Jesenné stretnutia v Palaci

"Ahoj... tak já letím...měj se

řeknem, dávno oba víme, jen aby se něco řeklo

Katapult - Někdy příště

Ľudia, ktorí sa roky nevideli sa dokážu skutočne stretnúť na neobvyklých miestach.

Jedným z takých miest je aj náš Palác. Nie raz sme svedkami rôznych poškolských, pomaturitných, poštátnicových a popracovných stretnutí. Len za posledné dva mesiace sa mi pred očami mihlo niekoľko takých schôdzok po x rokoch.
A skoro stále sa odohrávajú ako cez kopirák, menia sa iba osoby a ich vek :-).

Tak dnes ti v krátkosti prinášam pár takých dialógov, ktoré sa mi odohrali pred pokladňou. A z ktorých som sa dozvedela všetko.... aj to, o čo som nemala záujem.

Jeeežiši, tak teba by som tu nečakala, ta ty čo tu?
Ale, kupujem knihy do školy.
A kde si teraz?
Na gympli, tu na P... A ty?
Ja som na zdravotnej. A Jana, nevieš kde je?
Počula som od Katky, že nakoniec predsa len na konzervatóriu
No jasné. Stále chcela byt herečkou. Ta bude... veď bola tak tupá, nič iné by nedoštudovala (dlhý smiech).
Ty, a o Peťovi si počula? Nechal školu a odišiel do Ameriky.
Vážne? Veď nevedel anglicky ani ceknúť (opäť smiech).
Ta, vidíš. Počuj, mali by sme spraviť nejaké stretko. Pokecať, a tak. Si na FB? Nájdem si ťa a dohodneme.
Jasné, jasné. Ja budem len rada. 
Tak sa maj a drž sa. Vidíme sa.

No nazdar. Teba som sto rokov nevidela. 
Ty brďo, ja neverím. Ako sa máš, čo robíš?
Teraz som nastúpila do novej roboty, popritom som ešte stále v starej, celá som rozlietaná. Prišla som si kúpiť diár. A ty čo, ako? A tvoja sestra? Všetko v pohode?
Tak, ja ešte študujem, teraz budem končiť. A sestra, dobre. Má frajera, je spokojná. S Janou nevieš čo je? Asi pred rokom som ju videla, ale odvtedy nič.
Neviem čo je na tom pravdy, ale od Kati som počula, že išla na Čechy, dlho si nevedela nájsť prácu. Ale vraj Veronika už je tehotná.
No tak to ja počúvam už tri roky. Buď je slonica, alebo už má tri deti (dlhy smiech).
Ty, a o Peťovi si počula? Musel utiecť do Ameriky, vraj ho hľadá polícia. 
Vážne? Nehovor, ten bol stále taký krpatý, veď sa tam stratí (zas smiech).
Jaj, už musím. Ale počúvaj, môžeme sa stretnúť a skočiť na kávičku. Mám kontakt na niektorých ľudí, bude prča. Čo ty na to? 
Jasné, jasné. To bude super. Tiež môžem zavolať daktoré ženy. Máme kontakt na FB.
Tak sa maj. Drž sa vidíme sa.

Kukám, kukám, no si to ty. Ahoj...
Ježiši, žena. Ty žiješ? A ako super vyzeráš. Za tie roky si sa vôbec nezmenila. 
Ďakujem, veď ty tiež nie. To je tvoje?
Hej, syn. Ty nejaké máš? 
Dievčatko. Teda, už puberťáčku. A čo ty tu?
Ale, kupujem nejaký darček pre starkú. Bude mať narodeniny. A ty si neodišla vonku?
Ale áno. Žijeme v Nemecku, prišli sme len navštíviť rodičov.
Jaj, dobre. Inak, vraj aj Jana išla do Nemecka po výške. 
Ale nie, ona je vo Švajčiarsku, teda aspoň tak som počula. A vieš niečo o našich z triedy?
Len tak, keď na FB vidím. Väčšina vydatá, akurát Veronika je rozvedená, čo viem.
Tak ja nie som na FB. Nemám čas. S mužom podnikáme.
To máš aké super. Blahoželám. Tak ja ešte na materskej. 
Však dobre nie? 
Hej, len už mi z toho šibe. Ty, dokedy si tu? Mohli by sme sa stretnúť.  
Odchádzame až budúci týždeň, to by sme stihli. Daj mi tvoj telefón (vytiahli mobil a vymenili si čísla).
Tak sa maj. Drž sa vidíme sa.

Sledujem ťa, sledujem a ty nič. 
No nie. A ty čo tu robíš? 
Kupujem niečo pre vnúčikov. A vy ako? Jana? Ako sa má?
Tak vieš. Ťažko. Podľa počasia. Striedavo oblačno.
Hmm, to poznám. Však vidíš, aj ja už mám barly.
Však pozerám, pozerám. Ale vyzeráš dobre. 
Ďakujem, držím sa. Keby som nechodila na prechádzky, tak už iba ležím. Ale ty sa tiež držíš na 80.
83. A moja Janka 81.
Tak to ubehlo... tridsať rokov. To sme boli ešte mladí a pekní.
Áno, teraz už sme iba pekní (smiech)
A počul si? Veronika pred mesiacom zomrela. 
Ale nie. To naozaj? Veď som ju ešte minulého roku videl.
Tak vidíš. 
Aj Peťo už zomrel. Ten, čo sedel o poschodie nižšie, vieš ktorý?
Viem, viem. On bol vždy v takej dobrej kondícii...
Tak vidíš, ako to chodí. No, už musím ísť. Jana čaká.
Pozdrav ju odo mňa. A držte sa.

Pani pri pokladni dlho hľadá kartičku a nemôže nájsť:
No nič, asi ju nemám. Tak to nechajte tak.
Ozve sa pani s dvoma dievčatkami za ňou:
Ak chcete, požičiam vám svoju.
Jej, to budete zlatá. Ďakujem vám veľmi pekne. Dobrí ľudia ešte nevymreli.
To je v poriadku. 
Joj, určite ostala doma. Viete, som až spod Tatier, dlhá cesta.
Jej, aj môj muž je odtiaľ.
A odkiaľ presne?
... (mesto si už nepamätám)
Vážne? Veď aj ja som odtiaľ. Ako sa volá?
Peter (Priezvisko neudávam :-))
NEVERÍM. FAKT? Veď to moji sused. Učila som ho na základnej. A ako sa má?
Dobre, dobre. Toto sú naše deti.
Krásne. No to je náhoda. Dnes ráno som akurát mamku jeho videla.
Chystáme sa tam cez víkend na návštevu.
No, dobre. Mám doma nejaké hračky po vnukoch, donesiem vám. 
Pani vyplatila nákup, potom sa otočila na mňa a povedala:
Tomu by ste neverila. Manžel tej panej je môj sused. To je náhoda, čo? A ešte aj zhodou okolností je to môj bývalý žiak, svet je skutočne malý.

Pozn. Je skutočne fascinujúce, že ľudia sa stretnú aj po 30-tich rokoch a stále sa spoznávajú :-).

Nieto času... ani na život

Miesta stretnutí môžu byť rôzne. Ja osobne som sa napríklad v Taliansku stretla so susedou, ktorá býva cez cestu, ale na ulici sme sa nevideli pár rokov.

Občas sa mi podari stretnúť niekoho na zastávke autobusu, či v ordinácii u lekára.

A tu-tam sa niekto z mojich známych zázrakom objaví aj v našom kníhkupectve (zámerne vravím zázrakom, tá väčšina mojich známych nevie čo je kniha...).

Avšak, obsah rozhovorov je neustále rovnaký. Za pár minút si povieme celý životný príbeh. Dohodneme sa, že sa stretneme na káve, či skočíme na pivo, zavoláme starých známych, pospomíname na staré, dobré časy, pochválime životnými úspechmi, ponadávame na neúspechy.

Bohužiaľ, stále ostane len pri prázdnych rečiach. Naše životy sú jednoducho nastavené tak, že nemáme čas. Nenájdeme si tri, štyri hodiny na starých priateľov, s ktorými sme kedysi trávili celé dni a ku ktorým nás viaže nespočet krásnych spomienok. Maximálne si lajkneme fotky a statusy na sociálnych sieťach a toť všetko.

Práca a každodenné povinnosti dokážu ľudí neskutočne unaviť. A tí si potom tú únavu a stres liečia pozeraním do displejov, a nevidia ako im život uteká medzi prstami. So súrodencami a rodičmi sa raz ročne stretnú na povinných rodinných stretnutiach, občas si pošlú fotky z dovolenky. Tridsať, štyridsať rokov ubehne ako voda, a nakoniec sa už len skutočne dozvedáme, s kým sa už teda nikdy nestretneme. 

A len potom to zabolí...

Skús podumať, koľko takých náhodných stretnutí si za posledné roky absolvoval ty.

A koľké sa skutočne skončili naozajstným stretnutím na káve. 

A nie je to škoda? 

Pravdou je, že za tie roky nám cez cestu života prešlo neskutočne množstvo ľudí. Niektorí sa mihli iba na chvíľu, niektorí sú v ňom doteraz, ale každý v nás zanechal nejakú ryhu. A už len kvôli tej ryhe sa oplatí aspoň jeden deň v roku vymeniť techniku za stretnutie s reálnym človekom z minulosti. Poprípade si nájsť aj niekoľko hodín v mesiaci na vlastnú rodinu. Ani by si neveril, ako ťa to dobije tou správnou, pozitívnou energiou, ktorú ti mobil v ruke nikdy nedá. 

A na akom netradičnom mieste si sa s nejakým kamarátom stretol ty? Spokojne mi napíš. Aj keď máš opačný názor a myslíš si, že stretávky sú len pre nudných a nevyťažených starcov...

Na záver len taká malá zaujímavosť: Nedávno som chcela zorganizovať stretnutie zo základnej školy. Niektorých ľudí som skutočne nevidela už... dsať rokov. Na začiatku bol neskutočne obrovský záujem, každý sa tešil, padali plány, ako si pozrieme našu Rozlúčkovú..... A keď konečne prišiel deň D, prišli sme tri. 3 z 27. Brutálna akcia. Ale zas, my sme sa zabavili. Nuž, čím menej ľudí tým väčšia zábava :-DDD

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:

"Snáď zídeme sa zakrátko, snáď za dlhé letá,

snáď nezídeme sa už nikdy viac v tom divom víre sveta."

Z môjho maturitného pamätníčka