Telepatia, čítanie myšlienok, alebo iba čistý signál?

"Na krátkych vlnách nič nemusíme predstierať, na krátkych vlnách sa nehanbíme nahí ukázať."
Desmod - Na krátkych vlnách


Neverím, že sa to nestalo i tebe


Odrazu si len tak, z ničoho nič spomenieš na kamaráta, ktorého si celé roky nevidel, a o pár dní sa náhodne stretnete na ulici alebo v obchode. Poprípade sa ti prisnije krátky sen s dávnou kamarátkou, v ktorom ju vidíš chovať bábätko, a o pár dní či týždňov sa dozvieš, že sa jej skutočne narodilo dieťatko. 

Mne sa takéto veci stávajú častejšie, akoby som si priala. A poviem ti, potom sa zhrozím sama zo seba. 
Ako je toto vlastne možné? 
Čo ak som čarodejnica, a na nose sa mi urobí obrovská bradavica? :-) 
Ale nie, možno to je len o tom, že som trochu citlivejšia a empatickejšia.



A prečo dnes taká dumka? K napísaniu dnešného, ako vždy, "krátkeho" článku ma inšpirovala situácia, ktorá sa mi dnes stala v obchode.


Virtuálna sms


Než som dnes odišla do obchodu, môj chlap mi nadiktoval veci, ktoré chcel, aby som mu kúpila. 
Nebolo toho málo, potulovala som aj desať minút po potravinách, kým som si natrepala ťažký košík všetkého možného aj nemožného na dnešný obed. 
Keď už som si konečne odstála siahodlhú radu, a začala celé to množstvo vykladať na pás, odrazu ma prepadla nutkavá myšlienka, ktorá nie a nie zliezť z mysle, a prekrikovala aj Redla, ktorý mi akurátne vrieskal do uší:

"Šunka, šunka, šunka, šunka!!!"

Čo je fakt divné, keďže ja šunku nejem. Ale nutkanie bolo také silné, že som všetky tie veci začala hádzať späť do košíka, odišla som z rady, a vrátila sa pre šunku.
Keď som prišla domov, chlap sa ma so smutnými očami opýtal:

"Volal som ti, ale mobil sa mi, samozrejme, ozval z obývačky. Šunku si náhodou nekúpila? Zabudol som ti ju napísať."

A s úsmevom na tvári som ju hodila do rúk, nech si ju láskavo odloží.



Inak, podobný prípad sa nám stal pred pár rokmi, keď som ešte chodila do práce. 

Dohodla som sa s mojim chlapom, že v piatok po práci prespím u našich a on pôjde na pivo s kamarátmi. Lenže, rodičia sa rozhodli ísť na chalupu, a ja som teda rozhodnutie zmenila, a šla domov. 
Lenže, ako natruc, kľúče od bytu som si zabudla v kancelárii. A na to som prišla až v autobuse. Vytiahla som mobil, že zavolám chlapovi, v ktorej krčme sedí, že si prídem po kľúče. No mobil urobil iba: 
pííííííííííííí
Klasika. 
Vybitá baterka!!! 
Vtedy, keď ten krám potrebujete najviac. 

Unavená po dvanástke, zničená z ľudí, premrznutá z počasia som sa pomaly dotrepala domov, pred naše dvere. Nemala som na výber. Vedela som, že chlap skôr ako o druhej domov nepríde. Urobila som si pelech z vetrovky a svetra, skrútila sa do klbka ako pes, a začala som posúvať v duchu čas.

Div sa svete, do pätnástich minút sa otvorili výťahové dvere a z nich vyšiel môj chlap. Až sa zľakol, keď ma tam tak videl, ako sa váľam po zemi.

"Jednoducho mi dnes nechutilo pivo. Nevedel som obsedieť..."

Za štrnásť rokov, čo sme spolu a išiel na pivo, sa nikdy z neho nevrátil po hodine. Iba vtedy, jediný krát.



Princíp prijímač - vysielač



V jednom z minulých článkov som písala, ako si v Paláci krátime čas pol hodinu pred záverečnou, keď už nieto zákazníkov. Obvykle vymýšľame hlúposti a krútime sa dookola. Ja som to párkrát skúsila s knihou "Viem, čo si myslíš", kde som sa zahrala na Mentalistu a pomocou jednoduchých otázok som si všímala ich reakcie. 

Jednou z mojich dvoch obetí bola aj naša obľúbená Janka, dobrosrdečná, vtipná, chytrá, ale hlavne, pragmatická a realistická žena, ktorá žije nohami pevne na zemi, žiadne úlety do iných dimenzií, či viera v niečo iné, ako zdravý rozum a dve ruky. Po dvoch otázkach mi jasne dala najavo, čo si o mojom trápnom pokuse, prečítať jej myšlienky, myslí.
Práve táto Janka mi povedala zaujímavú príhodu, ktorá sa jej stala počas vysokoškolských štúdii.

Prihlásila sa, dobrovoľne, ako vzorka na jeden experiment, ktorý na škole organizoval neznámy cudzinec (to by si ju musel poznať, je naozaj za každú blbosť). 
Pár ľudí, ktorí sa navzájom nepoznali, sa zavrelo do jednej miestnosti. Potom prišiel človek, ktorého v živote nevideli, ani on nevidel ich. Povedal im, aby intenzívne mysleli na jednu vec, situáciu, spomienku, o ktorej nikto nevie. 
Ten neznámy "týpek", o ktorom v živote počula, skutočne identifikoval jej myšlienku. 

Ako? 
Ktovie! 
Ale vysvetlil to úplne jednoducho, na princípe rádia.

"Ona bola vysielač, ktorý vysielala na nejakej frekvencii isté vlny, ktoré on, ak sa správne naladil, dokázal tieto vlny dešifrovať a prijať v podobe, v akej ich vyslala." 


A v tom to je "vraj" celý fígeľ. Ak si odrazu spomenieš na mamku, a v tej chvíli ti zazvoní telefón s jej číslom na displeji, je to "vraj" len o tom, že si ako prijímač prijal vlny vysielané tvojou mamkou.


Či to je pravda? Neviem, ale má to logiku.

Nám, maminkám, sa normálne stáva, že sa v noci zobudíme o pár sekúnd skôr ako bábätko, ktoré potrápi hlad, zlý sen či plná plienka. Žeby sme boli naladení na rovnakú frekvenciu s našimi detičkami? Veď predsa stále vieme identifikovať, či nám dieťa klame o tom, že v škole dostalo päťku, alebo zjedlo posledný kus čokolády. Neschová pred nami ani špinavé ponožky pod posteľou. 

A to ani nemusíme byť mentalistky, čarodejnice, príjimače či vysielače. 

Pár slov na záver


Čo k tejto téme dodať? Snáď len toľko, že niektoré "zvláštne" veci, ktoré sa nám dennodenne stávajú sa už vedecky dajú vysvetliť tak, že dávajú zmysel. Avšak, je milión maličkostí, odohrávajúcich sa medzi nebom a zemou každý deň, o ktorých naši vedci nemajú ešte ani len potuchy. Možno o pár rokov prídu s nejakým rozumným vysvetlením, no ja osobne verím v to, že nie vo všetkom je veda. Že nad nami existuje niečo, čo sa vysvetliť nedá. 

Bývalý kolega mi raz povedal krásnu legendu:

Pred dávnymi rokmi vraj vyspelé civilizácie k dorozumievaniu vôbec nepotrebovali reč. Komunikovali medzi sebou výhradne telepaticky, bez slov, i na diaľku. Postupom času sa komunikácia zhoršovala. Niečo začalo "signál" čím ďalej, tým viac rušiť, a tak ľudia boli nútení začať používať slová. 
A čo ten signál vlastne prerušilo? Ľudia pred sebou začali skrývať svoje skutočné úmysly, pred druhými chceli niečo utajiť, ututlať. 

Jednoducho povedané, ľudia si začali klamať.  


Škoda, že takáto komunikácia, medzi ľuďmi, nie je možná. Telekomunikačné firmy by riadne skrachovali :-).
Ale nebol by ten svet krásny, keby sme si navzájom neklamali?


Citát na záver:


"Svet dieťaťa je plný nevinnosti a čistoty, ale postupne vykročíme na cestu dláždenú klamstvom a keď dozrejeme, sme starí - nielen telesne, ale i duševne."

Osho


Čítal si už:

Komentáre

  1. Presne také situácie sa mi stávajú s najlepšou kamarátkou, ale aj s priateľkou. Myslím, že na tom prijímači a vysielači čosi bude. A máš pravdu, ak by si ľudia neklamali, život by bol krajší...

    www.flungoutofspace.com

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nemôžem to povedať na isto, či to takto funguje alebo nie. Ale ak máme niekoho radi, aj on nás, tak často na seba myslíme, a telefonujeme si. A to je super.
      Máš pravdu, okolo seba sa veľmi stretávam s klamstvom a neúprimnosťou, ale to je asi v ľudskej náture. Ale život by bol fakt oveľa krajší bez toho. Ako sa spieva: Bez pretvárky a falše, hneď by ti bolo krajšie hneď by tu bolo viacej pohody :-)

      Odstrániť
  2. Ak na niekoho myslíš v dobrom vycíti to aj na diaľku a snaží sa s tebou spojiť, ak v zlom oblúkom sa ti vyhne ....

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Hmm, škoda že u mňa to niekedy takto nefunguje. Bohužiaľ k sebe pustím niekedy aj tie negatívne myšlienky. Asi sa musím naučiť vypínať vysielač :-)

      Odstrániť
  3. Vždy som chcela vedieť telepatiu. Musí to byť naozaj super, ak by to naozaj existovalo. No otázkou aj je, či to človek dokáže ovládať alebo nie. Neviem si predstaviť toľko myšlienok naraz počuť od každých ľudí. To by som sa zbláznila. Navyše, myslím si, že je to dobré počuť len v niektorých situáciach a to aby sa človek uistil alebo vedel kedy spraví dobre. Určite to však nevyužívať len tak zo srandy

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ono, ťažko o tomto debatovať. Keď čítaš knihy o budhizme (iných východných filozofiách), mnohokrát sa stretneš s tým, že mnísi vedia aj komunikovať bez slov, a konať iné zázraky. Či už je to pravda, alebo nie, je ťažko zhodnotiť. Pravdou je, že zvieratá majú tzv. šiesty zmysel, a máme ho i my, len sme ho príchodom civilizácie nechali zakrpatieť. Ale kam až dokáže zájsť ľudská možnosť, ešte veda nevie určiť. Používame, poväčšine, len tretinu nášho mozgu. Čo by sa stalo, ak by sme dokázali používať viac?
      Zas aj s tým čítaním myšlienok je to tak, že to dokážeš zablokovať, a nefunguje to tak, že ideš po ulici a počuješ, čo si myslia všetci okoloidúci.
      Každopádne by to ale bolo zaujímavé :-)

      Odstrániť
  4. Veľmi zaujímavý článok.:) Samozrejme, aj v mojom živote sa už zopár takýchto momentov vyskytlo a je to naozaj ...niekedy vtipné, inokedy až strašidelné. Tiež som sa touto témou už pár krát zaoberala, no nikdy som nedospela k nejakému záveru, ktorý by mi vyhovoval. No tá príhoda a princíp prijímača a vysielača znie racionálne. Určite na tom niečo bude.:) Taktiež tá legenda o telepatii, bolo by úžasné, ak by sme v tejto dobe vedeli komunikovať na rovnakom princípe a vlastne, som si istá, že niektorí ľudia to naozaj dokážu.:) Kľúčom je asi ten vzájomný hlboký a otvorený vzťah medzi dvoma ľuďmi.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To, že je to strašidelné s tebou plne súhlasím. Stále, keď sa mi niečo podobné stane, či už aj deja vu, prebehnú mnou zimomriavky. Ale to je asi tým, že nevieme veci racionálne vysvetliť a tak v nás vyvolávajú aj pocit strachu, tajomna. Ale máš pravdu, tiež sa mi tá Jankina príhoda asi najviac páči, ale stále je to len v rámci teórií.
      A bolo by super, ak by si ľudia neklamali a dokázali by medzi sebou takto komunikovať. Je pravda, že stačí mi jeden pohľad na môjho chlapa a presne vie, čo si myslím. A funguje to aj naopak. Ale to je pre to, že sa už naozaj dobre poznáme a svoje názory vieme naspamäť.
      A naozaj veľakrát vycítim, keď na mňa myslí, keď nie sme spolu. A pomáha to pri samote :-)

      Odstrániť
  5. Zaujímavá téma pre článok, aj som sa pri čítaní pobavilan :)
    Na tej telepatii niečo bude, na 100% :D Mne sa taktiež podobné veci stávajú, a teraz pomerne často. Len nedávno som sa chcela kamarátky niečo spýtať, no nakoniec som na to akosi pozabudlo a na moje prekvapenie mi písala na druhý deň ohľadom toho, čo som sa jej chcela spýtať. Alebo taktiež som myslela na ďalšiu kamarátku a tá mi dokonca napísala ešte v ten deň, že ako žijem a že sme si dlho nepokecali...ako vravím, niečo na tom skutočne bude :D Inak tá legenda je naozaj veľmi výstižná...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem Mony. Tiež si myslím, že na tom bude niečo, len naša veda ešte nie je na tom tak, aby to dokázala vysvetliť (i keď si myslím, že niektoré veci aj nedokáže vysvetliť nikdy, pretože nie všetko je vedecky dokázateľné :-)).
      A s takýmito prípadmi ako máš sa mi to presne stáva. Myslím na kámošku z výšky, ktorú som fakt roky nevidela a odrazu mi pípne sms že je v Ke či sa nestretneme. Náhoda? Možno, a možno nie. Možno sme si už na diaľku vymenili informácie, ktoré nie sú klasickými prijímačmi zachytateľné.
      Ja legendy milujem. A ak sa mi nejaká zapáči, zapíšem si ju či uložím a pri najbližšej príležitosti sa s ňou pochválim. Asi som veľké dieťa ale verím, že z rozprávok nikdy nevyrastiem. Možno aj preto rada čítam.
      Ďakujem za krásny koment :-)

      Odstrániť
  6. Tieto "nadprirodzené" javy ma tiež fascinujú. Mala som podobnú situáciu ako ty s kamoškou z vysokej školy - ja som mala kamaráta na základke a napísal mi z ničoho nič po nejakých 7-8 rokoch po tom, čo som si na neho len tak spomenula.
    Tá situácia s tvojím mužom musela byť tiež riadne šokujúca a ten nákup šunky tiež! Ja si taktiež myslím, že veda neodhalila všetko, aj keď narazila som už na niekoľko článkov, ktoré sa nám snažia dokázať, že všetko je vysvetliteľné alebo ti len šibe a máš halucinácie. Ale ako by vedci logicky vysvetlili napríklad astrálne cestovanie? (Neviem, či si o tom počula, ak nie, neradím čítať si o tom v noci. :D ) Znie to síce ako blbosť alebo že sa ti to len snívalo, ale pritom toľko ľudí to zažilo na vlastnej koži a nie cielene, ale úplne náhodne, napríklad v detstve.
    Ďalšia vec je, že veľmi podceňujeme svoju intuíciu. Keď občas človeka "vnútorný hlas" pred niečím varuje a neskôr sa to ukáže ako pravda - ok. Ale keď sa to začne stávať pravidelne, to už sa nad tým pozastavíš, že možno vieme viac, ako si myslíme. Mne sa takéto situácie s vnútorným hlasom stávajú teraz veľmi pravidelne - ktovie, možno to bolo tak stále, ibaže len v poslednom čase som sa nad tým viac pozastavila, že by som to mala viac vnímať. Napríklad už pri prvých stretnutiach s niektorými ľuďmi som akoby "vedela", že niečo sa mi na nich nezdá a mám si na nich dávať pozor, ale vždy som to zahadzovala tým, že nemôžem mať takéto predsudky a bavila som sa s týmito ľuďmi aj rok, aj sme sa skamarátili, napriek mojej intuícii. Nakoniec sa vždy pri týchto ľuďoch ukázalo, že naozaj sa z nich vykľuli klamári, neprajníci,... Verím tomu preto, lebo sa mi to stáva len zriedka a síce nikoho sa nedá odhadnúť len tak na prvý pohľad, ale keď už zažívam pri niekom takéto "varovanie", tak je to fakt silné a aj keď sa napriek tomu s tým človekom skamarátim, aj po 2-3 rokoch sa ukáže, že že môj nebohý mozoček ma varoval opodstatnene. :D Alebo zvláštne je aj to, že niekomu dlho naopak verím už od začiatku a viem, že sa na neho môžem spoľahnúť. Po pár rokoch ale zrazu neopísateľne vycítim, že niečo nie je v poriadku (aj keď som na to nemala žiadny dôvod ani dôkaz). A naozaj sa časom ukázalo, že ma ten človek dosť hnusne oklamal.
    Ďalej boli také situácie, že mamka stresovala, že nestíhame na autobus a ja som bola pokojná, aj keď som vedela, že naň značne meškáme, ale nejako som proste "vedela", že stíhame, a stihli sme. Inokedy naopak, išli sme skôr, ale ja som mala pocit, že musíme pobehnúť, a naozaj prišiel autobus s predstihom. Potom taká klasika, ako že som túžila po nejakých veciach a keď si to tak uvedomím, tak tie ľahšie splniteľné už doma fakt mám. Ďalej keď si spomeniem, ako som si predstavovala nejakého môjho budúceho priateľa - a keď si tak teraz premeriavam toho svojho aktuálneho, tak dosť veľa tých mojich dávnejších "prianí" na neho sedí.
    Je to zvláštne, človek si pripadá ako nejaký čarodejník :D , ale koniec koncov je to možno bežné a vôbec nie "nadprirodzené", len ľudia sú priveľmi zameraní na materializmus, tak si nevšímajú tieto skryté schopnosti, čo možno majú. Skvelá téma, aj článok, dlho som tu nebola, tak som rada, že vždy tu píšeš niečo zaujímavé. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Juj, ďakujem za riadne dlhý komentár a neostáva mi nič iné, len súhlasiť. Ak by sme viac dali a počúvali svoju intuíciu, vyhli by sme sa viacerým problémom. Pri ľuďoch to platí obzvlášť tak. Akoby sa nás snažilo podvedomie varovať. A to sa mi niekoľkokrát potvrdilo a dávam si na to veľmi pozor. U mňa to funguje aj pri hľadaní práce, pri doktorov aj pri ľuďoch vonku na ihrisku. Ak mi niekto nesadne, odchádzam. Ja to poviem slovami, že mi narušuje moje energetické biopole a už sa pracem aj s malým. Inak som si všimla, že môj syn je na tom podobne. Už teraz si vyberá s kým sa bude kamarátiť a ku komu sa ozve či pozdraví. Niektorým ľuďom sám od seba, usmeje sa a niečo povie, a od niektorých bočí na sto honov a odťahuje ma od nich. A nemyslím si, že u neho je to preto, lebo sa mu nepáči kabát či topánky, ale jednoducho cíti, že mu s tým človekom nie je dobre. V tomto je super brať si príklad od detí či od zvierat. Aj tie cítia nedobro i faloš.
      S autobusom to také nemám, tam mám pocit že nikdy nestíham, a stále dobiehavam či idem o desať minút skôr, alebo presne na čas. Ale to preto, lebo stále mi do cesty príde nejaká kamarátka, palička, ktorú treba odhodiť, alebo lietadlo, na ktoré sa treba pozrieť :-).
      O astrálnom cestovaní som už čítala a počula, a radšej sa niekedy tvárim že nič lebo to je hotový masaker. A o duchoch sa ani nejdem baviť, s nimi som si tiež zažila svoje a ktovie, možno niekedy bude aj článoček, ak sa odvážim. Ja na jednej strane milujem duchovno a na druhej sa toho neskutočne bojím. A asi to je na tom to lákavé.
      A veda...nevravím. Užitočný odbor a veľa toho vysvetlila a vďaka nej sa už nebojíme hromov a bleskov a iných prírodných katastrof, no verím, že je niečo, čo ide aj nad rámec mozgu, tela a vedeckých prístrojov, niečo čo je vyššie. A možno je to naozaj len druh biológie, ešte neobjavený, no s istotou to nikto nemôže povedať :-).
      A pritom ani nemusí ísť o mágiu či čarodejníctvo. Kedysi ženy boli upaľované za to, že pomáhali iným pomocou korenia, byliniek a čajov. A pritom tiež nejde o zázraky, ale úžasné prírodné uzdravovacie prostriedky, ktoré ľuďom dokážu pomôcť od toľkých neduhov. Ale ako vravíš, príliš sme materialistický a nevnímame aj keď nám niekto chce niečo povedať. A niekedy nevnímame ani naozajstné slová :-).
      Som rada, že si opäť zavítala na môj blog. snáď aj nabudúce zosnovám niečo zaujímavé. Ono tém je veľa ale málo času :-)

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Molusky - to asi nebudú kiahne

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

To nevymyslíš, to je naša realita