"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

sobota, 1. júla 2017

Artfilm Fest aj v mojom meste 2017 2. časť

"Šetri ma, prosím ťa šetri ma, dnes večer mám lístky do kina."
Lasica & Satinský - Fair Play


Tak som tu po týždni späť s pokračovaním článku o festivale filmov, ktorý som tohto roku navštívila. V minulom článku som ti predstavila jeden film, ktorý som na ňom zhliadla, v tomto by som rada priniesť moje pocity z ďalších dvoch snímkov. Nuž, nič moc, ale ja som vôbec rada, že som sa dostala aspoň na niečo, a z tej širokej ponuky filmov som si mohla vychutnať aj tú trošku. 




Nuž tak "nemelme pantem" a poďme na to:


Kono sekai no katasumi ni 

V tomto kúte sveta

Sunao Katabuči



Japonský animák, hoc roztomilú rozprávku o princeznej a princovi s optimistickým koncom by si zbytočne čakal. Ja som si tento film vybrala kvôli silnej téme. Na moju citlivú a plačlivú dušu je film z Hirošimi ako uliaty:  





Vo svete zúri 2. svetová vojna, no mladá Suzu si žije svojim vlastným životom. Večný rojko, sa na vybuchujúci svet díva iba svojimi optimistickými očami a vo svojej duši vidí iba krásu, lásku, dobrotu. Hrôzy vojny zobrazuje na papier v nádherných obrazoch. Ako 18-ročná sa vydá za mladého úradníka, ktorý pracuje na námornej základni v Kure, čo je prefektúra Hirošimi. Stará sa o svoju chorú svokru, zvláštneho svokra, ktorý je schopný zaspať pri každej príležitosti, a tým ju neraz vystraší, nepríjemnú švagrinú, ktorá jej dennodenne dáva najavo, že nie je pre ňu dosť dobrá, ale aj úžasnú a zvedavú, malú neter Harumi, ktorá sa stáva jej najlepšou priateľkou. 
Celá domácnosť sa ocitá na jej pleciach, a každý deň je pre ňu výzvou. Či už to, ako pripraviť celodenné jedlo pre toľkých ľudí zo štipky jedla, ako si ušiť šat, keď jej útle rúčky sú dokonalé len s uhlíkom a papierom, aj ako udržať celú rodinu nažive, keď okolo vybuchujú bomby a pach smrti je cítiť z každého kúta.

Suzu je ženskou hrdinkou v priamom slova zmysle. Jej optimizmus je nákazlivý a schopnosť vidieť každú maličkosť len z tej najkrajšej stránky človeka dojíma celým srdcom. Otázkou je ale, či jej tento dar ostane aj vtedy, keď v neďalekej Hirošime vybuchne atómová bomba.



Tieto japonské filmy či animáky sú svojim spôsobom veľmi silné pre moju psychiku. Neviem, či to takto podobne funguje aj u teba, ale vždy po zhliadnutí japonského snímku, či už ide o horor alebo rozprávku, ostane vo mne taký zvláštny pocit, ktorý by som najlepšie opísala asi takto:


"????!!!?:-O:-O????!!!"

V prvom rade mi u nich chýba prejav emócie. Keď Suzu rozpráva o strachu, či smútku, alebo o láske, intonácia hlasu je stále rovnaká, v jedinej tónine. Tobôž, ak je to ešte v originálnom jazyku. A práve to je pre mňa také mätúce. Ako vidno aj na obrázku vyššie, Suzu plače, ale rozpráva o tom rovnakým spôsobom, ako rozpráva o prvom stretnutí so svojim mužom, či o výbuchu bomby. 

Avšak, odhliadnúc od mojej "emóciiposadnutej" povahy mal film svoje čaro a mne sa po dopozeraní tiež drali slzy z očí von. Sila hlavnej myšlienky, ostať človekom aj v situácii, keď okolo vás ľudskosť zomiera, prebila aj ten "japonský" spôsob rozprávania. Vôľa žiť, ísť ďalej, usmievať sa a pomáhať tým, čo majú menej ako ty... taká bola nenápadná Suzu, ktorá mala srdiečko tak obrovské, že ním mohla objať celý svet.

V tomto kúte sveta - CSFD


Na mlijecnom putu

Na mliečnej ceste

Emir Kusturica



No jo, Kusturica. Meno, ktoré do kín zavolá veľa ľudí, presne tak, ako aj mňa. Ale popravde som fakt nečakala taký nátresk. Prvýkrát som si musela sadnúť tam, kde bolo voľné, a nie tam, kde sa mi páčilo.




Kosťa je jednoduchý, trochu prihlúply blázonko, ktorý každý deň nosí vojakom mlieko z blízkej farmy, na oslíkovi. Ten, spolu s dravým vtákom (zabi ma, ale skutočne si nie som istá, či to bol jastrab alebo sokol) tvoria okruh jeho najbližsích priateľov. Priblblý úsmev mu nemizne z tváre ani vtedy, keď okolo neho lietajú guľky jedna radosť. Takto plynie jeho jednoduchý život dovtedy, kým sa na farme nestretne tajomnú, krásnu ženu. 
Táto neobyčajná Talianka mu obráti naruby jeho pokojný život a vďaka novoobjavenej láske sa dostáva do nezávideniahodných situácii. Na jej hlavu je totiž vypísaná vysoká odmena a okrem toho, bola už sľúbená hrozivo vyzerajúcemu nápadníkovi, ktorý sa akurát vracia z Afganistanu. 
Má vôbec v takýchto podmienkach láska dvoch smutných ľudí ešte šancu? 




"Typický Kusturica", povedala som si pri pozeraní filmu, hoc som ešte v skutočnosti nevidela ani jeden jeho film (fuuuuj, povieš si, ale onedlho to napravím, sľubujem). Smiech cez slzy, slzy cez smiech, bizarné a nepochopené situácie, nezmyselné scénky, taký bol film Na mliečnej ceste. Ale aj neskutočne úžasná Monica Bellucci, ktorá aj cez svoj vek vyzerá stále rovnako okuzľujúco a presvedčivo. Rovnako nesmela chýbať ani energická a živelná hudba, i temperamentné zábavy a tance, tak typické pre južanov. 

Monica sa presne tak, ako aj vo všetkých iných filmoch naučila pár srbských slov, aby svoju rolu zahrala čo najhodnovernejšie. A v hlavnej role sa tentokrát objavil aj Emir osobne. Blázon si zahral blázna. Pretože veriť v lásku medzi svištiacimi guľkami, v dobe, keď brat vraždí brata, človek mučí deti, a ešte v tom nájsť aj kúsok vtipu a humoru, to dokáže naozaj iba blázon. Kusturica to dokázal (no nielen v tomto filme, si myslím).

Pozor malý spoiler

Avšak, aby som povedala pravdu, našla som vo filme aj pár, pre mňa negatívnych stránok. A nepatria k nim ani nepochopené obrovské hodiny na malom dome, či šialená kura vrážajúca do zrkadla a znášajúca pri tom vajcia. Čo mi najviac vadilo, bola zbytočne predĺžená, konečná sledovačka, ktorá nie a nie skončiť. Myslím si, že aj ten "najvygumovanejší" vojak by sa už "vyprdol" na to, aby hľadal nejakú ženskú v zamínovanom poli, alebo v močiaroch. A tu to nie a nie skončiť. Možno iba môj pocit, ale zdalo sa mi to trochu prehnané. Takisto tá masakra na konci..., nuž, Emir vie. Avšak, aj to je spôsob, ako nám ukázať hrôzy vojny, ktoré dúfam uvidíme už iba na filmových plátnach.

Na mliečnej ceste - CSFD



Tak, toľko som ti dnes chcela povedať o filmoch v rámci festivalu. Dúfam a verím, že v budúcom roku toho bude zas viac a ja ti donesiem (ak teda tento blog ešte bude existovať) zas niekoľko svojich postrehov zo zaujímavých filmov. Ale dovtedy treba dožiť, a ja mám v talóne pár zaujímavých kníh i životných situácii, o ktorých ti chcem ešte povedať. A tak sa na dnes s tebou lúči, a k čítaniu pri ďalšom článku sa s tebou teší

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:


"Film je dobrý vtedy, keď stojí za vstupenky, večeru a poplatok za stráženie detí."


Alfred Hitchcock

Čítal si už?

2 komentáre:

  1. Čo sa týka japonských snímkov, plne súhlasím. Zakaždým keď na nejaký narazím, rozoberá tému, pri ktorej sa rozrevem ..ani to neviem prirovnať. Jednoducho sa zakaždým jedná o čosi citlivé, s nejakým posolstvom, ktoré by nás malo v určitom smere ovplyvniť. Preto keď som otvorila článok a zbadala, že tu jeden taký máš a dokonca animák, veľmi som sa potešila. Znie to hrozne zaujímavo. Čo sa týka druhej snímky, poteším ťa. Fuuj budú ľudia hovoriť na mňa, pretože ja som o tomto pánovi doteraz nemala ani len tušenia, pričom v jeho filmoch účinkujú také mená ako Monica Bellucci? Ach jaaj, treba to čím skôr napraviť že?:) Nuže, som rada že si mala možnosť užiť si trošku filmovej atmosféry aj tohto roku a pevne verím, že ten budúci sa tam už naozaj stretneme obe a pozrieme si všetko čo len budeme a nebudeme chcieť.:D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak ma teší, že nie som jediná, ktorá to tak s japonskými filmami vidí. Pre mňa sú to masakristi, ktorí určite používajú nejaké podprahové zábery, ktoré ťa ešte dlho po zliadnutí filmu nútia rozmýšľať nad filmom i nad celou situáciou. Japonci sú majstri, ale možno to bude tou ich kultúrou, ktorá je tak odlišná od našej. A ako vravíš, vyberajú si také ťažké témy, a nekomercionalizujú či neromantizujú ich tak ako západná kinomatografia. Možno preto sú tie filmy tak silné a emotívne. Lebo sú skutočné...
      Ja som Kusturicu ako meno už poznala. Na zozname odporúčaných filmov mám aj väčšinu jeho snímkov, ale ešte som sa k nim nedostala. Preto som neváhala, a počas festivalu jeho film navštívila. Ale upozorňujem, on má všetky filmy také, bizarné, uletené, smiešnosmutné, živelné, energické, i divné, no s ukrytým posolstvom. Sama som bola prekvapená keĎ som zistila, že tam hraje Monica... mám rada jej snímky.
      Ale ja som celkovo tiež trochu divná a mám rada divné filmy, preto mám rada festivalové, klubové,psychologické filmy, nad ktorými treba trošku aj podumať. Nevravím, občas si doprajem oddychovku a komerčnú snímku, keď potrebujem vypnúť, ale musí stáť za to.
      Tak ja budem len rada, ak sa ti na budúci rok podarí navštíviť naše krásne mesto a spoločne skočíme na nejaký dobrý film. Ktovie, možno to bude nejaký CZ alebo SK...:-)
      Ďakujem krásne za koment :-)

      Odstrániť

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem