Novembrová výzva - Cestopis

"Svet sa delí, svet sa delí na farebné svetadiely. Jeden, dva, tri, štyri, päť a šesť, poďme spolu zemeguľu prejsť."

Relácia Hugo Sníček - Svetadiely

Takže, včera som sa vrátila z postapokalyptického sveta, a dnes už cestujem po reálnom svete na druhý koniec sveta... A presne to je to, čo na čítaní milujem. Hoci sa nachádzam v teple domova, moja myseľ i duša sa nachádza, napríklad kdesi na Fidži. A to všetko kvôli tomu, že novembrová knižná výzva patrila práve cestopisom. 

Tiež som mala najskôr v ruke pripravenú iný titul, Rozlúčka s peklom, ktorú napísal Vujity Tvrdko. No nedokázala som sa prelúskať ani prvou stranou bez toho, aby som sa trikrát rozplakala. Potom som tajne dúfala, že medzitým vyjde pokračovanie knihy Fulmaya od Doroty Nvotovej, no nedočkala som sa. A tak som nakoniec skončila s titulom:

Fidži (Krajina úsmevu)

Jozef Strečok

O knihe

"Stará mama má už 76 rokov a na svoj vek vyzerá pozoruhodne dobre. Na hlave nemá žiadne šediny! Ktovie, v čom tkvie tajomstvo jej úžasného výzoru. Mohla by si zaobstarať patent na elixír mladosti. Naozaj nepredpokladám, že v týchto jednoduchých podmienkach by si prefarbovala vlasy. Môžem sa len domnievať, že je to predurčené životným štýlom a zdravou stravou."

Fidži je ostrovný štát v Tichom oceáne. Autor knihy v tejto nádhernej menalézskej krajine strávil celý mesiac. Túlal sa po mestách i po vidieku, spoznával kuchyňu, kultúru aj ľudí zblízka. Vďaka knihe máme možnosť nahliadnuť priamo do domácnosti pohostinných obyvateľov tejto exotickej, voňavej a farebnej časti sveta. 

Moja mienka

Raz za čas sa zvyknem zavŕtať do nejakého cestopisu, a pozrieť sa tak na miesta, ktoré v najväčšej pravdepodobnosti nikdy neuvidím. I preto som sa potešila novembrovej výzve, a celkom rada sa v predvianočnom zhone potúlala po pobreží Tichého oceánu.  

My západniari nikdy nepochopíme životný štýl miestnych obyvateľov, ktorí absolútne nemajú problém s tým, vziať neznámeho človeka k sebe domov, pohostiť ho, i nechať ho tam prespať. To je v našich zemepisných šírkach skoro nemožné, priam nebezpečné. 

Taktiež stojí za zmienku trávenie času tohto ostrovného ľudu. Pri tom našom strese a chaose je až neuveriteľné, ako pomaly plynie Fidži time. (S niečim podobným som sa stretla v Taliansku, keď som o piatej márne čakala na otvorenie obchodu, ktorý mal fungovať od štvrtej...)

I vďaka fotkám, aj autorovmu rozprávaniu máme možnosť nazrieť do chudobných príbytkov ľudí, ktorí majú toho oveľa menej ako my. V mnohých domovoch nie je privedená ani len voda a elektrika, tlačia sa v ňom tri generácie, strecha padá na hlavu. No i cez to je u všetkých ľudí vidieť dobrá nálada, súdržnosť, láska a nikdy nemiznúci smiech z tvári. Svet ľudskosti a rodinných tradícii, o ktorom sa nám iba môže zdať. A možno tí ľudia majú menej  peňazí ako my vo vrecku, ale sú oveľa bohatší ako my, pretože majú jeden druhého a všetci sa o všetkých starajú. Čas trávia spolu a nikdy sa nikam neponáhľajú. Užívajú si každý okamih, slovo stres je pre nich tak exotický, ako slovo pohoda pre nás.

"Ako priemerný Slovák sa zo začiatku ťažko prispôsobujem v dome, kde sú povytĺkané okná, prehnité podlahové dosky, steny deravé ako ementál. Je menší zázrak, že majú v dome zavedenú vodu. Kohútik však drží len vďaka silnej vôli bavlneného povrázku. Nehovoriac o sprche pokrytej nahnitým vlnitým plechom, v ktorej sa oblieva deravým hrncom. A verte mi, ani toaleta nie je zlatom vybíjaná- Podstatné však je, že všetko slúži svojmu účelu a každý člen rodiny má úsmev na tvári."

Pri čítaní je ihneď zjavné, že autor nie je spisovateľom, a svoje zápisky písal vo forme denníku (niečo na spôsob blogu spísané v knižnej forme). Komu to ale vadí? Fotky krásne dotvárajú atmosféru a mne išlo iba o to, vypadnúť z reality.

Pri čítaní knihy sa mi ustavične tvorili slinky v ústach, hlavne keď som videla kokosy, banány a iné delikatesy v prirodzenom prostredí, bez postrekov a iných konzervantov. K tomu šum vĺn oceána, slaný vietor vo vlasoch, surferi a futbalisti (rugbisti), to je Fidži. Hneď ma pochytila túžba sadnúť na lietadlo a vycestovať do tohto Malého raja na Zemi. Možno raz keď budem veľká a nebudem mať paniku z lietania... 

Ale to vôbec nevadí. Ja si taký raj viem urobiť aj doma vo svojom byte. Stačí, ak za dverami nechám všetky tie negatívne veci, ktorými si my západní ľudia ničíme naše duševné i fyzické zdravie. A záleží len na mne, ako sa s tým vysporiadam po otvorení dvier a vybehnutí do sveta. Či sa nechám strhnúť davom, alebo si budem aj ja žiť svoj Fidži time...

Tak a to je na dnes odo mňa všetko. Decembrovú výzvu si nechám až niekedy po Novom roku, veď sa nemám kam ponáhľať. Ty, môj čitateľ, my to určite odpustíš, a keď nejde o život, nejde o nič. Zajtra je Silvestra a ja by som ti rada priniesla opäť niečo z našich hlášok z Paláca. Tak mi drž palce, nech mi to vyjde :-))). A teraz ti už prajem krásny večer a nezabudni na to, že sa nemáš kam ponáhľať. Žiješ tu a teraz a to je dôležité...

Ali Čaja z Paláca

Úryvok z knihy na záver:

"Skutočné bohatstvo krajín sa nedoluje v baniach, ani nerastie na stromoch. Tkvie v ľuďoch, bije v ich srdciach. Pod tým bohatstvom myslím skromnosť, lásku, pokoj, súdržnosť, zmysel pre rodinu a menej zhonu za matériou. Je to poklad, ktorý ľuďom nemôže ukradnúť nikto, ani ten najchamtivejší kolonizátor. Objaviť ho môže iba zvedavý návštevník. Načerpať z neho a odniesť si domov bez toho, aby niekomu inému chýbal. Fidži ponúka toto všetko, a ešte oveľa viac."