"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

piatok 8. septembra 2017

Keď chlap začína strácať záujem o prsia

"Silný a odvážny, plachý a nesmelý, pobeží v ústrety tajomstvám dospelých."
Pavol Hammel - Cez plece

Príroda vždy vie, čo robí :-)


Pred pár rokmi som bola na USG prsníkov v rámci preventívnej prehliadky, kde mi pani doktorka povedala, že mám dostatok mliečnych žliaz, a keď raz budem chcieť dojčiť, tak to budem mať jednoduché. Samozrejme, že som si hneď spomenula na svoju mamu, ktorá dojčila pár mesiacov, na svoje sestry, ktoré dopadli v podstate rovnako. Pomyslela som si, genetika nepustí, a hold, veľké kozy sú na sex, malé na dojčenie. Ale keďže mám rada výzvy a cesty ťažšieho odporu, tak som si povedala, že ja to zvládnem:

Dúfam, že budem dojčiť!

To bola prvá veta, ktorú som si povedala, keď som zistila, že mi pod srdcom rastie nový život. A že boli začiatky ťažké, to som už písala niekoľkokrát. Ošo plakal a plakal, a jediným spôsobom na jeho vypnutie (upokojenie a uspanie) bola dida a nosič (šatka). Poviem to rovno, bez týchto dvoch abnormálne obrovských hrboľcoch na hrudi by som to nedala v psychickom zdraví a vo svojej pôvodnej farbe vlasov. Príroda skutočne vie čo robí, a prečo práve ja som bola takto štedro obdarená :-))).


Zdroj obr: mamila.sk

Budem dojčiť minimálne pol roka, kým neprídu príkrmy.

Poriadne príkrmy vzal Ošo na milosť kedysi v deviatom mesiaci. A čo bolo dovtedy - mliečko z didy. Úprimne, kto by menil, keď nemusí?

Tak to teda oprobujem do roka a skončíme.

A ono to šlo. A tieklo stále a stále. A Ošo cucal a cucal ustavične. A celú noc a celý deň. A keď necucal, tak plakal. Poviem pravdu, niekedy som už mala nervy v ... nemala som nervy. A od zajtra končím! hovorila som si skoro každým dňom. No keď sa zobudil, usmial sa na mňa a zahlásil: DAAA...DIDAAA... no, nedaj mu. 

Pozn. Nemiluj muža, ktorému sa na tvári rozleje taký krásny, šťastný a spokojný úsmev pri pohľade na moju odhalenú hruď. 

Nuž, potiahnem to do dvoch a potom STOP!

Už keď sa blížili tie druhé narodeniny, a Ošo sa budil stokrát za noc a domáhal sa svojej dávky, začínala som sa obávať, že to takto bude trvať do hlbokej puberty. Že skutočne pred odchodom na vysokú, si pre šťastie ešte cucne, a potom s frajerkou odfrčia na aute. Vážne som sa pohrávala s myšlienkou, ukončiť dojčenie nadobro. Nakoniec som opäť rezignovala, a povedala som si, že po prespatej noci je ráno oveľa krajšie, než po prebdenej a hlavou o stenu pretrieskanej noci.   


A veď ja to nechám na neho. Raz ho to prestane baviť! 

A tak som ho nechala, nech sa sám rozhodne, odpojiť sa od matky. Čuduj sa svete, po týchto slovách Ošo prestal o moje prsia javiť záujem. Začal objavovať svet, iné deti, knihy, dopravné prostriedky, hudbu. Pri spadnutí, údere, nespravodlivosti a inej galibe mu už stačí silné objatie, pusinka, pofúkanie a už beží opäť preč, zisťovať, ako funguje okolitý svet. Moja dida začala byt už len a iba, prostriedkom na uspávanie. Večer sa stále k maminke pritúli a nezabudne nežne povedať: Moja dida! Prespí celú noc (ak ho samozrejme nekvária nočné mory, choroba alebo ho nezobudí silné volanie prírody).     

Nakoniec si povedal sám A HOTOVO!

A tak sme to zvládli nakoniec, úplne perfektne 
  • bez nátlaku, 
  • bez násilného odstavovania, 
  • bez kriku, 
  • bez plaču. 
Žiadne katastrofické a apokalyptické predpovede okolia a známych o tom, že sa nikdy neodnaučí a bude do dospelosti na cicke, že bude maminkoj a pri nástupe do škôlky budem mať obrovské problémy, sa nenaplnili (o nástupe do škôlky a do práce možno v niektorom budúcom článku). Podobne, ako sa nikdy nenaplnili aj dobre mienené rady o tom, že ak svoje dieťa budem nosiť na hrudi, tak sa stále bude pýtať na ruky a navláčim sa ho do jeho svadby. A potom sa mi nevesta poďakuje, že ho bude musieť na rukách niesť ona. Chceš počuť (čítať) pravdu? Pri každom pokuse vziať ho na ruky a niekam preniesť vznáša silné protesty: 

"JA SÁM, JA SÁM!!!" 

Máme za sebou už aj prvú samostatnú noc. Musela som ostať kvôli doktorom v Košiciach, kým Ošo ostal na chalupe v Kašove so starými rodičmi. Priznám sa bez mučenia, mala som malé srdiečko. Hlavne kvôli rodičom a z úcty k ich ušiam a nervom. Ale aké bolo moje prekvapenie, keď si sám obliekol pyžamo, vzal vankúš, ľahol a spal. Aj bez didy. Všetky tie caviky, krik, vresk, vymýšľanie a cirkus sa robia iba pri mamke, ostatných členov rodiny si šetrí. Asi na neskôr... :-))).  

Náročné bábätko vyrástlo v náročnejšie dieťatko


Pravdou ale je, že Ošo ostal ešte stále náročným dieťatom. Neplače síce tak často ako predtým, ale o to s väčšou razanciou a aspoň raz denne. 
A prečo? 
Je to preto, lebo mu mamka nekúpila niečo v obchode? NIE!
Je to preto, lebo spadol? NIE!
Je to preto, lebo je hladný? NIE!

To by bolo príliš jednoduché a obyčajné. U nás sú dôvody na plač oveľa prozaickejšie:

Žltý, jesenný lístoček z lipy nepadol presne na to miesto, kam mal, a vietor ho odfúkol o tri milimetre doprava.

Pyžamko, ktoré má pripravené na posteli nemá správnu farbu ani obrázok. 

Ale najväčší a najintenzívnejší krik je stále vtedy, keď sa mama vráti domov po šesťhodinovej pracovnej šichte. Ako jej dať normálne najavo, že mu chýbala, ak nie vreskotom do tváre? 

Celému svetu musí dať najavo, že je tu a chce byť vypočutý. Už sme sa naučili, že pri nezvládnuteľných emóciách sú slová zbytočné. Pocity musia ísť von plným prúdom. Pomaly sa zmierujem s tým, že môj Ošo je presne ako jeho rodičia. 
Temperamentný, svojský, tvrdohlavý, hlučný, živelný, energický. 

A tak už dnes len márne hľadám baterky, alebo tlačidlo s názvom "volume", no nenachádzam. Aj teraz sa snažím vyhrnúť tričko a pokúšam sa ho zaujať svojimi melónmi, no tentokrát bez úspechu. Čo pomáhalo pred rokmi, dnes už nie. Tak objavujeme nové spôsoby upokojovania. Ak nájdem, určite sa s tým pochválim. Dovtedy si pilujem nervy, pijem veľa medovky a levandule, (Diazepam s vodkou si nechávam na pubertu), dýcham a spievam. 

Každé dieťatko jedného dňa vyrastie a objaví lepšie hračky ako mamine prsia... 


Vyrástol ten môj náročný Ošo a začal chodiť do škôlky. Dnes už mi ostali na tie nádherné okamihy iba spomienky a fotografie. Čas uteká neúprosne a rýchlo, deti rastú rýchlejšie, než si dokážeme predstaviť. Aj tie najťažšie začiatky, plač, krik, celodenné dojčenie raz bude mať svoj koniec, aj keď to možno tak nevyzerá. Preto si to treba užiť čo najviac. Nehanbiť sa za to, nebáť sa toho. 

Svojou blízkosťou bábätko nerozmaznáme, ani mu nezabránime dospieť a osamostatniť sa. 

Iba mu pomôže prispôsobiť sa novej situácii, zjednodušíme mu adaptáciu na tejto veľkej a krásnej Zemi. Musí vedieť, že práve v tých prvých dňoch, mesiacoch, rokoch sme tu, aby sme mu pomohli. 

Takže, ak sa ma niekto opýta: 
"Si normálna? To dokedy chceš to dieťa dojčiť?
Spokojne odpoviem: 

Dokým to nebude potrebovať. Každé dieťa je individuálne, niektoré sa odstaví do dvoch, iné do piatich rokoch. A možno oveľa neskôr. Raz si určite uvedomí, že frajerkine prsia sú krajšie ako mamine, a ja konečne budem mať pokoj :-)))  


Ali Čaja z Paláca


Výrok na záver:


"Nikoho nepohoršuje, keď Miley Cyrus ukazuje svoje bradavky na televíznej obrazovke. Matka, ktorá dojčí dieťa na verejnosti, je okamžite niekým upozornená, aby to nerobila."

Alyssa Milano 

Čítal si už?

6 komentárov:

  1. Pod názory ohledně kojení se klidně podepíšu, pod ty ohledně nošení a rozmazlování taky. Čím víc (potřebné a očekávané) péče a pozornosti, tím samostatnější dítě o pár měsíců později. Jsem ráda, že jsem si tohle uvědomila dost brzo na to, abych se nenechala zviklat debilními kecy některých jedinců. Jsem ráda, že jsem si ten kontakt užívala skoro od začátku místo toho, abych řešila, proč je zrovna to moje dítě tak moc kontaktní a náročné :)
    K tomu vzteku a pláči doporučuji knihu Slzy a pláč raného dětství od Alethy Solter, kde autorka krásně vysvětluje, proč některé děti pláčou víc než jiné a proč je někdy vykolejí takové drobnosti.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Je to super že si sa nenechala odradiť, ja som tiež teraz rada, že som počúvala svoju intuíciu a nie okolie, hoc to myslelo dobre. Chápem, že v našej spoločnosti dlhodobé dojčenie je ešte stále v plienkach, hoc netuším prečo, keďže naše prababičky dojčili tiež hodne dlho, ale verím, že sa to rokmi bude zlepšovať. Už sa začína osveta aj vysvetľovanie, prečo je nosenie a dojčenie zdravé, prečo dieťa neseparovať a nenechávať vyplakávať, a prečo s dieťaťkom udržiavať kontakt už od bruška až po...
      Tú knihu si určite prečítam, ďakujem za tip. Ja som sa naučila rešpektovať jeho povahu aj jeho záchvaty. Občas každý potrebuje vypustiť páru, a čo ešte trojročné dieťa. Musí sa naučiť zvládať svoj hnev, nepomôže bitka ani ignorácia. Ja z neho chcem vychovať samostatného a sebavedomého jedinca. Snáď sa mi to podarí, lebo si nemyslím, že rešpektovaním ho rozmaznám.
      Ďakujem za koment

      Odstrániť
  2. Plačem lebo musím - iný dôvod nie je potrebný ....

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak nejako. Aj my dostaneme niekedy nervy iba tak, lebo... a možno nám časom vysvetlí čo ho trápi :-)

      Odstrániť
  3. Veľmi vnímavo napísané, radosť čítať a pridávam sa do klubu. Staršiu som dojčila čosi cez 3 r, mladšia už má 3 a nevyzerá, že by sa išla v najbližšej dobe odstaviť, asi bude na cicke prilepená až do strednej školy :P
    A nosenie je supeeer, dáva slobodu rukám a vonku nie som obmedzená na chodníky, šup do šatky a ide sa hocikde. Tu u nás po mne ľudia najskôr čudne kukali, potom sa strachovali, že si chrbát pokazím a raz si dokonca niekto myslel, že to mám zabandážovú zlomenú ruku :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Inak s mojim cickošom, ktorý bol prilepený ešte donedávna v kuse, som si myslela, že to tiež bude až do maturity, ale vidím, že sa to postupne bez plaču dá aj pozvoľna. Každé dieťatko je iné, niektoré na to dôjde skôr, iné neskôr. Ale príde dospievanie, kamaráti, koníčky, a maminka už nebude taká dôležitá. Je to ťažké ale tak to má byť. A ja som tu teraz keď ma potrebuje. Užívam si to, lebo potom mi ešte za tými časmi príde ľúto. Takže ver, že to nebude do strednej. A užívaj si ten pocit, je to to najlepšie a najjednoduchšie čo im môžeme dať.
      A nosenie? TOP. Už naši predkovia vedeli, že deťom je najlepšie na rodičovi, a ten môže naďalej fungovať v spoločnosti. A prechádzky, výlety či návštevy sú hneď super. Ak chce dieťa spať, nemusí sa izolovať. Oprie sa o mamku a vie, že je v bezpečí. Ale už nenosím, už je ťažký. A ani nechce. No nikdy nebudem ľutovať, že som ho nosila, skutočne to bolo najkrajšie obdobie môjho života.
      Hej, čo sa týka hlášok na nosenie som si vypočula, i napísala článok... bola to zábava. A som prekvapená, že v Škótsku to je ešte novinka. Skôr som rátala že na Slovensku to bude raritou.
      Ďakujem za koment a držím palce s cickovaním :-)

      Odstrániť

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem