Marcová výzva - Kniha, ktorá sa začína rovnakým písmenom ako tvoje meno

"A jako Alena, Alice, Anna,"

J.A.R. - Bez vokolku

Tie knižné výzvy mi teda dávajú zabrať. Teda, ani nie tak výzvy, ako knihy, ktoré si v rámci nich vyberiem. Marec nebol o nič jednoduchší ako február. Nuž, poďme sa na ne pozrieť.

Azazel 

Youssef Ziedan

"Spánek  je Boží dar, bez něhož by svět úplne zešílel. Všchno ve vesmíru spí, chodí a spí, kromě našich hříchu a našich vzpomínek, které nespí nikdy a nikdy neustanou."

Kam až môže zájsť človek, ak koná v mene viery? Kde sa začína viera a kde to hraničí s fanatizmom? Čo je v božích očiach ešte povolené a čo už má na svedomí diabol?

Starý mních Hypo sedí v kláštornej cele a spisuje svoje životné zážitky pri svetle sviečok na pergamenové zvitky. Spomienky sa snaží zapísať tak, ako sa mu vybavujú v skutočných farbách, bez príkras. Na to, aby na nič nezabudol a aby sa skutočne priznal ku všetkému, starostlivo dohliada diabol menom Azazel, ktorý mu sedí na ramene a jeho slová kontroluje. Pre Hypa nie je jednoduché spomínať na svoju minulosť, neraz má chuť vynechať bolestné spomienky, no Azazel ho ženie vpred a vôbec mu to neuľahčuje.

Pozn. Azazel - protiklad uctievaného Boha, zlý duch. Patril k vodcom skupiny padlých anjelov zo začiatku existencie sveta a ľudstva. Ženy učil maľovať sa a mužov vyrábať zbrane. Je to ten, kto na svet priniesol žiarlivosť, márnivosť a svár. Podľa niektorých sa práve kvôli jeho správaniu Boh rozhodol zničiť Zem potopou.  

"Ale Azazeli, ty jsi přece příčina všeho zla na světe!" 

"Já jsem jenom ten, kým se zlo ospravedlňuje. Zlo mě vyvoláva."

Takto sa dozvedáme o smrti jeho pohanského otca, ktorého zabije dav fanatikov, z nového, silu naberajúceho náboženstva, kresťanstva. Blázni, ktorí v mene Boha berú do svojich rúk spravodlivosť, a vypaľujú knižnice, neľudsky vraždia každého, kto sa im postaví do cesty. A i cez nenávisť, ktorú cíti vo svojom srdci k týmto ľuďom, k svojej matke, ktorá si jedného z vrahov svojho muža vzala za manžela, sám nachádza vieru v Boha a v Ježiša Krista a dobrovoľne prechádza na kresťanskú vieru a stáva sa mníchom. Putuje z Egypta do Alexandrie, kde podľahne kúzlu zvodnej Oktávie, zarytej odporkyne kresťanskej cirkvi a premýšľa nad tým, že by sa nakoniec vzdal mníškeho života, kvôli nej. 

Volanie Boha je silnejšie a tak po pár dňoch odchádza do kláštora. Jedného dňa neodolá, a zúčastni sa na prednáške krásnej a múdrej filozofky Hypatie. Do nej i do jej slov sa zamiluje, no svoje myšlienky musí pred okolím tajiť, keďže jej učenie a spôsob života je v očiach cirkvi neprijateľné. Po kázaní Cyrila Alexandrijského sfanatizovaný dav odchytí nešťastnú ženu uprostred námestia a priamo pred ním a pred očami ľudí celého mesta, ju brutálne zlynčuje. 

  

"Není třeba , abychom se styděli za věci, které se nám stanou, ať jsou jakékoli, pokud za ně nejsme zodpovědní. To mi do velké míry pomohlo zapomenout na to, co mi provedla v dětství matka a co jsem udělal nebo neudělal ja sám z vlastního strachu a slabosti."

Po tomto hrôzostrašnom zážitkom odchádza z Alexandrie nadobro a pokoj nachádza až v opustenom kláštore v Aleppe, kde sa stáva vychýreným liečiteľom, zriadi knižnicu, ale predovšetkým stretáva Martu, krásnu ženu s ešte nádhernejším hlasom. Hypo stojí pred dilemou či opustiť kláštor, alebo odísť so ženou svojho srdca. No Hypo ochorie a práve počas vysokých horúčok k nemu prichádza Azazel a vyzýva ho k napísaniu svojho príbehu. Nedoriešená minulosť a hriechy ukryté v jeho duši stále otriasajú jeho vierou v cirkev i v správnosť jeho činov.

Moja mienka

Egyptský autor a jeho Azazel obdržal v roku 2009 Medzinárodnú cenu za arabskú literatúru (IPAF) tzv. "arabský Booker". Medzi arabskými čitateľmi sa okamžite stal bestsellerom, no nášmu čitateľovi názov, ani autor asi veľa nepovie. Kniha je fikciou autora, hoci sú v nej spomenuté aj skutočné historické osobnosti i udalosti. Ako milovníčka histórie a tajomna som zaprášenú a zažltnutú knihu vyťahovala z poličky s veľkým očakávaním. No nedá sa povedať, že knihu zaradím medzi TOP knihy roka. 

Po prvých päťdesiatich stranách som myslela, že knihu ani nedočítam, a vrátim späť. Ale po prvej stovke sa konečne začalo niečo diať a ja som jej nakoniec dala šancu dorozprávať mi svoj príbeh. Niektoré pasáže som musela preskakovať, s niektorými som sa pasovala ťažšie, niektoré sa čítali samé. Ťažké filozofické dumky teda neboli vhodné na čítanie pred spaním, niekedy som sa musela k vete aj trikrát vrátiť, pretože mi myseľ utekala úplne niekde inde, len nie do deja. 

Román Azazel znalcom histórie určite neprinesie nič nové. Mňa, ako obdivovateľku Hypatie, najviac zaujalo priblíženie doby v ktorej žila, i udalosti, ktoré nakoniec viedli k jej brutálnej smrti. Pozitívne hodnotím aj samotné rozhovory hlavného hrdinu s Azazelom ukrytým v hĺbke rozporuplnej duše mnícha. Niežeby kniha bola vyslovene zlá, ale určite nie vhodná ako čítanie do postele či do vane, jedným slovom, žiadna oddychovka. Akési filozofické premýšľanie nad rozdielom medzi pravou vierou a náboženským fanatizmom, psychologické rozpravy medzi správnym a nesprávnym konaním človeka.  

"Já jsem ty Hypo. Ty mě vidíš vedle sebe, kdykoli se ti zachce nebo kdykoli se zachce jim. Já jsem vždy připraven vzít na sebe břímě, zahnat hříchy a omluvit každého provinilce. Já jsem vule, jsem ten, kdo vuli dáva, i ten, kdo vuli přijíma. Já jsem služebník lidstva, jsem ten, kdo provokuje věřící, aby spřádali vlákna své obrazotvornosti."

Keďže som sa rozhodla, že v rámci výzvy budem čítať knihy dve, tak som do rúk vzala ešte jednu knihu, ktorej názov začínal na A:

Alabama song

Gilles Leroy

Čo s človekom dokáže urobiť nedostatok lásky a sebaúcty, drogy a alkohol, neuznaný umelecký talent.

Kniha s podnázvom Príbeh Zeldy Fitzgeraldovej je v podstate denníkom ženy uznávaného amerického spisovateľa Francisa Scotta Fizgeralda, autora Veľkého Gatsbyho. 

"Písať som vedela a zásobovala som všetky jeho majstrovské diela, nie ako múza, nie ako téma, ale ako nedobrovoľná anonymná autorka-černoška pracujúca pre spisovateľa, ktorý sa zrejme domnieval, že sobášna zmluva zahŕňa pre manžela aj plagiátorstvo ženinho diela."

Román začína zoznámením mladučkej dcéry uznávaného a váženého alabamského sudcu s poručíkom, v tej dobe ešte neznámym poviedkárom, ktorý má byť odvelený aj s americkou armádou do Európy. Na tanečnej zábave, konanej sa práve kvôli odvedencom sa Zelda a Scott do seba zahľadia. Kým on vykonáva službu vlasti, ona mu posiela listy plné horúcich vyznaní. Aj napriek nesúhlasu rodiny sa zosobášia. 

Zelda sa veľmi túžila dostať z južanského zapadákova medzi uznávanú elitu, avšak presne ako v jej prípade, sláva predchádzala pád. Onedlho sa zo Scotta stáva uznávaný a slávny spisovateľ a spolu s manželkou si užívajú slávu a lesk smotánky tridsiatych rokov. Dennodenné večierky, drogy, sex, alkohol excentrické správanie bolo na dennom poriadku tejto dvojice. 

Po čase však Zelda zisťuje, že Scott nie je prototypom správneho manžela. Roky strávené v zničujúcom vzťahu, psychický teror ju postupne pripravoval o rozum a nakoniec skončí na psychiatrickej klinike. 

Tam sa podrobuje lobotómii a elektrickým šokom. Tri roky po smrti manžela umiera aj Zelda pri požiari v psychiatrickej liečebni.   

Moja mienka

Román získal v roku 2007 Goncourtovu cenu, čo je najprestížnejšie literárne ocenenie vo Francúzsku. No popravde, mňa až natoľko neohúril. Aj pri tejto knihe som myslela, že sa nedostanem ďalej ako do päťdesiatej strany, ale nakoniec som si povedala, že to teda dočítam. 

Avšak prílišné skákanie z deja do deja ma neskutočne rušilo. V jednej chvíli sedí Zelda u psychiatria a o chvíľu už zas leží v náručí francúzskeho pilota. Striedanie životných etáp hlavnej hrdinky sa dialo bez varovania, a ja som nejako tieto skoky nestačila sledovať. A to ja milujem knihy, ktoré sa odohrávajú vo viacerých časových rovinách, ale musia mať hlavu i pätu. Popravde, ja som ich v knižke nenašla.

"Scott a ja sme neboli manžel a manželka. Možno brat a sestra, ako vravia Bishop a Wilson. Ale nie milenci. Neboli sme manželia v klasickom zmysle."

Neviem, čo je na Zeldinom životopise pravdy a kde nastúpila autorova fantázia. V románe to Zelda teda jednoduché nemala, a človek sa ani nečuduje, že nakoniec obaja skončili tak ako skončili. Hoc ma kniha iba 170 strán, čo je obvykle počet, ktorý zvládnem behom spánku môjho syna, prečítanie knihy mi trvalo až dlhé tri dni. Neľahko sa mi lúskalo životom Zeldy, ktorá chcela iba trochu lásky, porozumenia a veľa, veľa slávy a lesku hviezdneho neba.

Nie preto, že by mi bola nesympatická, práve naopak, dosť som jej fandila, aby sa spod "magora", ktorý neváhal pre svoju slávu využiť aj Zeldine tajné zápisky z denníka, oslobodila. Avšak štýl autorovho písania sa mi zdal dosť komplikovaný, a vety som lúskala jednu po druhej, niekedy aj dvakrát. 

Keď sa zvyknem večer šuchnúť do postele, na hlavu si založiť "čelovku" a doslova sa vrútiť do deja, pri tejto knihe sa mi to teda vôbec nestalo. Škoda. 

Nuž, nemôžeme čítať iba knihy, ktoré sa čítajú samé, sem tam musíme ponamáhať náš mozoček :-).  

Už teraz sa teším, čo sa mi zas objaví pri plnení aprílovej knižnej výzvy, kde je témou populárno-náučná literatúra. Tak ma sleduj aj naďalej. Na ďalšie stretnutie s tebou sa teší

Ali Čaja z Paláca

Úryvok z knihy na záver

"Sú takí, ktorí sa skrývajú preto, aby kradli, aby zabíjali, aby zrádzali, aby milovali, aby prežívali rozkoš. Ja som sa musela skrývať preto, aby som mohla písať. Nemala som ešte ani dvadsať rokov, a už som sa dostávala pod vplyv - pod nadvládu - muža, ktorý nebol odo mňa ani oveľa starší, a chcel rozhodovať o mojom živote, no počínal si veľmi zle."