Naše prázdniny 5 - Na hubyyy

"Bola som na hubách, v červených pančuchách. Pančuchy zodrala a húb nenabrala."

Hudba z Marsu - na hubách

Ja som stará hubárka

Huby jesť som nikdy nemilovala. Ako dieťa som tie divné veci vyťahovala z kapustnice a šperkovala tým okraj taniera. Radšej som si dala klobásku a hotovo. Ale ako šiel čas, a ja som rástla z hlúposti do krásy (či naopak, vyber si), šperkovanie môjho taniera sa zmenilo. A teraz práve naopak, vyťahujem z kapustnice klobásu (resp. tatík mi ju varí bez klobásy), za to však musí obsahovať veeeľa húb.

Pripravené do kapustnice

Človek sa mení, rastie, a tým sa menia jeho chuťové poháriky a pohľad na svet.
Chvalabohu, že sa meníme. O tom by to malo byť.

Ale nie o tom som chcela. Dnešný článok chcem venovať svojmu koníčku...

Zbieraniu húb a behaniu po lese

Hoc som huby nikdy nejedla, milovala som ich zbieranie. A som neskutočne rada, že niektoré veci z detstva sa nemenia. Už vtedy som zbožňovala behanie po lese a zbieranie týchto darov lesa.
Poznáš ten pocit, keď zbadáš pod lístím krásnu, veľkú hlávku dubáka?

Keď nie huby, aspoň žaby

Tento pocit by som spokojne prirovnala k orgazmu. 

Škoda, že je tento pocit v lese ja zažívam len málokedy, bárskedy i vôbec. Sem tam sa už už zdá, že sa blíži vyvrcholenie, a nakoniec je to iba planý poplach :-(. 

Pozn. ešte stále rozprávam o hubách, len aby si vedel. Ale trochu od veci, ak by si aj náhodou nevedel, tak som práve zistila, že 8.augusta sa oslavuje skutočný medzinárodný deň ženského orgazmu. Vraj ho predstiera až nejakých 70 % žien, len pre info. 
Asi by mali viac chodiť do lesa. 

Úlovky môjho chlapa

Lietam po lese, oči si očím, a výsledok?

"Nazbíral sem žene jedovaté huby a to šecko preto, že ma strašne lúbi,
že mi nesce nalét ani deci vína, že bych zas vypadal jako ošípaná."

Bukasový masív - Nazbíral sem žene jedovaté huby

Ja však šťastie na huby nemám. 
A hoc behám ako strhaná po lese, kukám, obzerám sa, ďobem do každej skulinky, všetko čo nájdem je pár prašiviek, muchotráviek, a nejakých neznámych mazľavých čúd  (možno to jedlé je, ale pre pokoj duše a pokojného obeda to radšej nezbieram). 

Keď vidím tie vyškerené ksichty priateľov na mojej ksichtknihe, ako sa pyšnia plnými košíkmi dubákov, suchohríbov, masliakov, a čo ja viem čoho, len smutne pozerám na dno svojho vedierka, kde sa schováva iba nôž, ktorý by už rád očistil nejaký ten hríbik.   

Ja však tento boj nevzdávam, a stále dúfam a verím, že raz prídem domov s plným košíkom húb, ktoré sa nakoniec naučím aj očistiť.

Pamätám sa, ako sme ako deti behali po lese na Byšti, a rovno do kufra nášho Sergeja (rozumej biely Moskvič), hádzali obrovské Bedle. 

Tak, tento pocit by som zas chcela zažiť.  

A tak, keď sme dovolenkovali na našej chalupe, nelenila som, a po daždi som sa pevne rozhodla, i so svojou sestrou, že pôjdeme vyzbierať kašovský les. 
A nikomu nič nenecháme.

Verím, že v tých lesoch raz huby nájdem

No, ale keďže moju sestru postihli akési neidentifikovateľné kŕče, a ja sama neviem, ani ktorým smerom sa do lesa vydať, pretože za tých trinásť rokov som mala na práci inej roboty, tak som stiahla Ondreja, trinásťročného domorodca z dediny.
Ako som už v predchádzajúcom článku písala, nechcela som skončiť v nejakej Kyste ako moja sestra so synom, a keď by sa malo niečo stať, nech pri tom nie som sama. 

Hoc si myslím, že taký puberťák má určite niečo lepšie na práci, ako po lesoch behať so starou babou, bol to gentleman. A síce valil ako parný rušeň a ja za ním i tak dychčala, ochotne počkal, kým sa nevydriapem za ním. 

Pohľad na Kašov spod lesa

Avšak, čo sa týka húb, veľa sme toho nenašli. Teda, konkrétne ja, on aspoň aké také dubáky, ja tri. A všetky červivé. Rozmýšľam ja teda, kam tí ľudia s plnými košmi na tie huby chodia. 

Kupujú ich na trhu od cigánov?
Či pestujú na záhrade?

Ale, ja som bojovník, a Ondreja som prehovorila aj na druhú prechádzku do lesa. Mala som väčšie šťastie. Po štyroch hodinách v  lese som došla domov aspoň s piatimi bedľami, ktoré som si hneď v ten deň aj ugrilovala. Dve sa mi na kompletku spálili do čierna, ale aspoň som si pochutnala na ostatných troch a silne dúfala, že to nie sú muchotrávky Tigrované. Ale, keďže som tu, neboli.

Ondrejovi sa v košíku zaskvelo pár krásnych Brezákov. Lepší úlovok ako minule u mňa, u neho nie.

A cestou späť sme sa aspoň občerstvili sladkým hroznom i černičkami, ktoré sme nazbierali na tortu pre malého. 

Kašovská, lesná studnička odpadom zasypaná

O studničke v lese som už bola počula, i na nete videla fotečky z čistenia jej okolia, no nikdy som ju nevidela na vlastné oči. Až doteraz. Vodička je naozaj fajná, osviežujúca, príjemne studená. Ale jedno čo nechápem je, prečo ľudia, ktorí sa vyberú na opekačku do lesa, dokážu za sebou zanechať taký bordel, neporiadok, humus :-(. 

Bordel po mládeži som nefotila. Načo aj... 

Len pred pár mesiacmi to bolo krásne vyčistené, vynesené, posedenie vyrobené, a už to tam vyzerá ako po útoku sfetovanej a zožranej mládeže. Plastové fľaše, sklenené fľaše, plechovky... brrr. 

Ale i tak som sa zamilovala do tamojšieho lesa, a keď už viem kade, tak sa tam vydám i sama. Veď čo už, Kysta, Cejkov či Malá Tŕňa nie ďaleko. 

Veď stále sa nájde niekto, kto pre mňa dôjde a medzitým si dám fajného, tokajského vínka :-).

Ide sa, do iného lesa, možno väčšie šťastie budem mať...

Aké bolo moje sklamanie, keď sa mi moja neterka pochválila svojim úlovkom krásnych dubákov, ktoré našla na krátkej prechádzke po lese. Ja už jednoducho neviem, kde robím chybu. Či som príliš hlučná pri prechádzke lesom, a huby predomnou utekajú, alebo príliš dupem a tak sa schovávajú pod lístím, alebo som slepá a hluchá.

A tak som sa teda nechala prehovoriť na prechádzku po ich lese, snáď budeme mať väčšie šťastie. Ako talizman som si vzala svojho syna, ktorý však moju radosť zo zbierania húb vôbec nezdieľa.

Vreeesk spustil už pri vstupe na lesnú cestičku. Po pár ťažkých, prevrieskaných metroch som to vzdala, sadli sme si na peň a čakali, kým sa skupinka porozlieza po lese a niečo nazbiera.

My sme zatiaľ zbierali štípance od komárov a živé piercingy.

Po polhodine sedenia a strate asi pol litra krvi sa zjavili vysmiate tváre mládeže, s rukami plnými rozprávkových dubáčikov. Môj chlap si musel dať dole tričko, aby ich mal kam poukladať.



Raz darmo, kdo umí, ten umí, kdo neumí, čumí!

Avšak i ja sa môžem pochváliť krásnym úlovkom. Cestou späť mi spadol lístoček na hlavu. Pri vrtení hlavou zo strany na stranu, som si uvedomila že je to konárik zo stromu.
Avšak, keď som sa ho snažila striasť, začalo sa to hýbať. A keď moja neter začala vrieskať, a niečo sa mi na hlave začalo hýbať, už mi bolo jasné, že to nie je ani lístok, ani konárik. 

Zhodila som na zem šiltovku, okuliare, a aj vlasy s hlavou som chcela odhodiť, no nešlo to. A na zemi som zbadala...

...krásnu modlivku.

Nádherný tvor, ale nechcem ho mať na hlave. Zvlášť keď viem, že dokáže zožrať samca bezprostredne po kopulácii. A obvykle začína od hlavy.

No neboj sa, v taký čas!

No, a tak to je všetko k mojim hubárskym schopnostiam. Dúfam, a pevne verím, že sa ti o pár rokov ozvem s pozitívnejším článkom, a konečne pochválim košíkom plným húb. 

Ale to asi bude v čase, keď rozoznám dubáka od muchotrávky :-)

Múdrosť na záver:

"Huby jedz, ale meno im vedz."