Zvíťaziť nad strachom

"Bojím se o mámu, bojím se strachu"
Jaromír Nohavica - Strach

Dnešný článok bude o niečo dlhší (a osobnejší) než som plánovala, ale keď ja začnem rozprávať o téme STRACH, neviem kedy prestať. Mám toho toľko čo povedať. Veď skoro š...dsať rokov v zajatí tejto emócie niečo v človeku zanechá. Tak si zbehni urobiť kávu, alebo čaj. Ja počkám s rozprávaním :-)

Strach spútava ruky, láska dáva krídla


Na začiatok iba pripomeniem, že nie som fundovaný psychológ a nehodlám napísať odborný článok o tom, ako bojovať so strachom pomocou psychologických prostriedkov. Dnešný môj výlev nemôže nahradiť skutočnú odbornú pomoc, ktorá je potrebná, keď už je stav skutočne vážny. 
Ja by som chcela iba laicky opísať svoj boj a svoju cestu cez tŕnité údolie, ktoré bolo preplnené rôznymi strachmi. A ako som si nakoniec uvedomila, že život v strachu by ma mohol doviesť až na okraj priepasti.   

"Strach klame a ty mu veríš"
Friedrich Nietzsche

Už od detstva sa mordujem s nejakým druhom strachu. A to nemyslím len fóbiou, ktorá je iným na smiech, ako napr. koumpounofóbia (TU). Teraz mám na mysli strachy, ktoré idú zvnútra, hlodajú dušu a nedovoľujú žiť normálnym, plnohodnotným životom. Zväzujú ruky a nedovolia človeku pohnúť sa z miesta. A v konečnom dôsledku pripravujú jedinca nielen o duševné, ale aj fyzické zdravie. Vedel si, že strach môže spôsobovať (teda u mňa spôsoboval) aj napríklad: 

  • nespavosť, 
  • bolesti hlavy, 
  • vypadávanie vlasov, 
  • búšenie srdca, 
  • nechutenstvo,
  • dýchavičnosť, 
  • nadmerné potenie, 
  • bolesti svalov, 
  • problémy s vylučovaním, atď. 


A len pre zaujímavosť, každá negatívna emócia, ktorá prevládne nad človekom má dosah na niektorý z telesných orgánov. Strach, konkrétne, sadá na obličky. Aj preto je na mieste nenechať sa nimi ovládnuť. 

Pre väčšinu mojich strachov neexistuje žiadne logické vysvetlenie, ani reálny dôvod. Jednoducho sa u mňa pred rokmi objavili, usadili sa kdesi v mojom mozgu a ja som podvedome iba pripravovala živnú pôdu pre vytváranie nových a nových strachov. Len pre ilustráciu ti vymenujem pár, na všetky by mi nestačil článok :

  • kakotechnofóbia (strach zo zlyhania)
  • karcinofóbia (strach z rakoviny)
  • tocofóbia (strach z pôrodu)
  • pantofóbia (strach zo všetkého)
  • philofóbia (strach z lásky)
  • tanatofóbia (strach zo smrti)
Pre niektoré ešte nevymysleli názvy. Navrhujem Alitída :-))
  • panický strach z predpovedí
  • panický strach z konca sveta 
  • panický strach o blízkych
  • A v konečnom dôsledku strach zo samotného života
"Nešťastný je človek strachujúci sa o budúcnosť"
Seneca

Aby sme si rozumeli, samotná emócia strachu je normálna a zdravá. Nahovára nám, aby sme nerobili blbosti a nešliapali bosou nohou na hada, nepchali ruku do košíka dobermana, alebo neskákali pod parný valec či idúci vlak. Je to informácia mozgu, ktorá v nás vyvoláva pud sebazáchovy. Ale iba do doby, kým nad nami neprevezme iniciatívu a neovplyvní nás natoľko, že sa nevieme nadýchnuť. Že nevieme racionálne myslieť a scepenieme (ostaneme stáť na mieste a nevieme sa pohnúť ani dopredu, ani dozadu).


Keď sa bojíme vyjsť z domu, pustiť do nových vecí, žiť svoj život naplno


Aj ja som sa dostala do takého stavu. Keď mi už na hlave ostalo len pár stebielok trávy, ktoré sa len ťažko dali nazvať vlasmi, keď už som mala pod očami modriny, ako keby ma môj chlap mlátil od rána do večera, a keď som už začala rapídne chudnúť bez príčiny, bolo načase začať konať. Tak som sa pustila do boja s neviditeľným protivníkom.

"Nikdy nedovoľ, aby strach rozhodoval o tvojej budúcnosti"
Ján Tříska

V prvom rade som si musela pripustiť, že mám problém. Skutočný problém, ktorý tu je a nezmizne zo dňa na deň. Ale ako bojovať s nepriateľom, ktorý reálne neexistuje? Ani mu nedáš facku, ani sa s ním nepohádaš a nepošleš do teplých krajín. Nenahlásiť na polícii, nekopneš medzi nohy a už vôbec nezastrelíš. Strach bol stav mysle, ktorý som si postupne vytvorila vo svojej hlave a kŕmila ho ako domáce zvieratko.   

Aj vďaka práci ktorú mám som sa dostala k množstvu zaujímavých, odborných kníh, či už zo psychológie, motivácie, alebo duchovnej sekcie. Prelúskala som snáď všetky knihy o strachu čo sa u nás nachádzali. A v každej bolo to isté a to, čo som vedela už dávno: 

1.) So strachom sa nedá žiť!!! 
2.) Strach je neviditeľný!!!
3.) Strach existuje iba v tvojej hlave!!!
4.) Strach ťa môže zabiť!!!
5.) Boj so strachom nikdy nevyhráš!!!

A bola som na začiatku. Ako mám teda bojovať s niečim čo ma žerie zaživa? Nakoniec som sa rozhodla vyhľadať pomoc. 



Malé postrčenie zvonku


Z oblasti alternatívnej medicíny. Bolo mi odporúčaná Bachova kvetová terapia. Neviem presne na akom princípe to funguje. S pomocou kvapiek by sa mali uvoľniť nejaké nereálne obavy a obnoviť správne fungovanie psychiky. Ja tomu hovorím prečistenie kanála. Neobsahuje to žiadnu chémiu a pre mnohých ľudí to je iba placebo. Vyskúšala som to a môžem povedať, že mne to skutočne pomohlo. Vo veľa veciach. Tie menšie strachy som postupne uvoľňovala a púšťala. Aj keď to nebolo ešte TOP, začala som normálne fungovať. Už len to, že som sa netrápila a neplakala nad vecami, ktoré nemôžem ovplyvniť môj život zjednodušili. 

Áno, nakoniec som musela využiť aj cudziu pomoc, alebo skôr také postrčenie. Lebo ak by som neverila, že môžem niečo v sebe zmeniť, tak by mi nepomohlo ani kladivo do hlavy, pretože psychika je skutočne silná vec.
Avšak, ešte som nebola na konci. Naostatok mi ešte ostal jeden jediný, ten najväčší a najsilnejší strach. Potvora rohatá, zakorenená hlboko v mojej duši. Odhodlaná nepustiť sa ma až dokonca. Ja si myslím, že to bola tá prvá myšlienka, ten prvotný DÉMON-strach ktorý sa u mňa objavil a pevne sa zaťal. Strach zo smrti!!!
A tu začala moja cesta s diagnózou:

Diagnóza: Hypochondria


Zo všadiaľ na mňa útočili rôzne choroby a príznaky. A každý deň som si nachádzala novú a novú diagnózu, vďaka google, samozrejme. Keď mi niekto zložil kompliment, ako som pekne schudla, už ma oblieval pot a zrýchlil sa mi tep (a to som sa skutočne schudnúť snažila). Začala som si  do denníčka zaznamenávať rannú aj večernú váhu. Chcela som mať pod kontrolou prípadný hmotnostný úbytok. Aby som mala prehľad, tak som začala zapisovať aj frekvenciu močenia, či to náhodou nie je priveľa, či primálo. A aby to bolo úplne presné, tak aj tvar, farbu a konzistenciu toho druhého (čo zo mňa vypadlo). Všetko som však konzultovala s najväčším odborníkom - google. Bolo to unavujúce, obťažujúce a stresujúce. Začalo sa moje tour de doctors. Každý mesiac som prišla za svojim praktickým lekárom, s novou diagnózou, a ten mi iba s povzdychom vypísal tri výmenné lístky na ďalšie vyšetrenia. Ja hádam, že okrem chirurgie a pľúcnom som bola vari všade. Všetko negatívne a tak som nakoniec skončila s výmenným lístkom ku psychiatričke.

Zdroj foto: FB

Tú som so svojimi psychickými pochodmi mierne pobavila, ale to tu rozoberať nebudem. Je to na dlhšie, možno by si to zaslúžilo ďalší článok. Iba poviem toľko, že ma iba presvedčila o tom, že nie som zrelá na medikamenty, a že môj problém je len a len v mojej gebuli. A musím sa s tým vysporiadať sama. 
Hlavne pochopiť tie najdôležitejšie veci:

  • Čím viac budem so strachom bojovať, tým bude väčší. 
  • Čím viac sa mu budem brániť, tým viac ma bude spútavať.
  • Čím skôr sa so svojim strachom spriatelím, tým skôr ma prestane mátať.


"Nedovolil som, aby môj život ovládol strach pred smrťou: a odmenou mi bol darovaný život."
George Bernard Shaw

Je nesmierne ťažké uvedomiť si svoju smrteľnosť. Tá predstava, že tu raz reálne nebudem, že umriem a bude koniec, to mi môj mozog nechcel brať. Moje ego si to nechcelo pripustiť. Môj strach mi začal v hlave premietať rôzne spôsoby smrti. Nútil ma vyhľadávať lekárske články, ani neuveríš, koľko rôznych diagnóz som objavila a všetky na mňa sedeli. Starostlivo som sledovala stav svojho tela. Každú hrčku, každé bibino, každé zasvrbenie, každý fliačik. Obzerala som sa z každej strany. Veď ja predsa nemôžem zomrieť!!! 

Ako to skončilo? Namiesto užívania si prítomnosti som sa trápila nad budúcnosťou. Nežila som život, ja som ho prežívala. Netešila som sa zo svojej rodiny, umárala som sa tým, že zajtra umriem. Nepomáhali knihy, články, filmy, afirmácie, bachovky, regresky, nepomáhalo nič. 

Smrť prichádza bez varovania


A potom som dostala prvú facku:

Minulého roku v lete nám zomrela suseda. Mladá, 42 ročná žena s dvoma deťmi. Ráno sa zobudila, zjedla melón a plánovali s mužom dovolenku. Postavila sa, išla otvoriť okno a .... umrela. Bez varovania, bez príznakov, bez ničoho (infarkt). 

Na Nový rok som dostala facku druhú:

Umrel mi blízky človek. Jeden z najbližších. Ešte pred Silvestrom chodil po obchodoch, varil si guláš. A o dva dni spadol. Do týždňa zomrel. Bez varovania, bez príznakov, bez ničoho (rakovina pľúc v štvrtom štádiu s metastázami v hrdle a nadobličkách). Mesiac predtým bol na  preventívke, rtg pľúc, moč, usg hrdla, všetko negatívne. 

"Akonáhle zo srdca vypustíš strach zo smrti, neodváži sa do neho vstúpiť žiadny strach vôbec."
Seneca 

Obe tieto skúsenosti vo mne vyvolali životný ŠOK Taký, ktorý kompletne otriasol mojim svetom. A práve táto vibrácia roztriasla aj démonom, ktorý sa na mne toľké roky priživoval. Začal ho z mojej duše vylamovať, vytrhávať aj s koreňmi. Odrazu sa v mojej mysli rozsvietila červená kontrolka, ktorá celý čas mlčala:

Prečo tráviť čas, ktorý mi ostáva v obavách, keď ho môžem tráviť plnohodnotnejšie?

Ustavičné sebasledovanie mi k pokojnejšej mysli nepomôže. Trápením sa nad tým, čo bude ak už vôbec nie. Ak sa nechcem z toho všetkého zblázniť, tak jednoducho MUSÍM ZAČAŤ ŽIŤ!!!

Strach zo smrti = strach zo života


Prešla som si veľmi dlhou a bolestivou cestou, kým som došla na záver. Skutočne som na sebe pracovala s plným nasadením. Nestagnovala som, vzdelávala sa a hľadala východisko zo svojej situácie. Aby ma nakoniec z mojej bubliny vyslobodili smutné udalosti, ktoré by som radšej oželela. Ale, bohužiaľ, súčasťou života je aj smrť. A existuje iba jeden, jediný liek na to, ako poraziť strach zo smrti.



Uvedomiť si vlastnú smrteľnosť.
Užívanie si života do posledného výdychu.
Nachádzať si tie drobné radosti života, ktoré nás robia šťastnými, vďaka ktorým sa oplatí žiť, aj umrieť. Byť tu a teraz, nestarať sa o to, čo bude o hodinu, týždeň, rok, desať. Každý večer, keď si líham do postele tak poďakujem za všetko pekné čo ma cez deň postihlo, a nad tým zlým sa pousmejem a pustím z mysle von. A svoj deň prežívam tak, že ak by som sa aj rána nedožila, umierala by som s vedomím, že som svoj život nepremrhala.

A ešte jedno musím dodať, že keď ma nič nezväzuje, nič neťahá k zemi a neobmedzuje sa mi žije ľahšie. Cítim sa voľnejšia a slobodnejšia. Netrápi ma hnev, závisť, nenávisť, smútok, nemám potrebu intrigovať, vysmievať sa z iných, pretože nič z toho nemá význam. Aspoň nie pre môj život. 

Pár slov na záver


Strach sa nedá poraziť, strach treba pochopiť a spriateliť sa s ním. Zistiť, prečo je tu, čo nás chce naučiť, kam ma chce posunúť. Treba ho vypočuť a pomôcť nám neurobiť hlúposť. Ale na druhej strane mu nesmieme dať príležitosť aby nás ovládol. 
Jedno čo ľutujem, že mi to trvalo tak dlho, kým som to pochopila. Jedno čo neľutujem, že som na to prišla skôr ako som umrela. A najviac ma mrzí, že som si musela prejsť bolestivou skúsenosťou. 

Skutočne netuším, či som svojim článkom niekomu pomohla, no budem veriť, že aspoň trochu. Keď už nič, tak aspoň pobavila, a keď už vôbec nič, tak aspoň skrátila cestu z práce domov. A budem sa tešiť nabudúce, keď ti predstavím knihu, ktorú by moje vystrašené, minulé ja ani nevzalo do rúk :-)).



Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:


"Ak všetky myšlienky a túžby orientujeme na materiálny svet a zabúdame na svoje predurčenie, začíname byť závislí od hmoty, od energií. ktoré z nej vychádzajú."

Valerij Sineľnikov - Život bez strachu

Komentáre

  1. https://www.youtube.com/watch?v=8Ca1rdhkQR0

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Dakujem za super link Lipton je skutocne zaujimavy clovek a jeho dumky maju silny motivacny charakter. A v mnohom ma pravdu. Hned ako maly posupajdi v pondelok do skolky pozriem si to cele bez vyrusovania.

      Odstrániť
  2. Veľmi, veľmi sa mi páči, ako si pojala tento koncept. Strach je niečo, o čom by som vedela hovoriť (písať) celé hodiny alebo dni, nakoľko je tak veľmi prítomný v mojom živote. V súčasnosti som vstave postupnej snahy prijať ho a prestať sa báť vlastného strach...len sa bojím, či sa to podarí :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak to ti drzim palce silno silno. Strach je skutocne silny nepriateľ a vie ako dokaze s ludmi manevrovat. V prvom rade je si uvedonit ze je tam a v druhom sa s nim popasovat. Ale ak je clovwk Vnutorne presvedceny ze sa chce do toho pustit tak to zvladne. A ty tiez.... ked som to zvladla ja.

      Odstrániť
  3. Ali, děkuji ti za tento článek. Ukládám si jej do oblíbených záložek a až bude chvilka, přečtu si jej znovu a pomalu. V mnohém jsem se tu našla.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Janinko, veľmi sa teším že som ťa nim oslovila. Nepisal sa veľmi jednoducho ale myslim ze mal zmysel. Ten vnutorny strach je skutočne velmi zakerny a ked ho človek nepodchyti urobi neplechu. Ja som musela zazit šok aby som si to uvedomila. Budem ti drzat palce aby si to zvladla. Stale vravim, ak som to dala ja, zvladne to kazdy. Ale je to dlha cesta.
      Dakujem pekne za motivujuci komentar.

      Odstrániť
  4. Krásny článok Ali!♥♥♥ Obdivujem ťa za to, že si sa s nami podelila o svoj strach, skúsenosti a rady a musím len a len súhlasiť - ten strach treba pustiť z rúk a ísť ďalej! Len škoda, že sa to tak ľahko hovorí a ťažko spĺňa :/ Ja som neskutočne ustráchaný človek - už dlho predlho trpím sociálnou fóbiou, ktorú sa snažím zvládať sama, no veľmi sa mi nedarí...kvôli tomu môj život je jedna veľká bublina, ktorú sa bojím opustiť a okúsiť tak skutočný život. Ach, toľko problémov mi to robí, depresie mám každú chvíľu, moje sebavedomie je na bode mrazu, a k tomu som začala neskutočne šedivieť a to myslím vážne! Fú, ale naozaj sa snažím bojovať so svojim strachom, zveriť všetko do Božích rúk, dokonca mi pomáha aj blogovanie, no i tak to nie je často ono a niekedy sa tak uzavriem do seba, že necítim nič, len prázdnotu a potom zlobu sama na seba...je to celé nanič, ale skrátka musím s tým bojovať a najmä veriť v seba, aspoň trochu :). Takže ťa chápem, všetko, čo si písala, a mne tvoj článok veľmi pomohol a vážim si tvoju úprimnosť♥.
    Maj sa krásne a držím nám obom palce, aby sme toho démona-strach porazili raz a navždy! :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Mony moja, veľmi krásne ti ďakujem za silné slová, ktoré si sa nebála napísať. Veľmi dobre ti rozumiem a sama viem, že bojovanie či pustenie tých strachov nie je také jednoduché, ako sa zdá. Možno to vyzerá, že to bolo pre mňa iba mávnutím ruky no pravdou je, že roky a roky som sa mordovala so svojimi démonmi, a stále keď som si myslela, že to už je v poriadku, tak sa to potom iba zhoršovala. Istú dobu som pociťovala aj brutálnu panickú úzkosť a niekedy som sa nevedela ani nadýchnuť. A nakoniec som došla do bodu, keď už to bolo skutočne neudržateľné a vedela som, že takto to pokračovať nemôže lebo ma to zožerie zaživa a to by bola škoda, pretože život je skutočne úžasný a stojí za to ho prežívať naplno. Nájsť radosť v jednoduchých maličkostiach, ktoré presvetlia náš život. Pretože temnotu zaženie iba svetlo.
      Je jedno kde človek to svetielko hľadá a určite je písanie, teda aspoň pre mňa, veľmi silný pomocník. Rada by som ti pomohla viac ak by som vedela ako, slová niekedy nestačia, sama som prečítala množstvo odborných kníh. Niekedy pomôže ŠOK ako to bolo u mňa, ale radšej by som sa tejto skúsenosti vzdala.
      Ty si silná osôbka a verím, že u teba to všetko prejde ľahšou cestou a rýchlejšou cestou ako to bolo u mňa.
      Ako píšeš, obom nám silno držím palce a som presvedčená, že obe to zvládneme a strach u nás už nebude mať miesta. Lebo mu to nedovolíme.

      Odstrániť
  5. Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne tak som to aj myslela. Som rada ze sa moje dumky pacia a snad aj niekomu pomozu.

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

...ale nemôžem povedať, že som to neskúsila!!!

Ako by vyzeral svet, ak by ženy vládli neobmedzenou SILOU?