Žiaden krok pre ľudstvo, obrovský skok pre mňa 1. časť

"Na svetlo výjsť a sám seba nájsť."

Zuzana Smatanová - Lietajúci Cyprián

V dnešný, upršaný večer si dovolím jeden krátky článok, kde sa ti chcem pochváliť svojim malým úspechom.

Ak ťa nikto nechváli, musíš sa pochváliť sama

Doteraz si odo mňa čítal iba depresívne, zádumčivé, smutné články, v ktorých som sa iba ľutovala, plakala nad svojim osudom, rozprávala som ti o tom, ako mi nič nejde, ako sa len trápim s diétami, ako ma všetko bolí a pichá, ako ma syn neposlúcha, ako neviem variť... :-) 

Ale nemyslím si, že je to so mnou až tak zlé, ale nejako začať musím. Pretože dnes sa ti chcem pochváliť, dnes ti hodlám povedať o sebe konečne aj niečo pozitívne. 

Ako som už spomínala v minulom článku, svoje názory, postrehy, dojmy a sny si píšem už naozaj od mala. Najskôr ručne, do zošitov, a neskôr na starom písacom stroji, do ktorého som musela riadne mlátiť, aby sa na bielom papieri objavili nejaké písmenká. Odvtedy mám tendenciu do PC klávesnice mlátiť takou razanciou, až sa ostatní obávajú, že do nej vyklepem diery. Našťastie sa mi to doteraz nestalo, a tak si veselo ťukám ďalej.

Niekedy vtedy, v minulosti som mala sen stať sa novinárkou, či skôr veľkou spisovateľkou. 
I som si podala prihlášku na žurnalistiku. 
I mi tu tam zverejnili krátky článoček v košickom Večere či Lúči. 
I som chvíľu prispievala do študentských novín.

Kto chce hľadá spôsob, kto nechce hľadá dôvod

Ale to by som nebola ja, aby som všade nevidela nejaké prekážky a nehľadala dôvody, prečo sa nesnažiť viac a nakoniec to úplne nevzdať. 

Radosť z uverejnených postrehov v košickom Večerníku vystriedalo nechutenstvo, keď mi bývalý pracovník novín šplechol do ksichtu, že tým stĺpčekom iba vykrývajú stránku, a v podstate to nikoho nezaujíma.

V študentských novinách som písala o dušu, no stále sa z mojich článkov stávali len skrátené informačné správy. Módna prehliadka mala prednosť pred 125 výročím najstaršej priemyslovky v Košiciach (presne o niečom podobnom som točila v predchádzajúcom článku). 

Na žurnalistike mi na prijímačkách do splnenia písomnej skúšky chýbali štyri hlúpe body. O rok som to už ani neskúšala.

A týmto sa moja vychádzajúca kariéra úspešnej spisovateľky nadobro skončila.

Každý východ je vchod niekam inam

Vrhla som sa na svoju kariéru predavačky kníh, a myslím že mi to šlo celkom dobre. Našla som svoje uplatnenie medzi knihami, ale trochu inak než som mala v úmysle. Za to ale môžem čítať, čítať a zas čítať čo mi hrdlo ráči.

Už len sem tam som si napísala nejaký krátky, tristo stranový románik, určený hlavne mojej mladšej sestre, ktorú som týmto chcela donútiť aspoň niečo čítať, čo sa mi celkom aj podarilo.

Výraz "blog" som prvýkrát zaregistrovala v roku 2011 vo filme Júlia a Júlie s mojou obľúbenou Meryl Streep. A i tak som nemala poňatia, čo to vlastne je, ako sa s tým pracuje, na čo to slúži. Sem tam, z času na čas v chvíľach voľna ak som momentálne nedržala v ruke nejakú knihu, som sa dostala k nejakým blogovým článkom. No stále som si myslela, že to píšu len nejakí známi, dôležití odborníci, poprípade celebrity.

Až po pôrode som prišla na to, že blog môže písať hockto a o hocčom. Keďže som momentálne bola nafičaná na laktačných hormónoch, nevyspatá, zúfala od neustáleho plaču môjho náročného Oša, skrsla vo mne myšlienka, skúsiť to.

Tak som začala. Mojim pôvodným plánom bolo písať krátke príspevky, aby som svojim citovým výlevom nikoho neobťažovala dlhšie, ako trvá taký normálny "toaletný telefonát", ale akosi mi to nevyšlo. No čo už, iná nebudem. No možno iba potrebujem niekoho, kto z mojich niekoľkostranových článkov bude robiť štvorriadkové, krátke správy :-))).

A tak sa moje meno zas začalo objavovať pod článkami, i keď "iba" vo virtuálnom svete. 

Pozn. Opäť raz nútim svoju mladšiu sestru k čítaniu, tá staršia to nepotrebuje, pracuje predsa v kníhkupectve.

Po dlhom úvode sa konečne dostávam k meritu veci

Zas som sa nechala uniesť svojimi spomienkami a z pôvodne jednej, maximálne dvoch viet, som urobila článok na štyri strany. No nevadí, ale konečne ti poviem, z čoho sa dnes tak vytešujem.

Už sa začínam vzdávať nádeje, že niekedy niektorí z mojich románov uzrie svetlo sveta v tlačenej forme. No písať ma zatiaľ baví, a tak stále niečo zo seba potím, a svoje myšlienky vkladám na papier. I prednedávnom som sa tak nejak vypísala do pár stránok a skúsila to poslať do časopisu.

Div sa svete, trvalo len pár minút, ani som nestihla docvičiť celú zostavu jógy, a už mi prišla odpoveď, že moje články vo svojom časopise uverejnia.

A tak dnes, dvadsať rokov od posledného publikovaného textu, som sa zas dočkala vytlačeného článku, pod ktorým je moje meno.

Možno si povieš, že chlieb lacnejší nebude. Tešíš sa tu ako dieťa a pritom taká blbosť...

No pre mňa je to voda na môj mlyn, roky spiaci pod nánosom pavučín. Dodalo mi trochu nádeje, že asi nie som úplne marná, a že možno ešte nie je neskoro na sebe v tomto smere popracovať. Ešte to nevzdávať s tými mojimi spisovateľskými pokusmi :-). 

Nikdy nevieme, kedy sa stane ďalší zázrak, treba iba veriť!

Len ak by ťa zaujímalo, tak moje články vyšli v najnovšom (novembrovom) čísle časopisu Dieťa a Dojčiatko a batoľa.

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:

"Budúcnosť patrí tým, ktorí veria v krásu svojich snov."

Eleanor Roosvelt