Choď si svojou cestou, vyprdni sa na iných

"Sme také aké sme. Popletené, pojašené."

 Beáta Dubasová - Sme také, aké sme

Dnes trochu mojich dumiek, múdrych rád a veľa metafor. Zas celá ja :-).

Uvedom si, že si dospelá!!!

Pár rokov dozadu počúvam od okolia jednu fakt "úžasnú" vetu:

"Správaj sa primerane svojmu veku!!!"

No doteraz neviem porozumieť významom tých slov. Čo to vôbec znamená, správaj sa primerane svojmu veku? Dobre, povedzme si otvorene, nie je mi dvadsať, ale kto mi povie, čo znamená, správať sa primerane? 

• Mám sa prestať smiať a byť vážna?
• Mám prestať pozerať rozprávky a sledovať múdre filmy?
• Mám prestať čítať zaujímavé knihy a prejsť na vážnu literatúru?
• Mám prestať počúvať hudbu čo sa mi páči a počúvať rádio s depresívnymi správami a troma "hitmi" dookola?
• Mám si prestať spievať v sprche "A ja taká dzivočka" a začať "Ja som bača veľmi starý"?
• Mám prestať tancovať po byte, vo výťahu, v prostriedkoch MHD, a nikdy nekončiacich radách pri pokladniach?
• Mám prestať nosiť ošúchané rifle a tričká s podtlačou vlka a začať nosiť kostýmčeky a blúzky?
• Mám prestať nosiť konverzy a vymeniť ich za lodičky?
• Mám prestať s rozhovormi o "ničom a o všetkom" a začať viesť ťažké rozpravy o smutných veciach? 

No, skutočne neviem. Čo vôbec znamená byť dospelý a chovať sa tak? 

Čo si pod tým predstavuje spoločnosť? 

Nerozumiem svetu, do ktorého som ešte nedorástla!!!

Pred pár rokmi dozadu som túto vetu počúvala od svojho synovca č. 2, ktorý nedokázal pochopiť pubertálne výstrelky staršieho bratranca. 

"Ali, veď on je hrozný puberťák. Ja taký nebudem. Nikdy nebudem odvrávať, ani trieskať dvermi, ani gúľať očami, nikdy sa nebudem hanbiť dať ti pusu..."

Samozrejme, ubehli dva roky a buf, puberta si našla aj jeho. To je stav, pred ktorou nikto neujde. Presne tak tak, ako ani pred dospelosťou sa niet kam schovať. 

A práve na tejto situácii s mojimi synovcami prechádzam svojimi spomienkami. Ako som onoho času ja vídavala dospelých:

• starosti, 
• zachmúrené obočia, 
• únavu, 
• nespokojnosť, 
• smútok,
• neschopnosť zabaviť sa, odviazať sa
• nedostatok spontánnosti,
• málo živočíšnosti,

Takto som ja vnímala model správania dospelosti. Myslím, že nie je tak ťažké prísť na to, prečo som sa rozhodla, že "dospelou" nikdy nebudem. Veď byť dospelým je tak smutné a depresívne. Veď dospelosťou sa končí život. A ja ho mám predsa ešte pred sebou...

Bohužiaľ, s vekom prichádzajú aj iné problémy, ako iba nekvalitná pleť, hrozný účes a nedostatok pozornosti od zamilovaného objektu. 

Že keď skončí obdobie zábavy, nastúpi tvrdá realita. A musíme chodiť do zamestnania, ktoré neznášame a ktoré nás neuspokojuje. A musíme uživiť seba aj svoje rodiny. A musíme platiť hypotéky, úvery, stravu. A musíme riešiť dennodenné problémy, maličkosti aj ťažkosti. A problémy s deťmi. Atď...

Čiže časom zisťujeme, že život nie je prechádzka ružovou alejou, ako sme sa v puberte nazdávali, ale prebíjanie sa cez kríky s ostňami, ktoré nám vrážajú plnou silou do ksichtu a do celého tela, a zanechávajú za sebou jazvy (v preklade vrásky a sivé vlasy :-)). Bohužiaľ, to je tvrdá realita, to je ŽIVOT! 

Typická Ali!!!

Trochu odbehnem... 

nedávno som sa pri mojich pokusoch o beh stratila v lese, pretože som zbehla z cesty. Dostala sa do húštiny, kde som sa musela presekávať palicou a rukami. Škrabanec sem, škrabanec tam, štipanec sem, natrhnutá bunda tam. Možno, pred pár rokmi by som plakala a nadávala na všetko a všetkých, a hľadala vinníka, kto za to môže. Ale teraz nie. Skúsila som reverznú techniku a začala som sa smiať. Naozaj, spustila som smiech na pol lesa, že áno, typická Ali, zablúdi aj v lese, v ktorom sa nedá zablúdiť. Začala som si spievať a fotiť kvietočky a stromčeky, započúvala som sa aj do spevu vtáčikov. Trvalo to nejakých pár minút a podarilo sa mi vyteperiť na cestu a zistiť, že som si zašla dva kilometre viac, než som mala v úmysle. A k tomu som vyzerala ako po útoku zdivočených ruží.

Čo som vlastne týmto príbehom o lese chcela povedať?

Že to, ako prejdeme životom, je iba na nás. Ak nás prekvapia ostne a tŕne máme na výber. Každý má. Môžeme sedieť v kúte a plakať nad osudom. Nadávať, že tamten urobil tamto, henten hento, že ten je taký hajzel, že ono je to na hovno!!! Áno, je! Všetko je také a všetko také bude. 

Pozn. Pardon za výrazy, ale tak to je!!!

Za svoj život šliapneme do kopy "kakaničiek". Do tých metaforických, aj do tých reálnych, lebo niektorí majitelia psíkov sú neporiadni. Avšak stále máme na výber, či tie topánky očistíme, vyhodíme, alebo v nich ďalej budeme chodiť. No bohužiaľ to časom bude cítiť každý, v našom okolí.  

Áno, som dospelá. Možno sa tak nesprávam, ale som to ja! Ale iná už nebudem!

Žijeme v ťažkej dobe. Ale niekedy mám pocit, že si ju často krát zhoršujeme aj sami, či už vedome alebo nevedome. Svojou snahou každému sa zapáčiť a zasunúť sa do "správneho modelu spoločnosti."

Takto je to správne, toto už je na hrane, toto teda už je neprípustné. 

Tiež som mala obdobie, keď som chcela všade zapadnúť, chcela som byť obľúbená, všade pozývaná, a správala som sa tak, ako to odo mňa chcelo okolie, "priatelia", alebo bývalí partneri. Kašľala som na svoj pocit, na svoje vnútro, a robila som to, čo chcel niekto iný. Veď už som bola dospelá, a keď som chcela "niekym" byť, tak som sa aj ako "niekto" musela aj správať.

No skôr, či neskôr sa to "divadelné predstavenie" skončí. A buď tichosťou v publiku, miernym zakašľaním alebo búrlivým "standing ovation". Ja som sa rozhodla v polovici predstavenie ukončiť, ukloniť sa, poďakovať všetkým za účasť a odišla som preč. 

Komu se to nelíbi, ten ať mi ...

Teraz už viem, že do niektorých skúsenosti musíme dorásť, vyzrieť. Urobiť zopár chýb, šliapnuť sem, pozrieť sa tam. To je dospelosť. To je naša cesta, po ktorej musí každý prejsť sám. Áno, aj ja som dospelá, pretože pred tým naozaj neuniknem. Ani ty, nemysli si :-).   

Takže ešte raz, čo znamená, správať sa ako dospelá? 

Pre mňa, robiť to, čo chcem ja. Čo cítim, čo potrebujem. Pre mňa dospelosť znamená, že sa učím z vlastných a cudzích chýb. Pre mňa dospelosť znamená, že už viem, čo chcem a ako to získať. Nemienim sa skláňať pred životom. Práve naopak, užívam si ho oveľa viac, lebo viem, čo všetko prináša. Dobré, aj to zlé. Bolesti, ale aj lásky. Prijímam to s otvorenou náručou. Čo sa mi nepáči mením, čo sa mi páči, užívam plnými dúškami. 

• Ak sa ma niekto snaží presvedčiť, že tancovať na verejnosti sa nemá, obdarím ho úsmevom. 
• Ak sa mi chce plakať, a iní vravia, že sa to nepatrí, otočím sa a idem plakať inde, lebo musím.
• Ak sa mi chce smiať vo chvíli smútku, a niekto povie, že sa to nepatrí, otočím sa a usmievam sa ďalej.
• Ak sa mi chce so synom spievať v MHD, hoc na mňa puberťáčka so žuvačkou civí, spievam ešte hlasnejšie.

Lebo ja žijem. 

Aj keď som dospelá, môj život je jeden veľký chaos a živelná pohroma. Som impulzívna, spontánna, citlivá, vnímavá, pojašená, popletená, energická, šťastná!!!
Som blázon? Áno, ale pretože ním chcem byť ja.

A vieš čo? Je mi jedno, čo si o mne myslia. Ja som ja a nebudem sa meniť.     

Pozn. Jarko Dušek na svojej prednáške povedal veľmi krásnu vec. Viete prečo deti sú obrovskou dávkou energie? Pretože robia to čo cítia a čo chcú, tak ako chcú. Všetko to robia s radosťou, potešením, a najlepšie ako vedia. Nepremýšľajú nad tým, iba sa hrajú. V tom je ich tajomstvo. Sú sami sebou, kým ich nepresvedčíme o tom, aby boli niekym iným!!!

Hlavu hore, priamo hľaď, veď žijeme len raz!!!

Fuu, ak si sa dostal až sem, ďakujem veľmi pekne, vážim si každý tvoj čas, ktorý tráviš pri mojich článkoch. A ver mi, pôvodný plán bol napísať krátky článok o pocitoch, s ktorými som sa dnes zobudila. No, skutek utek. Ale veď už ma poznáš. Taká som ja...

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:

"Zabudnite na dospelosť a hrajte sa."

Halina Pawlovská