Iba dýchať a byť. Čo je viac?

"Když na člověka sedne blues a všechno na něj padá, zakoupí si láhev vína a nové písně skládá."
Karel Plíhal - Když na pavouka sedne blues

Dnes mi dovoľ takú malú dumku o behaní, živote a pominuteľnosti chvíle. Zas mierne popletený, chaotický a zmätený článok, presne ako moja nálada :-). Sem tam padne blues aj na pisálka a takto to potom končí. Ešte že sa z toho vieme vypísať :-)  



Začala som behať. Áno, už som to tu párkrát spomínala a v dnešnom krátkom článku by som ti chcela iba priblížiť, ako pokračujem v nasadenom tempe. Maratón sa blíži míľovými krokmi a ja s mojou kondičkou som ešte stále kdesi v začiatkoch. A keďže momentálne som mimo Košíc a do nášho lesoparku, v ktorom dokážem len ja zablúdiť, je to ďaleko, musím si hľadať nové miesta na behanie, alebo teda aspoň na tie moje pokusy o beh aj tu, v Kašove. 

Najskôr som si myslela, že budem za exota, ako jeden môj známy, ktorý mi povedal, že keď začal behať po dedine (nechci odo mňa v ktorej), ľudia si z neho robili posmech, mali nemiestne poznámky, poprípade si klopkali na čelo. Avšak pri podvečernom rozjímaní pri knihe na záhrade som si všimla, že tu to behá polke dediny. Normálne vidieť chlapcov či dievčatá, ako si to športujú po Kašove hore, dolu. (Bicyklujú, behajú, chodia...). S mobilom v ruke si rátajú kroky alebo kilometre. Hold, civilizácia dorazila i na Zemplín.   




Avšak, ja som tvor veľmi hanblivý, a keďže ten môj beh sa ešte ani skoro po roku nedá nazvať behom, našla som si smer, kde sa toľko ľudských očí nenachádza. A tak som začala kluskať na pole, pod les. Je tam ticho, pokoj, a hlavne nikto nevidí, ako už po troch minútach lapám po vzduchu a začínam bojovať o život. 

"Aký je to svet, že mu páru niet"


Najlepší čas pre beh je podvečer, pretože zvyšujúcou hodinou sa znižuje riziko stretu s ľudským pokolením. A tak mám skutočne celé pole slnečníc, alebo čo sa to tam pestuje, iba pre seba.


Je to svet, v ktorom počas tej čarovnej chvíle neexistuje nič. Iba ja, poľná cesta a víriaci sa prach. V hlave sa mi premieľa milión myšlienok, avšak ja ich nechávam iba tak plynúť. Smútok, hnev, strach... to všetko vypúšťam s každým krokom von z tela, a odovzdávam vetru, aby to všetko zavial kdesi ďaleko, do lesov a potom ešte ďalej.


Keď už mám pocit, že sa neviem nadýchnuť, pretože okrem negatívnych emócii moje telo opustili aj posledné zbytky kyslíka, obzriem sa a kochám sa nádherným výhľadom na malebnú dedinku, či na usínajúce slnko. A vtedy ma prepadne myšlienka: 

Čo je viac?  
    
Kam sa na túto nádheru hrabú naše pozemské, smiešne, ľudské problémy?


Tak si ešte, iba tak, nechávam túto chvíľu len a len pre seba. Minimálne dovtedy, kým sa moje srdce, ktoré so sebou mláti, vďaka polkilometrovému pokusu o beh, ako zbíjačka o zem, a snaží sa predrať na svetlo sveta z mojej hrude, neupokojí do normálu. Až keď sa atmosféry ticha a svetla nasýtim doplna, otočím sa, aby som sa vrátila späť do toho divného sveta a opäť fungovala na stopercent.



A vtedy si uvedomím, že ma pri mojej meditácii sleduje niekoľko očí. Predo mnou na cestičke si spokojne hopká zajačik, ktorý sa vôbec nenechá rušiť mojom prítomnosťou. Kým vytiahnem mobil, že si ho vyfotím, vyplaším srnku, ktorá sa pokojne pásie na mladých stromčekoch. Moja pomalá ruka nemá šancu zachytiť tieto zvieratká v prirodzenom prostredí, a tak len bezmocne kývam rukou z jednej strany na druhú, hoc viem, že tento okamih sa zapíše jedine a len do mojej duše. 




A tak odložím mobil do vrecka, a v tej chvíli sa okolo mňa preberú všetky jarabice a bažanty a s krikom vletia do lesa. A ja radšej späť do dediny. Behám a behám, resp. dychčím, funím ako parná lokomotíva, a nad hlavou mi krúži obrovský myšiak, číhajúc na každý môj chybný krok. Snažím sa mu vysvetliť, že ja ešte neumieram, iba trénujem na Košický Maratón, ale myšiak stále zo mňa nespúšťa svoj jasný zrak a ja iba dúfam, že sa nepotknem a dôjdem domov živá a zdravá.


 
Párkrát som sa rozhodla, že na svoj beh vezmem aj deťurence - synovcov, ktoré si vzali do hlavy, že budú na Maratón trénovať so mnou. Ako vyzerá taký beh s troma deťmi? Ako hodina prírodovedy, vlastivedy, prvouky...

"Ali, a to čo sa to tu chová na poli?"
"Pestuje chrobáčik, chovajú sa zvieratká. A skutočne neviem. Vyzerá to ako sója, ale s určitosťou ti to nepoviem."
"Ali, a to ako ďaleko budeme behať?"
"Kým neuvidíme elektráreň."
"Akú, Juesstíl?"
"Nie zlatíčko, sem až do Košíc nevidíme."
"To je orol čo nám lieta nad hlavou?"
"Nie zlatko. Teoreticky to môže byť myšiak."
"A myšiak by dokázal zjesť dospelého človeka?"
"Asi nie."
"A Oša by zjedol?"
"Určite nie. Ja by som ho ochránila." 
"To sú stopy diviaka, čo sú na zemi?"
"Nie, to sú srnčie stopy."
"A prečo?"
"Lebo tu bola srnka."
"A môžeme ísť s tebou aj zajtra?"

...

No nemiluj ich. 


Síce sme si veľmi nezabehali, ale za to sme si parádne pokecali. Ak by sa konal Maratón v kladení otázok a vymýšľaní odpovedí, s prehľadom poviem, že obsadíme prvé miesto. A tak obvykle chodím k večeru na pole dvakrát. Najskôr si s chlapcami pokecať, a potom sa opäť raz pokúsiť behať ďalej a ďalej. 

  • Keď už pre nič iné, tak len pre ten pocit. 
  • Pre ten pokoj, ktorý na mňa číha z každej strany. 
  • Byť sama sebou a na nič sa nehrať.
  • Byť voľná a slobodná. 
  • A dýchať, dýchať, dýchať.

Pozn. A keďže včera (8.8.) sme mali ten Medzinárodný deň ženského orgazmu, tak sa nebojím priznať, i pre tú vnútornú explóziu, ktorú zažívam pri pohľade na modrú oblohu, pre ten vietor vo vlasoch, ktorý je niekedy lepší, ako to, čo sexom zovú :-). Ja neviem, ja sa už nepamätám :-)


Na záver musím priznať, že k napísaniu tohto článku ma trochu motivoval aj posledný článok Veroniky z môjho obľúbeného blogu, po prečítaní ktorého som sa cítila o niečo lepšie. Určite ti odporúčam mrknúť sa sem.
Tak, a toľko dnes odo mňa. Snáď sa ti môj zmätený a trochu popletený článok, kde som sa snažila nájsť trochu pohody a vzduchu, páčil. A že si ma teda zapneš i nabudúce. Ja tu určite a budem sa na teba tešiť.


Ali Čaja z Paláca


Citát na záver


"Nie si na svete na to, aby si bol nešťastný. Avšak šťastie je iba vnútorný pokoj. Nauč sa ho nájsť. Dokážeš to. Premôž sám seba a premôžeš svet."


Buddha

Čítal si už?
Náš prvý Maratón
Začala som behať
Bojkot zrkadiel

Komentáre

  1. Máš můj obdiv a zároveň ti malinko závidím. Já teda běhat nemůžu, kvůli kolenům, ale i přes to ti závidím to tvé odhodlání a tvou sílu. A obdivuju tě za to :)
    Já vždy u sportu obdivuji lidi, kteří u toho umí dýchat tak, že jim nehoří plíce. Protože já tohle neumím :D
    Ale kdyby někde byl maratón v pokládání otázek a vymýšlení odpovědí, tak tam se teda přihlásím! :D
    Jinak přeji hodně sil a nevzdávej se! ♥ :)

    Gabux

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne, ale mám čo robiť. Moja sestra má tiež problémy s kolenami, no nechala sa na beh ukecať. Popravde, má čo robiť, ale ako vidím, je na tom oveľa lepšie s dychom ako ja. Osobne tiež lapám po dychu už po chvíli, ale snažím sa, snažím. A ja verím, že chôdzo behaním ten Maratón dám. Sú to 4 km, ale odbehať to určite ešte nezvládnem.
      Jooo, a vždy sa ľudia zo mňa smiali, že ak by som chodila po jazyku tak to zvládnem lepšie. Kecanie mi ide teda oveľa lepšie :-)

      Odstrániť
  2. Ty si úžasný a inšpiratívny človek, čo na jazyku, to na srdci a úprimnosť z tvojich článkov je veľmi cítiť...a preto ich zbožňujem!♥♥♥ Opäť výborný, vtipom poprepletaný článok, ktorý mi zlepšil deň a tak ako i u Veronky, aj ty si mi ukázala, aké sú maličkosti vzácne, stačí sa len pozastaviť (alebo aj rozbehnúť :D) a prizrieť sa bližšie ;) A máš skutočne skvelú spoločnosť pri behaní, s ktorým ti držím palce. Ja som tiež skúšala s mojim hafanom, no obe sme to rýchlo vzdali :D Tak sa iba prechádzame a obdivujeme Matičku Zem :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Mony, veľmi pekne ti ďakujem za krásny komentár.
      Som nesmierne potešená, že sa ti môj článok páčil a pobavil. Nuž, taká som ja. Na nič sa nehrám, neklamem, snažím sa byť sama sebou a teší ma, že to z tých článkov i cítiť. Nebojím sa ani za svoje slabšie chvíle a dni, a musím priznať, že po napísaní článku sa potom cítim lepšie. Hlavne, keď ako píšeš si uvedomíme, že tie drobné maličkosti tvoriace náš svet nám pomáhajú prekonať tieto horšie obdobia. A príroda je neskutočný lekár. Jej dychberúca krása a jej každodenné dary si treba vážiť a ďakovať za ne, nie ich brať ako samozrejmosť.
      Inak si nemysli, ja toho veľa nezvládnem zabehnúť, tiež viac chodím ako behám, lebo nevládzem s dychom, ale stále to skúšam. Stále sa rozbehnem v nádeji, že teraz zabehnem viac a viac a viac... nezabehnem. Ale i tak verím, že raz to zvládnem :-). Kedysi, keď som mala psíka, som chodievala niekoľkokrát za deň do lesíka i na pole, nie je lepšieho spoločníka. Veľa toho nenahovorí, ale je to úžasný poslucháč. Teraz mi však postačia i tie srnky a zajačiky, ktoré síce predomnou utekajú, ale ten pohľad na nich je úchvatný.

      Odstrániť
  3. Och, tie fotografie sú úžasné! Osobne obdivujem ľudí, čo dokážu behať a užívať si samotu a ticho a okolie. Ja by som sa nesmierne bála :D Vždy, keď z vlaku vidím bežcov si nachvíľu predstavím, aké by to bolo. Ale skončí to vždy pri predstavách a ja zostávam naďalej verná bežiacemu pásu :)!

    Maj sa pekne, Jaji.
    www.jajibloguje.sk

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Inak, i ja obdivujem ľudí, ktorí dokážu v kuse zabehať viac ako kilometer. Ja osobne mám problém s behom, kvôli dýchaniu, ale verím, že raz to dám. Sama neviem prečo som sa dala na beh, keď donedávna som k nemu vôbec vzťah nemala. A popravde, je to pre mňa fakt veľká výzva, ešte väčšia ako to, že sa nepozerám do zrkadla. Ale keď pri tom behu je to tak oslobodzujúce. Keď som iba ja, cesta podomnou, môj dych a kľudné pole. Ale nemysli si, i tak viac nachodím než nabehám.
      Bežiaci pás musí byť tiež super, hlavne keď je zlé počasie, alebo okolnosti nedovoľujú vybehnúť do prírody. No ja som na to veľmi lenivá. Ak je zlé počasie, vyťahujem knihu či notebook, uvarím si čaj či kávu a už hotovo :-)
      Veľmi krásne ďakujem za komentár :-)

      Odstrániť
  4. Posmívat se někomu, kdo začne běhat, je neskutečně hloupé. Já běžcům rozhodně fandím, ačkoliv sama běhání nemám ráda a radši si dám dlouhou procházku. Myslím, že účinek je podobný. Člověk má čas a prostor na vlastní myšlenky, kolem jen příroda a klid.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vieš, ľudia sú všelijakí. A hlavne na dedine, keď je nejaký zaužívaný stereotyp a niekto z neho vyskočí, už je rarita. A ako najlepšie to dať najavo? Výsmechom. Pre mňa tiež nepochopiteľné, ja som tiež skôr typ, čo ľuďom fandí, nech sa rozhodnú pre čokoľvek. Predsa len, keď sa niekto stará o svoje telo tak, alebo tak, je to len super.
      Prechádzky sú výborné, inak ten môj beh je skôr taká rýchlejšia prechádzka. Každý človek má vedieť, čo je pre neho to pravé a čo mu robí dobre. Niečo síliť nemá zmysel, každá jedna vec musí ísť priamo zo srdca. Donedávna som beh neznášala a útek na električku bol nemožný, radšej som sa prešla do cieľa cesty po vlastných. Ale stále máme nárok zmeniť svoje názory i koníčky. Len nech nám to robí dobre.
      Ale ide o to, byť sám so sebou, v lone prírody, aspoň na chvíľu mimo civilizovaného a stresujúceho sveta... Nechať svoje myšlienky, problémy a smútok iba tak plynúť. Ako vravím, čo je viac?
      Ďakujem veľmi krásne za komentár :-)

      Odstrániť
  5. Ali, patří ti můj obdiv. Já nevím, na poli bych se sama asi bála. Každopádně to už je let, co jsem se zkoušela dokopat (samozřejmě bezúspěšně) k nějakému tomu "běhání". Jednou se mi podařilo vytáhnout kamarádku, ale ta to po několika povzdecích vzdala. Palec hore!

    gingerjannie.blogspot.cz

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi krásne.
      Inak, minule sa ma pýtala suseda presne na to isté, keď som jej povedala, či sa nebojím chodiť sama pod les na černičky. A ja som sa opýtala čoho. Jasné, nebolo by mi asi všetko jedno, ak by som stretla diviaka zoči voči, no kvôli tomu robím frmol a spievam si nahlas, aby som náhodou nikoho nevyplašila a každý tvor aby vedel, že som na ceste. V podstate aj to sú len plaché tvory, a skôr ujdu, než by sa stretli s človekom. A ľudí či sa nebojím? Asi nie, tak podvečer tam už nikoho veľmi nieto, iba ja a ticho vôkol.
      Inak, ako som písala, je to skôr chôdza ako beh, keďže nestíham s dychom, ale práve kvôli tomu to robím, aby som sa to naučila. A spevnila telo, pretože momentálne mám dosť problémy s chrbticou a potrebujem dať do poriadku svoje zdravie. Tak behám, bicyklujem, a inak cvičím. A chystám sa na Minimaratón, snáď neodpadne ešte na štarte.
      Inak, ak budeš mať chuť, určite sa k tomu vráť. Začni chodiť, a chodiť, a krokovať. Teraz je to v móde. U nás na chalupe všetci krokujú, len ja nemám appku. A potom pomaly sa rozbehnúť. Nie cez bolesť, iba dovtedy, kým je to príjemné. Medzi blokmi či v posilke to nie je ono. Najlepšia na to je príroda. Ver mi :-)

      Odstrániť
  6. Fotografie sú prekrásne.♥ Naozaj nádherné prostredie, ani sa ti nečudujem, že si sa na ten beh dala. Už len kvôli tomu tichu, pokoju, kráse prítomného okamihu a samotnému splynutiu s Matkou prírodou to za to stojí. Často krát si to snažím pripomenúť aj ja, keď sa už už chystám vypľuť dušu a v hlave si opakujem, že to dám. Podľa mňa je beh tou najlepšou variantou cvičenia, aká existuje. Môžem pritom premýšľať, môžeš počúvať hudbu, nemusíš robiť nič z toho len sa sústrediť na samotný beh či aspoň na chvíľu nadobudnúť prchavý pocit slobody. Vždy som beh milovala a pred štátnicami som práve vďaka nemu mohla ventilovať moju úzkosť a obavy z blížiacich sa skúšok. Momentálne som naň zanedbala z dôvodu, že moja pôvodná trasa je teraz priam presýtená ľudstvom, keďže sa tento víkend u nás bude konať (v poradí tretí, aspoň myslím) beh zdravia a teda každý trénuje o dušu z cieľom dohnať zameškané.:D A keďže som rovnako hanblivý človek ako ty a nemám rada publikum, radšej posedkávam na dvore, s knihou v ruke a pozorujem. prípadne pomáham v záhradke, keďže prichádza ten čas zbierania úrody. Ale to už zase odbieham do svojho rozprávania, pričom som sa chcela venovať tvojim krásnym myšlienkam.
    S fotografovaním zvieratiek to mám rovnako. Pokiaľ vytiahnem mobil z vrecka, rozprchnú sa na všetky strany do najbližšieho krovia/ lesa. Naposledy som však mala obrovské šťastie, keď si ma pravdepodobne nevšimli (a možno si susedky iba zvykli na moju prítomnosť), keď okolo mňa prešli pričom boli vzdialené možno iba na 4 metre? Srnka s dvomi mladými. Poviem ti ten pohľad.♥ Ach. Za čo sme si len tu prírodu zaslúžili, keď si ju vôbec neceníme?
    Čo k tomu viac dodať. Krásny článok, s Tvojimi myšlienkami sa opäť raz stotožňujem, čo už nie je žiadnou novinkou. Ak mi Tvoje články práve nehovoria z duše, tak do nej minimálne prehovoria a prinútia ma zamyslieť sa. Nádherné, ďakujem, že som sa opäť raz mohla pozastaviť nad mnohým a že si mi z tvojho entuziazmu prostredníctvom tohto článku trošku aj odovzdala. Po skončení tej víkendovej udalosti tuším opäť začnem behať. Ozaj, začiatky sú síce ťažké, ale stojí to za to. Určite sa nevzdávaj, časom budeš behať ako hotový profesionál ver mi.;)
    A ešte jedno ooobrovské ĎAKUJEEM za krásne slová, ktorými si ma do tohto článku zahrnula. Veľmi si to cením a som nesmierne rada, že na Teba takto zapôsobil.♥:) Prajem krásny zvyšok dňa a teším sa na ďalšie články. Či už to budú tie humorného charakteru alebo naopak tieto zádumčivé, pretože obe vždy stoja za prečítanie.:)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jaj Veronika, tie tvoje komentáre ma vždy tak potešia pri srdci. A keď ma pochytí menšia depka, čítam si ich dokola a vtedy sa vo mne opäť rozrastie pocit, že to moje písanie má zmysel. A okamžite si zapisujem myšlienky, či témy, ktoré mi pri tom napadnú, aby som ich nezabudla.
      To moje behanie je ešte stále skôr chôdza ako beh, ale ja stále verím, aj po roku, že raz to dám. Moju sestru som tiež prehovorila na beh, a ona už po dvoch pokusoch prebehla pod les a späť na jeden nádych, pritom ja som jej vôbec nestíhala, a to už behám skoro rok. Ale po návšteve svojej doktorky som prišla na to, že problém je v držaní tela a tým pádom neviem dýchať. Tak teda dúfam, že to pomaly budem napredovať.
      Inak, dá sa behať aj pred chalupou u nás v parku, ale to ma veľmi nebaví. Hlavne blbé pripomienky okoloidúcich, typu: ""Tempo, tempo". A "Ty to dáš, ideš" a podobne. Preto radšej vybehnem na to pole, a radšej pokecám so zvieratkami. Škoda len, že ich nevieme vyfotiť. Srnky s mladými je tak krásny pohľad, že mňa stále pichne pri srdci. I keď suseda videla diviačicu s mladými, a to už by ma trochu pichlo aj niekde inde. Ale i tak nič tak nenabudí človeka viac, ako príroda, fauna a flóra. Prirodzený nabíjač energie a ja nikdy nepochopím, ako to niekto môže nahradiť elektronikou. To jednoducho nejde...
      Tvoj článok som veľmi rada spomenula, pretože práve ten mi dodal inšpiráciu.
      Budem sa snažiť, aby sa ti aj moje ostatné články páčili a samozrejme, teším sa aj na tie tvoje.
      Ďakujem za komentár :-)

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Molusky - to asi nebudú kiahne

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

To nevymyslíš, to je naša realita