Náš prvý maratón

"Dopredu ísť, stále ísť, o kúsok ísť, ešte ísť, k cieľu ísť a znova skúsiť sám seba dobehnúť."

Team-Beh

Medzinárodný maratón mieru 2016

Info na úvod: Len ak by si nevedel, tak Košický maratón je najstarší maratón v Európe, a tretí najstarší na svete.

V tento rok sa organizoval už 93. ročník. A ja poviem popravde, za tie roky čo už existujem na tomto úžasnom že svete, v tomto úžasnom meste, som sa tejto našej úžasnej atrakcie nezúčastnila ani raz, dokonca ani len ako divák, nieto ešte aktívny bežec. Len keď som za oných čias ešte otvárala Palác o druhej, stretala som posledných dobiehajúcich bežcov a povzbudzovala ich tlieskaním.

Ale tohto roku to bolo iné.

A povedala som si, že si to teda skúsim, keď už je taká možnosť, zúčastniť sa Minimaratónu (Family Run) o dĺžke 4,2 km. Veď to zvládnem, pomyslela som si, keď som sa registrovala ešte pred dvoma mesiacmi.

Veď, čo sú to smiešne štyri kilometre? 

Len na Zelený Dvor, kam sme s mojím chlapom pred obedom chodievali.

Iba do nášho lesa, kam som s dedinskými chlapcami po hubách behala.

Toľkoto som sa s malým v šatke nachodila, keď nie a nie zaspinkať niekoľkokrát denne.  

Chôdza mi nikdy nerobila problémy, a všade kam sa len dalo som chodievala pešo.

 Ešte pred mesiacom som sa cítila ako hrdinka dňa, a tešila sa na to, že i ja si konečne stúpnem na maratónsku trať.

Pravdou ale je, že za posledný mesiac nastali u mňa isté komplikácie, a začala som o sebe pochybovať. I o tom, že tie štyri kilometre so živým batôžtekom na chrbte zvládnem.

Že prečo?

"Strach poráža viac ľudí, ako akákoľvek iná vec na svete."

Ralph Waldo Emerson 

• Po prvé: minulého roku mi to táto udalosť ušla, pretože sme mali namierené na výlet do Liptovského Jána. To mal malý Ošo nejakých desať kíl, a nosiť ho na chrbte i na hrudi bola pohoda lesná, ani som si neuvedomila, že niečo vláčim. Avšak za posledného roka pribral riadne, hoc toho veľa nepojedol, očividne má mamka ešte dostatok výživného mlieka. Keď som ho deň pred pretekami vážila mal 14,5 kg, a ak si k tomu prirátam oblečenie a topánky, suma na váhe ukázala 15,3 kg. Ale to by nebol až taký veľký problém...

• Po druhé: ...avšak pred mesiacom sa u mňa objavila škaredá kvasinka. Ak si to niekedy zažil, tak vieš aké je to nepríjemné a určite si zachytil, ako sa jej najlepšie zbaviť. Protikvasinkovou diétou. To znamená, žiadne cukry (ani ovocie, ani med, ani ovocné šťavy...), žiadne tuky (pečivo, maslo, mlieko, vajíčka...), žiadne sacharidy, škrob, ryža, zemiaky - občas. Čistá zelenina. To znamená, žiadna vnútorná energia. Telo bojuje s kvasinkami, a na nejaké ťažké pohybové aktivity ostáva naozaj len málo, máličko. Už len cesta do obchodu ma vysilovala úplne na ultimum. Čo ti poviem, keď som za tých pár dní zhodila päť kíl? Ja viem, schudnúť som chcela, ale nie práve týmto spôsobom. No ešte i to by som prekusla, ale...

• Po tretie: pár dní pred maratónom mi pri vyšetrení vyšiel pozitívny výsledok na Tetániu. Sama o tom ešte veľa neviem, pretože som s výsledkami ešte nebola u neurológa a internet ponúka dosť strohé informácie. Avšak čo viem a zároveň som ucítila aj na vlastnom tele boli záchvaty rôznych bolestí (hlavy, oka, ucha, rúk, nôh...), brnenie končatín, zahmlené videnie atď.

A v takomto stave som sa mala vydať na štvorkilometrovú túru naprieč mestom                   s malým na chrbte. Ale keďže Maratón nie je o prvých troch miestach, ale o prekonávaní samého seba, tak som si povedala, že už asi nebudem mať veľa možností, ako sa nejakého športového zážitku aktívne zúčastniť (ja a beh? Tisíc päťstovku som už ani na strednej škole nezabehla, ale odchodila).

"Myseľ je všetkým. Pokiaľ neveríš, že niečo dokážeš, tak nedokážeš."

Kai Green

Tak som sa skalopevne rozhodla že to nevzdám a skúsim to teda. V podstate, stále môžem odísť z trate, ak by mi prišlo zle..

To zvládnem, to zvládnem...

"Tak ako vietor čo nafúka prach do mojich očí a vyryje vrásky, 

láme a láme môj kmeň po častiach a neprestáva, kým nie som na kúsky." 

Zuzana Smatanová, Desmod - To zvládnem

Než nastal deň D, ostávala ešte jedna, pre mňa, nemalá povinnosť, musela som navštíviť Aupark, aby som si vyzdvihla štartovné číslo.

Rozumej: JA A AUPARK?

Zakladateľka imaginárneho KLUBU NECHODIACICH DO AUPARKU?

Škandál!!!

Týmto prosím všetkých štyroch čestných členov, aby mi tento malý prehrešok odpustili. Musela som. Ak som chcela svoje číslo, a postaviť sa na štart, nemala som na výber.

Mladý muž pri výdaji bol naozaj veľmi zlatý. Hádal sa so mnou o veľkosti trička a prehováral ma, aby som si vzala M-ko, pretože L-ko je na mňa priveľmi veľké.

Rozkošný.

Avšak ja viem, čo mám na hrudi a radšej naládujem svoje zväčšené telo do príjemne väčšieho čísla, ako sa súkať do menšieho a vyzerať v tom ako saláma.

A tak mu hovorím:

"Mladý muž, krásne ďakujem. Ale ja si dám ešte manducu a to ma stiahne..."

"Čo si to dáte? Man... čo? Nerozumiem!"

"Nosič na chrbát, ja idem s dieťatkom."

"Jeeej, to je super, prajem veľa šťastia."

Naozaj príjemný, sympatický chlapík. No moja sestra, ktorá vybavovala štartovné pre svojho syna, zas mala menej šťastia, obsluhovala ju akási nepríjemná teta, ktorá sa stroho opýtala:

"A to s ním ako kto pôjde behať?"

To myslela jej trinásťročného, o hlavu vyššieho syna, ktorý sa nad nami týčil ako Eiffelova veža.

"A s kým by ako mal ísť? Veď, sám..."

"Tssss....!"

A kývla nad nimi rukou.

V tej chvíli som si predstavila, ako moja sestra beží so svojim pubertálnym synom na trati a po piatich minútach ju odváža sanitka s ťažkou tachykardiou na Jednotku intenzívnej starostlivosti. 

Na tomto príklade krásne vidieť rozdiel v prístupe k ľuďom.

Iba taká pohoda lesná...

"I ten najpomalší človek, keď nestráca cieľ pred sebou, ide rýchlejšie než ten, ktorý bezcieľne blúdi."

A nakoniec došiel ten deň D. Večer pred ním som sa cítila ako zbitý pes. A to som si povedala, že na dva dni preruším svoju diétu, a kúpila som si 70 % čokoládu, dala som si aj poriadne jedlo s ryžou i zemiakmi, a samozrejme, veeeľa ovocia (s pohánkou).

Zaspala som už o ôsmej. Skôr ako môj malý Ošo. No jasné, on sa nepotrebuje nabiť energiou, ten sa predsa veselo ponesie. Možno i preto ma zobudil s vreskotom už o štvrtej. Síce sa len potreboval doplniť bielou, tekutou, mamkinou pochutinou, a potom spokojne zaspal naspäť. 

No ja už nie!!!

Pohánka sa rozhodla opustiť teplo môjho tela. Urgentne.

Avšak nie naraz, postupne. Každú polhodinu po malých kúskoch.

Tak som už teda oči ani nezažmúrila. Pozerala som do stropu a snažila sa našim rozhovorom s pohánkou nezobudiť osadenstvo bytu.

Našťastie sa všetko upokojilo a na miesto stretnutia nosiacich mamičiek sme došli v úplnom poriadku a pri plnom zdraví.

   




Účastníkov teda bolo požehnane. Až som sama prekvapená, koľko ľudí aktívne behá. Ja obdivujem každého, kto zvládne i len jeden kilometer. V našej skupinke Minimaratónu bolo okrem nás nosiacich maminiek aj pár kočiarikov, aj malých detičiek, aj väčších, ktoré reálne behali celý čas. 

Klobúk dole.

Po ceste sme ich videli. 

Kým my sme sa prechádzali ešte len po Hlavnej ulici, z druhej strany sa už vracali prví bežci. I môj synovec.

Ale my sme sa nemali kam ponáhľať. S kamarátkou Katkou a jej malou Baškou sme viedli rozhovor asi o všetkom možnom, a to nám tá cesta ubiehala naozaj veľmi rýchlo.

A už sme prechádzali okolo Sochy Maratónca na Komenského ulicu. Pri internátoch Ferka Urbánka nás už navigovali na otočenia sa späť. Ani sme si neuvedomili ako, a boli sme v polovici cesty.

A cesta späť ubehla veľmi rýchlo. Ľudia okolo nás povzbudzovali, kývali nám, bolo to naozaj super.

Jednoducho, úžasná atmosféra.

A kým sme dochádzali do cieľa už nás poháňali, aby sme nezavadzali prvým finalistom Pol maratónu. Takže, kým my sme obišli chôdzou 4 km, niektorí za ten čas obehli 21 km.

Pozn. Presne nám to trvalo celú hodinu. No ja som však nešla na prvé miesto, chcela som to len zvládnuť. Cez všetky moje skutočné i mojim hypochondrickým ja, vymyslené diagnózy. 

A ja som sa ľutovala a bála, že nezvládnem vychádzkovú prechádzku. 

Celkom sa začínam zahrávať s myšlienkou, že začnem aktívne behať a na rok si dám Minimaratón behu. Veď nikdy nie je neskoro na začiatok. Dnes som tam videla zastúpenie asi v každej generácii.

Či radšej nie :-))))??? Uvidíme.

Keď to preberanie medaily je tak úžasné.

Medzinárodný týždeň nosenia detí

"Minimaratónom sa v Košiciach odštartoval Medzinárodný týždeň nosenia detí (2. - 8. októbra 2016). Tohtoročný  MTND bude prebiehať aj v 48 mestách na Slovensku.

Program bude prebiehať počas celého nasledujúceho týždňa a vyvrcholí spoločnou túrou nosiacich rodičov a priaznivcom nosenia detí vo Vysokých Tatrách. V jednotlivých mestách sú organizované pochody nosiacich rodičov, prednášky, besedy, workshopy a kurzy s tématikou nosenia detí a kontaktného rodičovstva."

zdroj info 

Ak máš záujem o bližšie info o aktivitách v Košiciach, na FB nájdeš presný program #MTND2016KE.

Nosenie mi dalo toho veľa

Týmto Maratónom som v podstate ukončila krásnu epizódu vo svojom živote, aktívne nosenie malého Oša. Naozaj už je pre mňa ťažký. Nevravím, že ho sem tam neponosím na poštu či do obchodu, ale na nejaké dlhé túry a prechádzky si netrúfam. 

Ale musím priznať tak na plné ústa, že nosenie mi naozaj uľahčilo život pri mojom náročnom bábätku, ktorý od narodenia túžil tráviť všetok čas iba pri mamke. 

• Nemať šatku a nosič, nespravím nič, a prídem o ruky. Nosenie sa stalo takou mojou prirodzenou súčasťou, že som párkrát behala po byte ako splašená a hľadala dieťa, ktoré spokojne spalo na mojej hrudi (to je zas tá materská demencia :-)))

• Taktiež som sa mohla spokojne prechádzať a komunikovať s okolím bez toho, aby sa z kočiara ozývali prapodivné zvuky pripomínajúce prehistorické zvieratá. Ošo namiesto ustavičného kričania spokojne odfukoval na mojej hrudi a ja som mohla s kamarátkami diskutovať o zmysle života a receptoch na večeru.

• Vďaka noseniu som sa bezproblémov dokázala dostať z bodu A do bodu B bez toho, aby som musela obchádzať celé sídlisko, pretože tu naozaj nie je terén pre kočiare.

• V autobusoch a električkách som sa nemusela nikomu doprosovať o pomoc, krásne som sa všade dostala a ľudia sa šli pretrhnúť, len aby mi uvoľnili sedadlo.

• Nosenie mi dovolilo žiť aktívne a nemusela som sa obmedzovať vo svojom spoločenskom živote.

• Vďaka noseniu som spoznala veľa skvelých nosiacich maminiek a vymenila si množstvo zaujímavých skúseností. A zistila som, že môj uplakaný Ošo zďaleka nie je jediným náročniatkom v okolí.

Každé dieťa je iné. Niektoré je odvážne a na novinky si zvykne rýchlejšie a bez maminej pomoci.

No moje dieťa je neskutočne citlivé a bojazlivé. Dlho trvá, kým si zvykne na nové miesta, na nových ľudí a nové situácie. Avšak, vďaka kontaktu s maminou hruďou a vykukovaniu spopod maminej ruky si na všetko zvyká lepšie. Bez plaču, poprípade je toho plaču menej. Ako rastie je pomaly viac a viac odvážnejší, i keď stále sa potrebuje uistiť, že tá jeho maminka je tam a dáva na neho pozor. Preto budem stále trvať na svojom:

"Nosenie a dojčenie mi neskutočne uľahčilo prvé roky roky materstva. Len vďaka týmto dvom veciam si svoje maminkovské radosti užívam o to viac. Môj syn sa rýchlejšie adaptoval na tento veľký a neznámy svet. Prečo mu to nedať, keď mám tu možnosť?"

Citát na záver:

"Ľudský tvor nedokáže prežiť bez dotyku. Je to jednoducho jeho najzákladnejšia potreba."

Dr. Ashley Montagu