"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

streda, 21. júna 2017

Dovolenkové perličky

"Ach ten je môj, ten sa mi podobá"
Peter Lipa - Podobnosť čisto náhodná


Dnes nemám veľmi rozdumovačnú náladu, ale i tak mám chuť niečo napísať, tak som sa rozhodla, že ti dnes prinesiem pár príbehov a hlášok, ktorý priniesol náš pobyt v Kašove. Nevravím, že to bude zas tak vtipný článok, ako ja len dokážem zosmoliť, ale chcem ti trochu priblížiť dôvod, prečo nám je tam tak dobre :-)




Cesta z mesta


Ako si si iste všimol, tých článkov bolo za posledné dni trochu pomenej. Nie, nezmizla som z povrchu zemského, ale ten čas sme trávili na našej chalúpke, kde civilizácia síce dochádza, ale ja sa jej aspoň v tejto oáze pokoja snažím trochu ubrániť. Veď nemáme toho hluku a elektrosmogu dosť v meste? Aspoň na dedine chcem mať od toho všetkého pokoj. I keď zas, toho hluku je dosť z kosačiek, cirkuláriek, kokrhajúcej hydiny, štekajúcich psov, traktorov a prdiacich áut, ktoré sused odnaproti v kuse opravuje, ale i tak je to iný hluk, ako mestský.


Avšak sa mi za ten čas nakopilo námetov na článkov, prečítaných kníh či ďalších diagnóz, ale žiadny strach postupne ti ich prinesiem a zas ťa svojimi slovami pootravujem :-).  

Aby som pravdu povedala, i Ošo je na dedine nejaký spokojnejší a pokojnejší. Akosi menej plače, viac jedál poje, viac pobehá, a dokonca tam má aj viac kamarátov. Od tých najmenších, až po tých veľkých. Nenudí sa tam tak, ako v byte. A od minulého roku si už našiel spoločnú reč aj s dievčatkami, nemal na výber, keďže v jeho veku sú tam samé kočky. Takže už sám volal Kristínku či Dominiku hrať sa, a neodháňal ich od seba ako minulého roku. 

Pozn. O pár rokov to budeme mať veselé. Toľko dievčat, jeden chlapec...hmm :-) 

A ďalší dôležitý poznatok, v kamennom dome sa horúčavy lepšie znášajú ako v mestských skleníkoch (nabudúce určite prinesiem epizódu o našom balkóne...máš sa na čo tešiť :-)). Akurát toho dažďa by mohlo byť viac, ani náš tanec "hula-hula", ktorí sme spoločne vymysleli na privolávanie dažďa tie nešťastné kvapky nepriniesol. Ako som už písala, hold, dedinka chýba na mape...

Aj takéto situácie prináša život s deťmi


Pri trávení času s dedinskými chlapcami už začína aj chlapec rozmýšľať a niekedy ma dostane svojimi dumkami do kolien. Ak teraz už je taký vychytralý, čo ma to len čaká o pár rokov? Svojimi hláškami, názormi a argumentami ma dostane do takej pozície, že nedokážem racionálne oponovať. Už teraz niekedy dostanem "preplesk", a to má tri... Tak to ale končí, keď je dieťa inteligentnejšie ako rodičia. 

Tak teda, pár perličiek z úst môjho syna:

Chceli sme ho naučiť bicyklovať na normálnom bicykli, nie na odrážadle. No toto dvojkolesové vozidlo s pedálmi sa mu nie veľmi pozdávalo. Chodil okolo toho, obzeral si to z každej strany a nakoniec i mal tendenciu sa na to čudo posadiť. No rozmyslel si to a nakoniec ho šmaril o zem. 
Naša starká ho chcela trochu motivovať a tak mu povedala: 
"Ak prejdeš s bicyklom okolo parku, dostaneš kúsok čokolády."
No jemu nebolo viac treba, chytil bicykel pod rameno a začal pochodovať.
"Hej, kam s tým ideš?"
"No okolo parku!"
A boli sme jasné. Starká nedefinovala, že to musí prejsť na bicykli. Park obišiel a tak vyfasoval kocku čokolády. Bicykel skončil v šope a opäť sa po parku premával na motorke. 

Dlho som ho nepočula, a pri dieťati je minútové ticho veľmi podozrivé. Tak som vyšla na gánok a zakričala:
"Ošo, kde si?"
"Tu!"
"A čo robíš?"
"Pracujem!"
"Ako?"
"Najviac na svete!"
Prelieval vodu z malej konvičky do veľkej konvičky a potom polieval kvety. Aká práca je viac? Bodaj by neboli tak krásne :-)





Sedeli sme podvečer v obývačke a odrazu sa zapol telkáč a začali preskakovať programy.
"Ošo, čo to robíš?"
"Tlačím gombík!"
"A čo si s tým diaľkovým chceš?"
"No stlačiť gombík!"

Čerstvý vzduch a pohyb očividne na tie deti pôsobia tak, že im rozumček funguje na plné obrátky. No nestačíme si to všetko zapisovať.

"Ošo, kam ideš?"
"Šikať s Kikinkou!"
(Šmýkať sa s Kristínkou! Pozn. autora :-))

"Decká, čo to robíte?"
"Kakáme s Minikou!"
(Skáčeme s Dominikou! Pozn. autora :-))

"Deti kde ste?"
"Tu."
"A čo robíte?"
"Opičováme!"
(Odpočívame! Pozn. autora :-))  


Pozn. Tá mater nič nechápe...

Ale ako som si všimla, ani iným deťom nechýba ostrovtip, humor a chytré odpovede na naše otázky:

Malá Karolínka (3 roky) sa posadila na šmýkalku a začala počítať:
"Jeden, dva, štyri!"
"Hej, a tri ti kde ostalo?"
"Tu!"
Ukázala s prstami tri:
"Ja mám tri roky."

Bola som s Ondrom (13 rokov) na hubách a o niečom sme sa bavili, asi o živote a tak:
"Chápete či ne?" zakončil nejakú tému chlapec.
"Jasné, že chápem. Nie som blbá, veď mám nejaké to IQ!"
"Ta kemu treba inteligenciu, keď nie je pekný?"

Túto nelichotivú informáciu som ťažko rozdýchavala, ale Alexandra (8 rokov) mi zas navrátila vzduch do pľúc:
"Teta, a to koľko rokov ste mala, keď sa vám Ošo narodil?"
"Jaj dievčatko, už po tridsiatke."
"To fakt?! Ja som myslela, že máte dvadsať!"

Miško (4 roky)
"Dedo, to prečo natieraš bielou farbou tie stromy?"
"Aby nám v zime nepopraskali."
"A potom tým stromčekom budeme hovoriť brezy!"


Ešte aj po 14-tich rokoch nás domáci nepoznajú a tak stále odpovedáme na rovnaké otázky. Môj chlap sa už roky zoznamuje s tým istým človekom, v krčme na pive. A vždy ten rozhovor vyzerá rovnako:
"Sluchaj, a ty ši kto? Ja som Ďodi!"
"Dano!"
"Jaj, ta tebe ši zapamatám. Máš meno ako kolega!" 
A o rok sa zoznamujú zas :-)

Pekne sme sa pozdravili jednej tete, ktorá očividne nevedela kto sme, hoc ako som povedala - 14 rokov. Tak dúfala, že to všetko vytiahne z Oša, ale ten má vlastnú hlavu:
"Ahoj, a tí si čí?"
"Mamkin!"
"A ako sa voláš?"
"Ja!"
"A kde bývaš?"
"Doma!"
"A kde to je?"
"Doma, hore!"
A hotovo. Mám to ja chytrého syna, čo má čo cudzím vykladať, kto je a odkiaľ je!



Takže, čo ti poviem. Milujem ja tú bezprostrednú detskú logiku, nevinnosť a úprimnosť, s ktorou odpovedajú na trápne, dospelácke otázky, ktoré ich rušia pri živote. Avšak sledovať ich pri hre a rečiach naozaj stojí za to, a už teraz sa teším, ako budem pol leta stáť na záhrade a zapisovať tie "ničtýmnemysliace" duchaprítomné hlášky. 

A nakoniec, v posledný deň sa naše želanie vyplnilo. Bodaj by aj nie po takých milých rečiach si svet spomenul na dedinku, a z neba sa spustil konečne dážď :-)

Pár slov na záver


Tak a to je na dnes všetko. Snáď som ťa na noc trochu svojimi trápnymi rečami potešila. Že nič moc teda? Veď ja nevravím, že musím byť iba vtipná. Ja iba ukazujem realitu taká aká je :-). Potom budem iba dúfať, že nabudúce ťa rozosmejem viac. Alebo rozplačem, keď inak nedáš. Momentálne u nás prebieha Artfilm fest, na ktorý som sa celý rok tešila, tak ti prinesiem pár dojmov z filmov, ktoré som navštívila, a tie nás teda vôbec nerozosmiali :-(.
Tak či onak, ešte mám pár dojmov a dumiek, s ktorými sa s tebou chcem podeliť, či už zo života, z kníh alebo filmov. Budem teda rada, ak si ma zapneš aj nabudúce a opäť si prečítaš moje slová. 







Tak ti prajem krásny večer a na ďalšie stretnutie s tebou sa teší:

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:


"Dospelí sami nikdy nič nechápu a deti hrozne unavuje stále a stále im niečo vysvetľovať. Deti musia byť k dospelým veľmi zhovievavé."


Antoine de Saint-Exupéry

Čítal si už?:

12 komentárov:

  1. Já ty tvoje články vážně zbožňuju :-) děcka jsou naprosto úžasné, jejich hlášky prostě nemají chybu. Budu se těšit na další z tvých postřehů, užívej si sluníčka a pozor ať se nespálíš, tak jako já :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi krásne. Máš pravdu, tie hlášky sú na nezaplatenie a ja mám stále pripravený zápisník s perom a všetko si to poctivo zapisujem. Snáď ešte donesiem nejaké zaujímave príbehy zo života, ktorými ťa poteším. A ďakujem, dúfam že sa nespálim ani ja ani malý, môjmu chlapovi sa to už podarilo, ale on si nedá povedať. My sme v tomto trochu boajzlivejší a natierame sa a schovávame sa pred priamym slniečkom. Daj sa skoro do poriadku, nie je to nič príjemné.

      Odstrániť
  2. Jaj ten Oskar nas jedneho dna postavi vsetkych do laty. ��

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Veruže. Ten je môj, ten sa mi podobá :-). Ale zas, vie čo chce a vie ako na to :-)

      Odstrániť
  3. Boží! :D Hlavně to kolo, vychytralý klučina. :D

    Kája, kajajaja.blogspot.cz

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne, to veru je. Ale zas, to asi všetky deti dokážu takto rozosmiať dospelých. A s tým bicyklom nás teda riadne "zabil". Ale zas, nedefinovali sme to presne, naša chyba :-). Uvidíme, čo nám ešte v budúcnosti prinesie. Snáď z toho bude pár článkov :-)

      Odstrániť
  4. Výborné! Já se fakt těším, až malý začně mluvit, to si něco vyslechneme :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To veruže áno. A nezabudni si všade nosiť zápisník, alebo aspoň mobil s poznámkovým blokom a zapisovať si to. Ak si povieš, že si to zapamätáš, tak ver že nie. Bude ich toľko, že časom pozabúdaš. Ja som spravila chybu, keď som hlášky synovcov nezapisovala a veľa nám toho pouchádzalo. Budem sa tešiť na tvoje články :-)

      Odstrániť
  5. Dětské hlášky jsou prostě nejvíc! To mi nikdo nevyvrátí. :D Víc takových článků s hláškama! ♥

    Gabux

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To veru sú. A neboj sa, zapisujem, zaznamenávam, a určite tých hlášok bude viac. Snáď sa ti budú aj tie páčiť :-)

      Odstrániť
  6. Juuj tie tvoje články mi tak veľmi chýbali a tento veruže aj potešil, aj pobavil, a ako.:) Ja som v svojom okolí nikdy nemala akosi šťastie na detičky, jednak nemám mladších súrodencov a vlastne ani nikto z rodiny, ktorá býva na okolí takéto deťúrence malé nemá. Dá sa povedať, že som vždy bola najmladšia, takže na takéto hlášky si asi budem musieť počkať do chvíle, keď prídu tie moje vlastné. Každopádne, tá detská vynaliezavosť je neskutočná.:) Popravde sa ti ani nedivím, že ťa synátor toľko krát dostane do úzkych, sama by som nevedela, čo na to povedať. Najskôr by som sa iba pousmiala, pokývala hlavou a išla ďalej. Veď napokon, svet bez detí by bol neskutočnou oštarou. Vďaka Bohu za ne.:)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. A to si myslím že iba začiatok, keď sa tak pozerám na svojich synovcov, tak mám ešte pred sebou hodne. A keď si pospomínam, čo všetko sa mi navyvádzali predtým, tak o zábavu je stále postarané. A veruže aj bude. No nemenila by som. Ani jedného a toho svojho už vôbec nie. Keď vidím, ako mu pracuje ten malý mozoček, normálne nerozumiem, a najradšej by som ho zjedla.
      Inak u nás roky, rokúce deti neboli, sme boli iba my, a naše hlášky sa stratili kdesi v nedohľadne. Až keď sa sestre narodil prvý, to som akurát končila vysokú tak prišli tie prvé radosti. Škoda, že vtedy blogy ešte neboli, to by bolo článkov, čo mi ten všetko vyparatil a ako som sa neraz červenala na zastávke. A s tými ďalšími ani nehovorím :-). V podstate by som už mala byť ostrieľaný veterán, ale ako ma Ošo učí, ešte stále jesto vecí, z ktorých sa mám čo naučiť. Ale veď, to je práve na tom to najkrajšie, to je to čo na tom milujem.
      Máš úplnú pravdu, bez detí by bol svet neskutočne smutný, nudný a jednotvárny. Veď oni sú naše šťastie a náš dôvod žiť.
      Ďakujem veľmi krásne za komentár, už mi chýbali tvoje slová.

      Odstrániť

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem