"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

streda, 2. novembra 2016

Nesúď obsah podľa dizajnu, alebo takými kravinami dnes nikoho neohúriš

"Co je platný, že si jako obrázek. Že máš kuži jako z řeky oblázek. Věř holka, nechci si tě do vitríny dát."
Nedvědi - Obrázek


Snáď sa dnešným článkom, v ktorom sa potrebujem len "vykecať" zo svojich pocitov, nikoho nedotknem, nebodaj niekoho neurazím.  
Nemám ani v úmysle núkať masám svoje rady, to by si moja maličkosť nikdy nedovolila, na to som príliš malý pán.
V podstate článku prehormónovanej, šialenej ženskej ide čisto iba o vyjadrenie subjektívnych názorov, vyjadrenie pocitov, dojmov, myšlienok na tento krásny, plytký "blogoživot". 
Ak má niekto názor opačný, nech sa páči. Veď žijeme v slobodnom svete.

V neskutočne povrchnom svete


Keď som sa pred rokom rozhodla, že si začnem svoju frustráciu, neprespaté "rockové" noci a "predojčené" názory zapisovať na blog, vôbec som netušila o čom to všetko je a čo všetko taký blog so sebou obnáša. Nechcela som nič viac, ako len písať a vypísať sa. V rámci svojej psychohygieny, zachovania zdravého rozumu a hlavne precvičenia si svojej zdegenerovanej slovnej zásoby, ktorá sa za posledné roky dosť obmedzila. 
A určite svoj podiel viny na tom mal aj môj nový notebook, ktorý som dostala od svojho úžasného chlapa a potrebovala som ho rozžhaviť svojimi rýchlymi prstíkmi :-). Neskôr aj nechtiac rozbiť, ale to je iná kapitola...



Tak som začala behať po nete a hľadať nejaké "top" rady od skúsených a starších blogerov o tom kde, s kým a ako na to. Avšak, skoro všetky rady boli len o tom jednom. 
Moje sklamanie nemohlo byť väčšie, keď som sa zo všetkých strán dozvedela, že zo všetkého najdôležitejšie pri vedení blogu je jeho dizajn, výzor, úprava
Prvý dojem je najdôležitejší. 
Samotné písanie pre radosť, niečo zo seba vypotiť, podeliť sa o svoje radosti, starosti, bôle, názory... to všetko bolo až kdesi na konci. Niekde v poslednom bode bola zmienka o tom, že je teda dobré i písať, ak teda chceš. 
Takže prvá rada, ktorú som dostala bola:

Je jedno o čom píšeš, v podstate to nikoho nezaujíma. Hlavne nech to dobre vyzerá!!!

Fuuuha, fiiiha, no to teda hej. Trochu mi to ubralo z môjho entuziazmu i chuti do písania. Keďže ja a technika nie sme veľmi zadobre (ako si už pri niektorých z mojich článkov istotne postrehol). Piplanie sa s formou, s úpravou mi vzalo toľko energie, že na samotné písanie už neostalo ani prd. Len centrovanie názvu mi zabralo nejaké štyri dni. A to nehovorím o písme, farbe, a ja ešte neviem čo všetkom. Prvotnú radosť z niečoho pre mňa nového, vystriedal smútok a pocit vlastnej neschopnosti, že som nesplnila takú základnú vec, ako je dizajn. A tu sa naskytá miesto pre otázku:

Tak čo tu vlastne chceš ženská, čo sa hrnieš medzi ľudí so svojim hrozným vzhľadom? 

Dobrá otázka. Chcem písať. A tak som vzdala svoj boj doviesť svoj blog k dokonalosti a kráse. Je aký je, a iný už nebude. Presne ako ja. Ak príroda na jednej strane ubrala, inde pridala. A ja to raz nájdem, ale daj mi čas. 


A som opäť na základnej


Toto všetko mi pripomenulo moje časy dávno minulé, konkrétne základnú školu, keď sa neriešilo čo má kto v hlave, ale išlo o to, kto ako vyzerá:

"My sa s tebou nehráme, pretože si škaredá!"
"My sa s tebou nehráme, pretože nie si oblečená podľa najnovšieho článku v časopise Bravo!"
"Nemôžeš ísť so mnou do mesta, pretože svojim zovňajškom kazíš môj osobný priemer krásy!"

Len také malé zamyslenie sa na tému: Kam to dotiahneme s krásnym obalom:

Kedysi, kedysi dávno sa mi páčil jeden chlapec, no zlé jazyky tvrdili, že on o také "šeredky" nemá veľký záujem. On mal doteraz len modelky, s nohami až po samú zem, štíhle ni lane, ja so svojou celulitídou fádnym oblečením u neho určite nezabodujem. 
Ale ja, bojovníčka som to nevzdala a nakoniec do blízkosti "Krasoňa" nejako dostala a zaujala ho svojským humorom a ostrovtipom. Na to otvoril ústa a odpovedal na mnou hodený naviják. A vzápätí som zistila, že celá tá moja snaha bola totálne zbytočná, že som svoj záujem obrátila smerom na cestu, ktorá nikam nevedie. 
Tak dlho, ako mi trvalo sa k nemu dostať, tak rýchlo som od neho utekala. Krásny bol, ako obrázok. Adonis, Herkules. Ale len čo otvoril hubu, úplne do mŕtva zabil moje nádeje. To, čo z nej vyšlo bola spleť riadnych chu... hlúposti. Smrad už radšej ani nespomínam.
Prázdna, krásna nádoba na ktorú sa príjemne pozerá. Toť, nedávno som Krasoňa po rokoch zbadala v meste. Z niekdajšej krásy neostalo veru nič. Štíhle, vyšportované telo nahradil pivný bruch, krásny úsmev noty na bubon, husté vlasy rokmi riadne poriedli. Bohužiaľ, jediné čo ostalo bol mozog, prázdny ako moja peňaženka.

Tak si ja dumám, či nejako podobne to funguje aj v blogosfére. Teda podľa rád skúsených a svetaznalých "harcovníčok". 

Naozaj záleží iba na obale (teda v tomto prípade dizajne), a obsah je len vec druhoradá?

Hneď zkraja som sa preklikala na stránky, ktoré tam kočky zanechali pre začiatočnícku inšpiráciu.
Nebudem ti klamať, vizuálne tie blogy boli krásne. Nádherne fotky, sexi trinástky ako vystrihnuté z Cosmopolitanu, s dokonalým make-upom, oblečením ktoré ladí k topánkam i kabelkám. Tip top účesy a úsmevy č. 24 z príručky pre modelky. 
Všetko to tak dokonale plávalo a lahodilo môjmu zraku. Taká zmes farieb, moderných kreácií, kdesi v diaľave som začula spev anjelov.

Ale keď som si chcela kliknúť na článok, ktorý by obsahoval zmysluplnú myšlienku, nejaký osobný názor alebo hlavu či pätu, nedopracovala som sa k ničomu. Mimo krásnych fotiek som našla len zhluk písmen a slov, ktoré mi nedávali žiadny zmysel. 
Veď aj na čo. Milióny komentárov, spoluprác, sledovateľov. V taký čas platí:

Načem bukvy, vsjo jasno!

Neviem, možno je to tým že už som za zenitom a mala by som podľa niektorých nacvičovať skoky do truhly a nie sa strápňovať blogovaním. Ale v mojom prípade, to s tými krásnymi stránkami dopadlo presne tak, ako s uvedeným Krasoňom. Vypla som ich a už som sa viac k nim nevracala. Všetky sa mi zliali do jednej obrovskej, neidentifikovateľnej masy a už fakt neviem či to bola Zucka, Lucka, či Pucka... všetky boli totižto ako cez kopirák. 

Takýto je teda svet blogerov. 
Takýto je náš svet. 
Nezáleží na tom, o čom píšeš, hlavne že to dobre vyzerá. 
Nezáleží na tom aký si, hlavne že vyzeráš dobre.
A som zas na základnej škole.
Vysvetlené, podčiarknuté:

Blogovanie nie je pre staré baby, zmier sa s tým!!!

V lete, keď som si tak veselo behala po lese s trinásťročnými chlapcami, bolo mi od jedného z nich povedané presne tak, ako to je:

"A načo vám je rozum, keď nie ste pekná?"

Čo k tomu dodať?
Mať trinásť tak mu jednu vylepím spakruky, utečiem domov a tri týždne nevychádzam z domu, iba plačem do vankúša. Takéto slová dokážu s detskou dušou narobiť nepekné veci. Viem o čom hovorím, do osemnástich som bola terčom posmechov pre svoj zovňajšok.
Našťastie som trochu rozumovo povyrástla a už sa nad takými "drístami" iba pousmejem. Veď, chlapec sa časom naučí, o čom je život a povrchná krása je tu len do času. Ale, veď má iba trinásť. 

Približne toľko, čo tie kočky, ktoré o dušu radia nám, starým babám.

Ono, je pravda, že keď ja som bola puberťáčka, internet sa ešte len tlačil pôrodnými cestami Billa Gatesa. 
Ale to ma nezastavilo, aby som nemala svoj vlastný blog. Vyzeral ako prázdna stránka A4, ktorú som vložila do starého písacieho stroja značky Consul, a hlboko do polnoci trieskala do ťažkých kláves pri hlave mojej spokojne spiacej sestry. Tak vznikali moje prvé úvahy, poviedky, názory, pocity.
Na druhý deň som namiesto "tlačidla" PUBLIKOVAŤ sadla na električku a odniesla kamarátke. Po týždni som si pre svoj výtvor osobne došla, vypočula konštruktívnu kritiku, komentár, postreh, a odniesla ho ďalšej kamarátke, ktorá bývala na inom konci mesta. 
Tak som ja musela kvôli každému prečítaniu a názoru cestovať. Po celých Košiciach a niekedy dokonca aj do okolitých dedín. Ale bavilo ma to. 



A dnes? V dobe, keď mi stačí naozaj kliknúť iba to oranžové "PUBLIKOVAŤ", v dobe, keď sa to okamžite dostane do mobilov, tabletov, notebookov kohokoľvek a kdekoľvek vo svete, mám menej čitateľov, ako som mala vtedy. 
Prečo? Ono to bude tým, že väčšina mojich priateľov a známych nečíta. Na takýchto základoch sa popularita dosť ťažko buduje.
Verím, že mladých a bezproblémových "dojčiace kozy" asi nebudú zaujímať a ja im to nemám za zlé :-)

Aké sú moje možnosti?


Čo robiť aby som si zvýšila svoju čitateľskú základňu?
Po dôkladnom preštudovaní dobre mienených rád mám písať o tom, čo ľudí najviac baví a zaujíma. Ovisnuté prsia to teda nie sú. Teoreticky by som mohla začať písať o kozmetike, móde, jedle, alebo nebodaj sexe. 
Bojím sa však, že by sa to mihlo účinku, presne tak ako moje varenie (čím viac sa snažím uvariť niečo jedlé, tým skôr to skončí v koši). Nemôžem písať o niečom, do čoho sa nerozumiem. Doteraz neviem, aký je rozdiel medzi riasenkou a špirálou. 
Keďže sa najlepšie cítim v maskáčoch a pohorách, nemôžem písať ani o móde. Akurát tak o tom, čo si obliecť na zber húb, ale tu je tá škála akosi obmedzená.
A písať o sexe? To je čo? Dá sa to jesť?

K napísaniu dnešného článku ma tak trochu inšpirovala včerajšia diskusia na FB, kde skúsení radili začiatočníčke, ako zvýšiť sledovanosť článkov:

"Kočka, urob niečo s tým dizajnom!"
"Čiernobiela sa dnes už nenosí!"
"Zarovnanie na stred? To si robíš srandu? FUUUUJ!"
"Uprav si šablónu, nedá sa na to pozerať!"

Nemyslím si, že niektorí došli až k článkom konkrétnej kočky. Nemyslím si, že niektorí riešili jej názory, či recenzie na konkrétny produkt. Všetci riešili len a len jedno:

"Obal, bez podstaty! Prvý dojem! Krásu bez kvality!"

Nikoho už pohľad do vnútra nezaujíma. Žijeme v povrchnom svete, kde sa inteligencia, humor, hĺbka duše nenosí. 
Zaplať skúsenému "ajťákovi" pár šušňov, nech ti vytvorí nádherne vyzerajúcu stránku, a tisíc "páčikov" máš zaručených. 
Napíš zmysluplný článok s hlavou i pätou, na čiernobielu stránku, a potom to ešte nedajbože zarovnaj do stredu. Zaručene to nikoho zaujímať nebude.

Kašlem ja ale na to. Tak ako som sa zmierila s tým, že nikdy nebudem TOP modelkou, stredobodom pozornosti a FB nebudem mať plný neúprimných priateľov, tak som sa zmierila s tým, že počet mojich sledovateľov sa bude len veľmi pomalinky zvyšovať, neumerne k počtu mojim článkom.


Na záver predsa len pár trápnych rád nielen do "blogového" života


Veľmi sa mi páčil nedávny článok Roweny, ktorá sa presne obula do pseudorád všetkých tých odborníkov na sledovanosť, ktoré nemá zmysel riešiť (link na konci článku). Takéto rady je potrebné čítať.


  • Píš o čom chceš, ako chceš, kedy chceš. 
  • Buď sám sebou, buď originál. 
  • Nekopíruj a neopič sa po iných. 
  • Nikdy sa nezapáčiš všetkým.
  • Buď kreatívny. Sto blogov na jedno kopyto čoskoro čitateľov omrzí.
  • Nerieš čo je in, rieš čo chceš ty.
  • Rovnaj si to na stred, doľava, doprava... je to jedno, maj to len tak, ako to chceš ty.
  • Chceš to na ružovo? Nech sa páči.
  • Chceš obrázky, daj tam obrázky. Nechceš obrázky, nedaj tam obrázky.
  • Rozumieš na móde? Píš o móde.
  • Nerozumieš sa móde? Píš o liste, ktorý ti preletel kolo hlavy a riadne ťa nasr...dil.
  • Nestagnuj, pracuj na sebe, na svojom vyjadrovaní, na svojich článkoch. 
  • Komentuj, zdieľaj, spamuj, a hlavne odpovedaj na komenty, váž si každého jedného čitateľa.
  • Blog je tvoje dieťa, vytvor si ho na svoj obraz. 

Jasné, že chceš písať aj pre iných ľudí a nie iba sama pre seba (teda ak nie si ja). Ale nemysli si, že po pár článkoch budeš mať 500 sledovateľov. To by si musela byť minimálne Farkašová, Doležalová či Landsman. My smrteľníci si musíme svoj boj vyhrať pomaly, postupne. Svet je plný bláznov, je mnohotvárny. Čo človek, to iný názor. Raz si nájdu cestu i k tebe a ja potajme verím, že i ku mne. 

Na začiatku som mala sledovateľov päť a po roku a pol celých 22. Rozumieš? I mne sa podarilo vytvoriť "úzkoprofilovú" skupinku rovnako zmýšľajúcich ľudí ako som ja. A za každého jedného som naozaj vďačná, vážim si ho, pretože si ma našiel preto, ako píšem, nie preto, akoby chcel, aby som písala. 
Chcem mať verných čitateľov, ktorý sa ku mne budú vracať kvôli mne samej, kvôli mojim článkom a nie kvôli suprovej spolupráci či blikajúcej obrazovke.


Ak by som sa hrala na niečo čo nie som, nebude to nikoho dlho baviť, ľudia to prehliadnu. I keď to bude znamenať, že nebudem "cool", obľúbená, čítaná. 

Ja sa taktiež na svoje obľúbené stránky vraciam len a len kvôli článkom. Nie kvôli pekným fotkám, ružovému písmu alebo krásnej dievčine (alebo chlapovi) s modrými očami. 
Ja nechcem čítať obrázky, ale písmenka a slová. Chcem čítať niečo, čo má zmysel, myšlienku, srdce, pri čom si oddýchnem, pousmejem sa, popremýšľam, či sa niečo nové dozviem. Nikdy som neriešila dizajn, písmo ani formu. Samozrejme len do tej doby, kým mi pred písmenkami nelietali sovičky, alebo kdesi vzadu nehrala funky hudba. To už bolo i nad moje šialené chápanie.

A všetko toto platí aj v reálnom živote. Nebudem sa stretávať s ľuďmi, ktorí mi nič nedajú a jediné o čom dokážu trúsiť reči sú nové "outfity", topánky, šperky. Stretávanie s takými ľuďmi mi znižuje inteligenčný kvocient a kazí môj osobný priemer dokonalosti :-) 

A čo ty, tiež sa nechávaš viesť davom, a dávaš prednosť obalu pred obsahom?

Ali Čaja z Paláca


Citát na záver:

"Design nie je len to, ako nejaká vec vyzerá a aký vzbudzuje pocit. Design je to, ako tá vec funguje."

Steve Jobs

Stojí za prečítanie:

21 komentárov:

  1. Vieš čo? Ja tvoj blog milujem, píšeš skvele o všetkom a dávaš do toho kus seba ;) ... A áno, mám rada pekné veci, rada sa obklopím krásou, dokonca odmietam jesť jedlo nahádzané na tanieri (ja tú estetiku okolo seba nejak mať musím), ale určite nie bez obsahu. Vyznávam kalokagatiu, krásu tela a duše, súlad formy a obsahu :) (dúfam, že sa mi to aspoň v blogovaní darí).

    SlavikStories
    Čítanie je sexy

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne. Som zas názoru, že ak niečo robiť tak naplno a najlepšie ako viem. Inak to nemá zmysel. Ak by som nedávala do článkov kúsok seba tak by som to nebola ja.
      Aj ja milujem estetické jedlá a hlavne teraz keď som sa učila variť tak som si jedlo servirovala tak, aby to lahodilo môjmu oku. Suhlasim aj s tým že krása tela a duše má byť vyvážená. A taktiež verím že charakter sa do výzoru človeka skôr či neskôr vpíše. Preto si myslím, že vnútro človeka je tak trochu dôležitejšie pretože krásna duša sa takisto na človeku odrazí.
      Tvoj blog sa mi páči presne preto lebo má myšlienku, srdiečko i dušu a i super vyzerá. Stále sa niečo nové dozviem poprípade ma povzbudis možno o tom ani nevieš.
      Mne sa skôr nepáči to, ak niekto odsudzuje blog apriori len preto že sa mu nepáči disajn. To je podľa mňa dosť uzkoprse a plytké. A takéto konanie a zmýšľanie nemá podľa mňa dlhé trvanie ani v blogosfere ani v obyčajnom živote.

      Odstrániť
  2. Odpovede
    1. Nefnukam iba konstatujem konkrétnu situáciu :-)

      Odstrániť
  3. Mila segricko, nastrocni ziju vo svojom svete a dospeli zas vo svojom. To neries. A ty si bola skarede kacatko lebo si nim chcela byt, nie ze si nim bola. Ale to je na inu debatu :). Co sa tyka tvojho blogu, pises to co citis a preto ho ludia citaju. Nie preto, ze sem prisu raz, pozru obrazky a viac ho neotvoria. Mas staly okruh ludi, co radi citaju tvoje blogy. Takze ako pise mamusa, nufnukej.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Dík, som rada, že aj ty čítaš moje citové výlevy :-).
      Nefňukám, len som si potrebovala vyliať srdce. Celý ten článok bol vlastne reakciou na debaty, ktoré som nedávno čítala medzi blogérmi o tom, že sa k článkom ani nedostanú, ak ich neosloví dizajn a to ma nasrdilo. Pretože tie články, o ktoré šlo boli fakt super, a ja osobne som si dizajn ani nevšímala. Ale ohrňovať nos nad blogom len preto, lebo tomu dotyčnému viac ide o články je presne také isté, ako ohrňovať nos nad niekym, kto má väčšie prsia, alebo vyrážky na ksichte. Preto som to porovnávala.
      O tom či som bola alebo nebola škaredá by sa dalo diskutovať, ale v podstate je to jedno. Žiť v minulosti je zbytočné, ale brať odtiaľ námety na články môžem. ČI?

      Odstrániť
  4. Tiež som na môj blog písala niekoľko rád o tom, ako na úspešný blog a bol aj medzi nimi vzhľad. Samozrejme, ako si písala, nie je to len o tom vzhľade. V prvom rade sa zameriavam na to, či ma blog zaujal, či ma zaujal obsah článkov, to je asi najpodstatnejšie, je jasné, že aj keby bol blog najkrajší na svete ale mal zlé články bez pointy, takmer nikto by ho nečítal. Ale stojím si aj za tým, že ten blog musí nejak vyzerať a nie neprehľadný, celý rozhádzaný alebo s nejakými gýčovými prvkami. Ale páči sa mi, ako úprimne a otvorene píšeš a nebojíš sa vyjadriť svoj názor:)

    Saja Frey blog

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vidíš, určite si prečítam aj tvoje rady. Sama ešte stále vyhľadávam nejaké rady, stále je super sa vzdelávať a učiť niečo nové. Určite, inak je len super, ak sa k dobrým článkom pridá aj pekný blog. To nie je nikdy na škodu. Ale ako píšeš, musí byť prehľadný, musí mať ľahký prístup k archívu, nesmú mi mihotať pred očami rušivé elementy, či v pozadí vyhrávať hlasná hudba. Avšak niekedy je menej viac.
      Ide mi len o to, že ani krásny blog nezachráni nekvalitné články a povrchné myšlienky.
      Ďakujem za koment. A presne o tom to je, ak mám blog tak preto, že chcem niekomu niečo povedať, že sa chcem zo svojich pocitov vyrozprávať, aj keď to niekedy určite nie je jednoduché, a niekomu sa to nemusí páčiť. No vždy sa snažím rozprávať, teda písať tak, aby som nikomu neublížila :-)

      Odstrániť
  5. Skvelý článok. Ja sa musím priznať, že ma tie veľké blogy s tisíckami návštevníkov a trendovým čierno-bielym designom vôbec nebavia. Mám pocit, že tie blogy nemajú absolútne žiadnu osobnosť, sú také chladné. Môže na nich byť aj 500 fotiek fotených zrkadlovkou za 1000€, ale pokiaľ z nich necítim autorovu osobnosť, tak to so mnou ani nehne. Naproti tomu z našich malých, menej známych blogov (ty, Naty, Monika, Dominika, Patrik, Timka a kopec ďalších...) mám taký ten fasa domácky pocit, ktorý človek cíti len pri priateľoch. To ma na tom strašne baví - vykecávať sa s vami na blogoch, na facebooku a rozoberať zmysluplné veci, zasmiať sa na živote, kľudne aj sama na sebe, proste je to také uvoľnené. Ako sa hovorí: "V nedokonalosti je krása". Ja s tým súhlasím. Lebo povedzme si úprimne - ani tie designové šaty z prehliadkových mól v Miláni si bežný smrteľník na ulicu nevezme, lebo je to proste nepoužiteľné. S blogmi je to rovnako, na čo mi je fasa perfektný dokonalý vytuningovaný design navrhnutý podľa najnovších trendov, keď obsah blogu mi nič nedáva, nijako ma neobohacuje. Chápem, že každý blog je určený inému publiku, niektoré sú vyslovene len pre tú povrchnú časť populácie, nech si každý utvorí blog k obrazu svojmu, ale zároveň nech nehovorí, že niečo iné je kompletne zlé. S blogom sa dá vždy poradiť, dá sa povedať subjektívny názor čo sa človeku páči, čo nie, čomu dáva prednosť, ale v konečnom dôsledku každý si ten blog musí tvoriť tak, aby sa na ňom v prvom rade ON cítil dobre, inak to nemá žiaden zmysel, inak to človeka nikdy nebude baviť.

    PS: Ďakujem za zmienku a odkaz na môj článok ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za koment :-). Je to presne ako hovoríš, odkedy sledujem blogy, lepšie sa cítim na tých domáckejších blogov, z ktorých cítiť atmosféru, priateľskosť, empatiu. Majú čo povedať, hovoria to nám, a robia to preto že chcú a preto že ich to baví (ako vidím, sledujeme rovnakých ľudí :-)). Nie je to vyumelkované a tí ľudia to nerobia len pre spolupráce, slávu a zárobky. A my čitatelia to určite cítime.
      Ja rozumiem že každého poteší stúpajúci počet sledovateľov, samozrejme aj mňa áno, ale určite nie za cenu sebazaprenia. Na tých moderných blogoch mi strašne okrem toho neosobného výzoru vadí, že sa neviem doklikať k starším článkom. Niekedy mám pocit, že musím byť IT maniakom, aby som sa k niečomu dopátrala. A úprimne, radšej si prečítam o obyčajných príbehoch "obyčajných" ľudí, ich názory a problémy, radšej si popozerám "amatérske" zábery robené s láskou, ako tie profi vyumelkované. Zo všetkého idú neskutočné emócie, a keď niečo v sebe emócie nemá, nebude to dlho fungovať. Možno i pár rokov, ale tá radosť v tom všetkom akosi chýba a predsa, robíme to pre radosť :-).
      Inak, tú drobnú chybičku som si skoro ani nevšimla, keď sa vrhnem do čítania, sem tam mi gramatické chyby ujdu. Aj pri mojom písaní :-)
      Tvojimi radami sa držím a boli jedným z prvých, ktoré mi skutočne pomohli. Prečo sa s nimi nepodeliť aj s inými?

      Odstrániť
  6. Tento príspevok to pekne a perfektne vystihol. Kedysi som aj ja mala dilemu riešiť dizajn a prispôsobovať sa. Potom som sa na to vykašľala a riešim to, čo ma baví. Ľudia to cítia, keď píšeš o niečom zo srdca a ja tiež radšej inklinujem k takým príspevkom ;-) Len tak ďalej.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Presne takto som to aj myslela, aby sa robili veci s chuťou a radosťou, a nie pre počty a sledovateľov, pretože skôr či neskôr bublina praskne. Je mi ale jasné, že táto cesta je tá ťažšia, no o to úprimnejšia. Človek tak dokáže na sebe pracovať a posúvať sa dopredu.
      Ďakujem za koment :-)

      Odstrániť
  7. Tvůj blog neskutečně miluju od doby, kdy jsem na něj narazila. Nejsi totiž taková ta namyšlená slečinka a neděláš věci pro to, aby to vypadalo. Libí se mi tvůj jednoduchý styl psaní a připadáš mi jako ta holka od vedle. Obyčejná skromná ženská, která se nijak nepovyšuje. Tvůj blog je totiž jako jeden z mála skutečně o textu a ne o tom obalu. Ostatně podobné je to i při výběru životního partnera. A veř, že nejde o to, kolik máš sledovatelů. Důležité je, že tě to baví, máš z toho radost a odpočineš si při tom :-)
    Přeji ti ještě spoustu napsaných článků :-)
    www.potrefena-mama.blogspot.cz

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Veľmi pekne ďakujem za koment aj za milé slová.
      A takto to presne je, takto som to presne myslela. Aby sme robili veci pre to, že nás bavia, pretože máme pocit, že chceme iným niečo povedať. Jednoducho nemám technický talent, a z môjho blogu nikdy nebude módny hit, tak ako zo mňa nie, módna ikona.
      Zo začiatku ma to trochu škrelo, že tých sledovateľov teda nie je viac, niekedy až natoľko, že som chcela prestať písať blog a nechať to všetko len tak. No potom som si uvedomila, že je dôležitejšie to, pre koho to robím a to som v podstate ja.
      Taká som, taká budem. Snáď. A dúfam, že i ďalšie články sa ti budú páčiť, tak ako mne tie tvoje :-)

      Odstrániť
    2. Dnešní doba je honbou za dokonalostí a tohle mě fakt irituje. Kam se poděla ta obyčejná lidskost? To je je přirozené .. Zmizelo to v záplavě toho být dokonalý, perfektní, prostě ťip ťop. Záleží nám jen na obalu a to je dost smutné .. Můj blog taky nevypadá dokonale, ale dělám to pro radost a potěšení ;-) Neskutečně si u toho odpočinu a to je to nejdůležitější ... ;-)

      Odstrániť
    3. Presne ako hovoríš. Ide o to, aby autor blogu robil to čo ho baví, a nie to, do čoho ho núti okolie. Na tých článkov to vidno a nemajú dlhé trvanie.
      Ja si myslím, že tvoj blog je ako ty, nenáročný, vtipný, osobný.
      a rada sa k nemu vraciam a je mi jedno ako vyzerá. A o to ide, nie?
      PS: Tie tvoje kokosky s Ošom veľmi milujeme :-)

      Odstrániť
  8. Ahoj, s tvojim článkom úplne 100% súhlasím. Ja osobne som práve kvôli úplne prehnane na kopyto rovnakej blogsfére jednoducho skončila. Áno, aj z osobných dôvodov, ale to čo sa deje, je hanba. Osobne mám rada minimalizmus, a na svojom blogu som mala typické biele pozadie, ale stále som napríklad menila záhlavie blogu, až som si ho nakoniec začala kresliť ručne, sama. Ako spomínala Rowena v tom svojom článku /mimochodom som ho čítala, je fakt dosť dobrý/, blog má byť našim "dieťaťom". Ja som sa rozhodla skončiť, pretože síce ma k tomu hnali aj iné osobné problémy, prvorade ma sklamalo všetko, čo sa deje. Všetky majú biele pozadie, naklonený krasopisný font, kde majú svoje krásne pseudonymi, všetky spolupracujú s rovnakými značkami, ktoré by inak nemali taký "fame", a všetky si vytvorili akési primitívne nepísané pravidlo, že fotiť výlučne iPhone 6 rosegold, a Olympus Pen /najlepšie biely !/. Je to trápne, klišé, a na hanbu. Nikto už nerieši kvalitné články, bohužiaľ len tie, ktoré majú retušované fotografie.

    Krásny článok, vystihla si moje myšlienky :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi krásne za tvoj komentár.
      A musím povedať, že ma veľmi mrzí, že ťa celá tá situácia dohnala až k ukončeniu svojho blogu. Nie je jednoduché sa od toho všetkého odosobniť. A sama som niekedy mala chuť to všetko zabaliť a nechať tak. No mňa písanie baví. Aj keď nemá veľký úspech, aj keď vidím sledovanosť niekde na niečom úplne inom, ale snažím sa nad tým povzniesť a neriešiť to. Asi som si vytvorila bublinu, a možno sa len snažím veriť, že časom sa všetko vykryštalizuje.
      Každý musí nejako začať, aj tie babenky sa iba učia. A tie čo na to majú, to niekam dotiahnú. A tie ostatné to časom vzdajú. Človeka neostane dlho pri tom, čo ho nebaví.
      Ja s nikým nespolupracujem, robím a píšem len o tom, čo ma baví, čo sa mi páči a čo ma v ten deň nasrdí alebo poteší. Možno som iba infantilná, možno sa do veci veľmi nerozumiem a plávam iba po povrchu všetkého toho blata. No nechcem sa namočiť.
      Fotky mám o ničom lebo fotím starým mobilom. Ale tí čo ma čítajú, vedia že ja a technika si nerozumieme ale snažíme sa rešpektovať v rámci spolupráce.
      A kým táto spolupráca funguje, kým ma baví písať o čom chcem a nie o tom, čo je v móde, tak sa cítim super, a cítiť to aj z mojich článkov.
      Teda dúfam.
      Ešte raz ďakujem a možno raz i ty nájdeš cestu späť k niečomu, čo ťa bavilo :-)

      Odstrániť
  9. Nebudem sa tu zbytočne rozpisovať, pretože v článku si zachytila úplne všetko a ja nemôžem inak, len súhlasiť.:) Som rada, že sa tú ešte stále nájdu ľudia, ktorí pozerajú na podstatu a nie len na obal. Pokračuj v tom čo robíš, lebo to naozaj stojí za to!;) Na Tvoj blog sa budem vždy veľmi rada vracať.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi krásne za milé slová. Stále verím a dúfam, že ľudia akosi opustia ten povrchný svet pozlátka a krásy a uvedomia si, že vnútro je dôležitejšie. Som veľmi naivná?
      Už teraz vidím, ako mladí inklinujú k podstatnejším veciam ako za mojich mladých čias :-). Premena je pomalá, ale o to účinnejšia. Musím v to veriť :-)))

      Odstrániť

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem