Čo mi vzali a dali dva roky na blogu

"Dva roky jezdím bez nehod, s větrem se honím o závod"

Milan Chladil - Jezdím bez nehod

Dnes si tu v krátkosti zhrniem, čo mi priniesli dva roky blogovania :-). Nebudem dnes veľmi "rozkecávačná", spolu to zvládneme aj počas balkónovej cigaretky na dva ťahy, alebo toaletného telefonátu :-). Ale ak sa nenahneváš, dnes to bude bez súťaže. Akosi, nemajú veľký úspech :-)

Že čože? Ja som to fakt nevzdala? 

Nuž a je to tu. Dva roky pôsobenia akejsi Čaji z Paláca na blogu ubehli ako voda. Veď iba včera som hodila svoj prvý článoček do veľkého sveta a čakala na nejakú spätnú odozvu... a čakám doteraz :-).

Ale, keďže nemám tendenciu svojim blogom zarábať, ani dobiť veľký svet, v podstate sa nemám na čo veľmi sťažovať. Ak si vezmem, že prvé články čítala iba moja rodina z donútenia, myslím, že sa s hrdosťou môžem pobúchať po svojej obdarenej hrudi za číslo 28 000 pozretí blogu. Povedzme si pravdu, drvivá väčšina sú moje kliknutia hore dole pri opravách, opätovných zdieľaniach a spamovaniach. K niečomu sa pridal aj google, i akési erotické stránky, ktorým nerozumiem  

Avšak, postupne sa k čitateľom pridávali poniektoré kolegyne, časom aj pár priateľov, či mamičky, ktoré si ma klikli pred spaním, aby si dopomohli k lepšiemu spánku. 

Už som to naozaj niekoľkokrát chcela vzdať, veď na čo píšem, keď to nikto nečíta, na čo si vylievam ja svoje srdce, keď to nikoho nezaujíma a podobne. A tu som v sebe prvýkrát objavila niečo, o čom som si myslela, že vôbec moja maličkosť neobsahuje. 

RADOSŤ Z TOHO, ČO ROBÍM.

Zdroj foto: youtube.com

Uvedomila som si, prečo vlastne píšem. Prečo som vlastne začala a prečo ma to napĺňa. Prvá myšlienka prišla s mojim malým, náročným Ošom, ktorý v počiatkoch iba plakal a plakal a ja som bola na konci svojich síl (teda, aspoň som si to myslela). Písanie sa stalo pre mňa akousi formou psychohygieny a boj o zachovanie si posledných zdravých, mozgových buniek. Uvedomila som si, že nepíšem pre iných, ale pre seba. Že som to ja, čo potrebuje do sveta vykričať svoje "prehormónované keci". A komu sa to páči, ten sa k čitateľom pridá, a komu nie, tak koniec sveta nenastane. 

Ako rástol môj syn, ktorý už začal objavovať aj okolitý svet a prestal sa zaujímať iba o môj hrudný objem, začala som pridávať aj články z iných súdkov môjho materského života. Napríklad: 

• k skutočným príbehom z detských ihrísk, 
• k mojim zdravotným problémom, 
• k spomienkam, 
• k dumkám čo ma trápia i tešia, 
• k milým hláškam, 
• k príbehom a situáciám, ktoré píše sám život
• ale i k mojej prvej láske z detstva, ku knihám. 

Keď sa tak tu tam mrknem na svoj blog zisťujem, že je presne taký chaotický, divný, energický, zvláštny, prepletený ako ja. Veď aký by iný mal byť, no nie?

Samozrejme, že sa časom vycibril aj štýl písania, forma aj celkový vzhľad blogu. Ak dnes porovnám prvé články s poslednými, vidieť rozdiel ako aj na prvý pohľad, tak aj na prvé čítanie. Pridala som k článkom na úvod piesne, ktoré mi znejú počas písania konkrétneho článku, a na záver citáty, pretože ja naozaj milujem múdre myšlienky a vety, ktoré niekto niekedy povedal a majú výpovednú hodnotu. 

Aj som rozmýšľala, či ich pomeniť na dnešný obraz, no uvedomujem si, že je lepšie nechať veci tak, ako sú. Veď aj taká som bola, tak prečo sa za to hanbiť? 

"Minulosť nezmeníme, musíme sa s ňou vyrovnať a prijať ju takú, aká je."

A tak opravujem iba to, čo môžem. Súčasnosť, aby som sa v budúcnosti nemusela za seba hanbiť. A za svoje články sa nehanbím. Aj taká som bola, tak čo!!!

Tiež sa začínam pohrávať s myšlienkou, zmeniť názov blogu. Nevravím, že nie, ale asi nie v najbližšej dobe. Možno neskôr, keď sa naučím, ako sa to robí :-).

Pozn. Rozmýšľam nad názvom "Vlčia žena", no ale nepredbiehajme :-)

Malá štatistika, ak máš záujem

• Dokopy som za dva roky zbúchala 171 článkov 
• Najčítanejším článkom: Dokedy ešte  (doteraz má až 2050 zhliadnutí. Na moje pomery fakt dosť)
• Najdiskutovanejším článkom: Nesúď obsah podľa dizajnu
• Najobľúbenejšia kategória: Malá rada
• Počet sledovateľov na blogu: 32 
• Počet sledovateľov na FB: 48 - každého jedného sledovateľa si nesmierne vážim, lebo ak sa môj články páčia aspoň jednému čitateľovi, moja práca má zmysel :-)
• Priemerná čítanosť článkov: 100
• Počet sledovaní: 28 000

Nuž, možno žiadna sláva, no pre mňa neskutočný skok dopredu. A práve tieto maličké pokroky ma posúvali vpred a ja som písala a písala. Takým spôsobom som začala prispievať aj do časopisu Dieťa či na portál slovenskemamicky.sk (články si môžeš prečítať na mojej FB stránke, ak sa staneš ďalším fanúšikom, budem iba rada). Nebudem klamať, tento maličký úspech ma tak potlačil, až som nabrala odvahu a zaslala svoj siahodlhý román do vydavateľstiev a... uvidíme. Držíme si, držte mi palce. 

"Keď ide karta, sádzam dovtedy, kým sa dá :-)."

Viac dáva ako berie

Takže, čo mi vlastne vedenie vlastného blogu dalo? 

Určite som si začala viac veriť. Uvedomila som si, že nemusím písať iba do "šuflíka", deliť sa o to iba s tmou, ktorá sa v ňom ukrýva, ale že ak budem zdieľať svoje starosti, radosti, smútok, dojmy, problémy aj iným, skôr mi to pomôže vysporiadať sa s danou situáciou. 

Začala som život brať z tej humornejšej stránky, a že žiadna hororová situácia, ktorá sa mi stane, nie je koniec sveta. A že sa z nej dá vyťažiť naozaj dosť. Minimálne nejaký článok, pri ktorom sa niekto zabaví. 

Už sa nebojím robiť si srandu sama zo seba. Menej sa urážam a neberiem sa príliš vážne. Je to zbytočné, stresujúce a berie to priveľa energie. Takže, ako spieva Xindl, a ako som už veľakrát aj v mojom blogu spomínala: "A jsem radši vám všem pro smích, než abych byl sobě k breku."

Samozrejme, vypísala som sa. Už nepíšem v jednoduchých vetách, ale používam dlhšie, rozvitejšie súvetia, ktoré majú hlavu i pätu. Okrem toho, stále sa učím slovenčinu, a hoc mi tu tam ujde nejaká čiaročka, keďže tie vety sú naozaj niekedy aj na pár riadkov, a sem tam mi ujde aj slovosled či pravopisný omyl, no viac sa zaujímam o správnu gramatiku, objavila som synonymický slovník, aby som sa veľmi neopakovala, výrazový slovník, aby som nepôsobila ako nevzdelanec. Ak u mňa nájdeš nejaký nespisovný, český alebo ľudový výraz, je to schválne, len aby si vedel. Takže, ak si čítal že Ta ne, Že cooooo, bizovne, ni, či, apod. je to preto, lebo som to chcela, nie preto, že by som neovládala slovenčinu.

Pozn. Ale ak nájdeš nejakú pravopisnú či gramatickú chybu, určite ma na to upozorni. Nenahnevám sa a ani to nebudem brať ako "podžub" :-)

  

Chodím po svete s otvorenými očami, ušami, perom a blokom v ruke. Každodenné situácie a príhody, zlaté a milé hlášky okolia i neznámych ľudí, sa vždy môžu hodiť do blogového, časopisového či portálového článku, alebo aj do nasledujúcej knihy, do ktorej by som sa rada pustila. Vždy som veľmi rada sledovala život vôkol, no tentokrát ho akosi sledujem oveľa viac. Nehovoriac o tom, že si cibrím pamäť, aby som si pospomínala aj z minulosti na srandičky, ktoré som už kedysi zažila a stoja za to, podeliť sa s nimi :-)

A ako šiel čas, objavila som množstvo, síce mladých ale o to šikovnejších blogeriek, s fakt úžasne krásnymi blogmi, ktoré majú hlavu i pätu, ktoré majú čo povedať svetu a k ich článkom sa vraciam aj niekoľkokrát a ktoré veľmi rada komentujem. Naozaj nejde len o bezduché vyčačkané stránky, honbu za spoluprácami s kozmetickými alebo módnymi značkami, ale naozaj o kvalitu a názor. A to sa v dnešnej dobe cení viac ako sláva a peniaze. A hoc sú mladučké, vo virtuálnom svete sa pohybujú oveľa dlhšie a samozrejme sú oveľa zbehlejšie, technologicky múdrejšie a kvalitnejšie ako ja. A tu nastáva to, o čom stále hovorím, že aj od detí, teenagerov, vysokoškolákov, mladých sa aj my, starešina, môžeme veľa naučiť. A snáď toto učenie funguje aj naopak :-). Medzi tieto skvelé kočky, od ktorých beriem inšpiráciu či už na knihy alebo len tak na život, patria samozrejme úžasná Danielka, Rowena, Veronika, Mony, Janka-Pinky, Viky, Katka, Timka, Jaja, Katka2, Gabux, Majka, Vendula, Ema, Katy, Zuzka, ktorej blog sa vždy stratí a potom ho musím hľadať... 

Samozrejme, tých blogov, ktoré som začala sledovať je oveľa viac, a vždy, ak mám možnosť, tak ich vo svojich článkoch spomeniem. Ak som na niektorú z vás zabudla, nemajte mi to za zlé. Kapacita môjho mozgu je obrovská, a niečo v ňom nájsť mi zaberá veľa času a toho ja až toľko nemám :-).         

Čo mi blog vzal?

Rozmýšľam, rozmýšľam, no okrem toho, že je to naozaj vec, ktorej musím venovať pár minút či hodín svojho času, ktorý by som mohla tráviť zmysluplnejšie, napr. lakovaním nechtov, natáčaním si vlasov, alebo zhadzovaním nadbytočných kíl, asi mi naozaj viac dal. 

A tak je to teraz...

Naozaj škoda, že som túto kratochvílnu zábavu neobjavila skôr, ušetrila by som si pár nachodených kilometrov (keď som so svojimi článkami behala od kamarátky ku kamarátke), i pár depresívnych chvíľ, pretože je naozaj úžasný spôsob, ako dostať tiene zo svojej duše von. 

Ak rozmýšľaš nad tým, či si založiť vlastný blog, alebo nie, určite odporúčam. Nie kvôli sláve, spoluprácam, peniazom či menu, ale kvôli sámému sebe. A potom mi ho určite pošli, rada si ho prečítam. Zaujímavých článkov totiž nikdy nie je dosť.

S prianím krásneho dňa a s radosťou v srdci sa s tebou dnes lúči

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver

"Všetko, čo musíme urobiť je rozhodnúť sa, ako naložíme s časom, ktorý nám bol daný."

Hláška z filmu Spoločenstvo prsteňa