"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

streda, 30. marca 2016

Cestou necestou s Ošom

S Ošom na cestách



S náročným bábätkom máš pocit, že ti pri hlave hučí cirkulárka od rána do večera, od večera do rána. A ešte stále, aj po dvadsiatom mesiaci je cirkulárka pri plnej sile, aj keď sa tu tam už zastaví. Ale ja mám pocit že len preto, aby nabrala nových síl, a o pár hodín sa roztočila naplno.






Predtým to bývavalo tak, že kým som túto našu malú cirkulárku neutíšila svojou didou, alebo neuhojdala v šatke na fitlopte, bárs aj o polnoci, bol to teda riadny hukot. 
Susedia nás musia milovať.


Pozn. Minule mal náš sused nad hlavou návštevu, asi vnukov hádam. Okolo ôsmej večer sa začali hrať na naháňačky a trieskať dverami. Aj som rozmýšľala že tam nabehnem, ale keď som videla svojho syna, ako denkom trieska o podlahu a zavýja ako vlk (akurát bol spln :-)), rozmyslela som si to. Tak nejako funguje karma. 




Už zo začiatku sme s mojim chlapom brúzdili po internete, skúšali a hľadali nejaké triky, grify, rady, ako na naše uplakané dieťatko. Čokoľvek, čo by pomohlo.
Kočiar cez prah, kachličky, obrubníky, jamy, jamky, kanály, absolútne nič nepomáhalo. Trávil na dide skoro všetok svoj čas, ale i tak plakal a plakal.


Všetky kamarátky i všetky diskusie nám radili, cestu autom. Vraj ich Jožko (Ferko, Janko) len čo zistil, že je vo vajíčku, okamžite zaspal. A v aute pospal aj dve, tri hodiny. 

Skoro každý deň si manželia dávali cvičnú, okružnú jazdu po meste, i mimo mesta.


Jeeeej, aké to mali super.

Ja keď som malého dala do vajíčka, ešte to celkom zvládal. Nejakých desať, dvadsať minút v aute bolo ticho, veď niečo nové... 
No po pol hodine spustil vreeeesk, a bolo po dobrej nálade. Čo ti poviem, vo vajíčku sa ešte dalo strčiť mu didu do úst, aspoň na chvíľu sa upokojil. 


Ale ako rástol, a dostal novú sedačku, nastal dosť vážny problém. Vpredu nosím síce nadrozmerný náklad, ale taký veľký, že by som si ho dokázala prehodiť cez plece a nakojiť dieťa v smere jazdy, to nie. 

Ale ktovie, dajme tomu čas. Ešte pár rokov a budem dojčiť z obývačky do spálne.


Brm, brm, ta, tá

V lete chodievame na chalupu. Pre dieťa nie je nič lepšie. Dvor, tráva, modrá obloha nad hlavou...prečo sedieť doma na sídlisku, v horúcej bytovke, medzi štyrmi stenami. Keď sme na čerstvom vzduchu, je spokojný. On v podstate miluje nové podnety, objavuje nové miesta, spoznáva nových ľudí.

Len dostať sa tam, to je zábava či skôr horor.

Môj švagor, je pokojný chlap. Neviem, či ho som vôbec niekedy videla nervózneho, alebo vyvedeného z miery. 
Až do toho osudného dňa, keď sa rozhodol, že nás odvezie svojím autom na chalupu.

"No čo Ošo, ideme brm, brm, ta, taaa?"

Opýtal sa spokojný sám so sebou a naštartoval auto.
Prvých pár minút boli v pohode. Spoločne sme si švitorili, Ošo sledoval okolie, chytal si nôžky, usmieval sa. 

No po pätnástich minútach ho začalo omínať. Začal sa nervózne mrviť v sedačke a kunkať si.

Začala sme si spievať Ťap, ťap, ťapušky, Prší prší, Maličká som, Krásna, krásna, Kukulienka, kde si bola... chvíľu to pomáhalo, ale potom začať mrnčať a vzlykať.

"Ošo neplač, ideme brm, brm, ta, taaa!"

Stále nervóznejší švagor sa snažil na rádiu naladiť Anténu Rock, ale márne. Ošov koncert sa začal zintenzívňovať. 
Už sme prešli na vyšší level ako Máš ma ovečko dávno spát, Zafúkané, či Podaj milá rúčku. Avšak všetok náš pokus o spev spôsoboval väčší a väčší vreskot a nepokoj.




A môj švagor stále dokolečka, dokola:

"Ale no tak. Veď ideme brm, brm, ta, taaa!"

A už to šlo.
Autom sa niesli hrdelné zvuky ako na koncerte Napalm Death. Nič už nepomáhalo, nič sme nepočuli, ani vlastné myšlienky. Po neúspešných pokusoch o nastavenie hocakého rádia, kde by púšťali rock vysypal švagor kazety, a trasúcimi rukami hľadal niečo s bubnami a gitarami. 

"Môžem tam pustiť Sepulturu?"

Opýtal sa nevinne. Ten nápad som však okamžite zavrhla, keďže jeden vrieskajúci, ručiaci tvor v aute stačil.  


Nakoniec tam šupol nejaký ľahký pop, ale to sa môjmu synovi vôbec nepáčilo.

"No čo, nepáči sa ti brm, brm, ta, taaa?"

Ešte som rozmýšľala, či nestiahneme sklá na aute a nepoužijeme ten krik ako sirénu. Aspoň preletíme cez križovatky.



"Joooj, to musí tak kričať?"

Opýtal sa môj adolescentný synovec č. 1, ktorý to už nezvládal a zapchával si rukou uši.

"Nemusí zlatíčko. On chce."

Puberťák môj pokus o sarkazmus vôbec nepochopil, otočil sa smerom k oknu a v myšlienkach odišiel na nejaké krajšie, tichšie miestečko. Napríklad na koncert skupiny Horkýže Slíže.

"Už sme  o chvíľočku tam. Už iba chvíľu brm, brm, ta, taaa!"

Upokojovali sme ho už všetci štyria. Ale on nás nepočúval a kričal, a kričal, a kričaaal...Už som myslela, že ho odopnem a vyberiem z autosedačky. Ale, viem ja, čo sa môže stať na ceste?
Bála som sa riskovať.
Veď už len nejakú tú pol hodinu, to už zvládneme.



Inak, zaspal nejakých päť kilometrov pred cieľom cesty, takže vstal o chvíľu s plačom, pretože auto konečne zastavilo, a jemu sa to vôbec nepáčilo.

Vraj všetky deti milujú cestu autom, radi sa vozia, a v autosedačkách si spokojne pospinkajú.


Okrem môjho Oša. 

Inak, slová:

Ideme brm, brm, ta, ta, 

sa stali rodinnou hymnou pred cestovaním.


Takto sa krútia kolesá, kolesá


Onedlho budeme mať dva roky, a cesta autom nám stále robí problémy. I cesta autobusom nie je to pravé, orechové. Cesta vlakom skončila katastrofálne. Nabudúce asi skúsim cestu na koni. Možno to výjde. A ak nie, tak je načim vymyslieť molekulárny prenos.



Ale veď predsa kvôli plaču nebudeme sedieť doma a chodievať maximálne na prechádzky do okolia. Malý rád navštevuje nové miesta, len nerád cestuje. Ktovie, čo je za tým. Či sa nudí, či sa bojí? 

Časom už budeme môcť hrať rôzne ústne hry, ale momentálne to budeme musieť nejako prežiť. 
Ostatne, ako celé toto náročné obdobie. Veď raz z toho vyrastie.


Onedlho si bude robiť vodičák, tak snáď pred policajtmi v aute nebude vrieskať, takú hanbu mi nespraví. A potom ho pekne nakojím, opravím kravatu, a pošlem už vlastným autom na štátnice.



A niekedy vtedy si konečne spoločnú cestu užijeme.


Všetko je raz prvýkrát


Ale možno nebudem musieť čakať do osemnástky. Už dnes to prišlo, také milé, malé prekvapenie. Žeby sa po dvadsiatich mesiacoch začalo svitať na lepšie časy? 



Pri ceste na naše cvičenie chodievame autobusom cca dvadsať minút, čo je na môjho synátora dosť dlho, aby už ku koncu spustil svoje obligátne:



"Beeee..."


Ale dnes nie. Moje dieťa bolo ticho, celý čas. Vysmieval sa na tety a ujov dokola, pozeral sa von oknom, ako plynie krajina, sem tam si zahlásil:


"Havo,"


Ale neplakal. Ja som neverila vlastným ušiam, ani očiam. Ale bolo to tak. 



Rastie, objavuje okolie, zisťuje že svet nie je len mamina cicka.



A mne padá zo srdca jeden obrovský kameň. Ja už na leto plánujem výlety do blízkeho i ďalekého okolia, a rada by som, ak by sme sa tam dopravili so zdravým rozumom a počujúci, podľa možností.




Takže maminky s uplakanými bábätkami, nezúfajte. 

Aj im niekedy dôjdu argumenty na plač.


A na záver




Akurát čo ma nahnevalo, bol šofér nízkopodlažného autobusu, ktorý ani za oného nespustil podlahu, aby sa mi lepšie nastupovalo a vystupovalo. Ja viem, je to práca naviac.



No čo už, nemôžeme mať všetko. I z maličkostí sa treba radovať :-).


Citát na záver:

"Nemám dieťa rád preto, že je poslušné, ale preto, že je to moje dieťa."

                                  Rabíndranáth Thákur


Zdroj pohybujúcich sa obrázkov: http://giphy.com/




Ja to robiť určite, nikdy nebudem




Hajaj, buvaj, zavri očká



8 komentárov:

  1. keď bola malá nemala som nikdy problém s plačom lebo som jej strčila cicu do ust a bola ticho pri uspavani som ju nakojila a uspavala na rukach, fit lopte a neviem jak (to bola chyba) potom ma to nebavilo lebo to trvalo 2-3h tak som ju naučila samu zaspávať zo začiatku plač, ale potom už zaspávala sama neskôr pri fľaške, tak je to aj doteraz ulozim ju do postielky dam pusku poprajem dobru noc a zaspi sama :) neviem akoby som teraz uspavala dcerku keby ju nenaucim samu zaspavat akurat ked sme u svokry tak zaspavam s nou lebo tam nema postielku (doteraz neviem preco, no co uz..) no jediný problem je ked mi teraz zacne plakat od nervov alebo trucu tak nemozem jej strcit cicu do ust :D ,

    TeenMumy

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jaaaj, u nás to nikdy nefungovalo. Ono na cicke zaspí raz dva, i v šatke zaspal v pohode rýchlo. Len keď som ho vytiahla, vtedy bolo zle. Inak nezaspí, aj keď je unavený. Skúšali sme to, ale ja jednoducho nevládzem plač i cez deň a ešte aj v noci. Ono, naozaj ten termín náročného dieťaťa na neho sedí a ostáva mi veriť, že jedného krásneho dňa vyrastie. Dovtedy mi síce pribudne pár šedivých vlasov, ale čo už. Existuje aj eko farba, ak to bude zlé :-). A prvýkrát som neskutočne šťastná za kozy. I keď je pravda, že po dlhodobom kojení prestávajú byť tým, čo boli :-)

      Odstrániť
  2. Super článek ;) nejvíc mne pobavila věta, že budeš kojit mezipokojově :D ta představa byla velmi zajímavá :D to samé kojení v autosedačce :D :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne. Sama si z toho momentálne robím srandu, ale ak k tomu príde, tak ma smiech prejde :-). Snáď to nebude až také kritické a malý ak sa dostatočne nabaží, tak odstavíme skôr, ako pôjde na druhý stupeň :-)

      Odstrániť
  3. Vydrž prďka, vydrž ..plače lebo musí - zabudla si?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To jo, ale ten aspoň v aute nevyziapoval. Ale veď i on z toho vyrastie. O pár mesiacov si dá sluchadla na uši a bude sa tváriť že tam nie je, a mne ten vreskot ešte bude chýbať :-)

      Odstrániť
  4. Ťuk, ťuk, díky za naše pohodové či jen lehce náročné cesty!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No začiatky sme mali naozaj ťažké, ale našťastie sa nám podarilo zotrvať a nevzdať to. Teraz to už začína byť lepšie a aj cesty autobusom lepšie zvláda. Dokonca aj tie polhodinové. Asi je to tým, že už dovidí na cestu a okolie a sleduje čo sa deje von :-). Takže už si cestu začíname užívať

      Odstrániť

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem