S humorom je aj staroba o niečo ľahšia

"Všetci sa zídeme raz v jednej posteli, budeme mŕtvi a tak strašne dospelí."

Robo Grigorov - Všetci sa zídeme

Staroba je vec, ktorá sa raz dotkne každého z nás. Nikto jej neunikne. No vždy máme na výber, ako sa k nej postavíme. K nám do predajne denne chodia starší ľudia a musím priznať, že s niektorými si veľmi rada pokletebím, no poniektorí vedia byť skutočne nepríjemní. Aj keď viem, že život nie je jednoduchý a ľudské osudy sú pretkané rôznymi nešťastnými situáciami, ale to ešte neznamená, že kvôli tomu sa vyvrieskajú na predavačky... 
Nedávno mi v rukách skončila kniha, ktorá vtipným spôsobom pojednáva práve o tomto období a každodennom živote v domove dôchodcov

Hendrik Groen

Tajný denník Hendrika Groena

83 1/4 roku

O knihe:

"V Tibetu se na protest upálil již devětadevadesáty člověk. Stému se dostane speciální pocity. 

Ja sám jsem velký kritik místnich poměru, ale abych kvůli tomu vzplál jako fakle, to je i na mě moc. I když znám pár jedinců, pod kterými bych sirkou nejradši škrtl, abych na ně upozornil." 

Hendrik je starček ako každý iný. Žije v domove dôchodcov a s jeho najlepším, anarchistickým priateľom Evertom vymýšľajú lapajstvá ako školáci, len aby si spríjemnili jeseň života medzi štyrmi múrmi domova. Svoje postrehy, myšlienky, a trefné poznámky o spoluobyvateľoch domova si zapisuje do denníka. 

Aby unikli stereotypu a nezmyselným pravidlám, ktoré im pobyt iba zhoršujú, spolu s ďalšími štyrmi, rovnako uletenými členmi domova založia klub Starí-ale-ne-mŕtvi. Každý člen ma raz za čas vymyslieť nejaký zaujímavý program pre celú partiu. Iba preto aby si dokázali, že hoc ich už telo nepočúva tak ako kedysi, no určite si vedia život užívať. Tieto aktivity však ostatní obyvatelia berú s nevôľou a vznikajú tak vzájomné konflikty. 

Moja mienka

Denníkové knihy mám v obľube. Začala som Adrianom Molom, pokračovala Draculom a cez Denník fotra či zúfalých mamičiek som sa prekopŕcla až k Hendrikovi... 

"Staří lidé jen vzdychají a hekají. Někdy z námahy nebo kvůli bolesti, ale častěji jen tak ze zvyku. Poté co jsem si toho fenoménu všiml, mě začalo hekání čím dál tím víc štvát. Toho jsem docílit nechtěl. "Nerozčiluj se, div se," říkaval vždy můj otec.  Rada to byla spíše pro ostatní, protože jeho samotného neskutečně rozlítila každá maličkost."  

Čo už môže byť vtipné na denníku starca, ktorý už má život za sebou? Nuž, záleží na tom, ako je to napísané. Áno, dá sa to všetko zhrnúť do zoznamu chorôb a bolestí, sťažností a ťažkostí, ktoré týchto ľudí trápia. Alebo to všetko obrátiť na humor a vtip. A ja skutočne obdivujem ľudí, ktorí život berú aký je, nesťažujú sa v kuse a na všetko odpovedajú trefnou hláškou. A presne takýto je Hendrik a jeho úderná partia starčekov a stareniek, ktorí nám dokazujú, že v každom veku má život zmysel a nemali by sme ho vzdávať ani vtedy, keď nám zubatá klope na dvere a nepríjemná riaditeľka hádže polená pod nohy aj keď vie, že už nevládzeme skákať tak vysoko ako kedysi.

Ja som si členov klubu Staří-ale-ne-mrtví okamžite obľúbila a na nervy mi liezli akurát ostatní obyvatelia domu, ktorí nedokázali nič len frflať, kritizovať a so sušienkami v ruke a pri sledovaní televízie pomaly čakať na smrť. Určite nie je jednoduché fungovať, keď ťa zrádza vlastné telo na ktoré si sa kedysi mohol stopercentne spoľahnúť, keď ti vstávanie z postele trvá trikrát dlhšie ako v mladosti, keď si voči svetu bezmocný, pomalý a veľakrát aj zbytočný. No Hendrik a jeho priatelia nám ukážu, že sa skutočne dá odchádzať s gráciou, nerezignovať. A ani v 80-tke nie je neskoro na kúpu elektrického skútra... 

Jednoznačne môžem skonštatovať, že ja som sa pri knihe veľmi zabavila, aj keď ešte zďaleka nedosahujem Hendrikov vek. Veselé pasáže striedali, bohužiaľ, aj tie smutné, ale to všetko nám prináša život sám. Pri čítaní som skutočne cítila tú stareckú atmosféru a ironické poznámky vo mne vyvolávali smiech aj v autobuse a bolo mi jedno, čo si spolucestujúci o mne myslia. 

Pretože čo som sa od Hendrika naučila bolo, že život je príliš krátky a musíme si ho užívať so všetkým, čo nám ponúka. Každý deň je niečim výnimočný tak kašľať na iných a ich trápne predsudky... 

"S pamětí to jde z kopce. Lehká forma alzheimera se pomalu mění ve středně těžkou. Zkoušel jsem vybavit si hlasy těch deseti nejlepších zpěvných ptáků, aale nevzpomněl jsem si na více než čtyři. Překvapuje mě, že někteří lidé si nejsou schopni zapamatovat nákupní seznam sestávajíci ze tří položek, ale prozpěvují si s rádiem desetitisíce písniček. Nebo alespoň pobrukuji. Všechny ty melodie jsou zaryty hluboko v paměti! Paměť a hudba - s těmi dvěma dohromady se musí dát něco vymyslet. Třeba zhudebnit německá slovíčka nebo zákon zachováné energie. Muzikál se všemi důležitými letopočty nizozemských dějin."

Okrem zdravotných neduhov som sa veľa dozvedela aj o politickej a sociálnej situácii dôchodcov v Holandsku, ktorá teda nie je taká ružová, akoby sa mohlo zdať. Taktiež majú svoje problémy s financiami, zdravotnou starostlivosťou, rodinnými príslušníkmi, tá staroba skutočne nie je ružová pre nikoho, ak nie si milionár... Hierarchia obľúbených, menej obľúbených a vyvrheľov očividne funguje v každej spoločnosti a nevyhýba sa ani domovom dôchodcov. Šikana, vysmievanie, schválnosti sú prítomné aj tu, ak sa človek nechce na staré kolená zblázniť, musí sa na to jednoducho povzniesť.  
A čo je skutočne očividné, neušlo mojej pozornosti, ako sú si starí ľudia podobní s deťmi. Ako sa vracajú z plienok do plienok, z kŕmenia do kŕmenia, z fľakov do fľakov, z kočíkov do skútrov... 

Pozn. Vďaka tejto knihe som začala s pravidelným praktikovaním Kegelových cvikov. Niežeby som bola taká stará, ale pre istotu...

Odporúčanie  

Tento denníček starého pána skutočne nie je pre každého. Ťažko povedať, ako by na túto knihu reagovali študenti a mladučkí čitatelia, ktorí veria že ostanú mladí naveky? Nie každý je ako ja a zisťuje si informácie o tom, čo ho čaká... :-). 
Ani tí by po nej nemali siahať, čo neobľubujú denníkové knihy. Ten, kto si myslí, že život je len poriadok, pravidlá a niektoré témy sú tabu aj po smrti nech túto knihu zďaleka obchádza, miestami bizarný humor môže na niekoho pôsobiť poburujúco. 
Avšak každý, kto neberie život a seba príliš vážne, kto sa chce na chvíľu ocitnúť v koži starých ľudí aby si užíval a vážil to čo má. A možno by som to označila ako motivačnú literatúru pre seniorov, ktorí nevedia nič iba frflať. Trochu prdíkov, čierneho humoru a ironických postrehov ešte nikoho nezabilo. Môžeš si to vyskúšať...
  
Na trhu je už aj druhá časť preložená, už viem čo si vezmem na dovolenku :-). 

"Staří lidé si rádi schrupnou. Paní Bregmanová předvedla úžasný kousek. Usnula při jídle se lžíci v puse. Puding ju pomalu odkapával z pusy. To znám. Přes den neudržím otevřené oči a v noci je skoro nezamhouřím. Pěkne nešikovné. Naštěstí mě únava zřidkakdy přepadne u jídla. Bregmanová se s trhnutím probudila, když ji padajíci lžíce cinkla o talíř. Překvapeně se rozhlédla, otřela si puding z šatů, nebo ho do nich spíše vetřela, a pokračovala v jídle jakoby nic."

Odporúčaný nápoj:

Keďže si starčekovia veľmi radi krátia dlhé chvíle pri pohári dobrého vínka, tak ak akurát nie si tehotný či na antibiotikách, spokojne si dopraj pohárik suchého, červeného, alebo bieleho vínečka. A keď ťa postihne akýsi neidentifikovateľný vírus ako mňa, odporúčam kurkumový nápoj ktorý,okrem iného, pomáha spomaliť progresiu Alzheimerovej choroby, tak prečo to nevyskúšať? 

Verím, že sa ti dnešná moja krátka recenzia páčila a že si na môj blog klikneš aj nabudúce. Bude sa na teba tešiť

Ali Čaja z Paláca

Úryvok z knihy na záver:

"Hodinky paní Van Gelderové jsou na světě. Jedna z uklízeček je našla mezi vypraným mokrým prádlem. Byly krásně čisté, ale nefungovaly. Paní Van Gelderová byla přesvědčena, že zloděj dostal strach a chtěl se hodinek zbavit, proto je hodil do pračky. Proč by někdo chodil speciálně do prádelny, aby tam ukryl hodinky, nedokázala vysvětlit. "Na světe se dějí divné věci!"Možnost, že by ona sama omylem hodila hodinky do koše na prádlo byla "vyloučená". Poctivé nálezkyni darovala padesát centů."