Ak si obalíš nervy, nakoniec je z toho celkom zábava

"Ve středu zabalím kufry a zavolám taxík..."

Vlasta Redl - Za deset 10

Nadávam ja na tú košickú MHD, ktorá niekedy poriadne dokáže vytočiť človeka do nepríčetnosti a skúša, kam až môže zájsť, ale to som ešte netušila, akú dávku trpezlivosti potrebujú ľudia žijúci na dedine, ak sa chcú dostať napríklad z takého Kašova do Košíc. Zažila som to dobrodružstvo na vlastnej koži, keď som musela chodiť každý deň na rehabilitácie. 

Príde?

Nepríde?

Asi tak som sa cítila dennodenne na zastávke.

Do Košíc i do Írska za dve hodiny

Momentálne si v Košiciach chodia autobusy podľa grafikónov, ktoré sa ešte nestihli vytlačiť a zmeniť na stránkach DPMK, ale tak človek sa nejako prehryzie, ak autobus nejde nejakých desať, či dvadsať minút. Však stále niečo dôjde. Poprípade, ak sa nakopnem, i pešo prejdem z Terasy do mesta. Čert to ber. 

No, ak ti mešká autobus z Kašova do Novosadu a príde o sekundu neskôr ako ten, čo ide do Košíc, to už trochu viac zamrzí. Dať si pešo túru 60 km je predsa len riadna štreka. Netrúfam si.

Jedného dňa som tak ráno išla so synovcami do Košíc a presne to sa nám stalo. Meškal autobus. Vodič bol ešte taký "milý", že mi odmietol dať polovičný lístok pre osemročného chlapca, lebo nemám platný doklad. Nuž, nehádam sa. Ale to, že sme nestihli košický autobus ma teda riadne hnevalo, pretože sme museli do Trebišova, tam čakať pol hodinu na vlak do Košíc. A to všetko samozrejme si museli odkrútiť za plnú sumu, hoc chlapci ešte nedovŕšili ani pätnásť rokov.

Až vo vlaku, keď mi sprievodca štikal lístky sa na mňa zahľadel na blázna a opýtal sa ma, prečo som platila plnú cenu. 

"To vám nikto nepovedal, že mestská karta stačí na určenie veku?"

Ja sa už nehádam, usmievam sa, neničím si nervy, ani zdravie pri slovenskej byrokracii a všetkých tých pravidlách, ktoré nie som schopná sa naučiť. Ale para vyfučala, keď sme vbehli do našej 17-tky na stanici, ktorá pre zmenu prišla buď oveľa skôr, alebo teda veľmi neskoro. Ja mám pocit, že tie čítačky kariet sú iba na okrasu. Nefungujú, robia si čo chcú, čakajú na to, kým nenastúpim z bejzbalovou palicou. No, nedal sa zakúpiť polovičný lístok pre spolujazdca. Lebo! Revízori mali jediné šťastie že nedošli, inak by som vreckovku pred ústa nedala a tú mestskú kartu by si odniesli na mieste, ktoré slušná dáma nemenuje. 

Najväčšia sranda je vtedy, ak ťa premôže únava

To sa jeden ani nemôže čudovať, že po takom dni prepadne človeka únava. Keď ťa takto zmordujú pri cestovaní i pri rehabilitácii, je úplne normálne, že v autobuse jednoducho odkvecne. Teda, mne sa to stalo. Opýtala som si jeden lístok do Novosadu, sadla si a odpadla. 

Prebrala som sa, keď sme prišli do dedinky s menom Hráň. Je pravda, že za ten týždeň, čo si takto cestujem som touto dedinou neprechádzala ani raz, ale už som sa naučila, že každý spoj chodí cez iné dedinky. A tak som si spokojne obzerala dedinku, keď za mnou došiel šofér autobusu:

"Slečna, Novosad som už prešiel. Zabudli ste vystúpiť!"

Hups. Ku cti mu slúžilo, že si odo mňa nevyžiadal doplatiť za to, čo som prešla naviac. Ono, boli to len dve zastávky, to je fakt. Keď zabudnem vystúpiť na Zupkovej a vystúpim na Lingove, nič sa nedeje. Avšak vystúpiť v Hráni, vzdialenej niekoľko kilometrov, to už nie je sranda.

Znamenie zhora

Ja som človek, čo za všetkým vidí znamenie či akési posolstvo a zo všetkého si beriem ponaučenie. Prestala som sa rozčuľovať, všetko si brať osobne a na každého nadávať. Pretože sa veľmi ľahko môže stať, že Hráň sa stane mojim druhým domovom. Nachádza sa tam totiž psychiatrická liečebňa. Síce detská, ale to už je len malý, nepatrný detail. 

"Opäť zas beriem život s humorom, aby som si nemusela zháňať voľnú izbu."   

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver

"Skúsenosť je dobrá škola, len školské poplatky sú veľmi vysoké."

Heinrich Heine