"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

utorok, 6. júna 2017

Keď ťa ľudia nečakane prekvapia

"Ľudia vôbec nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné."
IMT Smile - Ľudia nie sú zlí


Ja som typ človeka, ktorý nie je prílišným optimistom, ale zas ani priťažkým pesimistom. Skôr takým klasickým realistom, ktorý verí, že všetko dobre dopadne, ale je pripravený na všetko. Pri práci s ľuďmi sa naučíš byť tak trochu aj psychológ, a vieš, čo od tejto rasy môžeš očakávať. 

https://gust.com/companies/nyu-student

"Dôveruj ale preveruj,"


sa hovorí v jednom slovenskom prísloví (alebo porekadle? Zabi ma, pri tomto som v škole chýbala a preto sa stále mýlim...). Tak ja fungujem. Veľmi si dávam pozor na to, čo poviem, ako a predtým, i to, o koho o niečo poprosím. 
Aj sklamať človek ma môže len raz. Viackrát mu to už nedovolím. Odpustím, no nezabudnem. Veď mýliť sa je síce ľudské, ale intrigy, ohováračky, klebety, povyšovania sa, pretvárka a ubližovania sú veci, ktoré idú úplne mimo mňa. No ak niekto touto cestou kráča, nech si ide. Ale pomoc odo mňa nech neočakáva. 

No poteší, ak ťa niekto milo prekvapí


Tým, že od ľudí neočakávam veľa, ani málo, málokedy ma dokáže niečo milo prekvapiť. Ba práve naopak, tých negatívnych zážitkov má človek, určite i ty, omnoho viac, ako pozitívnych. Avšak, to mi nikdy nebránilo a dúfam že ani brániť nebude, aby som ja fungovala na princípe:

Keď viem pomôcť, tak musím


A ide o také milé, malé jednoduché veci, ako uvoľnenie miesta v MHD, pomoc mamičkám s kočiarom, pridržanie dverí, či upozornenie alebo podanie padnutej veci na zem, ale i prepustenie chlapca s jednou minerálkou pred seba vo fronte, keď ja mám preplnený vozík, alebo upozornenie predavačky že mi vydala viac, ako mala... 
Sú to také jednoduché hlúposti, ktorými nespasím svet, no niekomu spríjemním deň (možno. Niekomu ho nespríjemníš, ani keď vyhrá v lotérii, ale to už nie je moja vec).


Minule som tak v autobuse premýšľala (rozumej, nemala som knihu ani MP3 a tak som mala čas na hlúposti), že čo ja vlastne z toho mám. Z tej mojej "pomocichtivej nátury". 

  • Vážia si to ostatní vôbec?
  • Má to nejaký globálny, alebo len regionálny význam?
  • Oplatí sa mi to?

Veď všetci naokolo sú ako burani, sebci, ani si toho svetielka dobročinnosti nevšimnú. Klasické moje PMS. A potom sa stalo niečo, čo ma z mojej smutnej, letargickej nálady prebralo, a presvedčilo o tom, že dobrí ľudia ešte nevymreli, a nie som na svete jediná, ktorá ho mení k lepšej budúcnosti.

1.) Večná téma, MHD


Trepala som sa s plnými taškami z obchodu a dobiehala som na autobus, ktorý mi už, už chcel pred nosom zabuchnúť dvere, keď sa nadomnou vodič zmiloval, a ešte raz mi tie dvere otvoril. Že blbosť? Ani nie. Obvykle také šťastie nemám, vodiči poväčšine tresknú dvere a zmiznú v prachu cesty, ktorým mi zastrú zrak, aby som nevidela na číslo (viď. pár mojich starších článkov). 
Preto ma prekvapilo, že šofér ešte znížil podlahu autobusu, aby som s plnými taškami mohla lepšie naskočiť na palubu. Zakývala som mu na poďakovanie a potom prišiel druhý šok.


Predo mňa sa postavil starší pán a uvoľnil mi miesto. 

"Nech sa páči, sadnite si mladá pani."

Nuž, ostala som riadne v pomykove, takéto veci sa mi nestávali ani v tehotenstve, obvykle som to bola ja s brušiskom, ktorá vstávala zo sedadla pred staršími ľuďmi, kým mladí sedeli a čučali do mobilov. A po druhé som sa riadne, preľakla, a začala v zrkadle obzerať svoju tvár, či mi nepribudlo viac vrások, a nevyzerám staršie, ako ten milý pán, vyzerajúci ako "deduško Večerníček". 
Bolo mi "blbé" obsadiť mu miesto a tak som sa chvíľu okúňala, no on stál neoblomne na svojom, aby som si s tými rárohami sadla. A kým sme mali spoločnú cestu, rozprával mi o tom, ako on vstáva všetkým, deťom, ženám, tehotným i nie, starším i tým mladším. 

"Mňa ešte mamička naučila, vzdávať ľuďom úctu!"


Nebudem klamať, premotivovanú a prehormónovanú mamičku to riadne dojalo a povedala si, že takto nejako to naučí aj svojho syna. A možno bude jediný exemplár svojho druhu, a možno bude v očiach ostatných za "fosíliu", on sa vždy bude vedieť sám sebe do zrkadla pozrieť do očí. A to je hlavné.  



2.) Tí čo majú najmenej, rozdávajú najviac

Momentálne, keď sa konečne počasie prebralo zo zimnej letargie, trávime väčšinu možného času na našej rozprávkovej chalupe, v Kašove (viď. pár starších článkov, ak sa chceš vydať po jej hrôzostrašnej minulosti :-)). Už som písala, že je to taká malinká dedinka, s počtom obyvateľov pod 300, Pánu Bohu za chrbtom, kdesi na Zemplíne. Ak sa tam hore, rozdáva dedinkám dážď, obvykle sa na Kašov zabudne, pretože na mapách s väčšou mierkou nie je ani zaznačená.

Ľudia tam žijú poskromne, poväčšine iba z toho, čo sa im urodí, narodí či znesie. Pracovných príležitosti minimálne, keďže ďaleký východ pri Trebišove, čo si budeme rozprávať. Situácia nie je jednoduchá pre nikoho. I preto ma stále prekvapujú niektorí susedia, ktorí samí toho veľa nemajú, no stále nám niečo prinesú. Či už sa jedná o cukiny, kukuricu, uhorky i hrozno (tokajská oblasť ak by si nevedel), alebo aj o pár domácich vajíčok. Poprípade nám zahlásia, aby sme si zbehli ku nim a nazbierali si čerešní či jabĺčok. 







A naozaj za to nič nechcú. Dokonca ani pohár vody, kávy či domáceho sirupu. Občas do nich natlačíme upečeného koláča, suchý chlieb pre zajace či prázdne nádoby na vajíčka (poprípade im vyhráme stoh slamy, ako "onehdá" moja sestra :-))

Ale to sú veci, s ktorými sa už dnes veľmi nestretneš. Bohužiaľ som sa už stretla aj s takými, ktorí by si za kus jablka nechali prevŕtať koleno. 

"Nie že si odtrhneš jablko, mám ich presne spočítané!"

A radšej ich nechá zhniť na strome, než aby sa o ne podelil s inými. Bohužiaľ, aj takí ľudia sú. Čo už s nimi narobíme? 

"Pán Buh nadelil každému dle svého uvážení, Kelišová!"
Slunce, seno, erotika


Každý si svoj osud píše sám


Neprislúcha nám niekoho súdiť, či odsudzovať. Každý sme nejaký a my ani netušíme, čo si ten konkrétny človek musel v minulosti zažiť, že teraz koná a jedná takto. Nám "kvázi normálne nenormálnym" to príde divné, ale všetci sme výsledok spletitých, životných situácii, ktorými sme si za svoj život prešli. 

I preto som sa ja rozhodla, že možnože sa už úcta, ochota, láskavosť, pomoc v dnešnom technickom a ponáhľajúcom sa svete nenosia, ale ja i naďalej ostanem taká aká som, a kus seba vložím aj do svojho syna či do svojich synovcov (do ktorých som už to najlepšie vložila a vidím, že to pomaly prináša ovocie). Nevravím, že to je ťažké samaritánstvo a charita hodná Nobelovej ceny, ale práve z tých maličkých dobrých skutkov sa pomaly môže poskladať naša spoločnosť, ktorá nebude len utiahnutou a sebeckou, ale otvorenou a príjemnou. 

Skúsme to urobiť ako vo filme Pošli to, kde malý chlapček chcel iba toľko, aby sa jeho dobrý skutok posielal stále ďalej a ďalej, obyčajnou maličkosťou, jednoduchým gestom, aby každý človek v sebe našiel ten kúsok dobra. Musíme veriť, že je v každom z nás, inak potom svet nemá zmysel. A on má!

Nuž, ďakujem krásne za vypočutie (prečítanie), a snáď sa ti moja krátka dumka páčila. Budem rada, ak sa mi zveríš s nejakým príjemným zážitkom či s obyčajným pomocným gestom, ktorý niekto urobil tebe, alebo ktorý si urobil ty iným. Ja ich mám v talóne ešte niekoľko, ale to niekedy nabudúce. A snáď aj s tvojou skúsenosťou. 
Krásny deň ti praje a dočítania pri budúcom článku s tebou sa teší

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver

"Veľakrát konáš dobrotu, aby si mohol beztrestne previesť nejakú hlúposť."

Francois de La Rochefoucauld

Čítal si už?
Ako sa MHD stará o naše zdravie
To sú dnes ľudia, to vám poviem
Prázdniny v Kašove 1
Prázdniny v Kašove 2
Prázdniny v Kašove 3
Útek z civilizácie

4 komentáre:

  1. Za mojich mladých čias to bola úplná samozrejmosť, nepozdraviť bol skoro smrteľný hriech,... otvorené dvere tak isto, a keď sa začalo zamykať tak všetci museli kúpiť nové zámky pretože nikto nevedel kde sú kľúče ...
    dnes je módne byť dravý, uchmatnúť čo najviac ..."a pri tom má každý iba jeden žalúdok a oblečie iba jedny nohavice naraz" - citát z nejakého filmu

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ina doba iné mravy. Nuz, prišla nová móda ale verím že sa ešte nájdu ľudia, ktorý v sebe objavia kus človečiny. Snáď nie som jediná na svete 😁

      Odstrániť
  2. Já se přiznám, že ne vždy vstávám. Nepouštím lidi sednout, když si o to protivně (!) řeknou. Z principu. A pak, když mě opravdu bolí kolena. Mám s nimi velké problémy a je mi opravdu jedno, že na mě někteří lidé pak divně koukají, ale moje zdraví je pro mě důležité. :) Ale když jsem ok, tak samozřejmě starší či těhotné pustím. Jsem dobře vychovaná. :)
    A jinak i já jme se setkala s tím, že ti co mají nejméně jsou nejrozdavačnější. Pohladí to po dušičce! ♥

    Gabux

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Samozrejme, existujú aj prípady, keď nie som ochotná sa postaviť. Niektorí "postarší" ľudia dokážu byť tak nepríjemní, že mi je až proti chuti. Taktiež mi vadí, keď uvoľním miesto mamičke s dieťaťom a tá posadí iba dieťa. To je presne to, prečo je potom mládež taká, aká je. Samozrejme, zdravie je prednejšie, a keď sú nejaké problémy zdravotného charakteru, je potrebné si posedieť. Moja sestra tak so sadrou na nohe vystála celú cestu z nemocnice až domov a po tom zážitku ešte pol roka nepúšťala ľudí sadnúť. Stále je ale potrebné zvážiť situáciu, ak naozaj nastúpi babička s barličkou, tak miesto uvoľním, aj keď som mala bábätko v brušku. Jednoducho mi to nedalo.
      A toto áno. Aj teraz na pobyte na chalupe sa nám to potvrdilo, že nás susedia pozývala na zber ovocia. Je to príjemné a také dojemné, keď si uvedomím, že sami toho fakt veľa nemajú. A nič za to nechcú, to je úplne že KLOBÚK DOLE.
      Snáď ešte prinesiem také články, ktoré potešia dušu aj oči.
      Ďakujem za komentár :-)

      Odstrániť

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem