

    http://teenmumy.blogspot.sk/

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ĎAkujem veľmi pekne. Len aby tých dní bolo stále menej a menej :-). Kým ráno vstaneme tak je to stále super :-). Treba sa naučiť tešiť z maličkostí :)

      Odstrániť
  3. Ďakujem ti za krásny komentár na mojom blogu (: A jednoducho som musela prísť na tvoj. Máš úplnú pravdu a píšeš skvele... Byť mamičkou je ozaj náročné, ale stojí to zato.

    Daniela

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem :-). Náročné to je určite, hlavne keď i bábätko je náročné. Ale aspoň sa nenudíme a mám o čom písať. A každý deň je prekvapením, čo nového nám donesie. A treba si užívať také tie jednoduché maličkosti. Úsmev i plač, hlavne že je zdravie :-)

      Odstrániť

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem