"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

streda 20. septembra 2017

Júlová výzva - príbeh odohrávajúci sa na mori, ostrove, pláži 1. časť

"Láska pri mne stoj, kým plávam na ostrov márnych nádejí."
Pavol Habera - Ostrov márnych nádejí

Že júlová výzva? V septembri? Nuž, pracovné povinnosti a okolnosti tak rozhodli. V lete bolo menej času na čítanie, skutočne sa začínam obávať toho, či tých tridsať kníh do konca roka "zmáknem"... Ale o tom som dnes nechcela. Dnes sa budem venovať knihám, ktoré sa venovali júlovej knižnej výzve:

Kniha odohrávajúca sa na mori/lodi/ostrove/pláži



Keď som hľadala knihu na dovolenkové čítanie, popravde som nad tým veľmi nerozmýšľala. Siahla som po prvej, nenáročnej, tak trochu i romantickej knihe, ktorá mi prišla pod ruku. Až vtedy, keď som ju začala čítať som si uvedomila, že sa neskutočne hodí do júlovej výzvy. Tú obrovskú vlnu na obálke som viac menej prehliadla, ale aby som povedala pravdu, ja si skoro nikdy nevšímam obálku. Nuž, a tak som si skoro celý júl, zbieranie byliniek, zaváranie, sušenie a podobne užívala v spoločnosti rodiny Espositovcov a ostatných otravných obyvateľov na ostrove menom Castellamare, neďaleko Sicílie, popretkávaného množstvom legiend a príbehov. 


Dom na sklonku noci
Catherine Bannerová


Aký je asi život na ostrove, kde ľudia nemajú inej roboty, než sa pliesť ostatným do života? Dom na sklonku noci ti dá odpoveď:

O knihe


"Možno sa tu odohrala nejaká tragédia. Prirodzene, ostrovania potom uverili, že ich ostrov je smutné, alebo dokonca prekliate miesto. Tak pravdepodobne vznikla povesť o kliatbe ostrova."

Amadeo je najdúchom, ktorého sa rodičia vzdali ihneď po narodení. Už od detstva ho fascinovalo lekárske umenie, a tak si ho vzal pod svoje ochranné krídla starý doktor Esposito. Mládenec vyštuduje medicínu a počas prvej svetovej vojny ho osud zaveje na malý, nenápadný ostrov menom Castellamare.
Tu spoznáva mladú vdovu - učiteľku Pinu, ktorú požiada o ruku, ale medzitým neodolá vábeniu atraktívnej Carmely, grófovej ženya prežijú spolu pár horúcich chvíľ v jaskyni. Keď sa obom ženám súčasne v rovnakú noc narodia synovia, ostrov akoby zázračne ožije klebetami a domnienkami o tom, kto je skutočným otcom.



Ostrov si žije vlastným, nudným životom, zo dňa na deň stále rovnako, každý náznak klebety či odklonu od normálu sa stáva témou o ktorej obyvatelia dokážu debatovať od rána do večera aj niekoľko rokov, kým sa nestane niečo vzrušujúcejšie. A tak nečudo, že tieto klebety o pravom otcovi grófovho syna, neostanú bez následkov a Carmelin manžel sa postará o to, aby Amadeo nemohol naďalej praktikovať lekárske remeslo. Pina mu neveru odpustí a aby dokázali prežiť, otvoria si rodinnú krčmičku. Časom sa im narodia ešte dvaja chlapci a dievčatko Maria-Grazia. Dievčatko nie je úplne zdravé, nemá vyvinuté nôžky, prvé roky musí chodiť iba s opornou konštrukciou, a chôdza jej pôsobí obrovské bolesti. 

Ale to, čo jej osud odoprel na zdraví, jej vynahradil múdrosťou, trpezlivosťou, húževnatosťou a šikovnosťou. Je to práve ona, ktorá preberie rodinný podnik, keď jej traja bratia musia narukovať do vojny. Je to práve ona, ktorá donesie na ostrov trochu civilizácie a kontakt s pevninou, vďaka starému rádiu. Mária-Grazia privádza ostrov, ktorý si žil pomaličky, pozvoľna a zo dňa na deň rovnako, do dvadsiateho storočia.


"Teraz, keď sa vojna skončila, nemôžeš odísť. Vraj si nám priniesol šťastie. Odkedy si sem prišiel, chytajú samé sarde a veľké tuniaky. Ale ona bola vždy poverčivá."


Moja mienka

Milujem Taliansko, more, limoncello a tiramisu. Rada sa prechádzam kamennými uličkami a zhlboka vdychujem slaný vzduch a vôňu oleandrov. Keď som sa lúskala stránkami knihy, aspoň trochu som si tento pocit Talianska pripomenula aj na našej chalupe, opisy ostrova teda pôsobili reálne. Život obyvateľov plynul pokojne deň za dňom, ako vlnka za vlnkou. Občas im do každodennej rutiny vplávala väčšia vlna v podobe vojny, bombardovania, revolúcii či ekonomickej krízy, no ich životov sa vonkajšie vplyvy dotkli len veľmi okrajovo. Život za hranicou ostrova vnímali len cez rádio, neskôr cez televízor. Až keď k obyvateľom dorazila civilizácia, prvý turisti či internet, konečne sa ostrov začal prebúdzať do prítomnosti. 

Áno, dovolenka na takom ostrove je krásna, tichá a upokojujúca, človek si určite oddýchne od civilizácie. Ale skutočný život s ľuďmi, ktorí nevidia ďalej ako za horizont mora, môže byť veľmi problematický, pripomína život na odľahlej dedine, kde sa všetci navzájom poznajú. Každý o každom všetko vie, čo mal na raňajky, obed i večeru, čo má na sebe už druhý deň za sebou, kto sa s kým kedy bozkával, s kým sa rozišiel, každý každému podáva rady i keď o to nikto nestojí, súkromie je pojem neznámy. A to trochu lezie na nervy aj v knihe. I keď mi hlavní hrdinovia prirástli k srdcu, ostatní obyvatelia ostrova už takí sympatickí neboli. Neznášam, keď sa niekto pletie iným do života bez toho, aby si pozametal pred svojim prahom. Pokrytectvo, poverčivosť, malomeštiactvo, ohováranie, to nie je nič pre mňa a neskutočne mi to dvíha žlč. Ale našťastie príchodom modernej techniky sa aj obyvatelia začali prispôsobovať, a zastaralé praktiky tak typické pri minulé storočie sa postupne z ich životov vytrácali. Prispôsobili sa meniacemu svetu, ale cez to všetko si i tak naďalej ponechali svoje krásne tradície, rituály a pokojný spôsob života bez minimálneho stresu.

"Dajte nám všetci pokoj!" skríkla Maria-Grazia. "Už mám po krk vášho klebetenia, večného organizovania a zasahovania!"

Nuž, a taká bola aj celá kniha. Ako život na malom ostrove. Pomalá, pokojná, občas nudná, občas poučná. Tak ako občasné zemetrasenie dodalo životu na ostrove trochu vzrušenia, tak drobná aférka, romanca či hádka oživila dej knihy.  
Ako milovníčka povestí a legiend však musím priznať, že najviac sa mi páčili práve tie. Amadeo, totiž okrem lekárčiny a krčmárčenia, zbieral príbehy a legendy viažúce sa k ostrovu, ktorých vôbec nebolo málo. Zapisoval si ich do rodinnej kroniky, ktorá sa časom stala jablkom sváru jeho vnukov. A celkovému príbehu o Castellamare dodávajú trochu tajomna a čara. 


Avšak popravde, občas sa mi stalo, že som popri pracovným záležitostiam knihu neotvorila aj týždeň, a... nič! Také to napätie a chuť čítať od rána do večera, alebo aspoň kým si vychutnám nanuk, to mi tam trochu chýbalo. V tom sa kniha podobala tým romantickým príbehom, kde je už dopredu jasné, ako to všetko končí. Takže žiadne vzrušenie, napätie a tlkot srdca sa nekonal. 
Ale občas si človek potrebuje oddýchnuť od toľkého zhonu, no nie? 

Možno to bolo iba tým, že som hrdinom závidela možnosť skočiť si počas horúceho dňa do príjemne chladných vĺn, možno som len každý večer padla príliš unavená do postele, možno som len mala vlastných problémov dosť bez toho, aby som sa starala do života iných. Nie, kniha nie je nudná v tom pravom slova zmysle. Príbehy okolo ostrova Castellamare plávajú v miernom tempe hudby, ktorú vydávajú vlnky prílivu, počas súmraku, keď sa v jaskyni ozýva plač mŕtvych. Vanie ako jemný morský vetrík, ktorý  sa pohráva s osudmi hlavných hrdinov, aby ich dopravil tam, kde je ich miesto. 

"Taká je kniha o Dome na sklonku noci"

Malá pikoška:
"Apropo, Castellamare skutočné existuje, avšak nie mimo ale práve na ostrove Sicíília. Je to malé mestečko, známe hlavne tým, že odtiaľto pochádzalo množstvo slávnych americko-talianských mafiánov. Sicílčania z Castellamare rozpútali najmä v New Yorku vojnu rodín, ktorá poslúžila aj ako predloha pre svetoznámu knihu Krstný otec."
Zdroj: Wiki

Tak, a to je dnes odo mňa všetko. Pôvodne som chcela do jedného článku vložiť aj svoje pocity z tej druhej knihy patriacej k tejto výzve, ale článok by bol príliš dlhý. A tak ti už zajtra (dúfam) prinesiem niečo málo o úžasnej knihe Pi a jeho život. Ďakujem za pozornosť a pri ďalšom článku sa na teba teší

Ali Čaja z Paláca



Úryvok z knihy na záver


"Kráľova dcéra sa mala vydať za bohatého námorného kapitána, ktorý žiadal jej ruku ako odmenu za záchranu princeznej pred morskou príšerou. Ale jej skutočným záchrancom bol plavčík, ktorého zlý kapitán prehodil cez palubu a kráľova dcéra teraz plakala a plakala. Sľúbila totiž plavčíkovi, že sa za neho vydá, darovala mu prsteň a teraz bol preč. Utopil sa v oceáne."

Stará ostrovná povesť 

Poznámka na záver: 
Fotografie pochádzajú z nášho súkromného albumu z dovolenie v Taliansku. Nie priamo zo Sicílie, keďže tam sme ešte neboli, ale z krásnej oblasti pri Neapole, z Campánie. Snáď sa páčia, prišli mi vhodné pre tento článok :-) 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem