"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

sobota, 12. marca 2016

Dieťa vidí, dieťa robi

V tomto článku si dovolím takú maličkú, kratučkú úvahu, ktorá mi v dnešné ráno napadla...


Krásne ráno, ešte krajší deň


Dnes som mala krásne ráno. Bol víkend, ležali sme s mojim chlapom v posteli a Ošo skákal vedľa nás ako zajačik Duracell. Práve sa to naučil, a zistil, aká je to ohromná zábava. 



Bolo osem hodín, nikam sme sa neponáhľali, akurát tak vytelefonovať sa do tej maličkej miestnosti, kde aj kráľ chodí sám...
Na to sa môj chlap nahol, pobozkal ma a objal. Keď to moje dieťa videlo, kľaklo si na moje brucho, najskôr ma pohladkalo po vlasoch a potom mi dalo krásnu, slintavú, sladučkú pusinku na líčko.



Bolo to krásne prebudenie, nádherný začiatok do nového dňa.

Čo viac si priať?

Cez víkend si pripravujeme obed spoločne. Jeden varí a komanduje, a ten druhý robí pomocné práce (hádaj ktorý robí čo :-)).

Ošo nám behá medzi nohami, a varí spoločne s nami. Vyberá hrnce a presne ako tato oblizuje varechu, pridáva ingrediencie, prikrýva pokrievkou.



Ja medzitým šúpem zemiačky a ochutnávam ich tak nasurovo, či majú správnu chuť. V jednej nestráženej chvíli mi dieťa uchmatlo škrabku a ukradlo jeden zemiačik. Bolo srandovné sledovať, ako sa dieťa snaží dať šupku dole. Nešlo mu to. Tak si dal zemiačik do pusy, aby ho ochutnal. Nechutnal :-).

Keď mu nič nevychádzalo, rozhodol sa vyzdobiť bielu stenu zemiakovými grafitmi. Kreativite sa medze nekladú a trochu spontánnosti a umenia v živote ešte nikoho nezabilo.

 Poobede sme poumývali a poutierali riad. Ošo, keď videl ako tato leští tanier, rozbehol sa pre čistú utierku, vybral si misku zo skrinky a začal ju, podľa vzoru tatka, utierať.



Bolo to úúúžaaaasneeee... 
No nemiluj ho!
Iba taká maličkosť, a koľko radosti to narobí...

Jeho obrovské očká sledujú, malý mozoček spracováva, ručičky opakujú a jeho budúca osobnosť sa formuje ako hrad z piesku. 
Pomaly, pomaličky, jedno zrnko piesočku k druhému, s trochou vody, formičkou, lopatkou a vedierkom.


Ani sa nenazdáme, a bude pred nami stáť veľký chlap, pripravený pustiť sa plnou vervou do života.

A iba na nás záleží, čo do sveta vypustíme... 

Deti sú ako opičky


Nedávno som videla video o tom, ako deti dokonale kopírujú dospelých. 
Celé je to len o tom
Deti sú živým príkladom a malými opičkami, ktoré gesto od gesta, slovo od slova, výraz od výrazu kopírujú dospelých.

A dennodenne mi Ošo iba dokazuje, že taká je pravda. 

Je to môj šikovníček. 


A tak sa snažíme nerobiť veci, ktoré nechceme aby naše dieťa robilo. 



Bohužiaľ, opakujú aj tie veci negatívne.

Akosi som si neuvedomila, a zvýšila som hlas na svojho chlapa, pretože ma niečim nahneval. 
A tak, malý pochodoval po obývačke a hádal sa so svojím uháčkovaným krtkom. 

K večeru zas môj chlap, neviem čo ho to napadlo, únava či hlad, šmaril časopis cez pol izby na posteľ. Hádaj čo sa stalo...
Ošo celý natešený hodil cez celú izbu práve to, čo mal v ruke. V tej chvíli to bola moja fľaška na Zumbu. 
A mali sme o zábavu na pol hodinu postarané.
To booola teda sranda.

Ale nie pre nás a pre susedu o poschodie nižšie.
A tak teda sledujem svojho syna:

keď plačem, Ošo plače,


keď varíme, Ošo varí,



keď periem, Ošo perie, 


keď tancujem, Ošo tancuje,



keď spievam, Ošo spieva,



keď čítam, Ošo číta,



keď kričím, Ošo kričí...



Dieťa vidí, dieťa robí


AK chcem, aby dieťa niečo urobilo, musím to robiť aj ja (ráno sa spoločne umývame, čistíme si zúbky, češeme, obliekame...).
A na druhej strane, ak nechceme, aby dieťa niečo nerobilo, nesmieme mu ukázať, že sa to dá.

Myslím, že by sa nám celkom vyhlo účinku, ak by sme sedeli v kresle s cigaretou v ústach a pivom v ruke, a vysvetľovali dieťaťu, že má žiť aktívne, fajčenie škodí zdraviu a alkohol ničí pečeň.

Urobme svet krajší skrz naše deťúrence! Veď stačí iba tak málo :-)


Krátke a výstižné...

Učme sa aj my od detí


A na záver mi dovoľ ešte jednu maličkú poznámočku. Nikdy nie je na škodu, učiť sa aj od detí. Veď aj tie nám majú čo ponúknuť. Ich nevinné a krásne vnímanie sveta je závideniahodné.  



Kým bol synovec č. 2 ešte mladší, bol to taký "repetuľ". Nepovedal len to čo nevedel, ale keď veľmi chcel, aj to si vymyslel. 
Jedného krásneho dňa sme v rámci prechádzky vyhadzovali plastové fľaše do žltej bedne. V tom šiel okolo starší pán a hodil jednu takú fľašu do normálnej. Synovec sa na neho drzo pozrel, dal si ruky v bok a zahlásil:

"Ujo, to čo si urobil? Nevidíš že tu je bedňa na fľaše?"
Ujo sa začervenal, vytiahol fľašu a so slovami:

"Prepáč, nevšimol som si..." vhodil fľašku do správnej bedne. 

Fuuu, vydýchla som si. Ak by to bol nervák ako môj chlap, skončila by som s monoklom či poriadnou fackou a dieťa s prednáškou, aby sa do neho nestaralo. Mali sme šťastie a vďaka synovcovej odvahe sme malým kúskom prispeli k ekologickému povedomiu toho pána :-).

Veď, nie je hanba si priznať chybu a napraviť ju! 

Deti milujú prírodu, nezabíjajme to v nich! 



A tak, dnešným citátom na záver dám teda bodku mojej úvahy o malých opičkách:

Citát na záver

"Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá."


                                        Ivan Štúr




Už si čítal?







2 komentáre:

  1. Škoda že to skončí so začiatkom puberty ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Puberta je epizóda sama o sebe, ale čo sa naučia za mladi, potom akoby našli. Aj tá puberta raz skončí :-). Vždy lepšie, akoby z nich vyrástli ignoranti, ktorým všetko treba dať do rúk...:-)

      Odstrániť

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem