Iba dýchať a byť. Čo je viac?

"Když na člověka sedne blues a všechno na něj padá, zakoupí si láhev vína a nové písně skládá."

Karel Plíhal - Když na pavouka sedne blues

Dnes mi dovoľ takú malú dumku o behaní, živote a pominuteľnosti chvíle. Zas mierne popletený, chaotický a zmätený článok, presne ako moja nálada :-). Sem tam padne blues aj na pisálka a takto to potom končí. Ešte že sa z toho vieme vypísať :-)  

Začala som behať. Áno, už som to tu párkrát spomínala a v dnešnom krátkom článku by som ti chcela iba priblížiť, ako pokračujem v nasadenom tempe. Maratón sa blíži míľovými krokmi a ja s mojou kondičkou som ešte stále kdesi v začiatkoch. A keďže momentálne som mimo Košíc a do nášho lesoparku, v ktorom dokážem len ja zablúdiť, je to ďaleko, musím si hľadať nové miesta na behanie, alebo teda aspoň na tie moje pokusy o beh aj tu, v Kašove. 

Najskôr som si myslela, že budem za exota, ako jeden môj známy, ktorý mi povedal, že keď začal behať po dedine (nechci odo mňa v ktorej), ľudia si z neho robili posmech, mali nemiestne poznámky, poprípade si klopkali na čelo. Avšak pri podvečernom rozjímaní pri knihe na záhrade som si všimla, že tu to behá polke dediny. Normálne vidieť chlapcov či dievčatá, ako si to športujú po Kašove hore, dolu. (Bicyklujú, behajú, chodia...). S mobilom v ruke si rátajú kroky alebo kilometre. Hold, civilizácia dorazila i na Zemplín.   

Avšak, ja som tvor veľmi hanblivý, a keďže ten môj beh sa ešte ani skoro po roku nedá nazvať behom, našla som si smer, kde sa toľko ľudských očí nenachádza. A tak som začala kluskať na pole, pod les. Je tam ticho, pokoj, a hlavne nikto nevidí, ako už po troch minútach lapám po vzduchu a začínam bojovať o život. 

"Aký je to svet, že mu páru niet"

Najlepší čas pre beh je podvečer, pretože zvyšujúcou hodinou sa znižuje riziko stretu s ľudským pokolením. A tak mám skutočne celé pole slnečníc, alebo čo sa to tam pestuje, iba pre seba.

Je to svet, v ktorom počas tej čarovnej chvíle neexistuje nič. Iba ja, poľná cesta a víriaci sa prach. V hlave sa mi premieľa milión myšlienok, avšak ja ich nechávam iba tak plynúť. Smútok, hnev, strach... to všetko vypúšťam s každým krokom von z tela, a odovzdávam vetru, aby to všetko zavial kdesi ďaleko, do lesov a potom ešte ďalej.

Keď už mám pocit, že sa neviem nadýchnuť, pretože okrem negatívnych emócii moje telo opustili aj posledné zbytky kyslíka, obzriem sa a kochám sa nádherným výhľadom na malebnú dedinku, či na usínajúce slnko. A vtedy ma prepadne myšlienka: 

Čo je viac?  

    

Kam sa na túto nádheru hrabú naše pozemské, smiešne, ľudské problémy?

Tak si ešte, iba tak, nechávam túto chvíľu len a len pre seba. Minimálne dovtedy, kým sa moje srdce, ktoré so sebou mláti, vďaka polkilometrovému pokusu o beh, ako zbíjačka o zem, a snaží sa predrať na svetlo sveta z mojej hrude, neupokojí do normálu. Až keď sa atmosféry ticha a svetla nasýtim doplna, otočím sa, aby som sa vrátila späť do toho divného sveta a opäť fungovala na stopercent.

A vtedy si uvedomím, že ma pri mojej meditácii sleduje niekoľko očí. Predo mnou na cestičke si spokojne hopká zajačik, ktorý sa vôbec nenechá rušiť mojom prítomnosťou. Kým vytiahnem mobil, že si ho vyfotím, vyplaším srnku, ktorá sa pokojne pásie na mladých stromčekoch. Moja pomalá ruka nemá šancu zachytiť tieto zvieratká v prirodzenom prostredí, a tak len bezmocne kývam rukou z jednej strany na druhú, hoc viem, že tento okamih sa zapíše jedine a len do mojej duše. 

