Kniha - Na vlnách času
Slušnosť sa už nenosí
"Nie, nie, nie, nie veru nie. To nie je slušné správanie!"
Súd - Pieseň z relácie Zlatá brána
Život na dedine sa od mesta líši v takých milých maličkostiach. Okrem toho, že všetci dookola vedia skôr ako ty, čo máš dnes na pláne, koľko húb si nazbierala, či čo si varila na obed, taktiež mám pocit, že ľudia si tu viac všímajú ako a čo máte na sebe, či ste to čírou náhodou nemali oblečené i včera, a už dumajú, či sa vám náhodou nepokazila práčka.
No najväčší rozdiel vidím v tom, že na dedine je taký zaužívaný zvyk zdraviť sa každému, koho stretneš pri svojej pochôdzke od parku po krčmu, poprípade ak ťa niekto znenazdania prekvapí pri podvečernom behu po poli.
Keď vojdeš do maštale, krava zabučí
Aspoň ja som tak bola naučená a takto učím aj svojho syna a stále, ak niekde vojdeme, či už je to ihrisko alebo obchod, prvé čo urobíme, je pozdrav. A tak chodíme, chodíme hore po dedine a nejednej babičke sa takto pekne pozdravíme.
Obvykle si môj očarujúci, okatý Ošo vyslúži obdiv, krásny úsmev, a niekedy aj proti mojej vôli nejakú tú mňamotku. Staršie dámy ho jednoducho milujú a pri každej jednej z nich strávime niekoľko minút, kým si vymieňajú komplimenty.
No stále častejšie sa nám tu vyskytuje, nový fenomén, ignorácia. Najčastejšie u tých mladších ročníkoch, ktoré očividne študujú, či už aj pracujú v meste, kde je tá morálka iná, a je "normálne", že sa všetci navzájom pri prechode ulicou prehliadame, to by sme sa uzdravili k bolestiam hlasiviek. Avšak, keď sme už na tej dedine, vidia nám všetci do okien a každá klebeta sa šíri rýchlosťou svetla, tak sa predsa prispôsobujem.
Keď sa slušnosť už nenosí
Mne, starej kofe, nezáleží na tom, aby sa mi každý zdravil, ja to už viem nejako rozchodiť a beriem to ako príznak arogancie a primitívnosti, ale neviem ako mám svojmu synovi vysvetliť, že uja trápi PMS. Tak mu poviem, že ujo ho asi nepočul, a tak Ošo zrúkne tak, že to počujú i v ďalšom "valale":
"Dobrý deň, ujo!"
Konečne sa ujo spamätá a dieťaťu sa znechutene pozdraví. Nestáva sa nám to raz, ani dvakrát, stáva sa to pravidelnosťou a mrzí ma to hlavne kvôli môjmu dieťaťu, ktorého sa snažím učiť k úcte a slušnosti. Niekedy sa začínam báť, hlavne keď to vidím aj u nás v obchode, že bude asi posledný svojho druhu, čo sa viem pozdraviť, odzdraviť, poprosiť a poďakovať.
I poniektorí blogeri nevedia čo sa patrí...
Nuž a teraz konečne prejdem k tomu, čo som dnes chcela zo seba dostať von.
Aby som ale nekrivdila iba dedinským mládencom a devuchám, už dlhšie som si všimla aj u blogerov podobný fenomén, a tým je, ignorácia komentárov. Keď som začínala s blogovaním, a hľadala nejaké rady od skúsených blogerov, všetci radili že je najdôležitejší je dizajn, fotky, vzhľad a bla bla bla... ale skoro nikde (česť výnimkám) som sa nedočítala radu:
"Komunikujte s vašimi čitateľmi"
"Komunikujte s vašimi čitateľmi"
A pri tom práve to je najdôležitejšie. Uvedomiť si, pre koho píšem články, komu chcem odovzdať svoje poznatky, skúsenosti či príbehy, a od koho chcem počuť názor!? Predsa od mojich čitateľov, ktorých si neskutočne vážim a jediný spôsob ako mu to dať najavo je, odpovedať na komentár a poďakovať za jeho čas. Ak samozrejme práve nie si Dominik Landsman či Adela Banášová, ktorí majú tých komentárov "fakt že mrte", a to by nebolo v ich silách.
