Anton Rákay - rozhovor s človekom, ktorý vedel žiť

V knižnej výzve, ktorej sa snažím aj ja účastniť, bola i úloha, prečítať niečo od slovenského autora. Veľmi dlho som premýšľala do čoho sa pustiť. A vtedy som si spomenula na knihu, ktorú už dvadsať rokov suším v knihovníčke a ešte som sa ku nej nedostala. Tak som si ju práve vďaka tej vyzve vytiahla a pustila sa do nej.

Onoho času, pred nejakými dvadsiatimi rokmi mi vyšlo pár článkov v študentských novinách Ťahák. Vtedy sa mi podarilo urobiť jeden kratučký rozhovor s naozaj úžasným človekom, v tej dobe 72 ročným spisovateľom Antonom Rákayom. Pre nás celkom neznámy autor, a pritom tak skvelý človek. Napriek jeho veku žiarila z neho neskutočná vitalita, životná a pozitívna energia.

A tak som sa rozhodla, že dnešný článok venujem práve tomuto autorovi, ktorý by sa 15. mája dožil 91 rokov. Škoda že aj nie. Na záver ti ponúknem aj spomínaný rozhovor. Skopírujem samú seba, ak mi to odpustíš.

Iba v krátkosti ti ho predstavím v informáciach:

Zdroj foto

Anton Rákay

nar. 15. mája 1925

úmr. 27. júla 2013

"Anton Rákay bol slovenský spisovateľ a lekár. Študoval na gymnáziu v Malackách, kde maturoval v roku 1944 a pokračoval vo vzdelávaní na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, ktorú ukončil v roku 1950. Ďalej potom pôsobil ako lekár v Kvetnici, v Matliaroch, v Novej Polianke i v Novom Smokovci. 

Popri svojej lekárskej činnosti sa venoval písaniu prozaických diel z lekárskeho prostredia. Knižne debutoval v roku 1991 knihou Tabu. Vo svojich dielach sa zaoberal otázkami lekárskej etiky, ako aj morálkou celej spoločnosti, nastoľoval témy ako rakovina, etika lekárskeho súkromia, problém eutanázie a mnohé ďalšie závažné tímy, ktoré denne zasahujú do života mnohých lekárov. Napísal aj viav ako 50 odborných prác zo svojej lekárskej profesie."

             zdroj wiki

Tvorba:

Próza:

Tabu (1991)

Dvojitá stredová čiara (1994)

Koniec sezóny v raji (1994)

Tiché biele steny (1995)

Podaj ruku smrti (1997)

Zatmenie hviezd (1997)

A žiť budeš ďalej (2000)

Pandoka (2000)

Ženská záležitosť (2001)

Polčas rozpadu (2002)

Zákon prežitia (2003)

Dlhá cesta (2005)

Hriech (2005)

Hranice zla (2008)

Základný inštinkt (2008)

Kalamita (2009)

Nenáviď blížneho svojho (2009)

Ešte sa stretneme (2011)

Pre deti a mládež:

Rozprávky z Javorovej doliny (1998)

Rozprávky tatranské (2003)

Tatranské rozprávky (2008)

Kamaráti z hory pod Končistou (2011)

Rozprávky z Tatier (2013)

zdroj info

• 
  

Celkom dosť? Momentálne sú skoro všetky jeho prózy vypredané, a poväčšine jeho kníh by sme zohnali asi iba v knižniciach či antikvariátoch. Našťastie jednu knihu doma mám, a ďalšiu sa mi podarilo zohnať ešte v Paláci, aby som ti jeho tvorbu trochu mohla priblížiť.

Dlhá cesta (2005)  

V tejto knižočke sa autor venuje dosť kontroverznej téme. Hlavným hrdinom je lekár gynekológ-pôrodník Ivan Zimen, ktorý stojí na lavici obžalovaných za nezákonnú sterilizáciu rómskej ženy. Porota ho nakoniec uzná nevinným, pretože ako sa na to príde vyšetrovaním, rýchlou sterilizáciou zachránil žene život, pretože ďalšie tehotenstvo by ju mohlo zabiť. Avšak, stratí možnosť venovať sa svojmu odboru naďalej. Po rozvode s manželkou sa rozhodne odcestovať do malého mesta a začne nový život. Nie ako gynekológ ale všeobecný lekár, pracuje pre nadáciu, ktorá sa venuje integrovaniu rómov do spoločnosti. 

Vôbec nie ľahká téma, a niekedy som s autorom v určitých veciach nesúhlasila. No nedá sa mu odoprieť cit pre danú problematiku. Dokonale opísal náturu, divokosť, inakosť našich spoluobčanov, i cestu, akoby to šlo. No tá cesta k cieľu je naozaj dlhá a hlavne tá vôľa možno chýba na jednej i druhej strane.     

"Dokedy, Kažo, doparoma, dokedy ešte všade, aj v osade, aj v parlamente, aj vo vláde, budú za vás rozhodovať iba bieli? Kedy, napríklad, už konečne začnú v školách učiť aj rómski učitelia! Kedy budete na omši v kostole počuť kázeň rómskeho pána dekana? Odkedy stratia gadžovskí lekári doteraz výsadné právo pomáhať rodiť deti, rómske i biele?

Príde raz deň, keď rómsky policajt zatkne zločinca, nie hnedokožého v rómskej osade, ale bieleho, spúta ho a rómsky prokurátor postaví ho pred porotu, v ktorej budú sedieť aj rómski právnici?

Dokedy, dopekla, vajda Kažo, dokedy ešte toto všetko necháte len na bielych a vy sa budete iba túlať, vyhýbať sa vzdelaniu, flákať, kradnúť - a donekonečna sa hádať o čo i najmenšiu funkciu vo vašich desiatkach straničiek?

Nie je medzi vami dostatok múdrych nadaných, šikovných ľudí a adolescentov, schopných učiť sa, vyštudovať a sebavedome sa postaviť zarovno so svojimi bielymi rovesníkmi?

Váš osud, vajda, nie je v gadžovských, ale len a len vo vašich rukách!"

          Dvojitá stredová čiara (1994)

Príbeh dvoch nerozlučných priateľov Mareka a Matúša. Už od prvého dňa v gymnáziu spoločne dreli lavice. V dobrom i v zlom, v každom lapajstve, i v prvých láskach. Silné priateľstvo nedokázali rozdeliť ani guľky nepriateľa, hrôzy vojny, dokonca ani dotyk smrti. Takéto silné puto, keď jeden dotiahol polomŕtveho druha na chrbte až niekoľko kilometrov, len aby ho vytiahol zo spárov smrti rozdelila jedna, jediná osoba. Niečo tak nerozlučné dokáže rozbiť iba žena. Nádherná, jedinečná, Hanka, ktorá zamotá hlavu obom priateľom natoľko, že sa ich cesty nadobro rozídu a nikdy viac nestretnú. Hlavný hrdina sa v spomienkach vracia k spoločným chvíľam a hľadá v nich odpovede. No až príliš neskoro si uvedomí chyby minulosti.

"Lenže na moju jedinú a ustavične omieľanú otázku Hanka mala iba jedinú stereotypnú, utešujúcu a ráňajúcu odpoveď: "Marek, netráp ma! Pravdaže ťa ľúbim ... aj teba, aj Matúša!" Ako zaťaté decko, ktoré odtŕha muche nôžku za nôžkou, krídelko za krídelkom a potom ju ponúka: však leť, hlúpučká!
"Zabi ma, Marek, viem že som hnusná, pomätená! Nenávidieť by si ma mal, ale nemôžem ináč! Si na zúfanie dobrý chlapec, na svete niet iného, s ktorým by som chcela žiť ... okrem Matúša! Oboch vás ľúbim, božemôj, oboch!"

Rozprávky z Tatier (2013)

Pri rozhovore s autorom sa nedalo prehliadnuť, že miluje Tatry a deti. A to jednoducho nešlo nespojiť do nádherných rozprávok, kde hlavnými hrdinami nemôžu byť nik iný, ako lesné zvieratká, žijúce v našich horách. Príjemné rozprávočky s ľubozvučnou slovenčinou, kde tými zápornými postavami je práve človek. Vystupuje tu ako nepriateľ prírody i živých tvorov, kde zvieratká nemilosrdne pripichuje klincami na dosku a podobne. Autor chce iba poukázať nad tým, ako sa človek správa k našej Matke Zemi. Nie preto, aby deti vyľakal, ale aby ich inšpiroval a učil naše okolie chrániť. Kniha má krásne ilustrácie, ktoré má na svedomí Ján Vrabec.

"Na svete by to malo vždy končiť takto, veď nikdy nevieš, či nebudeš práve ty, kto bude potrebovať pomoc. Je to jedno, či je tvor mocný, alebo drobný. Veď slniečko každému svieti rovnako a takisto hreje či má bielučký, alebo hnedý kožúšok. Na farbe predsa nezáleží!

Odporúčam:

Čo ma na knihách upútalo, je naša krásna reč. Írečité, ľubozvučné i zastaralé slová, neprerušované vulgarizmami a cudzími výrazmi. Presne tak, ako môj synovec veľmi rád hovorí:

"Ale Ali, veď takto už dnes nikto nerozpráva!"

A to je na jeho knihách tak krásne. K tomu výborný dej, ľahko čítavý a pútavý. I keď sa autor dotýka aj citlivých tém, tak s ľahkosťou a bez urážok a napádania hocakej strany. 

Knižočky sú útle do dvesto strán, a tým nie je priestor na zdĺhavé a nudné state. Naozaj na to, že je autor patrí k staršej generáciu, určite vie osloviť aj mladých ľudí. Naozaj odporúčam. 

V škole bol vynikajúci výtržník

Rozhovor

A ak máš ešte čas, tak si prečítaj rozhovor, ktorý som s týmto skvelým človekom spravila skoro pred dvadsiatimi rokmi. A aby som pravdu povedala, bolo to veľmi príjemné a naplňujúce posedenie. Ani otázky som nemusela pokladať, pán Rákay sa rozhovoril sám, diktafón zachytával, a ja som len počúvala s otvorenými ústami a neverila, že človek sediaci predo mnou má sedemdesiat dva rokov. Sršala z neho taká sila, ako veľa dnešným mladým chýba:

Pozn. Tým, že som časopis robila pre študentské noviny, otázky sa týkali hlavne autorových mladých liet. A musím sa priznať, aj som dostala pár kladných reakcií na tento rozhovor. 

Hoci má spisovateľ a lekár MUDr. Anton Rákay už 72 rokov a v živote toho veľa preskákal, nechýba mu zdravý životný optimizmus a dokáže okolo seba rozosmiať ako starých tak aj mladých.

Aké boli vaše detské túžby? Vždy ste sa chceli stať lekárom?

Áno. Ja som chcel byť lekárom už ako dieťa. Aj rodičia vedeli, že je to moja túžba a celú svoju existenciu obetovali tomu, aby som mohol vyštudovať medicínu. Keď som náhodou, ešte ako dieťa ochorel, tak som si nakreslil dom s dverami, na ktorých bolo napísané MUDr. Anton Rákay. Keď chlapci na gymnáziu hrali futbal alebo volejbal, vždy som striehol pri čiare, či nepríde niekto k ťažkému úrazu, aby som mu mohol zachrániť život. A keď niekto zakašľal, okamžite som ho vyzliekol, popočúval a robil diagnózy. Ale ak by ma náhodou z medicíny vyhodili, tak by som určite robil šéfkuchára, pretože veľmi rád varím. 

Spomeňte si na vaše študentské roky. Akým ste boli študentom?

Vynikajúcim...Vynikajúcim výtržníkom. Mám veľký záujem o reči. Keď ma vyvolali k tabuli, v tej chvíli celá trieda prestala driemať. Vždy to bolo nesmierne "ródeo". Ja som napríklad napadol tézu, že 2 a 2 sú 4 a začal som to filozoficky nahlodávať. Ale vysokú školu som skončil s červeným diplomom. Bavilo ma to. Ale zato som bol veľký zbojník. Kde sa dalo, tam som sa ulial. A keď sa niekde vyviedlo nejaké výtržníctvo, za všetkým som bol ja. Bol som takým organizátorom. 

Aký bol váš najkrajší zážitok počas študentských liet?

Bola to láska. Ja som bol strašne zamilovaný a svoje zážitky som zapísal do svojich románov. Nádherné, romantické večery, viedli sme sa za ručičky, písal som jej básničky. Bol som v tom až po uši. Myslel som na ňu aj cez vyučovacie hodiny, a keď ma náhodou profesor vyvolal a položil mi otázku, prvé čo som povedal, bolo jej meno. No, to boli tie nádherné časy. Mladé a bláznivé.

Máte síce 72 rokov, ale vidno že u vás vek nemá hlavné slovo. Mohli by ste nám prezradiť váš recept na mladosť?

Zamestnanie, prechádzky, byť neustále v pohybe. Ja sa starám teraz o vnúčikov, no a pri nich človek neustále mladne. Človek sa nesmie vzdať, len tak si sadnúť a sledovať, kedy príde ten koniec. To nie! Je potrebné udržiavať sa v neustálej fyzickej kondícii. Našťastie žijem v Tatrách, v nádhernej prírode. Chodím s rodinou na huby, turistiku, lyžujem. Kde - tu si sadnem, napíšem nejakú tú poviedku, román. Keď mne zaklope na okno choroba alebo smrť, tak jej jednoducho odpoviem: "Odpáľ, ja nemám na teba čas!"

zdroj: Korzár-Ťahák 1997

Jeden výtlačok som zaslala aj samotnému autorovi, ktorý mi zaslal krásne Vianočné prianie:

Náš svet potrebuje viac takýchto optimistických, pozitívnych a dobrých ľudí, aby sa preliečil zo svojich chorôb.

Úryvok z knihy:

"Áno, tráva rastie aj v zimných mrazoch, pomaly, pomaličky, ale ak človek miluje, nemôže nepočuť, ako nerastie."

Dlhá cesta - Anton Rákay