Ďalší zoznami vecí, ktoré ja nikdy robiť nebudem, keď budem matkou

"Ale život nebeží, tak ako práve chceme,"

Miro Žbirka - Možno sa ti zdá

Onoho času, kdesi na začiatku som napísala článok o tom, ako som si kedysi, keď som ešte nemala deti, predsavzala, že niektoré veci nikdy robiť nebudem, a že sú mi proti srsti. A ako ma Ošo donútil nejaké to myslenie a konanie zmeniť. 

Čas o niečo pokročil, konkrétne o dva roky, a ja som si uvedomila, že táto dilema, porušovať všetky svoje predsavzatia z pubertálnych a premúdretých čias vo mne ešte zostáva, no môj syn ma núti siahnuť až na dno svojich možností, a niektoré veci meniť z hodiny na hodinu, zo sekundy na sekundu. 

V dnešnom článku ti prinesiem zas pár takých tých vecí, o ktorých som si myslela, že ja nikdy robiť nebudem, ale jednoducho, osud a Ošo sa na mojich plánoch iba zabávajú.

1.) Nebudem dieťa podplácať mňamotkami!!!

Ako veľmi som sa pohoršovala na mamičkách, ktoré neustále niečo "tískali" deťom do rúk či do hlavy, len aby tie nakoniec urobili niečo, čo chce matka. Kdeže, kdeže. Moje dieťa ma poslúchne na slovo, ja toto potrebovať nebudem. 

Ale došiel na psa mráz. Ošo nám vyrástol, v malom mozočku sa mu formuje rozum, ego, ale hlavne, slobodná vôľa. To v jeho hlave konkrétne vyzerá asi takto: 

"Mater moja, ty si odrazu zmyslíš, že je čas ísť na autobus, tak ja "šicko nechám tak"? A to iba preto, lebo máme už pol roka termín u doktorky? No už ma vidíš. Ja tu parkujem autíčka, nevidíš? Nejaká doktorka mi môže byť ukradnutá..." 

A v taký čas čo? Nervózna a bezradná mater siahne na to, čo pomáha okamžite. Jasné, mohla by som spustiť svoju siahodlhú reč, a prečo, a načo, a musíme... No, autobus nepočká, ani doktorka kvôli mne nenechá ambulanciu otvorenú do štvrtej, kým sa môj synátor rozhodne, že je zaparkované. A už vyťahujem kúsok horkej čokolády, ktorej sladké reči môj syn rád počúva. 

A kým sa s kockou čokolády "patlá" po čistých nohaviciach a tričku, už ho obúvam a padáme z domu. Radšej špinavé háby, ako prepadnutie termínu. 

2.) Nebudem ho nasilu vyťahovať z ihriska (alebo parku...)

Skutočne nechápem niektoré mamičky, ktoré vtrhnú do hry detí, chňapnú potomka za ruku a ťahajú ho nasilu z ihriska preč. Jasné, že nastáva krik, vresk, hádka a nepochopenie. 

(Pozn. aby si pochopil, to dieťa sa cíti asi tak ako ja, keď sledujem nejaký dobrý film, tesne pred pointov príde môj chlap domov, zapne nejaký spotrebič a vyrazí mi poistky, vypne wifi a trvá nejakú hodinu, kým to všetko opäť nahodí. Alebo ak nerozumieš reči môjho kmeňa, tak ako sex bez bodky...:-)) 

Tak toto fakt nie. Povedala som si, že tadiaľto moja cesta viesť nebude a svoje dieťa nebudem nasilu ťahať z ihriska. A kým tam jesto detí ako smetí, a spoločne sa hrajú (rozumej, rozoberajú ihrisko na súčiastky), tak ho nechám na pokoji a s inými mamičkami spomíname na staré dobré časy nášho detstva. Ale keď už slnko dávno zabudlo, že dnes zohrievalo aj našu ulicu, keď všetci kamaráti už sladko spinkajú a mamičky chlastajú víno aby si upokojili nervy, my dvaja ešte stále sedíme na ihrisku, a hráme sa s neviditeľnými priateľmi. 

A co včilekaj? 

Už aj zima, už aj komáre žerú, aj by už do postele bolo načim... Tak začneme siahodlhý dialóg:

"Zlatko, ideme domov!"

"Nie!"

"Zlatko, je veľa hodín!"

"Nie!"

"Už musíme ísť spinkať!"

"Nie!"

"Musíme sa okupať!"

"Nie!"

"Musíme sa najesť!"

"Nie!"

"Už je tma!"

"Nie!"

"Dobre, idem sama!"

"Nie!"

"Tak poď so mnou!"

"Nie!"

"Ale musíš ísť, lebo mamka tu má kľúče a nevie si sama otvoriť dvere. Pomôžeš mi?"

"Nie!"

"Tak zavolám tatika, aby mi otvoril!"

"Nie! Ja! Ja! Ja!"

Dospelí sa nad tým všetkým pousmejú, ale výrazy pubertálnych detí vôkol mi dávajú jasne najavo, že v ich očiach pôsobím ako totálny blb, ktorý si nevie otvoriť vchodové dvere. 

3.) Nebudem ho ustavične obmedzovať v pohybe

Odkedy sa mi malý narodil, tak mi iné mamičky, na margo mojej postavy, zvykli hovoriť:

"Počkaj, ty sa pri malom nabeháš a potom schudneš. ani Zumbu či beh ti nebude treba...!"

Avšak, moje dieťa nepatrí medzi tie deti, ktoré sa strmhlav vrhajú pod autá, skáču po hojdalkách, lezú po knihovníčkach, či objavujú iné spôsoby ako pripraviť rodičov o posledné farebné vlasy a hladkú pleť. Odmalička je skôr opatrný a trikrát si rozmyslí, kde vylezie, čo sa môže stať a či si veľmi neublíži. Nikdy nejde za hranicu svojich možností. Ak aj chce, obvykle ma chytí za ruku a pomalým, rozvážnym krokom sa hýbe kupredu. 

I tak trochu som ľutovala mamičky, ktoré ustavične iba bežia za svojimi deťmi a kričia:

"Jožko, stoj, stoj, stoj!"

"Ferko, nebež tam!"

"Preboha, Janko, kam to lezieš?"

A ja som sa iba usmievala popod fúz, spokojne som si sedela na lavičke, popíjala kávu a čítala knihy, kým sa dieťa vyhralo na ihrisku. Ale iba donedávna. Onoho poobedia sme si vyšli na malý výlet a neviem aký rapeľ mi ho chytil, to dieťa sa samé, bez rozmyslu, rozbehlo na most pri spáde. Bez varovania, bez kriku, bez toho, aby ma chytil za ruku. Potom si zas čosi zmysel, a rozbehol sa na mólo pri jazere a nahol sa priamo nad vodu. A tak to fungovalo celý čas a ja som za ním behala a kričala:

"Ošo, počkaj!"

"Ošo, stoj!"

"Ošo, nebež tam!"

"Preboha Ošo, nelez tam!"

Niežeby mi vadilo, že sa Ošo osmeľuje a objavuje svet a mamu mu už k tomu ani veľmi nepotrebuje, ale nemusí hneď pri takom prvom dobrodružstve skončiť v mútnych vodách Hornádu. 

4.) Nebudem ho "čičikať" za každé "bibinko"

Nie, nie som zlá matka, teda aspoň si to myslím. Ale letieť k nemu raketovou rýchlosťou iba preto, lebo sa potkol o koreň stromu, vyskakovať z lavičky pri každom capnutí na zadok, či kontrolovať jeho životné funkcie pri každom rozbitom kolene, mi pripadá trochu cez čiaru. Ale môj syn ma donúti vystrájať aj také veci.

Nie, nepatrí k takým tým deťom, ktoré vrieskajú na pol Kašova pri oškretej rúčke:

"Toooľko krviiii!"

Práve naopak. Vo víre hry si niekedy ani neuvedomí, že spadol, a už sa mi stalo, že sa dobehol napiť vody, a až vtedy som si všimla, že ma oškretú pol tváre. Poprípade, pri večernom sprchovaní objavím ďalšiu chrastu na kolene s troma modrinami. 

"Ošo, ty si spadol?"

"Áno. Na hojdačke! Fufukaj mamka!"
"Lepšie láska?"
"Lepšie."

Fíha, to musel byť dramatický pád, ale ani nemukol. Pred spaním pofúkam a hotovo. Minule sa takto nešťastne postavil do pŕhľavy a iba vtipne si poskočil a nechápavo na mňa pozrel:

"Mamka svrbí. Mamka štípe. Mamka svrbí. Mamka štípe..."

Ale zato dokáže spraviť neskutočné divadlo, keď vyhodí lopatku tak nešikovne, že mu dopadne rovno na hlavu. Poprípade mu lístok zo stromu spadne na ramienko. Alebo mu chlapec z dediny nechtiac pristúpil mikinu... Panečku. To je vresk ako lodná siréna.

"Mamaaaaaaaaaa..." 

A vtedy mama musí pristúpiť, objať, pofúkať, čičíkať, pomojkať, pobozkať. Očividne mám doma herca :-)

5.) Trpezlivo mu budem odpovedať na všetky jeho trpezlivé otázky

Pomaličky sa mu rozväzuje jazýček, a už mu nerozumie iba jeho mama, ale aj blízke okolie. Typicky jeho slovíčka ako:

"Maňo, maňoňo, makiky, bakiky..."

sa menia na:

"Maslo, lietadlo, lyžičky, topánky..."

A s objavovaním sveta prichádza aj staré známe "Prečo?" A tu by sa mala naplno ukázať moja trpezlivosť a fantázia. Pri hľadaní správnych odpovedí na uspokojenie jeho fantázie. Avšak i tá má svoje medze: 

"Mamka, prečo nenastupujeme na autobus?"

"Lebo nie je náš, chrobáčik."

"A prečo?"

"Lebo ide inde, než chceme ísť my."

"A prečo?"

"Lebo každý autobus ide inde. Niektorý ide na Terasu, iný na Furču, ďalší do Kašova."

"Mamka, prečo nenastupujeme na autobus?"

"Lebo nie je náš, chrobáčik!"

"A prečo?"

"Lebo ide inde, než chceme my."

"A prečo?"

"Lebo každý ide inde. My ideme do mesta a tento na Ťahanovce."

"Mamka, prečo nenastupujeme na autobus?"

"Lebo nie je náš, chrobáčik!"

"A prečo?"

"Lebo nejde tam, kde my potrebujeme!"

"A prečo?"

"Lebo každý ide inde!"

Pozn. Pre ukrátenie článku iba spomeniem, že takto sa to opakovalo asi desať minút, cca sme tento rozhovor otočili osemkrát.

"Mamka, prečo nenastupujeme na autobus?"

"Neviem!"

"A prečo?"

"Lebo tam je náš!"

Povedala som celá šťastná a ukázala na prichádzajúci autobus. 

"To je náš?"

"Áno!"

"A prečo?"

"Lebo ide tam, kde chceme my!"

"A prečo?"

"Lebo tento ide do mesta a my tiež."

"A prečo?"

"Ktovie, odpovie!"

"A ktovie?"

"Ja neviem!"

"A prečo nevieš?"

"Lebo neviem všetko!"

"A prečo?"

  

Tu už aj mne dochádza slovná zásoba, odchádza rozum a tak mu dám do rúk svoj cestovnú kartičku, a chvíľu si zvedavo obzerá moju fotku. Ja si medzitým snažím do hlavy vrátiť utekajúcu myseľ a o tri minúty začína podobný rozhovor opäť :-).

6.) Nebudem po ňom hystericky kričať

Tak priznám sa, že to nebol hysterický krik, ale krik predsa len. A prečo? Vracali sme sa domov z výletu, a môj močový mechúr bol už totálne, ale totálne pred výbuchom. I som sa bála zakašľať či kýchnuť, pretože viem, že v taký čas i malý impulz stačí ku kaluži pod nohami. A keďže ja nie som odvážna exhibicionistka ako môj syn, nestiahla som si gate uprostred ulice a neuvoľnila som si napätie. Tak som ho iba súrila stále naliehavejšie, aby sme sa teda presunuli bližšie k nášmu domu. Ale jeho zaujíma v taký čas úplne všetko, len mamin mechúr je mu totálne ukradnutý.

"Oško, ponáhľaj sa. Mamka sa ponáhľa!"

"Mamka, ako sa tu dostali tie kamene? To vietor?"

"Áno vietor, chrobáčik, ale prosím, poď už!"

"Mamka, a nejdeme za Robkom?"

"Zlatko je veľa hodín, Robko už určite večeria a pôjde spinkať! Pohni si."

Konečne sme sa dostali do vchodu, keď som ho posúrila:

"Ošo choď privolať výťah!" 

"Mamka, to čo je tu napísané?"

"Zlatko prosím ťa, mamke treba pišať, bež privolať ten výťah!"

"Prečo ti treba pišať? Ako ti treba pišať? Načo ti treba pišať? Z pišuľky ti treba pišať?"

"Okamžite stlač ten výťah, lebo to urobím ja!"

"Dobre, dobre, už tlačím."  

Nuž, nie som na seba veľmi hrdá, ale zúfalé časy si žiadajú zúfalé činy. A ja som už bola riadne zúfalá. Už vo výťahu som si stiahla svoje gate a do bytu vletela nadzvukovou rýchlosťou. 

7.) Nebudem pred dieťaťom sedieť čumiaca do PC, alebo do mobilu

Ak nechceš, aby niečo tvoje deti robili, nerob to ani ty. A ja by som nerada, aby sa z môjho syna stal digitálny a počítačový maniak. Preto sa snažím doma netráviť čas pred telkou, notebookom mobilom. Radšej mám v knihe knihu, krížovky či omaľovánky s mandalami. Svoje články píšem obvykle kým malý spí, alebo s ním môj chlap varí či kuje iné pikle. Avšak vie, že mamka píše články na počítači a mobilom telefonuje, lebo občas to jednoducho tak vyjde. Ale nie je to pravidlom. 

Dnes som ti chcela priniesť tento môj krátky článok, a tak som mu povedala, aby sa obliekol do pyžamka a že pôjdeme spinkať, aby som mohla potom pracovať. Pozrel na mňa skúmavým pohľadom, zmizol z obývačky, a potom sa vrátil aj s mojim notebookom. Položil mi ich na nohy a zahlásil:

"Ty píš článok, ja sa idem hrať!"

Nuž, nemala som žiadne vhodné argumenty na vyvrátenie jeho slov, a tak som dnes zo seba vystrúhala, vďaka jeho povoleniu i vďaka tomu, že občas porušujem všetky svoje pravidlá, tento článok, ku ktorému ma inšpiroval sám život. 

A týmto sa s tebou nadnes lúčim, a pri ďalšom článku sa na teba teší:

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:

"Chceš-li Boha rozesmát, sděl mu své plány."

Woody Allen

Čítal si už?

10 vecí, ktoré nikdy robiť nebudem, keď budem matkou 1. časť

10 vecí, ktoré nikdy robiť nebudem, keď budem matkou 2. časť

10 vecí, ktoré nikdy robiť nebudem, keď budem matkou 3. časť

Mne sa to určite nestane