Naše prázdniny 5 - Na hubyyy

"Bola som na hubách, v červených pančuchách. Pančuchy zodrala a húb nenabrala."
Hudba z Marsu - na hubách


Ja som stará hubárka


Huby jesť som nikdy nemilovala. Ako dieťa som tie divné veci vyťahovala z kapustnice a šperkovala tým okraj taniera. Radšej som si dala klobásku a hotovo. Ale ako šiel čas, a ja som rástla z hlúposti do krásy (či naopak, vyber si), šperkovanie môjho taniera sa zmenilo. A teraz práve naopak, vyťahujem z kapustnice klobásu (resp. tatík mi ju varí bez klobásy), za to však musí obsahovať veeeľa húb.


Pripravené do kapustnice


Človek sa mení, rastie, a tým sa menia jeho chuťové poháriky a pohľad na svet.
Chvalabohu, že sa meníme. O tom by to malo byť.

Ale nie o tom som chcela. Dnešný článok chcem venovať svojmu koníčku...


Zbieraniu húb a behaniu po lese



Hoc som huby nikdy nejedla, milovala som ich zbieranie. A som neskutočne rada, že niektoré veci z detstva sa nemenia. Už vtedy som zbožňovala behanie po lese a zbieranie týchto darov lesa.
Poznáš ten pocit, keď zbadáš pod lístím krásnu, veľkú hlávku dubáka?


Keď nie huby, aspoň žaby

Tento pocit by som spokojne prirovnala k orgazmu. 

Škoda, že je tento pocit v lese ja zažívam len málokedy, bárskedy i vôbec. Sem tam sa už už zdá, že sa blíži vyvrcholenie, a nakoniec je to iba planý poplach :-(. 


Pozn. ešte stále rozprávam o hubách, len aby si vedel. Ale trochu od veci, ak by si aj náhodou nevedel, tak som práve zistila, že 8.augusta sa oslavuje skutočný medzinárodný deň ženského orgazmu. Vraj ho predstiera až nejakých 70 % žien, len pre info
Asi by mali viac chodiť do lesa. 




Úlovky môjho chlapa

Lietam po lese, oči si očím, a výsledok?


"Nazbíral sem žene jedovaté huby a to šecko preto, že ma strašne lúbi,
že mi nesce nalét ani deci vína, že bych zas vypadal jako ošípaná."

Bukasový masív - Nazbíral sem žene jedovaté huby

Ja však šťastie na huby nemám. 
A hoc behám ako strhaná po lese, kukám, obzerám sa, ďobem do každej skulinky, všetko čo nájdem je pár prašiviek, muchotráviek, a nejakých neznámych mazľavých čúd  (možno to jedlé je, ale pre pokoj duše a pokojného obeda to radšej nezbieram). 



Keď vidím tie vyškerené ksichty priateľov na mojej ksichtknihe, ako sa pyšnia plnými košíkmi dubákov, suchohríbov, masliakov, a čo ja viem čoho, len smutne pozerám na dno svojho vedierka, kde sa schováva iba nôž, ktorý by už rád očistil nejaký ten hríbik.   

Ja však tento boj nevzdávam, a stále dúfam a verím, že raz prídem domov s plným košíkom húb, ktoré sa nakoniec naučím aj očistiť.

Pamätám sa, ako sme ako deti behali po lese na Byšti, a rovno do kufra nášho Sergeja (rozumej biely Moskvič), hádzali obrovské Bedle. 


Tak, tento pocit by som zas chcela zažiť.  



A tak, keď sme dovolenkovali na našej chalupe, nelenila som, a po daždi som sa pevne rozhodla, i so svojou sestrou, že pôjdeme vyzbierať kašovský les. 
A nikomu nič nenecháme.




Verím, že v tých lesoch raz huby nájdem

No, ale keďže moju sestru postihli akési neidentifikovateľné kŕče, a ja sama neviem, ani ktorým smerom sa do lesa vydať, pretože za tých trinásť rokov som mala na práci inej roboty, tak som stiahla Ondreja, trinásťročného domorodca z dediny.
Ako som už v predchádzajúcom článku písala, nechcela som skončiť v nejakej Kyste ako moja sestra so synom, a keď by sa malo niečo stať, nech pri tom nie som sama. 

Hoc si myslím, že taký puberťák má určite niečo lepšie na práci, ako po lesoch behať so starou babou, bol to gentleman. A síce valil ako parný rušeň a ja za ním i tak dychčala, ochotne počkal, kým sa nevydriapem za ním. 



Pohľad na Kašov spod lesa

Avšak, čo sa týka húb, veľa sme toho nenašli. Teda, konkrétne ja, on aspoň aké také dubáky, ja tri. A všetky červivé. Rozmýšľam ja teda, kam tí ľudia s plnými košmi na tie huby chodia. 

Kupujú ich na trhu od cigánov?
Či pestujú na záhrade?

Ale, ja som bojovník, a Ondreja som prehovorila aj na druhú prechádzku do lesa. Mala som väčšie šťastie. Po štyroch hodinách v  lese som došla domov aspoň s piatimi bedľami, ktoré som si hneď v ten deň aj ugrilovala. Dve sa mi na kompletku spálili do čierna, ale aspoň som si pochutnala na ostatných troch a silne dúfala, že to nie sú muchotrávky Tigrované. Ale, keďže som tu, neboli.




Ondrejovi sa v košíku zaskvelo pár krásnych Brezákov. Lepší úlovok ako minule u mňa, u neho nie.




A cestou späť sme sa aspoň občerstvili sladkým hroznom i černičkami, ktoré sme nazbierali na tortu pre malého. 

Kašovská, lesná studnička odpadom zasypaná

O studničke v lese som už bola počula, i na nete videla fotečky z čistenia jej okolia, no nikdy som ju nevidela na vlastné oči. Až doteraz. Vodička je naozaj fajná, osviežujúca, príjemne studená. Ale jedno čo nechápem je, prečo ľudia, ktorí sa vyberú na opekačku do lesa, dokážu za sebou zanechať taký bordel, neporiadok, humus :-(. 



Bordel po mládeži som nefotila. Načo aj... 

Len pred pár mesiacmi to bolo krásne vyčistené, vynesené, posedenie vyrobené, a už to tam vyzerá ako po útoku sfetovanej a zožranej mládeže. Plastové fľaše, sklenené fľaše, plechovky... brrr. 

Ale i tak som sa zamilovala do tamojšieho lesa, a keď už viem kade, tak sa tam vydám i sama. Veď čo už, Kysta, Cejkov či Malá Tŕňa nie ďaleko. 

Veď stále sa nájde niekto, kto pre mňa dôjde a medzitým si dám fajného, tokajského vínka :-).


Ide sa, do iného lesa, možno väčšie šťastie budem mať...


Aké bolo moje sklamanie, keď sa mi moja neterka pochválila svojim úlovkom krásnych dubákov, ktoré našla na krátkej prechádzke po lese. Ja už jednoducho neviem, kde robím chybu. Či som príliš hlučná pri prechádzke lesom, a huby predomnou utekajú, alebo príliš dupem a tak sa schovávajú pod lístím, alebo som slepá a hluchá.




A tak som sa teda nechala prehovoriť na prechádzku po ich lese, snáď budeme mať väčšie šťastie. Ako talizman som si vzala svojho syna, ktorý však moju radosť zo zbierania húb vôbec nezdieľa.

Vreeesk spustil už pri vstupe na lesnú cestičku. Po pár ťažkých, prevrieskaných metroch som to vzdala, sadli sme si na peň a čakali, kým sa skupinka porozlieza po lese a niečo nazbiera.

My sme zatiaľ zbierali štípance od komárov a živé piercingy.

Po polhodine sedenia a strate asi pol litra krvi sa zjavili vysmiate tváre mládeže, s rukami plnými rozprávkových dubáčikov. Môj chlap si musel dať dole tričko, aby ich mal kam poukladať.



Raz darmo, kdo umí, ten umí, kdo neumí, čumí!

Avšak i ja sa môžem pochváliť krásnym úlovkom. Cestou späť mi spadol lístoček na hlavu. Pri vrtení hlavou zo strany na stranu, som si uvedomila že je to konárik zo stromu.
Avšak, keď som sa ho snažila striasť, začalo sa to hýbať. A keď moja neter začala vrieskať, a niečo sa mi na hlave začalo hýbať, už mi bolo jasné, že to nie je ani lístok, ani konárik. 

Zhodila som na zem šiltovku, okuliare, a aj vlasy s hlavou som chcela odhodiť, no nešlo to. A na zemi som zbadala...




...krásnu modlivku.

Nádherný tvor, ale nechcem ho mať na hlave. Zvlášť keď viem, že dokáže zožrať samca bezprostredne po kopulácii. A obvykle začína od hlavy.

No neboj sa, v taký čas!

No, a tak to je všetko k mojim hubárskym schopnostiam. Dúfam, a pevne verím, že sa ti o pár rokov ozvem s pozitívnejším článkom, a konečne pochválim košíkom plným húb. 

Ale to asi bude v čase, keď rozoznám dubáka od muchotrávky :-)

Múdrosť na záver:

"Huby jedz, ale meno im vedz."


Komentáre

  1. Jej, my jsme tentokrat nenasli nic jedleho, bud jsme osleply nebo nas predbehly😜

    Andreablog

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Aj ja som rozmýšľala nad tým, či nás už niekto nepredbehol. Ale vôbec nevadí, taká prechádzka po lese spraví len dobre :-). Aj keď skončíme bez húb.

      Odstrániť
  2. To vážne? Až 70%? Waw... toľko k orgazmu, lebo k hubám nemám, čo napísať... nezbieram, nepoznám, nejem...
    Ale článok super!

    Daniela

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tiež som bola prekvapená tým číslom, ale ta vidíš. Asi by s tým ženy mali niečo robiť. Najlepšie vymeniť partnera :-DDDDD
      A škoda že nezbieraš huby. Zo začiatku ako som písala, som ich tiež nekonzumovala, ale po lese som tak rada behala. A odkedy nejem mäso, tak jem huby :-))))
      Ale stále tam som s niekym, čo mi povie, či áno alebo nie. Sama nemám odvahu hodiť niečo do košíka

      Odstrániť
  3. No kočka, podarilo sa ti odfotiť naozaj krásne úlovky. Ak mám povedať pravdu, tak sa v nich vôbec nevyznám a tak by som ich radšej ani nezbierala, pretože by som sa ešte otrávila :D Iba muchotrávku poznám a tým to pre mňa končí. Na druhej strane obdivujem hubárov, ktorý ich dokážu rozpoznať. Pre mňa je to niečo fascinujúce, pretože je každý rovnaký :D teda,... ja ich tak vnímam.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Aby som bola úprimná, nie všetky fotky som fotila sama, väčšinu odfotil práve môj chlap so svojou zrkadlovou, ktorý má na hľadanie húb väčšie šťastie ako ja. Moje sú tie kozáre a bedle, dubáky sú chlapovou doménou. Ja tiež toho veľa nepoznám. Raz sme nazbierali krásne huby ktoré nám začali modrať. Ale keďže sme si neboli na istom, či sú to jedlé modráky, alebo jedovaté muchotrávky, tak sme to radšej vyhodili. Na hľadanie je super moja neter, ktorá dubák zbadá do diaľky kilometra. Ja musím zakopnúť, aby som si ju všimla :-). Ale tie prechádzky po lese sú super. I bez húb :-)

      Odstrániť
  4. Krásny článok :) Ja huby zbožňujem, ale zbierať sa mi nechce - mám ale rada, keď dedo donesie plný košík zo svojich potuliek :)

    Pozývam ťa na narodeninovú súťaž na mojom blogu o kozmetiku Manufaktura. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No ja som práve tá, čo rada behá po lese a zbiera. Jesť som ich začala len nedávno, keď som zo svojho jedálnička vyhodila mäso. A tie krásne košíky plné húb sú úžas, len ja nemám na to šťastie.
      Ďakujem za pozvanie, na súťaž sa mrknem

      Odstrániť
  5. Opäť raz jeden úžasný a vtipný (až na ten bordel po mládeži) článok na tému, ktorá je môjmu srdcu blízka!:) Presne ako ty, aj ja som za mlada - teda niežeby som teraz bola Boh vie ako stará, no v tých úplne prvých štádiách vývinu - nemala huby v láske. Zbierať, to hej, ale jesť ani náhodou. No časom sa moja láska prehĺbila a za vyprážané bedle by som teraz dala ozaj čokoľvek.:D Ono bedle sú totižto jediné hríby, ktoré dokážem aj nájsť, inak mám rovnaké šťastie ako ty a sama nechápem, čím to tak môže byť..Tak či onak, väčšinou chodím na tieto výpravy s tetou a to je odborník na slovo vzatý, takže s ňou to je už iný príbeh a vždy sa domov vrátime s parádnym úlovkom. No väčšinou to je aj o správnom načasovaní, ak do lesa zavítal ešte niekto pred nami, zrak môžeme mať aj nadpozemský, huby nám to neprinesie.:D
    P.S.: Veľmi pekné úlovky na fotkách!;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Toto je to. Moja neter urobí kuk a donesie tri dubáky, masliaky a ja neviem čo ešte všetko. A to má desať a vie čo sa môže a čo nemôže. Má proste oko a aj vie. Starký ju učil čo je super. Ešteže máme tety, babky, netere, mužov, ktoré vedia čo áno a čo nie. Už sa to od nich len naučiť.
      Ja idem aj prídem s prázdnym košíkom. Ale mne nevadí, lebo to behanie po lese je super a hlavne to, ako ma dokáže nabiť pozitívnou energiou. To jednoducho nedá nič taký skvelý pocit.
      A sama neviem prečo, som ako dieťa huby nemusela, a teraz práve naopak. Asi rastieme a nejako sa vyvíjame. Ale stále lepšie neskôr ako vôbec.
      Ďakujem za pochvalu, ale musím priznať, že úlovky sú mužove. On má oko. A poznám ľudí, ktorí idú do lesa aj poobede, keď už tam pár ľudí prešlo a stále niečo donesú. Proste kdo umí, umí...:-)
      Ďakujem za komentár :-)

      Odstrániť
  6. velmi milujem prirodu ♥ ale huby moc nemusím, nemám ich vôbec rada :(. no je super že si takto bola, no jedine zjem spapám hubky ak su na pizzi :D . Tie odpadky su hrozné, nie len uvás ale aj unás a to je vlastne jedno že kde na Slovensku, to je dôkaz toho že si MY slovaci nič nevážime, v iných vyspelých krajinách ešte dokonca separujú odpad nie jak my máme kanvy ale nič s tým nerobíme sme hrozne nevyspelá a nevedomá kraina nie len v tomto ale aj v iných veciach :(

    http://teenmumy.blogspot.sk/

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vidíš, ale ja zas huby na pizzy moc nemusím, ale za to polievku, praženičku, či grilované to môžem. A pritom som to roky do úst nevzala. Ale ako vidím, nie som jediná, viacero kočiek sa mi priznalo že boli na tom podobne. Ale veď, každý nech papá čo mu chutí, našťastie je toho dosť :-).
      A presne tak ako vravíš, malá krajina a nevie čo so sebou. Ale ja si naivne (dúfam ale že nie), že je v našich silách, naučiť tie naše deťúrence láske k prírode a k váženiu si vecí, ktoré iní nemajú a my ich máme zatiaľ dostatok. Ale keď vidím synovcov, tak asi to zmysel má, lebo sme ich veľa naučili a vidím, že jednoducho neodhodia papierik a z lesa idú s plnými vreckami odpadu svojho i sem tam nájdeného a potom to spolu vysypeme do bední.
      Máme sa však ešte čo učiť, ako vravíš aj v iných veciach ale je doba netu a vedomostí a informácii, tak s tým predsa niečo raz musíme urobiť, no nie?

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Molusky - to asi nebudú kiahne

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

To nevymyslíš, to je naša realita