sobota 23. decembra 2017

Tak som tú výzvu teda nezvládla

"Vánoce, Vánoce přicházejí, zpívejme přátelé. Po roce Vánoce, Vánoce přicházejí, šťastné a veselé."
Settleři - Vánoce, Vánoce přicházejí


Minule sme tak s kamarátmi premýšľali, aké to všetko bolo za našich, mladých čias (nie že by som bola taká stará, ale viac si pamätám). O tom, ako sa o Vianociach, darčekoch a stromčekoch začalo rozprávať až po Mikulášovi, výzdoba sa začala až pár dní pred Štedrým dňom, vianočné reklamy nás neotravovali od novembra s tým, že len bohatá nádielka je správna nádielka, a z rádia nám zneli slovenské a české zimné, vianočné piesne a koledy. 
A bolo to dobré. 




Kde sú tie staré dobré časy? Odplávali presne tam, kde aj moje husté vlasy. Stres, zhon a chaos sa stali každoročnými spoločníkmi sviatkov, ktoré by sa mali niesť v pokoji, tichu a láske. 
I preto som si pred nedávnom dala takú malú výzvu, že ja sa nepoddám tým loptošom, nepodľahnem všeobecnému "veseliu" a spokojne i pokojne si preplávam tým ťažkým obdobím v práci až do Vianoc.  

Pozn. Vaše komentáre, ktoré ste mi zanechali pod článkom ma potešili, pretože ste mi jasne dali najavo, že to nie je až také zlé, ako to vyzerá. A dodali mi nádeje, že to dotiahnem do zdarného konca. 

Moja prvá výzva, ktorú som porušila (ale nechtiac)


Tak ti teda poviem, držala som sa. A držala som sa svojej výzvy statočne. I keď som nestíhala každoročné pečenie, pratanie a výzdobu, dobrá nálada ma neopúšťala, pretože som i cez vysoké pracovné tempo niečo pekné stihla. Napr:

Zatancovať si a zaspievať na minikoncerte Kandráčovcov:


 

Odbehnúť si na Vianočné trhy do Prešova a ochutnať medovinku:


Odbehnúť si na Vianočné trhy do Košíc a ochutnať ríbezľové vínko:



Prvýkrát v živote som nabrala odvahu a darovala krv. A neodpadla som :-):


Vymyslieť a vyhlásiť súťaž o zaujímavé knižné tituly, ktorá ešte stále prebieha (TU):


Splniť knižné výzvy do ktorých som sa zapojila (ešte nájsť čas, aby som o tom mohla aj napísať...) 

Ochorieť!!!!!!!!

Nuž, a práve tá posledná, stihnutá vec spôsobila to, že som poľavila v nabehnutom, optimistickom tempe. A mohla som premýšľať, prečo sa to stálo práve mne. No odpoveď bola, ako inak, jednoduchá. Vybehla som prepotená, z vyhriatej predajne do zimy, pretože som nemala čas na to, aby som na seba hodila bundu. Tak tu to mám. 

Ešte pár dní som mávala rukou nad tým, že gruhlím ako tuberák, že to všetko v pohode zvládnem. Ale keď som už štyri dni nespala, pretože ma zo strašidelných snov budili mátohy, príšery, mŕtvoly a Ivan Trojan, tak som, jednoducho, poslala entuziazmus, vianočnú náladu, úsmev a optimizmus, slušne povedané tam, kde sa mi spájajú nohy.

Neviem čo bolo poslednou bodkou. 


  • Možno keď som našla svoje ručne robené oblátky, ktoré som dostala od Kaji, polámané na kúsky...
  • Možno už na mňa bolo priveľa tých anglických odrhovačiek, ktoré mi zneli od rána do večera v ušiach...
  • Možno to spôsobilo, že som domov chodila ako kôň, a nestihla ani jediný článok zo seba vydolovať, hoc v hlave sa toho mlelo...
  • Možno to bolo nedostatkom magnézia, alkoholu či antidepresív...
  • Možno tým, že som nedokázala splniť všetky požiadavky zákazníkov, pretože väčšina chcela knihy, ktoré ešte len vyjdu, alebo sú už vypredané, poprípade ich ešte nikto nenapísal...
  • Možno tými dusivými, kašľajúcimi záchvatmi, ktorými som sa snažila nadýchnuť a dostať vzduch do pľúc, no ľudia to brali ako zbytočnosť, a nervózne podupkávali čižmičkami, kým som konečne nepozviechala zo zeme a opäť nezačala blokovať...

Teraz už je ťažko polemizovať nad tým, prečo, načo, kto alebo čo je vinovaté za môj výbuch. Ale v posledný deň som sa už nevládala ani len usmiať, nadýchnuť, a boleli ma aj vlasy na hlave, chlpy na nohách aj ušné lalôčky. Rátala som minútu za minútou, kedy už konečne skončí to moje utrpenie a hľadala som niekoho, kto by mi uštedril ranu z milosti. Nuž čo, adeptov, nevrlejších ako ja, bolo skutočne dosť. Ale zvládla som to a nakoniec predsa len, po úmorných hodinách, to prišlo. 

Padla. 

Keď som vyšla vonku, snežilo. Tak som sa tešila, že konečne cítim snehové vločky na tvári. Dala som si varené vínko, cestou domov sa odniekiaľ ozvala konečne slovenská koleda Povedzte nám pastierovia čo ste videli. A keď som doma zbadala stromček, ktorý moji dvaja chlapa vyzdobili, oči mi zvlhli. 
Odrazu mi tak prišlo ľúto, že som svoju výzvu deň pred koncom vzdala. Že som si ráno pred otvorení v kancelárii zanadávala, zakričala, zabúchala do stola a zakopala do stoličky (slová, ktoré vypadli z mojich zachrípnutých, kašľom oslabených hlasiviek radšej nevyslovím nahlas... môj notebook by sa červenal).
Veď už chýbalo skutočne tak málo... iba jeden, jediný deň.


Čo dodať na záver, som len človek?!


No, ale teraz už je neskoro plakať nad tým, čo som mohla, respektíve, nemohla. Dôležité je, že som sa snažila, a robila som všetko čo sa len dalo. Ale niekedy jednoducho už nevládzem a sopka vo mne exploduje von. Veď som len človek... Môžem si len povedať, že o rok to bude iné a budem v to dúfať. Čo iné mi ostáva? Nádej umiera posledná...

Tak a to už je nadnes odo mňa asi všetko. Akurát ešte toľko, že ti prajem krásne, pokojné a ničím nerušené Vianoce. A nezabudni, že nie horda drahých darčekov, ale pokoj v srdci, zdravie, láska a rodina, to sú tie najdôležitejšie dary, ktoré môžeme pod darčekom nájsť. Snáď ich budeš mať dostatok.



Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:

"Vianoce sú láska. Zakaždým, keď ľúbime, zakaždým, keď darujeme, sú Vianoce."

Dale Evans

2 komentáre:

  1. Ali, to chce klid a nohy v teple. Přeji zdraví a klid Vám i všem Vašim milým. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No, našťastie už to máme za sebou, a všetko sa vracia do normálnych koľají. Akurát to zdravie ešte trochu pokulháva, ale verím, že aj to čoskoro dá do poriadku. Ďakujem veľmi krásne a nápodobne prajem aj ja všetko dobre Vám aj Vašim blízkym.

      Odstrániť

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem