Domáce cukríky, alebo inak, Alina pomsta

"Päť sladkých cukríkov mi dala moja mamička, dal som jej za to sladký, veľký božtek na líčka."

Päť cukríkov - Čarovná škôlka

Milujem cukríky, musím to priznať. Áno, som zastáncom aj zdravej výživy, ale občas (dosť často, hlavne teraz, pri dojčení) zhreším nejakou tou sladkosťou. V tento čas, keď sa rozmohlo to vírusové obdobie, v kuse chrchleme, pokašlievame, soplíme, (teplota sa vyskytla, našťastie, iba raz. Ale u všetkých...), hrdlo pobolieva, o hlave radšej ani nehovorím, mám pocit, že sa mi mozog (ak nejaký ešte mám), rozprskne na všetky svetové strany. Čistá katastrofa. 

Kurírujeme sa zatiaľ po našom, podomácky - tinktúry, bylinky, čajíky, vitamíny, kľudový režim, zdravá strava a pevne dúfam, že to nejako zvládneme bez väčšej ujmy. Jar za oknami, tak snáď... Aj keď, ako dlho sa to všetko vlečie.. a to nehovorím o tom novom víruse, radšej aj vitamíny som zvýšila na maximum pre všetkých (pre seba dvojnásobny maximum). 

Ale zatiaľ nepanikárim, akosi to všetko ide mimo mňa, akurát som zaviedla opatrenia ako: 

• žiadne prechádzky po shoppingoch
• žiadne kiná, kultúrne akcie, diskotéky, rockové koncerty sú povolené len tie našich detí
• malému šráckovi zrušili aj krúžky
• a vyrobila som si vlastný dezinfekčný gél - nejdem sa mlátiť do obchodov s predavačkami o tie posledné kusy :-D. 

Dobre, rozkecala som sa, nie o tom som chcela v dnešnom článku, na ktorý mám čas nejakú hodinku, kým malá čajočka spí, polemizovať. Dnes som chcela zas jednu veselú historku z mojej kuchyne.

Vyrábame si vlastné cukríky

Takže taktom, aby som sa vrátila na začiatok. Milujem cukríky a pri bolestiach hrdla to je stále moja prvá pomoc. Bohužiaľ, ako mi preplo s tými potravinami, že sledujem zloženie a výrobcu, a že mi proste nie je jedno, čo do úst dám sebe a deťom, je problém nájsť nejaké cukríky, ktoré by boli podľa môjho gusta. Buď bojkotujem značku, pretože nemienim podporovať niektoré "nenažrané" korporácie (s prepáčením za ten výraz), alebo sa pozriem na zloženie a pretáčajú sa mi panenky. 

Asi to budem musieť opäť raz priznať, ÁNO, som BIOMATKA. 

Ale ak to hanlivé pomenovanie značí niekoho, kto si nedá do tela, na telo, pod telo, pred telo svinstvo, tak sa za to nehanbím.

No, tak som sa teda rozhodla, že si cukríky vyrobím doma. Na strýčkovi Google som našla množstvo receptov, od tých ľahších až po tie zložitejšie. Vybrala som si ten najľahší od Tinky (tinkinerecepty). Tak jednoduché, že len blbec to nemôže pochopiť... Ono, ja som to pochopila. Pripravila som si ingrediencie, a keď malá čajočka zaspala a malému šráckovi som pripravila večeru, pustila som sa do práce. 

Čas na kompletku cca 30 minút, to stihnem aj s prstom v nose, ešte si knihu dočítam...

To by som ale nebola ja a kuchyňa, aby sa niečo nepoto. V recepte sa píše dávka na 15 ks, ja som to teda zdvojnásobila, reku, 30 ks nám bude dosť. K šalvii som pridala aj oregáno, nech to má grády, akurát som nepoužila esenciálne oleje, keďže tie čo mám doma, nie sú určené na konzumáciu, asi. Za to propolisu som naliala požehnane.

Postavila som teda navážené suroviny na sporák a čakala. Po 10 minútach malo začať hustnúť a ono...nič. 20 minút a ono... nič. Došiel veľký šrác, prečítal si recept, pozrel na masu v mojom hrnci a pokýval hlavou.

"Niečoho si asi dala veľa, nie?"

"Nie, dala som podľa receptu."

"Tu sa píše 30 ml. A ty si dala koľko?"

"No 3 deci..."

"Niekto by si mal zopakovať prevody merných jednotiek. Takto sa načakáš aj do rána..."

A mne sa čakať nechcelo. Pridávala som "přiměřeně" cukru, medu, cukru, medu, cukru, medu... ako som uznala za vhodné. No čo vám poviem... masa po hodine konečne začala hustnúť. Ale som sa potešila. 

Vzala som masu, vyliala na silikónovú podložku, dakus počkala kým nezhustne poriadne a šmarila do mrazničky. Nadojčila budiace sa dieťa a vrátila sa k práci.

Vytiahla som zmrznuté... dačo... z mrazničky, a začala lámať na kúsky. Tie som obaľovala v škorici a podávala do fľašky. Už onedlho to ... dačo .... začalo mäknúť a bolo čoraz ťažšie to rozlamovať, lebo sa to ťahalo a lepilo ... 

Tak som to stále dávala na chvíľu do mrazničky, potom vytiahla a rozlámala a tak stále dokola. Keď bola fľaška plná, začala som "to" plniť do mraziacich sáčkov, i keď som mala sto chutí vyšmariť "to" von oknom, ale nechcela som nikoho zabiť. 

A takto som vymyslela nejakú novú hmotu, lebo fakt neviem k čomu toto prirovnať (Flubber to nie je!!). 

Budeme to nazývať ALINA POMSTA

Keď som po troch ťažkých hodinách konečne ukončila moje trápenie, túto "pomstu" som mala vo vlasoch, v nose, na ponožke, na nohaviciach, o podlahe, pulte, kachličkách ani nehovorím. Pri pokuse odstrániť "to" z ponožky som skoro skolabovala, obe skončili v koši. A zasiahnuté vlasy som musela odstrihnúť. Kuchyňu som drhla ďalšiu pol hodinu.

Zhrnutie a spôsob dávkovania

Jedno jediné šťastie, že to malému šráckovi fakt chutí. Výhoda toho, že neviem variť a od začiatku mu pripravujem "divotvorné" pokrmy. To dieťa fakt skonzujeme každú moju kravinu, nad ktorými iné deti krčia nos :-D.
Horšie je to s dávkovaním. Cukríky vo fľaške som dala do chladničky. A do rána sa z toho stala jednoliata, stvrdnutá vec, ktorá nešla von. Tri lyžice som ohla, kým som "to" vydolovala von a odrezala kúsok, ktorým som ho nadopovala ráno. 

"Hmmm, mamka, fajné cukríky si narobila."

Má šťastie, šrácko, ak by mu to nechutilo tak mu to do hrdla narvem nasilu. Predsa, keď som sa s tým toľko naondila tak to nevyhodím, no nie? Ale najradšej si dávkujem tie z mrazničky. 

Vytiahnem stvrdnutý sáčok, položím s denkom (lopárikom) na zem, párkrát po tom pobúcham s tĺčikom na mäso, ono sa to rozbije a ja povyberám kúsky, ktoré si so šráckom rozdelíme. Zvyšok vrátim do mrazničky a onedlho sa to zas všetko spojí dokopy, a lá zlý Terminátor v druhej časti. 

Parádne som to vymyslela, však??? Už aby sme to dorazili - mám toho pol šuflíka v mrazničke. Ale ak si niekto myslí, že som to vzdala, tak to určite nie. Verte tomu, že si ich spravím aj nabudúce, ale tentokrát sa budem držať návodu :-DDD. A chystám sa na mätové, medovkové, levanduľové... skrátka na to, čo kuchynská linka dá.

Pár slov na záver

No, čo k tomu dodať? Akosi som pochopila, prečo je v cukríkoch toľko toho všetkého. Očividne sú tam rôzne konzervanty a látky, ktoré zabraňujú tomu, aby sa cukríky lepili na zuby a ďasná a riť... a možno by ma menej nervov stála návšteva v obchode (i keď v dnešnej dobe... ťažko povedať). Ale o čom by som potom písala? A čím by som si krátila dlhé, jarné večery? Hlavne že nás humor neopúšťa.

A ja vám už ďakujem za pozornosť a teším sa na ďalšie stretnutie pri nejakom článku, poste, statuse. Menej času na písanie spôsobuje to, že som aktívnejšia na sociálnych sieťach, takže ak obľubujete kratšie príbehy (niekedy vtipné, inokedy menej), tak ma sledujte na FB alebo na IG. Nie som z toho sama nejaká nadšená, ale tento stav bude trvať iba do času, kým malá čajočka nevyrastie a nezlezie z mojich rúk. Aj to bude, viem to, malý šrácko tiež zliezol aj keď to na začiatku vyzeralo všelijako :-)). 

Prajem krásny deň a snáď sa vidíme aj nabudúce. A ak máte záujem, kúpte si aj moju eknihu. Veď vy viete ako na to - TU.

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:

"Pre ľudí pevného predsavzatia a vytrvalosti niet nemožností."

Milan Rastislav Štefánik