A tak odložím mobil do vrecka, a v tej chvíli sa okolo mňa preberú všetky jarabice a bažanty a s krikom vletia do lesa. A ja radšej späť do dediny. Behám a behám, resp. dychčím, funím ako parná lokomotíva, a nad hlavou mi krúži obrovský myšiak, číhajúc na každý môj chybný krok. Snažím sa mu vysvetliť, že ja ešte neumieram, iba trénujem na Košický Maratón, ale myšiak stále zo mňa nespúšťa svoj jasný zrak a ja iba dúfam, že sa nepotknem a dôjdem domov živá a zdravá.

 

Párkrát som sa rozhodla, že na svoj beh vezmem aj deťurence - synovcov, ktoré si vzali do hlavy, že budú na Maratón trénovať so mnou. Ako vyzerá taký beh s troma deťmi? Ako hodina prírodovedy, vlastivedy, prvouky...

"Ali, a to čo sa to tu chová na poli?"

"Pestuje chrobáčik, chovajú sa zvieratká. A skutočne neviem. Vyzerá to ako sója, ale s určitosťou ti to nepoviem."

"Ali, a to ako ďaleko budeme behať?"

"Kým neuvidíme elektráreň."

"Akú, Juesstíl?"

"Nie zlatíčko, sem až do Košíc nevidíme."

"To je orol čo nám lieta nad hlavou?"

"Nie zlatko. Teoreticky to môže byť myšiak."

"A myšiak by dokázal zjesť dospelého človeka?"

"Asi nie."
"A Oša by zjedol?"
"Určite nie. Ja by som ho ochránila." 
"To sú stopy diviaka, čo sú na zemi?"
"Nie, to sú srnčie stopy."
"A prečo?"
"Lebo tu bola srnka."
"A môžeme ísť s tebou aj zajtra?"

...

No nemiluj ich. 

Síce sme si veľmi nezabehali, ale za to sme si parádne pokecali. Ak by sa konal Maratón v kladení otázok a vymýšľaní odpovedí, s prehľadom poviem, že obsadíme prvé miesto. A tak obvykle chodím k večeru na pole dvakrát. Najskôr si s chlapcami pokecať, a potom sa opäť raz pokúsiť behať ďalej a ďalej. 

• Keď už pre nič iné, tak len pre ten pocit. 
• Pre ten pokoj, ktorý na mňa číha z každej strany. 
• Byť sama sebou a na nič sa nehrať.
• Byť voľná a slobodná. 
• A dýchať, dýchať, dýchať.

Pozn. A keďže včera (8.8.) sme mali ten Medzinárodný deň ženského orgazmu, tak sa nebojím priznať, i pre tú vnútornú explóziu, ktorú zažívam pri pohľade na modrú oblohu, pre ten vietor vo vlasoch, ktorý je niekedy lepší, ako to, čo sexom zovú :-). Ja neviem, ja sa už nepamätám :-)

Na záver musím priznať, že k napísaniu tohto článku ma trochu motivoval aj posledný článok Veroniky z môjho obľúbeného blogu, po prečítaní ktorého som sa cítila o niečo lepšie. Určite ti odporúčam mrknúť sa sem.
Tak, a toľko dnes odo mňa. Snáď sa ti môj zmätený a trochu popletený článok, kde som sa snažila nájsť trochu pohody a vzduchu, páčil. A že si ma teda zapneš i nabudúce. Ja tu určite a budem sa na teba tešiť.

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver

"Nie si na svete na to, aby si bol nešťastný. Avšak šťastie je iba vnútorný pokoj. Nauč sa ho nájsť. Dokážeš to. Premôž sám seba a premôžeš svet."

Buddha

Čítal si už?
Náš prvý Maratón
Začala som behať
Bojkot zrkadiel