A šibe nám to, alebo (Ne)materská demencia V.

"To sú blázni, myslíte si o nás, blázni, blázni, blázni, blázni, to sú blázni - to isté si myslíme o vás."

Taktici - Blázni

Začínam si uvedomovať, že materská demencia sa vôbec nevzťahuje k tvorbe mlieka, ako som si donedávna myslela. Že jednoducho človeku prešibáva dennodenne iba tak, bez nejakých vonkajších, či vnútorných dôvodov. I preto som tento cyklus nazvala (ne)materská demencia, aby sme si uvedomili, že terčom posmechu sa môžeme stať hockedy. A nemali by sme sa nikomu posmievať. 

Dnes som si uvedomila, že som tu už dlho nemala článok o tom, čo sa mi prihodilo vďaka tomu, že sa môj rozum na pár chvíľ rozhodol opustiť teplo môjho mozgu, a vybral sa na skusy do sveta. Nuž, občas nám život ukáže, že si tú krehkú vec musíme vážiť, inak z toho všetkého ostaneme pred svetom ako blázni. 

No, a takto to dopadne s človekom, ktorý premýšľa nad sto inými vecami než nad tým, čo práve robí:

Apropo, ak si nečítal tie predtým (I, II, III, IV)

1.) Nápoj č. 1

Tohto roku sme mali výbornú úrodu mäty, a tak som zarábala a zarábala množstvo sirupov pre naše detváky (článoček už chystám...). Pár kúskov som vzala i domov, že si vyskúšam domáce mojito. Chudák môj chlap prešiel celé sídlisko, než sa mu konečne podarilo v niektorých potravinách kúpiť biely rum. Tak som sa pustila do prípravy, podľa receptu. Spokojná sama so sebou som mu ponúkla pohár, aby bol úplne prvý, kto ochutná moju mňamotku. Hrdosť v očiach, úsmev na perách ma prešli hneď, keď som zbadala, ako mu sčervenali oči a s nechuťou zvraštila tvár. Mojito okamžite vylial do drezu a zapil pol litrom vody.

"Fuj, to čo je za žbrdnu."

"Tak to ti ďakujem."

"Tak to ochutnaj."

Ochutnala som a mal pravdu. Moje mojito letelo za tým jeho. Dala som namiesto cukru, soľ. Môj druhý pokus už pre istotu neochutnal, ale musím uznať, že ten mi vyšiel. 

"Asi by si sa mala poriadne vyspať!"

Povedal mi nakoniec. Podľa neho, všetky otázky vesmíru, vojny, hádky a konflikty sa dejú iba preto, lebo ľudia nie sú dostatočne vyspatí.  

2.) Nápoj č. 2

A v nápojovej téme ešte chvíľu ostaneme. Dieťa mi konečne zaspalo, a ja som sa chcela vrhnúť do korekcie svojho románu. Najlepšie mi to myslí s kávou a čajom. I zašla som do kuchyne, pripraviť si tieto chutné moky, a cestou som premýšľala nad tým, ako bude príbeh pokračovať. Koho zabijem a koho nechám žiť...

Nápoje som si doniesla k stolu s počítačom a pokračovala v písaní. S chuťou som si odpila z kávy, keď sa mi rovnako skrivila tvár. Bola nejaká kyslá. Hodila som očkom na čaj a jeho farba neladila mojim očiam. Uvedomila som si, že som citrón nakvapkala do kávy, a pohanku vysypala do čaju. Zaujímavá kombinácia, ale určite neodporúčam.

3.) Rozhovor

Jedného dňa som sa vracala domov, a čakala na križovatke s malým za ruku. Autá fičali hore a dole a potom som oproti zbadala kamarátku, v ruke držala obrovské tašky s nákupom. 

"Ahoj!" 

"Tak ako?"

"Dobre!"

"Ešte kojíš?"

"Hej, a ty?"

"Ja už asi prestanem, lebo malý mi dohrýzal bradavky. Tvoj nekuše?"

"Nie. Ja mám bradavky v poriadku. Mne skôr vadí, keď sa hraje počas kojenia s tou druhou a ladí radio. Je to dosť nepríjemné."

Absolútne nám nevadilo že kričíme po sebe cez idúce autá, a okolo nás sú ľudia, ktorí sa nechtiac stali svedkami nášho súkromného rozhovoru.

"Kde si bola?"

"Kúpiť plienky, lebo malý mi nečakane poslednú posral."

"Vidíš, mala si používať látkové, ako ja, malý už plienky nenosí."

Naskočila zelená, ľudia začali chodiť okolo nás, no my sme naďalej stáli oproti sebe cez cestu a kričali po sebe. Z rozhovoru nás nevytrhli ani divné pohľady okoloidúcich.

"Už musíme niekedy skočiť na kávu. Mne už ti na tej materskej prešibáva. Muž v kuse niekde cestuje, ja sama, s malým, jediná vážna debata je o tom, že by už konečne mal sadnúť na nočník."

Autá sa opäť pustili a my sme ešte stále stáli oproti sebe a takto debatovali a medzitým prešli tri zelené. Na štvrtej to už Ošo nevydržal a poťahal ma za rukáv:

"Mamka, zelený panáčik..."

Vtedy som sa prebrala do reality, rozbehla cez cestu. V tej chvíli aj kamarátka. Uprostred cesty sme sa vybozkávali a zakričali, že sa musíme stretnúť. 

Nie, nie sme blondínky, len občas rozmýšľame nad sto vecami, a realita nám uniká...:-)

4.) Návšteva u doktorky

Už som niekoľkokrát písala, a niekoľkokrát ešte budem, že mám momentálne nejaké zdravotné problémy, a už rok sa snažím prísť na to, čo mi je, ale márne. Každý deň si nájdem nejakú diagnózu, čo sa však na druhý deň vylúči ďalšou. I preto sa veľmi sledujem a všímam si každú bodku či vyrážku na tele, ktorá včera ešte nebola. Došlo to až do takých krajností, že som si začala zapisovať každodenné príznaky do zošita.

Jedného dňa sa mi objavil nový. Biely výtok. Spanikárila som a okamžite mi naskočila husia koža. Hodila som príznak do googlu, no čo ti poviem. Našla som si diagnózy od tých banálnych, až po tie najhoršie. Odtrepala som malého k rodičom a utekala na vyšetrenie. 

Mám veľmi milú gynekologičku, ktorá skutočne nič nenecháva na náhodu. Urobila stery, ale sama bola prekvapená z toho, že nesvrbí, nebolí, nepáli, všetko sa zdá byť na prvý pohľad v poriadku. Vzala mi krv, vyšetrila sedimentáciu, vypísala recept na čapíky, ale nezabudla pripomenúť, že ich mám brať, až keď prídu výsledky sterov. Našťastie som ich nebrala. 

Keď prišiel domov môj chlap, s pokojom Angličana pozrel do kalendára a zahlásil:

"Ty, Bobko, nemáš náhodou ovuláciu?"

Mala som.

5.) Demencia v priamom prenose

Tým, že som dlhší čas nechodila MHD-čkou, nevedela som, ako tie grafikony pri úpravách ciest fungujú. Raz som si takto sadla do električky a nechala sa odvážať na Námestie Maratónu mieru. Pri Amfiteátri začali ľudia húfne vystupovať, a ja som bola spokojná, že si konečne môžem sadnúť. I spokojná sama so sebou som sa započúvala do jemných melódií indiánskych bubnov a čakala, kedy sa električka pohne. Absolútne mi nedocvaklo, že dvere sú otvorené akosi dlho, a jediný kto v električke sedí, som ja. Ešte chvíľu som takto lietala kdesi v mimo realitu, keď sa konečne dvere zavreli. A zhaslo sa sveto a vypol motor. 

V tej chvíli mi začalo dochádzať, že sa niečo deje. Vystrašene som sa obzerala hore a dole, nikde nikoho. Zvonila som na tie otvárače dverí, trieskala do okien, no nič. Po chvíli sa električka pohla a ja som si vydýchla. Myslela som si, že sa otáča na ďalšiu cestu. Ale iba sa zaradila za iné električky a ja som si všimla, že ich má pred sebou ďalšie štyri. 

V tej chvíli mi už nebolo všetko jedno. Oblial ma studený pot aj na miestach, kde sa nikto nepotí. Vystresovaná, vyplašená som z posledných síl trieskala na dvere a kričala cez zavreté okno, ale môj hlások zanikal v hučaní ostatných električiek. Už som si začínala uvedomovať, že tú noc strávim v električke. Začala som kontrolovať obsah batohu, či tam nájdem aspoň niečo pod zub. 

Keď v tom, ani neviem odkiaľ sa vymotkala taká starenka, ktorá si ma v tej električke všimla a zašla za šoférom. Dvere sa otvorili.

A ja som s krikom a so slzami v očiach vybehla vonku a neskonalou vďakou objala neznámu ženu. 

"Slečna, on vás nepočul. Slúchadla mal na ušiach."

Záverom by som iba

Život je plný príbehov a zážitkov, pri ktorých si povieme, že nám už skutočne šibe. Avšak, aspoň sa potom máme na čom zasmiať. Ja osobne si zo svojich trapasov, blbých hlášok a nepochopených situácii nič nerobím, akurát sa zasmejem sama na sebe a dúfam, že to nie je začiatok stareckej demencie, že ešte len funguje tá materská. 

Máš aj ty nejakú vtipnú príhodu? Sem s ňou, rada si pripomeniem, že nie som na svete jediná...

Tak, ja ti už ďakujem za sledovanie, prajem krásny a ničím nerušený deň, a na ďalšie stretnutie s tebou sa teší...

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:

"V niektorej situácii nás iba smiech zachráni pred tým, aby sme neboli smiešni."

Milan Ružička