Nesúď obsah podľa dizajnu, alebo takými kravinami dnes nikoho neohúriš

"Co je platný, že si jako obrázek. Že máš kuži jako z řeky oblázek. Věř holka, nechci si tě do vitríny dát."

Nedvědi - Obrázek

Snáď sa dnešným článkom, v ktorom sa potrebujem len "vykecať" zo svojich pocitov, nikoho nedotknem, nebodaj niekoho neurazím.  

Nemám ani v úmysle núkať masám svoje rady, to by si moja maličkosť nikdy nedovolila, na to som príliš malý pán.
V podstate článku prehormónovanej, šialenej ženskej ide čisto iba o vyjadrenie subjektívnych názorov, vyjadrenie pocitov, dojmov, myšlienok na tento krásny, plytký "blogoživot". 
Ak má niekto názor opačný, nech sa páči. Veď žijeme v slobodnom svete.

V neskutočne povrchnom svete

Keď som sa pred rokom rozhodla, že si začnem svoju frustráciu, neprespaté "rockové" noci a "predojčené" názory zapisovať na blog, vôbec som netušila o čom to všetko je a čo všetko taký blog so sebou obnáša. Nechcela som nič viac, ako len písať a vypísať sa. V rámci svojej psychohygieny, zachovania zdravého rozumu a hlavne precvičenia si svojej zdegenerovanej slovnej zásoby, ktorá sa za posledné roky dosť obmedzila. 
A určite svoj podiel viny na tom mal aj môj nový notebook, ktorý som dostala od svojho úžasného chlapa a potrebovala som ho rozžhaviť svojimi rýchlymi prstíkmi :-). Neskôr aj nechtiac rozbiť, ale to je iná kapitola...

Tak som začala behať po nete a hľadať nejaké "top" rady od skúsených a starších blogerov o tom kde, s kým a ako na to. Avšak, skoro všetky rady boli len o tom jednom. 
Moje sklamanie nemohlo byť väčšie, keď som sa zo všetkých strán dozvedela, že zo všetkého najdôležitejšie pri vedení blogu je jeho dizajn, výzor, úprava. 
Prvý dojem je najdôležitejší. 
Samotné písanie pre radosť, niečo zo seba vypotiť, podeliť sa o svoje radosti, starosti, bôle, názory... to všetko bolo až kdesi na konci. Niekde v poslednom bode bola zmienka o tom, že je teda dobré i písať, ak teda chceš. 
Takže prvá rada, ktorú som dostala bola:

Je jedno o čom píšeš, v podstate to nikoho nezaujíma. Hlavne nech to dobre vyzerá!!!

Fuuuha, fiiiha, no to teda hej. Trochu mi to ubralo z môjho entuziazmu i chuti do písania. Keďže ja a technika nie sme veľmi zadobre (ako si už pri niektorých z mojich článkov istotne postrehol). Piplanie sa s formou, s úpravou mi vzalo toľko energie, že na samotné písanie už neostalo ani prd. Len centrovanie názvu mi zabralo nejaké štyri dni. A to nehovorím o písme, farbe, a ja ešte neviem čo všetkom. Prvotnú radosť z niečoho pre mňa nového, vystriedal smútok a pocit vlastnej neschopnosti, že som nesplnila takú základnú vec, ako je dizajn. A tu sa naskytá miesto pre otázku:

Tak čo tu vlastne chceš ženská, čo sa hrnieš medzi ľudí so svojim hrozným vzhľadom? 

Dobrá otázka. Chcem písať. A tak som vzdala svoj boj doviesť svoj blog k dokonalosti a kráse. Je aký je, a iný už nebude. Presne ako ja. Ak príroda na jednej strane ubrala, inde pridala. A ja to raz nájdem, ale daj mi čas. 

A som opäť na základnej

Toto všetko mi pripomenulo moje časy dávno minulé, konkrétne základnú školu, keď sa neriešilo čo má kto v hlave, ale išlo o to, kto ako vyzerá:

"My sa s tebou nehráme, pretože si škaredá!"

"My sa s tebou nehráme, pretože nie si oblečená podľa najnovšieho článku v časopise Bravo!"

"Nemôžeš ísť so mnou do mesta, pretože svojim zovňajškom kazíš môj osobný priemer krásy!"

Len také malé zamyslenie sa na tému: Kam to dotiahneme s krásnym obalom:

Kedysi, kedysi dávno sa mi páčil jeden chlapec, no zlé jazyky tvrdili, že on o také "šeredky" nemá veľký záujem. On mal doteraz len modelky, s nohami až po samú zem, štíhle ni lane, ja so svojou celulitídou fádnym oblečením u neho určite nezabodujem. 

Ale ja, bojovníčka som to nevzdala a nakoniec do blízkosti "Krasoňa" nejako dostala a zaujala ho svojským humorom a ostrovtipom. Na to otvoril ústa a odpovedal na mnou hodený naviják. A vzápätí som zistila, že celá tá moja snaha bola totálne zbytočná, že som svoj záujem obrátila smerom na cestu, ktorá nikam nevedie. 
Tak dlho, ako mi trvalo sa k nemu dostať, tak rýchlo som od neho utekala. Krásny bol, ako obrázok. Adonis, Herkules. Ale len čo otvoril hubu, úplne do mŕtva zabil moje nádeje. To, čo z nej vyšlo bola spleť riadnych chu... hlúposti. Smrad už radšej ani nespomínam.

Prázdna, krásna nádoba na ktorú sa príjemne pozerá. Toť, nedávno som Krasoňa po rokoch zbadala v meste. Z niekdajšej krásy neostalo veru nič. Štíhle, vyšportované telo nahradil pivný bruch, krásny úsmev noty na bubon, husté vlasy rokmi riadne poriedli. Bohužiaľ, jediné čo ostalo bol mozog, prázdny ako moja peňaženka.

Tak si ja dumám, či nejako podobne to funguje aj v blogosfére. Teda podľa rád skúsených a svetaznalých "harcovníčok". 

Naozaj záleží iba na obale (teda v tomto prípade dizajne), a obsah je len vec druhoradá?

Hneď zkraja som sa preklikala na stránky, ktoré tam kočky zanechali pre začiatočnícku inšpiráciu.

Nebudem ti klamať, vizuálne tie blogy boli krásne. Nádherne fotky, sexi trinástky ako vystrihnuté z Cosmopolitanu, s dokonalým make-upom, oblečením ktoré ladí k topánkam i kabelkám. Tip top účesy a úsmevy č. 24 z príručky pre modelky. 
Všetko to tak dokonale plávalo a lahodilo môjmu zraku. Taká zmes farieb, moderných kreácií, kdesi v diaľave som začula spev anjelov.

Ale keď som si chcela kliknúť na článok, ktorý by obsahoval zmysluplnú myšlienku, nejaký osobný názor alebo hlavu či pätu, nedopracovala som sa k ničomu. Mimo krásnych fotiek som našla len zhluk písmen a slov, ktoré mi nedávali žiadny zmysel. 
Veď aj na čo. Milióny komentárov, spoluprác, sledovateľov. V taký čas platí:

Načem bukvy, vsjo jasno!

Neviem, možno je to tým že už som za zenitom a mala by som podľa niektorých nacvičovať skoky do truhly a nie sa strápňovať blogovaním. Ale v mojom prípade, to s tými krásnymi stránkami dopadlo presne tak, ako s uvedeným Krasoňom. Vypla som ich a už som sa viac k nim nevracala. Všetky sa mi zliali do jednej obrovskej, neidentifikovateľnej masy a už fakt neviem či to bola Zucka, Lucka, či Pucka... všetky boli totižto ako cez kopirák. 

Takýto je teda svet blogerov. 
Takýto je náš svet. 
Nezáleží na tom, o čom píšeš, hlavne že to dobre vyzerá. 
Nezáleží na tom aký si, hlavne že vyzeráš dobre.
A som zas na základnej škole.

Vysvetlené, podčiarknuté:

Blogovanie nie je pre staré baby, zmier sa s tým!!!

V lete, keď som si tak veselo behala po lese s trinásťročnými chlapcami, bolo mi od jedného z nich povedané presne tak, ako to je:

"A načo vám je rozum, keď nie ste pekná?"

Čo k tomu dodať?
Mať trinásť tak mu jednu vylepím spakruky, utečiem domov a tri týždne nevychádzam z domu, iba plačem do vankúša. Takéto slová dokážu s detskou dušou narobiť nepekné veci. Viem o čom hovorím, do osemnástich som bola terčom posmechov pre svoj zovňajšok.
Našťastie som trochu rozumovo povyrástla a už sa nad takými "drístami" iba pousmejem. Veď, chlapec sa časom naučí, o čom je život a povrchná krása je tu len do času. Ale, veď má iba trinásť. 

Približne toľko, čo tie kočky, ktoré o dušu radia nám, starým babám.

Ono, je pravda, že keď ja som bola puberťáčka, internet sa ešte len tlačil pôrodnými cestami Billa Gatesa. 

Ale to ma nezastavilo, aby som nemala svoj vlastný blog. Vyzeral ako prázdna stránka A4, ktorú som vložila do starého písacieho stroja značky Consul, a hlboko do polnoci trieskala do ťažkých kláves pri hlave mojej spokojne spiacej sestry. Tak vznikali moje prvé úvahy, poviedky, názory, pocity.

Na druhý deň som namiesto "tlačidla" PUBLIKOVAŤ sadla na električku a odniesla kamarátke. Po týždni som si pre svoj výtvor osobne došla, vypočula konštruktívnu kritiku, komentár, postreh, a odniesla ho ďalšej kamarátke, ktorá bývala na inom konci mesta. 

Tak som ja musela kvôli každému prečítaniu a názoru cestovať. Po celých Košiciach a niekedy dokonca aj do okolitých dedín. Ale bavilo ma to. 

A dnes? V dobe, keď mi stačí naozaj kliknúť iba to oranžové "PUBLIKOVAŤ", v dobe, keď sa to okamžite dostane do mobilov, tabletov, notebookov kohokoľvek a kdekoľvek vo svete, mám menej čitateľov, ako som mala vtedy. 

Prečo? Ono to bude tým, že väčšina mojich priateľov a známych nečíta. Na takýchto základoch sa popularita dosť ťažko buduje.

Verím, že mladých a bezproblémových "dojčiace kozy" asi nebudú zaujímať a ja im to nemám za zlé :-)

Aké sú moje možnosti?

Čo robiť aby som si zvýšila svoju čitateľskú základňu?
Po dôkladnom preštudovaní dobre mienených rád mám písať o tom, čo ľudí najviac baví a zaujíma. Ovisnuté prsia to teda nie sú. Teoreticky by som mohla začať písať o kozmetike, móde, jedle, alebo nebodaj sexe. 
Bojím sa však, že by sa to mihlo účinku, presne tak ako moje varenie (čím viac sa snažím uvariť niečo jedlé, tým skôr to skončí v koši). Nemôžem písať o niečom, do čoho sa nerozumiem. Doteraz neviem, aký je rozdiel medzi riasenkou a špirálou. 

Keďže sa najlepšie cítim v maskáčoch a pohorách, nemôžem písať ani o móde. Akurát tak o tom, čo si obliecť na zber húb, ale tu je tá škála akosi obmedzená.

A písať o sexe? To je čo? Dá sa to jesť?

K napísaniu dnešného článku ma tak trochu inšpirovala včerajšia diskusia na FB, kde skúsení radili začiatočníčke, ako zvýšiť sledovanosť článkov:

"Kočka, urob niečo s tým dizajnom!"

"Čiernobiela sa dnes už nenosí!"

"Zarovnanie na stred? To si robíš srandu? FUUUUJ!"
"Uprav si šablónu, nedá sa na to pozerať!"

Nemyslím si, že niektorí došli až k článkom konkrétnej kočky. Nemyslím si, že niektorí riešili jej názory, či recenzie na konkrétny produkt. Všetci riešili len a len jedno:

"Obal, bez podstaty! Prvý dojem! Krásu bez kvality!"

Nikoho už pohľad do vnútra nezaujíma. Žijeme v povrchnom svete, kde sa inteligencia, humor, hĺbka duše nenosí. 

Zaplať skúsenému "ajťákovi" pár šušňov, nech ti vytvorí nádherne vyzerajúcu stránku, a tisíc "páčikov" máš zaručených. 

Napíš zmysluplný článok s hlavou i pätou, na čiernobielu stránku, a potom to ešte nedajbože zarovnaj do stredu. Zaručene to nikoho zaujímať nebude.

Kašlem ja ale na to. Tak ako som sa zmierila s tým, že nikdy nebudem TOP modelkou, stredobodom pozornosti a FB nebudem mať plný neúprimných priateľov, tak som sa zmierila s tým, že počet mojich sledovateľov sa bude len veľmi pomalinky zvyšovať, neumerne k počtu mojim článkom.

Na záver predsa len pár trápnych rád nielen do "blogového" života

Veľmi sa mi páčil nedávny článok Roweny, ktorá sa presne obula do pseudorád všetkých tých odborníkov na sledovanosť, ktoré nemá zmysel riešiť (link na konci článku). Takéto rady je potrebné čítať.

• Píš o čom chceš, ako chceš, kedy chceš. 
• Buď sám sebou, buď originál. 
• Nekopíruj a neopič sa po iných. 
• Nikdy sa nezapáčiš všetkým.
• Buď kreatívny. Sto blogov na jedno kopyto čoskoro čitateľov omrzí.
• Nerieš čo je in, rieš čo chceš ty.
• Rovnaj si to na stred, doľava, doprava... je to jedno, maj to len tak, ako to chceš ty.
• Chceš to na ružovo? Nech sa páči.
• Chceš obrázky, daj tam obrázky. Nechceš obrázky, nedaj tam obrázky.
• Rozumieš na móde? Píš o móde.
• Nerozumieš sa móde? Píš o liste, ktorý ti preletel kolo hlavy a riadne ťa nasr...dil.
• Nestagnuj, pracuj na sebe, na svojom vyjadrovaní, na svojich článkoch. 
• Komentuj, zdieľaj, spamuj, a hlavne odpovedaj na komenty, váž si každého jedného čitateľa.
• Blog je tvoje dieťa, vytvor si ho na svoj obraz. 

Jasné, že chceš písať aj pre iných ľudí a nie iba sama pre seba (teda ak nie si ja). Ale nemysli si, že po pár článkoch budeš mať 500 sledovateľov. To by si musela byť minimálne Farkašová, Doležalová či Landsman. My smrteľníci si musíme svoj boj vyhrať pomaly, postupne. Svet je plný bláznov, je mnohotvárny. Čo človek, to iný názor. Raz si nájdu cestu i k tebe a ja potajme verím, že i ku mne. 

Na začiatku som mala sledovateľov päť a po roku a pol celých 22. Rozumieš? I mne sa podarilo vytvoriť "úzkoprofilovú" skupinku rovnako zmýšľajúcich ľudí ako som ja. A za každého jedného som naozaj vďačná, vážim si ho, pretože si ma našiel preto, ako píšem, nie preto, akoby chcel, aby som písala. 

Chcem mať verných čitateľov, ktorý sa ku mne budú vracať kvôli mne samej, kvôli mojim článkom a nie kvôli suprovej spolupráci či blikajúcej obrazovke.

Ak by som sa hrala na niečo čo nie som, nebude to nikoho dlho baviť, ľudia to prehliadnu. I keď to bude znamenať, že nebudem "cool", obľúbená, čítaná. 

Ja sa taktiež na svoje obľúbené stránky vraciam len a len kvôli článkom. Nie kvôli pekným fotkám, ružovému písmu alebo krásnej dievčine (alebo chlapovi) s modrými očami. 

Ja nechcem čítať obrázky, ale písmenka a slová. Chcem čítať niečo, čo má zmysel, myšlienku, srdce, pri čom si oddýchnem, pousmejem sa, popremýšľam, či sa niečo nové dozviem. Nikdy som neriešila dizajn, písmo ani formu. Samozrejme len do tej doby, kým mi pred písmenkami nelietali sovičky, alebo kdesi vzadu nehrala funky hudba. To už bolo i nad moje šialené chápanie.

A všetko toto platí aj v reálnom živote. Nebudem sa stretávať s ľuďmi, ktorí mi nič nedajú a jediné o čom dokážu trúsiť reči sú nové "outfity", topánky, šperky. Stretávanie s takými ľuďmi mi znižuje inteligenčný kvocient a kazí môj osobný priemer dokonalosti :-) 

A čo ty, tiež sa nechávaš viesť davom, a dávaš prednosť obalu pred obsahom?

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:

"Design nie je len to, ako nejaká vec vyzerá a aký vzbudzuje pocit. Design je to, ako tá vec funguje."

Steve Jobs

Stojí za prečítanie:

Feeling - hoppy: 13 pseudorád, ktoré nemá zmysel riešiť v blogovaní

Fabulator: 6 dôvodov, prečo váš blog nikto nečíta

Hore nohami - dolu hlavou: 10 krokov k úspešnému blogu

Prečo začať blogovať