Naše prázdniny 4

A tak som sa ti tu vrátila, v celej svojej kráse

"Môj svet je vidiek, len tu stále ešte dýcham vzduch."        

            Vidiek - Vidiečan

Tak som po dlhšej pauze späť. Chýbala som ti? Ak áno, sa teším, ak nie, i tak dobre. Vrátila som sa, aby som pokračovala vo svojom nasadenom tempe a písala o sebe, o nás, o knihách, pretože nič iné poriadne robiť neviem.

Pozn. Blog o varení by skončil fiaskom už po druhom recepte, pretože moje kuchárske zručnosti sú asi na úrovni môjho dvojročného syna. 

Ak by som niekomu chcela radiť ohľadom módy alebo líčenia, môj blog by sa zmenil na paškvíl, veď môj chlap veľmi rád hovorí, že ak by som niekedy prišla nastajlovaná jak še patrí, tak by volal na mňa exorcistu.

Nuž, a čo by som tak o cestovaní... niežeby som bola domased, to zas nie, veľmi rada objavujem krásy sveta, ale to by tých článkov bolo poskromnejšie.

A to by vari bola aj škoda, nie? 

Ale nie sme tu, aby sme súdili moju genialitu či neschopnosť. Ja si o sebe aj tak myslím, že som dokonalá taká, aká som. A tak sa cez moju skromnosť dostávame k tomu, o čom som vlastne dnes chcela hovoriť, teda písať. 

V nasledujúcej sérii článkov ti v krátkosti predstavím náš zvyšok prázdnin. 

Rozhodla som sa, že radšej spravím viac kratších článkov, tak ťa budem menej nudiť. A popridávam aj pár obrázkov, ktoré síce nie sú tak dokonalé ako iných blogerov, ale myslím, že pozerať sa na ne dá.

Dúfam, veď som nefotila len ja, ale i môj chlap so svojou parádnou zrkadlovkou :-).

Dnes sa mi stala taká menšia nehoda s mojim notebookom. Zachraňovala som ho pred svojim synom, ktorý sa ho snažil presunúť na poličku. V dobrej viere, aby mu nespadol som mu ho jemne vzala z rúk a tresol mi o zem. Teraz poriadne nevidím na to čo píšem, ani ako to vyzerá, ale budem dúfať, že je to všetko v poriadku. A tak mi prosím ospravedlň drobné chybičky krásy. Kým mi môj úžasný a dokonalý chlap nekúpi novú obrazovku, budem veriť, že sa mi darí aj s puknutou obrazovkou. 

Dva týždne pohody v Kašove

Posledné dva augustové týždne sme rovnako ako aj minulého roku, trávili na našej perníkovej chalúpke, v dedinke menom Kašov. Detailami o dedine ťa už nudiť nebudem, keďže som ťa s týmto malebným valalom, a jeho zaujímavou históriou oboznámila už pred rokom (ak si si môj blog naladil až o niečo neskôr, na konci článku nájdeš odkaz na staršie články). 

Tohto roku sa u nás nekonala žiadna au-pair akcia ako minulého roku, ktovie kde sa všetky tie kašovské deti nachádzali. Je pravdou, že tohtoročné leto nebolo ani zďaleka tak teplé ako minulé a asi im lepšie bolo doma. 

Jama vyhĺbená na obrovský bazén, ktorí sme naivne začiatkom leta kúpili, ostala opustená, a moji menší synovci si tam iba trénovali šermiarske súboje a pre mňa nechápajúce dialógy z fantasy kníh, hier, filmov.

Tu tam sme si ale zahrali karty s niektorými s chlapcov, a dokonca sme nie my ich, ale oni nás naučili novú hru s názvom Zlodej. 

Taká detská hra, ale zabaví. 

Len bez ženy, môže byť človek blažený

Heslo môjho syna

Ako som bola písala, keď sme dedinu na mape objavili my, a kúpili si tam chalúpku, náš malý synovec nemal jediného kamaráta na hranie. No postupom času sa aj táto neznáma dedinka pomaličky rozrastá, a objavuje sa tam čím ďalej tým viac detí i v Ošovom veku. Aspoň on mal o zábavu postarané. Našli si ho frajerky Kristínka a Karinka, ktoré sa ho silou mocou snažili muckať, bozkať, tulkať, aj za cenu podplácania čajom, chipsami, nanukom, piškótami a inými lakocinkami. Ale môj asociál sa nenechal len tak ľahko opiť rožkom, a vrieskal na celý park:

"Neeeee pusuuuu, neeeee mojaaaaa..."

A keď už zdiaľky videl vysmiate dievčatko, šinúce si to dole cestou na ihrisko, rýchlosťou blesku vbehol do dvora s plačom:

"Neeee Kikikaaaaa..."

Takýto milovník dievčat a gentleman je môj Ošo. 

O pár rokov bude naháňať on ju, ale ona bude utekať. Taký je osud... 

Pozn. Viac o takých milých generačných komunikáciach pripravujem článok, ale kedy bude...

Futbal to je hra

A veraže, párkrát sme si aj po ihrisku zabehali a zakopali do lopty, i do koša zahádzali... hoc zelená tráva chýbala, teraz trávnatú plochu nahrádza antuka (tzv. multifunkčné ihrisko, môjtybože...)

...ej bisťu, ale mala som čo robiť, aby som stíhala s dychom malému Ondrejovi a veľkému Peťovi, či môjmu synovcovi č. 1 (dušu som pomaly vypľula, no navonok som sa tvárila, akože nič. Musím držať formu, veď som nejaká čaja a nie bábika z porcelánu). 

Zato môj švagor po dvoch partičkách skončil s malým infarktom. Už som bola pripravená volať záchranku. No nakoniec to rozchodil, či v tomto prípade, rozfajčil. 

Stále tvrdím, že športom k trvalej invalidite.

Do hory, do lesa

Prechádzky po dedine, také aké sme podnikali minulého roku, sme tohto roku akosi tiež nestihli vykonávať. Sama neviem prečo, asi sme boli unavení z toho nič nerobenia. Človek, keď celý deň vymýšľa ako zabaviť hordu chalanov je akosi viac nabudený ako ten, ktorý toho veľa nenarobí.

Za to som ale po trinástich rokoch objavila kašovské lesy. Prehovorila som miestneho chlapca, aby so mnou šiel na huby. Chudák mladý, so starou babou sa cancať do lesa určite nie je frajerské, ale nechcela som skončiť ako moja sestra, ktorá pred pár rokmi po jednej takej prechádzke skončila v dedine vzdialenej pár kilometrov od Kašova. V akejsi Kyste. A nakoniec pre ňu musel otec na aute zájsť. 

Zicher je zicher. 

A radšej strápnim Ondreja ako seba :-).

Pozn. I o mojich hubárskych dovednostiach sa dozvieš v niektorých z budúcich článkov.

Buď práci česť

Cez víkend sa nám konečne po mesiaci podarilo zozbierať sa a mohli sme osláviť malého druhé narodeniny. Veď ako je to najlepšie? 

No predsa pod holým nebom. 

Všetko bolo fajn, nálada bola vynikajúca, uvoľnená, priam povznášajúca. Keď sme boli v najlepšom, otvorila sa brána na dvore, a vtrepala sa k nám drevom preplnená vetrieska. 

A tak sa mohla začať tá pravá zábava. 

Desať metrákov je desať metrákov a tak si mužská časť našej rodiny riadne zamakala. Ale i ženy sa nedali zahanbiť, a tak som trepala fúrik s drevom hore a dole. Škoda len, že som pri tom neschudla ani gram. 

Týždeň sme ho spracovávali, no nakoniec sa podarilo spraviť s tým šór. 

Zima môže prísť.

Torta po práci naozaj padla vhod. Ošo si zamakal najviac, zaslúžil si najväčší kus :-). 

























Asi stokrát dookola počúval TA NE od Kristíny, chodil si trhať sladké hrozienko a s pôžitkom si ho vychutnával, motal sa chlapom popod nohy, utekal pred kurizujúcimi dievčinami, mal v merku každé jedno lietadlo (maňoňo v Ošovčine), ktoré preletelo okolo, a to je teda čo robiť :-).

Zdroj obr

A samozrejme, užívali sme si plody zeme. Keďže tohto roku je úroda cukín enormne bohatá, tak som mrazila cukinu, sterilizovala cukinu, piekla cukinové koláče, jedla cukinový guláš, a zavárala cukinové výživy. A k nej sme pridávali slivky, jablká, hrušky, broskyne. A s trávením sme za celý čas nemali vôbec žiadny problém :-)

Pozn. Samozrejme pripravujem aj článok o spoločnom zaváraní, len si na neho musíme takisto počkať. Tak veľa tém a tak málo času.

A nehovoriac o tom, že som čítala, čítala a zas len čítala zaujímavé aj menej zaujímavé knihy. A s tými zaujímavými by som sa chcela podeliť aj s tebou, takže sa môžeš tešiť aj na moje odporúčania.

Zas je to viac ako som chcela

No, a zas som som spravila dlhší článok, než som mala v úmysle. Preto to teraz ukončím, aby si nabral nových síl, a aby si si odo mňa oddýchol.

A aby si sa na mňa tešil aj nabudúce, tak len poviem, že v ďalšom článku ťa zavediem do neďalekého Maďarska na super kupko a ZOO.

Tak, už sa budem tešiť, na  teba na spomienky, na fotografie :-). Snáď nebudem písať všetky tie letné články do Vianoc.

  
Citát na záver:

"Život uteká ako prázdniny. Najprv pomaly a potom stále rýchlejšie."

Gilbert Cesbron

Čítal si už?

Naše prázdniny 1

Naše prázdniny 2

Naše prázdniny 3