Avšak plakať v článku o tom, že nikto tvoj článok nečíta, a nikto ti nenecháva komentár a keď potom aj vidím, že ti niekto ten komentár aj nechal no tvoja odpoveď sa stratila niekde medzi tvojim egom a sebavedomím, je trochu od veci. A pritom stačí iba tak málo:
Ja samozrejme nepatrím medzi TOP blogerov a nemôžem si dovoliť rozdávať rady mladším a začínajúcim blogerom. Avšak patrím medzi staršie a skúsenejšie ženy a so svojim selským rozumom si môžem dovoliť dávať rady ohľadom slušného správania. A to nielen v blogerskej sfére, ale hlavne v živote.
"Dve zázračné slová viem, pri sebe ich nosím. To prvé je ďakujem, a to druhé prosím"
Bambuľka - Zázračné slovíčka
- Ak niekam vojdeš, slušnosť káže pozdraviť.
- Ak sa ti niekto pozdraví, slušnosť káže odzdraviť.
- Ak niečo chceš, slušnosť káže poprosiť.
- Ak ti niekto niečo podá, slušnosť káže poďakovať.
- Ak ti niekto napíše komentár, slušnosť káže odpovedať.
A ja ti teda ďakujem, že si tento článok prečítal až dokonca, ak teda, a vážim si každý tvoj klik na svoj blog, každý čas strávený nad mojimi riadkami, a každý tvoj "páčik" na sociálnych sieťach. A ak mi necháš komentár na konci, určite odpoviem a poďakujem. Dokonca aj za hejt, pretože aj na jeho napísanie niekto potrebuje vynaložiť istú dávku energie.
A ja ti už na záver prajem krásne slnečné leto, a pri ďalšom článku niekedy nabudúce sa s tebou teší:
Ali Čaja z Paláca
Citát na záver:
"Ľudské správanie nie je určené podmienkami, v ktorých žije, ale rozhodnutiami, ktoré vykoná."
Viktor Frankl
Čítal si už?
Keď ťa ľudia nečakane prekvapia
Nesúď obsah podľa dizajnu
Dieťa vidí, dieťa robí
Komentáre
Obľúbené príspevky z tohto blogu
Diagnóza: Molusky - to asi nebudú kiahne
"Tiahne sa, tiahne, jak ovčie kiahne." Jednofázové kvasenie - Tiahne sa, tiahne Kiahne zadarmo!!! Kto má záujem? Koncom septembra nás pozvala na návštevu kamarátka Janka so synčekom Miškom. Vraj, či nemáme záujem o vzorku ovčích kiahní zdarma. A ja reku, že prečo nie? Kým som s ním ešte doma, s cickou k dispozícii dvadsať štyri hodín denne, žiadne OČR na ktoré nemám nárok, žiadne otravovanie rodiny... čím skôr, tým lepšie. A tak sme došli, nech sa deti vyblbnú!
Známy neznámy Raffaelo
"Čas je pomstychtivý bandita, ktorý ukradol krásu našich bývalých ja." Raffael Santi Priznám sa, do umenia sa vôbec nevyznám. Nerozoznám umelecké dielo od obyčajnej mazanice, a najmä tie moderné obrazy mi nič nehovoria. A nejedná sa iba o výtvarné umenie ale aj s architektonickými slohmi mám problém. Ja viem, ja viem. Fuj, hanba mi! A dvakrát tak, pretože sa netajím tým, že milujem históriu. Avšak viac ako architektúra ma skôr zaujímajú udalosti, literatúra a historické postavy. Ale ver mi, po múzeách, zámkoch a hradoch sa skutočne túlam rada. Ale zas aby si si nemyslel, že som úplný buran , existuje výnimka vo výtvarnom smere, ktorá je môjmu srdcu blízka. A tou je, renesancia . Obdivujem a doslova híkam nad dielami Michelangela a Leonarda, a rozmýšľam, či také diela vôbec dokáže človek vytvoriť. To boli skutoční géniovia. Freska v Sixtínskej kaplnke či Mona Lisa sú pre mňa tie najúžasnejšie skvosty. Keď som sa prechádzala uličkami Florencie , doslova som cítila ...
Telepatia, čítanie myšlienok, alebo iba čistý signál?
"Na krátkych vlnách nič nemusíme predstierať, na krátkych vlnách sa nehanbíme nahí uk ázať." Desmod - Na krátkych vlnách Neverím, že sa to nestalo i tebe Odrazu si len tak, z ničoho nič spomenieš na kamaráta, ktorého si celé roky nevidel, a o pár dní sa náhodne stretnete na ulici alebo v obchode. Poprípade sa ti prisnije krátky sen s dávnou kamarátkou, v ktorom ju vidíš chovať bábätko, a o pár dní či týždňov sa dozvieš, že sa jej skutočne narodilo dieťatko. Mne sa takéto veci stávajú častejšie, akoby som si priala. A poviem ti, potom sa zhrozím sama zo seba. Ako je toto vlastne možné? Čo ak som čarodejnica, a na nose sa mi urobí obrovská bradavica? :-) Ale nie, možno to je len o tom, že som trochu citlivejšia a empatickejšia.
Úplne trefné. To mi pripomenulo moje detstvo, keď mi maminka vravela, aké je dôležité zdraviť starších ľudí z ulice. Generácie sa vymenili a ja už nepoznám ani vlastných susedoch z vchodu, čo ma celkom mrzí. Už to nie je to, čo bývalo. Vytratila sa akási "stará škola" a to ľudí odcudzilo. Podľa mňa sa presne tak odcudzí aj bloger čitateľom, ak nebude s nimi komunikovať. Veď keby nebolo ich, jeho tvorba by nemala žiadnu spätnú väzbu a tým pádom ani žiaden progres.
OdpovedaťOdstrániťAle tak čo sa čudujeme, ľudia si dnes urobia blog len preto, že je to v móde. Vlastne tomu tak bolo vždy, iba počítače a iné technické zariadenia sú viac dostupnejšie.
Aj my sme presne tak boli učení a i ja naše deti tak učím. Ale asi som už fakt stará škola, no i tak sa nič nezmení na mojom spôsobe výchovy. Keď už nič iné, nech ja mám svedomie čisté, že som urobila všetko pre to, aby môj syn i synovci neboli ako grobiáni, aj keby mali byť poslední na svete :-). No zas až tak pesimisticky to nevidím a stále verím, že sa vymení generácia a opäť nastúpi starší systém slušnosti. Nádej umiera posledná.
OdstrániťInak ja tiež susedov nepoznám a tiež ma to trochu mrzí, pretože si ešte pamätám tie časy, zbehni tam a tam pre hrnček múky, lebo nám došla a pečiem koláč... to sa už dnes naozaj nenosí. A som úplne prekvapená, že ani na dedine nie a ľudia sa tu akosi tiež čím ďalej tým viac odsudzujú. No i tak ja to nevzdávam a verím, že raz tým ľuďom dôjde, čo je prejav slušnosti.
A o blogeroch to platí dvakrát tak. Pýcha predchádza pád vravím a skôr či neskôr už nebudú mať pre koho písať.
Ďakujem krásne za koment :-)
Děkuji za hezký článek. :)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem krásne za koment, som rada že sa článok páčil. Snáď i tie ostatné sa budú :-)
Odstrániťmusím uznať, že v článku je veľký kus pravdy!
OdpovedaťOdstrániťtiež by som pridala, že v dnešnej dobe nie len že sa takáto slušnosť nenosí, ale byť dobrý a mať dobré nezištné skutky, už nie je "in"...
ak by som mala aj reagovať na komentár vyššie od slečny/pani Jany P., tak nakoľko som (snáď pomerne ešte) mladá a vyrastala som v meste na sídlisku, nie len že teraz už človek nepozná ani susedov, človek pozrie z okna a posledná zeleň, na ktorej som si sa poodierala svoje detské kolená, ktorá bola plná detí z obkolesujúcich bytoviek, je prázdna a nik už nepustí ani svoje dieťa von...
to všetko so všetkým súvisí. ľudia chcú len brať, dávať je už rarita... tak je to s pozdravením, či blogovaním... však nepozerajme len na jeden aspekt veci, všetko má svoje dôvody, prečo je to tak. je to zlé, ale je to tak. je však na nás, čo s tým spravíme ;).
KEJMY ♥.
Ďakujem krásne za tvoje slová, a je to presne tak, ako hovoríš. My s tým musíme niečo urobiť i preto ja vychovávam svojho syna tak ako vychovávam, že sa za neho nebudem musieť nikdy hanbiť. Aj keby mal byť posledný svojho druhu, ale stále verím, že nebude. Že sa to nejako zas vráti do módy a ľudia si viac budú všímať iných, avšak nie v tom zlom.
OdstrániťTo s tým vyrastaním máš pravdu, ja som tiež z generácie, kde na ulici bolo obrovské množstvo detí i rodičov. Každý sa s každým rozprávala, organizovali sa brigády, všetci sa poznali.., a teraz sa čas trávi pred telkou, pc a v obchodných centrách. A aj keď dôjde maminka na ihrisko s dieťaťom, tak sa svojmu dieťaťu nedovolí hrať s inými deťmi.
A preto sa ľudia odsudzujú jeden druhému. Ale stále verím, že sa to zmení už aj u nás na sídlisku sa začínajú deti a mamičky opäť raz zgrupovávať, a opäť raz sa začína ozývať detský hurjavk, a je to fakt že super. Dúfam len, že to vydrží a sociálne kontakty sa udržia i naďalej.
A že do módy sa opäť dostane tá obyčajná ľudskosť.
Ďakujem za koment
Súhlasím a tiež mi je z toho smutno, ľudia sa vyhovárajú na "zlú dobu", pritom sami ju tvoria, týmto svojím ignorantským správaním... Ja sa tiež niekedy nepozdravím, ale skôr preto, že mám trošku spomalené myslenie a kým sa otočím, kto sa mi to prvý pozdravil, tak už je dávno preč. :D Ale to ma skôr mrzí, keď sa niekedy len pozdejšie od človeka dozviem, že ma videl. A zase na druhej strane, keď som chodila do školy a chodievali sme s triedou na exkurzie, prestávky sme často mávali v obchodných centrách... a keď sme so spolužiačkou vchádzali do jednotlivých predajní, stále sa smiala, prečo sa zdravím každej predavačke. Tak to ma dosť prekvapilo. Dnes sa ľudia snažia stále za niečo schovávať a byť nenápadnými, pritom zároveň si myslia, ako sú tým len originálni. Na mňa je to teraz asi až príliš intelektuálne a rýchle, každý musí vedieť všetky činnosti na svete, ale správať sa vedieť nemusí... Ja som síce uzavretý človek, ale úsmev predavačkám a zdraviacim sa musí byť vždy. Som zvedavá, aká bude generácia dnešných drobcov. :)
OdpovedaťOdstrániťA čo sa týka blogov, to je tiež smutné, že prvoradý je vzhľad, a na nejaké komentáre sa nemyslí. Niekto dokonca neďakuje pod každý koment naschvál, aby ich nemal veľa. :D Ale smutné je, ak takíto blogeri majú tento prístup aj v reálnom živote, že najdôležitejší je vzhľad a nejaká úcta je až potom.
Neexistuje "zlá doba", ale presne ako hovoríš, ľudia si svoje okolie vytvárajú sami. S to, čo my máme zakorenené od detstva od rodičov, tak pre iných sa to zdá ako z iného sveta. A ja som sa rozhodla, že teda aj moje dieťa bude ako z iného sveta. Keďže aj ja som tá, čo nie je ovca a pláva stále proti prúdu a tak som sa rozhodla, že i svojho syna k takému mysleniu privediem. Ale ako to vezme on, uvidíme až časom. No snažím sa veriť, a už teraz na ňom vidím, že má tie ťahy k slušnosti. Stojí pri bránke a každému okoloidúcemu sa pozdraví a venuje mu úsmev :-). A veľmi dúfam, že ho spoločnosť nezmení a bude to práve on, od ktorého sa budú iní učiť. Možno som naivná, ale to som ja :-).
OdstrániťJa ako predavačka sa tiež niekedy cítim ako "mimoň", keď každému kto vojde do predajne, či prejde okolo mňa sa slušne pozdravím, no zákazníci väčšinou nereagujú, alebo ako píšeš, myslia si že sú týmto moderní. No v mojich očiach sú to stále iba ignoranti...Avšak, to už nie je môj problém a ani tak to neprestanem robiť. Niekedy sa cítim ako Don Quijote, ale ja som taká romantická dušička :-)
Tak ako, ak niekto neodpovedá iba preto, aby nemal veľa komentov, tak už potom skutočne nechápem, na čo bloguje a vynakladá toľko svojej energie a času na niečo, čo nemá mať odozvu od vonkajšieho sveta. Ako, samozrejme, že blogujem hlavne preto, lebo ma to vnútorne napĺňa, ale každý jeden čitateľ a komentár je pre mňa súkromné víťazstvo a teším sa ako dieťa. Nuž, každému čo jeho je. Ak si niekto myslí, že vzhľad je dôležitejší ako úcta a slušnosť, nechcem vedieť, aká bude smutná jeho staroba.
Veľmi krásne ti ďakujem za komentár i za to, že sa na môj blog neustále vraciaš :-)
Ja som vyrastala v malom meste a na dedine striedavo, hlavne na tej dedine sa skutočne zdravilo, ale zatiaľ som ani v meste nemala zlé skúsenosti. Kto ma pozná, ten sa zvyčajne pozdraví. Skôr mi pripadá horšia tá ignoracia panej na pošte ktorá ťa skrátka nevidí ani o druhok pozdravení, alebo zákazníci ktorí by najradšej prešli priamo cezo mňa. Asi sa to vyskutuje u každých ročníkov podľa môjho pozorovania, ale u mladych skutočne viac. A čo sa komentárov týka, keď sa namlň odpovedať dá, tak sa to patrí. Rada sa vraciam na blogu a taktiež si prečítam tú odpoveď na komentároch, ktoré som zanechala. A tiež mám pocit, že autor blogu o čitateľov skutočne dbá :)
OdpovedaťOdstrániťJa sa tiež vraciam na blog preto, lebo chcem vedieť odpoveď na svoj koment. A to ma núti potom čítať ostatné články a komentovať aj ich. Nevravím, že okomentujem všetko, pretože nie stále mám čo povedať k článku, ale určite ak vidím spätnú odozvu od blogera, pravidelného čitateľa si vo mne určite nájde. Avšak ak na svoj koment odpoveď nevidím ani po troch týždňoch (pretože napr. dovolenka alebo pokazený comp, to sa dá pochopiť) a ďalších troch článkov, viackrát mu už nemám čo povedať. Verím, že niekedy sa komentár dá prehliadnúť, ale keď neodpovie ani na druhý, viackrát to už neskúšam. Jeho smola...
OdstrániťA zákazníci patria do istej kategórie pacientov, o ktorých už viem tiež svoje. Ale ani to ma neodradí od toho, aby som sa zdravila stále a stále dookola. Veď sem tam sa dočkám aj úsmevu a potom to stojí za to. Najúžasnejší sú starší páni a dedkovia. Tí sú usmievaví a stále aj pokecajú, krásni deň poprajú, aj ručičky bozkávajú, tu presne vidno tú starú školu. Ani na nikoho škaredo nepozerajú, ani nekričia keď je predavačka pomalá... tak si to ja predstavujem. Naivná som, ale to už som jednoducho ja a tak to učím aj svojich chlapcov... uvidíme ako ukáže čas.
Čo sa týka známych, samozrejme to je iné, pozdravia, usmejú i pokecajú ak je čas, ale na dedine som zvyknutá zdraviť i neznámych. Hoc po 14-tich rokoch by sme už nemali byť neznámi, ale tak, pre niekoho môžeme byť stále votrelci.
Tetušky na pošte či iných úradoch to je na šľaktrafenie, ale niekedy sa im ani nečudujem. No i tak ja nemôžem za jej dni, ani za jej plat... viem že to nemajú ľahké, ale tiež by mohli byť milšie si myslím.
Ďakujem krásne za koment :-)
:D ahoj... ja pekne čítam a dám "páčik" a sem tam aj ti napíšem na blog:D:D:D a srdečnéé pozdravujéém:D
OdpovedaťOdstrániťJóooj, veľmi pekne ďakujem a skutočne si cením každý jeden páčik i komentár. Veľmi si vážim že ma čítaš, a že sa ku mne neustále vraciaš
OdstrániťP.S. neviem či mi odpovedáš:D:D:D lebo ja to už potom neviem nájsť chi chi :D:D:D
OdpovedaťOdstrániťSamozrejme, na každý jeden komentár odpovedám. Niekedy možno s odstupom času, ale stále :-). A ver mi, vážim si každý z nich.
OdstrániťBola som v Číne a boli tam Maročania, s ktorými som sa zozámila (určite vieš, že pre Maroko je typické ženské telo zahalené, keďže ide o Moslimov). Ako som sa s nimi zoznámila? Boli hneď vo vedľajšej izbe ako ja, vedeli po Arabsky, Čínsky, Francúzsky a lámane aj po anglicky (teda, ako ktorý). Podstatné je však, že som mala problémy s izbou a nikto na recepcií keďže sme bývali len na ubytovni, nevedel po Anglicky. Oni mi to hneď išli vybaviť - nemala som elektrinu. A keďže im to dlho trvalo, pozvali ma do izby. Kde mi rovno spravili také bohaté pohostenie, že som sa do vlastnej izby už len odgúľala. Raz som zas nemala kľúče a opäť ma pozvali a ako posledné bolo, keď som posledný deň odchádzala, tak som sa s nimi išla rozlúčiť. A dala som im zvyšky mojich sladkoštových zásob - 6 čokolád, 4 balíčky cukríkov, 3 medové sviečky, 3 horálky a 3 kakaové rezy. Chalani boli po celý čas úžasný. Vždy keď ma stretli sa usmiali a keďže jeden z nich bol v angličtine strašne slabý, zakaždým keď ma uvidel mi rukou ukázal, že ja patrím do jeho srdca. Proste bol zlatý. A keď som bola u neho na izbe a snažil sa so mnou komunikovať, tak používal google prekladač a proste strašný poklad. Ešte som doma len 1 deň (vrázila som sa v pondelok o 1 ráno) a už mi napísal, že chce ísť na SK, či by som mu robila sprievodcu a aj pozývací list na SK.
OdpovedaťOdstrániťA ešte taká maličkosť. Keď som mala modrinu cez celú nohu - učila som sa bicyklovať, jeden z nich keď to uvidel okamžite: prinesiem ti ľad, dám ti na to ľad, prinesiem tak som ho musela chytiť, že nech si s tým nerobí starosti, že to je nič. Pretože už išiel zalarmovať recepciu že nech mu dajú ľad. Proste milý boli. Takže gantlemani nevymreli a mimo toho, keď si zoberieme že ide o Maročanov, ktorých sa všetci bojíme .... podstatný rozdiel
Ono je to stále tak, že záleží od ľudí a nie od krajiny pôvodu ako som aj písala v citáte na záver. Je to v človeku. Ja osobne ak sa mi niekto pozdraví, či už je to známy, neznámy, dieťa, dospelý, taký, alebo hentaký, stále odpoviem na pozdrav. Už ale ako to robia ostatní, je na nich. Sama nemám skúsenosti s Maročanmi, ale zas z dovoleniek mám stále len pozitívne skúsenosti, či už sa jednalo o Talianov, Chorvátov alebo Grékov. Vždy mi slušne pozdravili i pomohli keď videli, že to nejako potrebujem.
OdstrániťEšte raz ďakujem za komentár, a dúfam, že i naďalej budeš mať len pozitívne skúsenosti zo slušnosťou.
Takže sa ti nakoniec podarilo do tej Číny dostať? Blahoželám.
Ooooch Ali!! Už fakt dávno som nečítala článok, s ktorým by som sa stotožňovala viac ako s týmto! Vážne klobúk dole za nesmierne kvalitné spracovanie témy, ktorá si v dnešnej dobe naozaj zaslúži svoje miesto a nie len také hocaké, ale hneď to popredné, a prvých priečkach - či už sa jedná o prvú alebo druhú časť článku.
OdpovedaťOdstrániťSama vyrastám na dedine a aj keď som stále radená medzi tú mladú, skazenú generáciu, predsa len som ešte bola vychovaná na istých pravidlách, medzi ktoré patrí aj napríklad to zdravenie. Je to ÚPLNE presne tak, ako to sama popisuješ. Od malička som bola vychovávaná k tomu, že ak niekam vôjdem, ak po ceste niekoho stretnem, slušnosť káže pozdraviť sa a tak aj robím. Bohužiaľ, niektorých ľudí to stoji asi priveľa sily odzdraviť alebo ktovie čo im sadlo na nos a jednoducho sa robia, že okolo nich ani nikto neprišiel. V tom prípade priznávam už aj ja sama niekedy strácam nervy a oplatím im to rovnakou dávkou ignorancie, pričom sa napokon sama cítim strašne hlúpo a primitívne. O tom že deti vekovo nižšie odo mňa o niečom takom nemajú už ani len páru sa ani nebudem vyjadrovať, lebo by som sa len strašne rozčúlila.:D Neviem čím to je, že ja v ich veku ako 10 ročná žubrienka, som vnímala deti odo mňa staršie ako bohov..kam sa podel ten rešpekt alebo len obyčajná úcta či vľúdnosť.
Čo sa týka druhej časti článku. Samej mi občas trvá veky, kým na komentáre na mojom blogu odpíšem, no akonáhle sa k ním dostanem, prsty už po klávesnici lietajú hore dole samé ..Ja nechápem zámer tých, ktorí sa na to -s takou ľahkosťou- dokážu vykašľať...k čomu to všetko potom je? Pre koho píšu? To už rovno môžu tú sekciu komentárov zo svojho blogu vymazať.:D Ozaj neviem či sa smiať či plakať. Veď ja idem vyskočiť z kože zakaždým, keď vidím, že sa mi tam nejaký objaví, práve to je na blogovaní najlepšie. Interakcia s tými, čo články čítajú, utváranie nových priateľstiev.
Veľmi krásne ďakujem aj za komentár aj za zdieľanie na FB stránke :-).
OdstrániťPravdu máš, ja mám tiež pocit, že som ako z inej dimenzie, že sa ľuďom zdravím a ďakujem. No pre niekoho je to asi pod jeho úroveň. No už som sa naučila nesúdiť. Neviem, prečo je to tak, čo sa mu konkrétne dnes prihodilo a nemá na pozdravy náladu... Mňa to však najviac mrzí kvôli malému, že ja ho učím, a ostatní ho ignorujú. Ale aj tu tvrdím stále to staré, dookola, čo nás učili rodičia: Mňa nezaujíma čo robí Peťko, ty to budeš robiť takto :-D. A presne tak ako ty, poviem si že nabudúce neodpoviem a zahrám sa na namyslenú, potom ma to ešte tri dni mrzí.
A čo sa týka komentárov, i u mňa to tak funguje, že niekedy odpoviem až neskôr. Pretože idem na chalupu, alebo niekam na výlet, a určite nemienim na nejakej zrúcanine, či v lese tráviť čas nad komentármi. Ale akonáhle dôjdem do civilizácie, a mám tu možnosť, na komentáre odpovedám. Myslím si, že je to normálne, logické a pochopiteľné, že nikto netrávi sto percent času pri PC.
No u viacerých blogerov som sa stretla, že už majú tri ďalšie články, alebo odpovede iba na dva, tri komenty, a ostatné ťažko odignorujú. Avšak aj to vypovedá o ich kvalite a potom sa už na ich blogy nevraciam a ak aj hej, už nekomentujem.
Ja osobne som na tom presne ako ty, že keď mi zasvieti nový komentár, tak sa teším ako dieťa z novej hračky. Veď presne preto tie články píšem. Aby mi niekto dal spätnú väzbu. A dal na známosť, že sa mu moje články páčia, poprípade mi niečo vytkne. Veď práve to ma poháňa dopredu.
Ešte raz ti krásne ďakujem a vážim si, že moje články čítaš a komentuješ :-)
Jeden z opravdu trefných článků. Což o to. Už jsem zvyklá, že když někde pozdravím, tak mi odpoví jen tak čtvrtina lidí, co tam je. Ale co mě opravdu mrzí, jsou ty komentáře. Protože, když už si někdo dá tu práci, přečíst a okomentovat článek, měl by autor mít tolik slušnosti, aby zareagoval.
OdpovedaťOdstrániťJá třeba reaguji nárazově a jen poté, co navštívím blog komentátora, ale pokaždé.
Gabux
Ďakujem veľmi krásne za komentár. A máš pravdu. Nevravím, aby niekto odpovedal na komentár okamžite, po mojom odoslaní. Ale ide o to, že niekto neodpovie vôbec. Tiež nesedím v kuse pri PC a neodpovedám, ale beriem to ako slušnosť, potom keď sa konečne ku compu dostanem, odpovedať. Nuž, niektorí blogeri sú asi oveľa viac, ako jeho čitatelia, s tým nič nenarobíme :-).
OdstrániťTým, že sa k tvojmu blogu neustále vraciam, viem, že si odpoveď na svoj komentár nájdem. A o to mi ide :-)
Nestává se mi to často, ale občas přece jenom :). Třeba když jsem na telefonu a koukám na e-maily a tam, že nový koment. Hm, fajn. Odpovím až budu domu počítače. A pak na to zapomenu :/. Naštěstí se to ale nestává tak často.
OdpovedaťOdstrániťHorší je, když nevím, jak mám sakra odpovědět.
gingerjannie.blogspot.cz
Samozrejme, v takýchto prípadoch sa to dá ospravedlniť. Ale niekedy vyslovene vidíš, že je tvoj komentár odignorovaný. A nielen tvoj ale aj ostatné. Stane sa, že občas nejaký ujde, sme ľudia. Ale ak to niekto robí schválne, vo mne určite stratí čitateľa. Ja viem, že možno pre neho žiadna škoda, ale každý jeden čitateľ je výhra. Teda aspoň pre mňa.
OdstrániťInak, určite sa nájde situácia, keď nevieme čo odpovedať, ale určite existuje aspoň to ďakujem za názor, alebo aspoň okomentovať nejaký jeho článok. Dať najavo, že registruješ toho človeka, čo ti to tam zanechal. Tomu potom hovorím, váženie si čitateľa.
Vravíš mi z duše. Koľkokrát zanechám niekomu komentár a prídem o pár dní pozrieť, či mi niečo odpísal - veď občas sa z toho môže vyvinúť celkom slušný pokec - no na moje prekvapenie, je obrovská hromada blogerov, ktorí nie a nie odpísať svojmu čitateľovi. Asi by z nich odpadlo, alebo ja neviem. A to som si sprvoti myslela, že len TOP blogeri nemajú čas odpísať na desiatky komentov, ale bohužiaľ toto vidím dosť často aj u začínajúcich blogerov. Ako si sakra potom chcú vybudovať komunitu čitateľov? Mňa tiež nebaví rozprávať sa sama so sebou a keď sa reakcie na môj komentár nedočkám raz, druhý raz ani tretí raz, tak proste dávam daný blog do pomyselného blacklistu a viac naň nechodím.
OdpovedaťOdstrániťTeší ma, že nie som jediná čo to tak vidí. Rozumiem, že nie každý sedí od rána do večera na počítači, čaká na komentár a okamžite odpisuje. Každý normálny človek má svoje koníčky, pracuje a podobne. Ale nemyslím si, že je problém raz za čas odpovedať na komentáre. Veď to nie je nič tak veľké, aspoň pár slov, poďakovanie. Veď to nerobí pre seba, (teda aj pre seba), ale hlavne pre čitateľov. Dať spätnú väzbu je podľa mňa náznak toho, že sa o čitateľa zaujímam. Jasné, že druhýkrát sa už nebudem obťažovať nechávať odkaz, a priznám sa, veľakrát sa na ich blog už ani nevrátim.
OdstrániťSamozrejme, top blogeri nemôžu odpovedať na každý jeden koment, ale priznám sa, takým ani nepíšem.
Ale každý máme nejaký systém. Len niektorým nerozumiem.
Ďakujem, že si opäť zavítala na môj blog, veľmi si to cením.
ten citát s tou krávou v maštali jsem neznala, a zapisuji si ho, je boží ! :D
OdpovedaťOdstrániťwww.libenanovakova.cz
To vážne nie? My sme od mala boli vychovávané s touto vetou, že aj krava zabučí :-))). Tak ma teší že si sa dozvedela niečo nové. Tiež si zbieram hlášky a citáty a zapisujem si ich :-). Je to super.
OdstrániťĎakujem za komentár
Žiju na vesnici a vždycky mě mrzí, když někoho kolemjdoucího pozdravím a on mi neodpoví. S bučící krávou mi doma vštěpovali zdravení od dětství. :D A jinak na komentáře odpovídám vždycky, myslím si, že je to slušnost. Ale koukala jsem, že spousta blogerů to nedělá, což mě celkem mrzí.
OdpovedaťOdstrániťLeni
Ano je smutne ked sa niektorí ludia tvaria ako hluchi ved pozdrav je to najmenej. Clovek od nich nechce noc horibilne iba jedno blbe pokyvanie hlavou. Bohuzial ale ludua su vselijaki a asi ich to obtazuje, inak si to neviem vysvetlit.
OdstrániťA od blogerov ktori ani neracia odpovedat na komentar je to maximalne neslusne. Mna ako citatelku to uraza a viac odo. mna komenty nemozu ocakavat.
Ja, hoc niekedy aj neskor, ale stale odpoviem. Beriem to nielen ako slusnost ale vdaku ze niekto prisiel a dal si tu namahu clanok precitat a okomentovat. Je to pre mna cest.
Dakujem ze este slusni ludia existuju a ďakujem za komentar