Čaja z Paláca - geriatrická mama :-)

Bilancia starého a želanie nového :-)         Prichádza koniec starého roka a nádejne očakávanie toho nasledujúceho. S ukončením nastáva bilancia, posledné ohliadnutie sa za tým, čo sme nestihli a chceli urobiť, toho čo sme urobili a nechceli urobiť, toho čo sme stratili, našli, privolali k nám či poslali preč...je toho veľa.

Upratovanie pokračuje... Tak teda vitaj späť pri rozprávaní o našom spoločnom upratovaní. Prečo som to rozdelila? Pretože po dopísaní som zistila, že článok by bol nekonečne dlhý a neverím, že by sa našiel niekto, kto by ho dočítal. Tak teda, ak si si od môjho tárania dostatočne oddýchol tak môžeme spoločne pokračovať v upratovaní nášho krásneho, útulného bytíku :-): Ešteže mi mamy máme toooľko rúk a práca nám ide jedna radosť :-)

Prajem ti krásny, povianočný, medzisviatočný čas. A tak, ako som sľúbila, aj keď už teraz možno od veci, oboznámim ťa v krátkosti, mne vlastnou, ako sme sa s malým Ošom pripravovali na Vianoce. Upratujeme s Ošom alebo Honba na ponožku :-) Vianoce už sú jednou nohou tu, napečené máme, už nám ostáva len a iba popratať byt. Ako každým rokom aj tohto som sa rozhodla, že vygruntujem kompletne každú škáročku, každú dieročku, každý kútik.  Celý rok sa držím hesla: Bordel v byte, zdravé a šťastné dítě :-)!!! Ideálne motto, akurátne pre mňa :-)

Vianoce sú predo dvermi Dnes netradične, narýchlo a vianočne. Pár super receptov a vianočnej pohody od Čaji z Paláca pre teba :-). Nohy na stôl, nasávaj vôňu koláčikov a ihličia, ulej si punč či víno (alebo medovkový čajík ako ja), jednoducho si užívaj  predvianočnú, pokojnú atmosféru :-)

Na pohladenie srdiečka a duše Túto knihu som ti už dávno chcela odporučiť, ale až teraz som sa k tomu dostala: Pohádky pro dospělé děti a nedospělé dospělé K tejto milej, útlej knižočke som sa dostala zas len cez moju vedúcu Evičku, ktorá mi ju ponúkla na skrátenie dlhej chvíle strávenej na toalete :-) (ty sa smeješ? Najlepšie a najdôležitejšie veci som sa dozvedela práve na tej malinkej miestnosti. Bez časopisu či knihy do nej ani neleziem :-)).

Zábava pri uspávaní Ako môj prvý článok o skúsenosti s knihou som sa rozhodla, že ti predstavím práve túto: Zajko, ktorý chce zaspať K tejto knihe som sa dostala na našej palácovej oslave. Vedúca Evička mi ju odporučila po tom, ako som opisovala svoje trampoty s uspávaním svojho pokladu Oša.  "Vyskúšaj to, vraj je to overené. Kniha obsahuje vety, ktoré pôsobia podprahovo, a pomáhajú dieťatku zaspať."

Tak niečo nové Keď som pracovala v Paláci, tak mi všetci vraveli: " Ty to tam máš super, tam ti nechodia blázni, iba samí intelektuáli a inteligentní ľudia!" Tak túto vetu by sme si mali "nacapiť" na nástenku v kancelárii, aby sme sa upokojili stále, keď k nám zavíta pacient.  A mám ti povedať pravdu? Stáva sa to častejšie, akoby si si to predstavoval.  Skoro stále.  Skoro vždy.  Takmer každý deň. Ale ani to nám čajkám (princeznám) neubralo nášmu entuziazmu, chuti do práce ale čo je hlavné, chuti ku knihám (v opačnom prípade by sme už tiež pobehovali vo zvieracích kazajkách). Už len pohľad na knihy ma upokojuje :-)

...Aby pečenie nebola nuda Dnes ti dám tak narýchlo návod, ako sa pri pečení zaručene nenudiť :-) 1.) Ak je ti pri pečení tvoje uplakané, uryčané a "furt si cicku pýtacie" dieťa málo, tak si zaobstaraj pomoc. Viac rúk, viac spraví (logické nie?) Tak som si zavolala na pomoc svojich troch "pomocníkov" - synovcov samozrejme.  Nuda s deťmi zaručene nehrozí :-)

...pokračujeme v nasadenom tempe My v Paláci sme také "odborníčky na všetko". Sme aj doktorky (keďže máme sekciu medicíny), sme aj právničky (keďže predávame aj zákony), psychologičky, profesorky histórie, učiteľky, ajťáčky, vedkyne, ovládame minimálne päť svetových jazykov...no čo vám poviem. Dokonalé princezné. Dokonca sme aj veštice a dokážeme vydedukovať zo slov:  "Hľadám knihu s modrým trpaslíkom na záhrade"  že pani chcela Vasiľkovú Srdce v tme. Dobré sme? Vy tam trpaslíka nevidíte? Nie ste správne princezné...treba sa lepšie prizrieť :-)

...zo spomienok Tak dnes to dám trochu na inú nôtu než si zvyknutý (á).  Po sobotňajšej oslave  v Paláci  (ktorá mimochodom dopadla oveľa lepšie ako tá posledná. Nikto sa nedusil, nikoho som nedusila :-)), ma chytila akási nostalgia na časy nedávno minulé, tak mi dovoľ podeliť sa s tebou o spomienky. Na  chvíľu sa vrátime do Paláca. Opíšem ti taký úplne obyčajný deň, úplne "normálnych" ľudí. Nebude to veľmi vtipné, ale čo už, život nie je vtipný a nielen humorom je človek živý. A nakoniec to spoločne oslávime na poriadnej žúrke.  Tak ak máš chuť, pohodlne sa usaď a daj si pivo. Ja som už vypila, preto mi to tak ťuká...:-). Nabudúce si toho musím dať menej. Keď začnem, neviem kedy skončiť.

Ako sme "napiekli" Dnes len tak narýchlo, aby som ťa veľmi nenudila. Opíšem ti, ako sme piekli koláč podľa "Adriany Polákovej" a ako mi to samozrejme "brutálne" vyšlo :-). Celé to pečenie trvalo len hodinu, takže ani článok nemôže byť veľmi dlhý. Či? :-) Mám chuť na niečo sladké :-)

Nosím, nosíš, nosíme Mám kamarátku, ktorú nebudem menovať (Danka by sa určite nahnevala, ak by som ju spomenula), ktorá čaká svoje tretie bábätko. Pri dvoch "šinteroch" chlapcoch som sa ponúkla, že jej požičiam svoju šatku. Predsa len je to praktickejšie a hlavne pre ňu, mobilnejšie. Prázdne ruky a bábätku pohodlne na jej hrudi...:-). No stále váha. Tak som sa rozhodla, že pre ňu pripravím článok o tom, aké sú nosiče a šatky super pre aktívne mamičky (a to ona pri dvoch beťároch určite musí byť..:-)) Ja by som si bez toho ani neprdla :-)

Dobrý večer, na dobrú noc, čaja z palácu rozprávku povie vám: "Ako sa čaja z paláca (princezná) po dlhej dobe vydala na pivko s ostatnými čajkami z paláca"  Jedného krásneho, jesenného dňa, navrhla h ormónmi nabitá  kamarátka princeznej takú vec, že by si po štrnástich mesiacoch namiesto každovečerného sedenia na zadku, vyrazili za zábavou.  Princezná nemala námietky, veď už by si rada poklebetila a poštebotala aj o niečom inom ako sú plienky či cicka. Otázkou však ostávalo, kedy a kde?  A tak hútali, hútali, až nakoniec vyhútali, že sobota večer je ten správny čas na záťah.  A tak princezná s kamarátkou obvolali terajšie aj minulé čajky z paláca, pretože obe sa chceli aspoň na dve hodinky dozvedieť nejaké novinky, klebety či pikošky z paláca.

Zas jeden z MHD, alebo... cestovať s náročnými deťmi, je dosť ťažké :-) Cestou na plávanie som sa natrepala do preplneného autobusu aj s mojim obrovským kočiarom. Bola som hrdá, že sa mi podarilo pretlačiť na miesto pre kočiare, hoc na vyhradenom mieste sedeli dve staršie, korpulentné dámy a starší pán :-(. Kým cestuje jeden kočiar, tak to ani tak nevadí...ale keď bude chcieť nastúpiť druhý kočiar, začne problém...a ten nastal na najbližšej zastávke. Tetušky, samozrejme, neuhli ani o piď, nepomohli ani tým, aby tašky dali bokom, a chudera ďalšia mamička s obrovským kočiarom sa musela horko ťažko prebíjať, aby sa dostala na vyhradené miesto. Vytáčala som svoj kočiar ako sa len dalo, aby sme mohli cestovať dve. Jej sa to, chuderke, podarilo :-). Päť kočiarov v autobuse, a na mieste pre nich vyhradenom, debatný krúžok starších dám. A akú nevychovanú mládež máme so sebou, že im v kuse skáče do reči...:-)

Do tretice všetko dobré...a dnes aj so súťažou!!! Tak dnes sa naposledy ozývam zo spomienkami z Kašova. Že konečne? Aj ja si myslím. Ale musím dokončiť čo som začala. Dnes budem stručná, sľubujem. Rozprávanie o našich prvých spoločných prázdninách ukončím oslavami a opekačkou. Môžem? :-O (A na konci článku bude ďalšia moja súťaž, kto ma záujem. Minule si ju nikto ani nevšimol, pre istotu informujem dopredu. Tak pozorne čítajte:-))  Inak, tri mesiace sme čakali na dážď ako na spasenie. V Košiciach lialo niekoľkokrát, ale tam, ako zakliate kráľovstvo, ani kvapka, celé tri mesiace. Studňa nám vyschla, bylinky zhoreli, zem popraskala. S malým Ošom sme tancovali aj tance dažďa. Podarilo sa, pršalo zrovunka na dedovizeň. Ale nevadí :-).

Som tvoj pomocníček :-) ?  Pri prechádzke s mojou ratolesťou, ktorý spokojne v manduke zaspinkal, som stretla kamarátku Radku s jej dvojročným synom Radkom. Kým môj malý spal, pozvala ma na kávu.   Ako mi tak pripravovala kávu, začala svoj monológ: "Joooj, toten môj muž, to ti je taký neschopný blbec. Ma ide z neho šľak trafiť. S ničím mi nepomôže, nič doma nespraví. Príde domov, sadne si k počítaču a na všetko totálne kašle ( použila síce iné slovo, ale nebudeme vulgárni) . Poprosím ho, aby sa trochu povenoval malému, lebo si potrebujem požehliť, poprať, pozmývať, alebo hocičo iné...nemá čas. Pošlem ho do obchodu pre broskyne, donesie nektarinky. A v tom je rozdiel? Opýta sa ma ako blbec, a tvári sa ako majster sveta, koľko on toho dneska urobil. Pošlem ho po chladené kurča donesie mrazené, a o hodinu sa ma pýta, kedy bude obed.  Ja tu lietam, žehlím, periem, a on príde spokojne domov a opýta sa, prečo je tu taký bordel. No nevezme rentu, aby popratal...ni...

Dnes na noc trochu humoru zo života. Ako vtip je to super Aj smutný vtip je vtip :-) Kvôli svojmu duševnému zdraviu veľmi telku nepozerám, pretože ma nebaví, že mi vždy v tom najlepšom prerušia reklamu nejakým blbým filmom či seriálom. A čo tobôž správy? Nebudem si predsa kaziť krásny deň, no nie? :-)

... pokračujeme Vitajte späť...:-) Tak sa týždeň stretol s týždňom, a my ďakujeme že si si nás zas naladil. Všetci sa tešíme, že ťa môžeme oboznámiť s našími zážitkami z prázdnin. Tak si držte klobúky, ideme z kopca. A hneď na začiatok, pokračovanie z minula...opis našich prázdnin pokračuje. A na úvod trochu hororu :-(

Som späť  ...:-) Tak tu sme trávili prázdniny :-) Myslel si si, že sa už nevrátim?  Haha, takú radosť ti neurobím.  Vážený môj čitateľ, som späť. Po dlhšej odmlke som teda našla cestu k notebooku a rozhodla som sa, že ti trochu popíšem a opíšem naše prázdniny, teda aspoň to, načo sa ešte ako tak pamätám, a poukazujem aj nejaké tie fotografie, ktoré som stihla vyfotiť. Chcela som toho viac, ale jednoducho to nebolo v mojich silách. Buď ma v tej chvíli nenapadlo, že to padne do môjho blogu ako uliate, alebo som mala Oša pritisnutého na cicke a tým pádom som premýšľala nad úplne inými vecami ako fotky :-).  Ale nevadí, myslím, že aj tak mám toho dosť na jazyku. A keď sa ti teda chce, tak si niečo prečítaj a popozeraj. Ak nie, tak ma vypni...ja sa to aj tak nedozviem :-) 

Nie je nad jednoduchú zábavu s deťmi Poznáte to aj vy?  Akonáhle otehotniete (a ešte to na vás ani nie je vidieť), okolie vás okamžite zahrnie miliónmi rád, ako si správne vybrať pôrodnicu, ako najlepšie rodiť, ako sa stravovať, čo môžete a čo nie počas tehotenstva  (to aj ja som bola taká múdra ako rádio a rady som rozdávala ako strhaná...a to som ešte ani dieťa neplánovala).  Potom som zas kámarátkam a známym dávala toľko rád,  t oto nerobíš dobre s tým dieťaťom že si ho dávaš do postele, a dokedy chceš kojiť, nerozmaznávaj ho, neporadíš si s ním, nevláč ho po rukách...  Týmto sa chcem všetkým ospravedlniť za moje úžasne trápne rady (teraz už viem ako ste sa cítili). Tak som sa rozhodla, že už rady nebudem dávať nikdy nikomu (teda ohľadom detí a tehotenstva, myslím. V ostatných sférach som najlepšia, tam budem radiť jedna radosť :-)) Ešte sa len objaví druhá čiaročka, a už sa na vás začnú hrnúť rady jedna radosť :-)

Aj tak sa dá prežiť horúčava...:-) Aj vy ste si všimli, že dnes bolo nenormálne, ale nenormálne horúco? A čo bude ešte zajtra, a čo pozajtra...ale našťastie ideme na chalupu, kde malého hodím do bazéna a bude nám sveta žiť. Tento víkend sme strávili naozaj pestro. Už v piatok sme odcestovali na Zlatú Idku, kde je síce o päť stupňov menej ako v Košiciach, ale zato o to viac ovadov. A akých obrovských...brrrr. Jeden si sadol na nohu môjho chlapa, bol veľký ako jeho prst (a to je čo povedať) a sledoval nás. Prisámdesať sa na nás pozeral tými obrovskými očami a vyslovene nás sledoval. FUUUUj. Bolo to odporné. Neboli by mi vadili, ak by nekusali...chlapa teda pokusali riadne. Mňa našťastie nie. Aj tak sú ale BAKANÉ...:-(. Také oči malo, skoro nás zožralo...

A rastie ako z vody...či mlieka :-) Dnes je to jedenásť mesiacov, čo môj malý chlapček vstúpil do môjho "pokojného" života a obrátil ho hore nohami :-). Nikdy by som si predtým nepomyslela, že môj život môže byť ešte lepší. A chaotickejší...:-) Iba "včera" som na ksichtknihu zavesila fotku, kde som sa hrdo pýšila, že môj chrobáčik má už jedenásť týždňov. Na to mi bývalá spolužiačka odpovedala, že ani sa nenazdám, a bude mať jedenásť mesiacov...ta čo si, pomyslela som si. Kde to ešte je... :-)  A ani som sa nestihla otočiť a pozri sa svete, aj Ošo už má jedenásť mesiacov. Už len pár dní a bude to rok...naozaj je pravdou že na našich deťoch vidíme, ako starneme. Doteraz som sa snažila to nevidieť, lebo som deti nemala (aj keď moji synovci pred mojími očami tiež nejako neskutočne vyrástli...len teraz synovec  č. 1 ležal v postielke a usmieval sa na mňa svojími bezzubými ďasnami, a od septembra nastupuje na športové gymázium...). Naozaj to ide tak neskuto...

Obyčajná cesta autobusom Dnes, bohužiaľ, nebudem veľmi vtipná, ale nie každý deň je nedeľa, a nie stále sa deje niečo vtipné. Dnes budem kruto realistická. Nehnevajte sa, "teperka taky švit". Stokrát som si povedala, že keď pôjdem nabudúce autobusom, nevezmem so sebou kočiar, iba ho hodím do nosiča a pôjdem (myslela som malého, nie kočiar). Po Košiciach sa premávajú síce tie nové autobusy  ,"nízkopodlažné", ale keď nezastaví priamo pri obrubníku, tak je nám to celkom na prd. Ak nám niekto nepomôže (a to je častejšie než by sa zdalo), tak sa s mojím "storočným" ťažkým, rozheganým kočiarom poriadne namordujem (rozhodla som sa neinvestovať do tejto veci, viete aké sú tie nové kočiare nové? Katastrofa, a aké sú krátke? Môjho "drobca" 75 centimetrového a 10 kilového by som už do toho nového, moderného kočiara nenatrepala. O pol roka by som musela kupovať nový, a mňa blbý ešte nedal pozdraviť. Aj kočiar v ktorom sa viezol ešte môj synovec č. 1...

Chalúpka ako z rozprávky...:-) Dnes bude málo slov a veľa fotiek. Pozrite sa na náš víkend mojími očami. Niekedy sú slová zbytočné :-)  Vitajte na našej chalupe :-)

Aj toto všetko dokážem...:-) Tí, čo ma poznajú vedia, že som krásna, úžasná, dokonalá, perfektná... a tak ďalej, a tak ďalej by som vedela pokračovať aj do bezvedomia :-). Preto nikoho neprekvapí, že mi príroda nadelila do vienka množstvo talentov. O niektoré z nich by som sa s Vami veľmi rada podelila.  Talent každého nasr...diť :-)

Chyť to, kým ono chytí teba...:-) Tento príspevok venujem obom mojím sestrám, ako aj ostatným, ktorí trpia arachno či inochrobákofóbiou...:-) Tí, čo ma poznajú vedia, že milujem zvieratká, každého druhu. A nielen tie chlpaté, ale aj tie nohaté, inak nazývané...chrobáky :-). Nech sa deje čokoľvek, nezabijem ani len pavúčika. S Jankou sme raz tak po kancelárii v paláci naháňali maličkého pavúčika (inak je to umenie nájsť chrobáka v takých obrovských priestoroch). Najskôr si ho skúšala chytiť Janka potom ja, ale stále nám unikal. Nakoniec nám našu hru "kto ho skôr chytí" prekazil kolega Guči (inak Gyuszi (čítaj Ďusi), ale moja sestra č. 2 je totálny antitalent na jazyky, tak ho nesprávne nazvala Guči, a odvtedy sa to udomácnilo :-)). Svojou obrovskou topánkou nám to chúďatko prišľapol. Tak sme mu dali niekoľko minútovú prednášku o tom, že zvieratká sa nezabíjajú, zvieratká sa chránia. 

Koľko málo stačí k detskej radosti...:-) Až teraz na materskej som si konečne uvedomila, čo znamená výraz, treba sa tešiť z každej maličkosti a ako málo stačí k detskej radosti.  Tomu môjmu klbku šťastia stačí, aby synovec č. 3 skákal ako opička, hádzal sa o zem, a už sa rehní, píska, víska...až z toho pišká (našťastie má plienky). Alebo, keď mu synovec č. 2 máva pred očami plienočkou a robí na neho: HUU, a HUU...tak sa tak rehoce, až sa nestiháva nadýchnuť (úprimne, kedy sme/ste sa zasmiali od srdca tak, že ste si cvrkli do nohavičiek?). 

Ľudkosť ešte nevymizla...:-) Milý moji čitatelia (všetci piati), dovoľte aby som si dnes vyliala srdce :-(.  Vy, čo ste čítali moju Ódu na búrku, viete ako mám rada dážď. Ale prečo chčije akurát dnes? Včera večer som si v pohodlí teplúčka popíjala čajíček a sledovala, ako kvapôčky dažďa bubnujú na náš balkón...ale dnes... Jóóój, ale som sa dnes nasr...:-(dila...

Hajaj, búvaj, zavri očká...:-) Dnes vám zas popíšem niečo o mojom malom. A zas na popud kamarátky Heni (meno som samozrejme pozmenila, kvôli jej anonymite. Ale vďaka nej som začala písať tento blog :-)), ktorá sa neustále sťažuje, že jej maličký nespí :-). Tak moja, tak si prečítaj niečo o tom mojom spachtošovi: Postieľka je síce pripravená, ale momentálne v nej spí ten zelený dinosaurus. To je to čudo v pravom hornom rohu :-)

Nevysmievaj sa, nikdy nevieš ako sa ti to vráti...:-) U nás do paláca sem tam chodievajú ľudia, ktorí, akoby som to slušne nazvala, nie sú tak celkom kompletní. Takých potom familiárne voláme že "pacienti".  Napríklad teta, ktorá prišla na horné poschodie za kolegyňou, ktorá práve upratovala medicínu a úplne vážne sa jej opýtala, aké sú vedľajšie účinky injekcie do oka. Vraj práve teraz takú dostala, nech jej poradíme (veď keď máme oddelenie medicíny, tak sme určite minimálne lekári).  Iný pán zas prišiel za druhou na oddelenie práva a opýtal sa, na koho sa má obrátiť v prípade, keď chce pre niekoho vybaviť azyl (zas, máme oddelenie práva, tak musíme ovládať všetky zákony, je to logické :-)).  Istá pani nám telefonovala, vraj či máme atlas o všetkých východoslovenských hadoch. Tak sa jej kolega opýtal, či o všetkých dvoch má na mysli, ale nie, ona chcela aj ostatných. Hľadali sme, ale nenachádzali odpoveď. (Zas ale stálo by to za zmienku, pretože ...

Naša noc múzei...:-) Na úvod Dnes, ak mi to odpustíte, budem trochu obšírnejšia. Najskôr som to chcela rozdeliť na časti, ale potom som si to rozmyslela a nechala som to tak. Takže, ak sa Vám to bude zdať dlhé...pokojne prestaňte čítať :-). Ja sa proste ale musím vykecať, pretože ma chytá brutálna nostalgia. Takže, hor sa do minulosti :-)

Beh medzi kvapkami dažďa...:-) Minule, keď som sa dívala k večeru z okna, videla som v diaľke, ako sa nad mestom krásne blýska a hromy bijú. Bolo sedem hodín večer, a ja som si spomenula na ostatné čajky z Paláca, ktoré ešte dve hodiny budú pracovať a potom uprostred najväčšieho lejaku utekať domov, tak ako ja mnohokrát predtým. A vtedy vznikla táto báseň :-) (smejem sa, že báseň, lebo ja a poézia nie sme kamaráti, a vôbec sa to nerýmuje...ale to ani František od Buty a aký to bol hit :-)). Takže čajky...to je pre Vás, naozaj na Vás myslím aj na vysnívanej dovolenke :-). Veď vravím, trafená málo ale presne.

Tak a naposledy Tak, táto posledná časť bohužiaľ nebude vtipná, pretože ani strach sám o sebe nie je vtipný. Ale aj ten patrí k životu a musíme sa naučiť s ním fungovať. Aj keď to nie je ľahké :-( 10.) Nebudem ustráchaná Tak teda tí ktorí ma poznajú, vedia, že je táto téma pre mňa ako stvorená. Som človek, ktorý sa bojí totálne, ale totálne všetkého, dokonca bol čas, keď som sa bála aj vlastného tieňa. Ale to som bola naozaj ešte veľmi maličká.  Z toho som našťastie vyrástla.  :-)

Čo to teda robiť nebudem? Tu je predposlednéá vec, ktorou ja ako matka nikdy nebudem. Extrémna? Nie...úplne normálna:-). 9.) Nebudem vypatlaná Kým som nepremýšľala nad dieťaťom, len nechápavo som sledovala mamičky, ktoré idú po ulici a ksichtia sa nad kočiarom, vydávajú rôzne zvuky, šušlajú a hudú si ňuňuňu, ťaťaťa, čičiči..."tie sú trápne!" vravievala som si. A karma je silná vec... Príde čas, keď si po štyroch hodinách vláčenia malého na tele (a tých desať kíl je desať kíl) chcem odpočinúť a len tak poprechádzať s jabĺčkom v ruke (kým mám malého na sebe to začína byť problém lebo chce všetko čo mám ja, či je to jablko, banán, mobil, alebo fľaša vodky...:-)(nie, to si robím srandu, maximálne pohár nealko piva, raz za čas)). Tak si pripravím svoj staručký, vŕzgajúci, rodinný kočiarik a malého tam spokojne položím. Koniec svetla. Už musím skontrolovať, či tam môj chlap nedal miesto deky klince, lebo tak "vreščí toto decko." Nepomáha pol kočiara trávnik, p...

Reči sa vedú a chlieb sa je Mám jednu kolegyňu, ktorá má presne také isté názory, ako som mala ja v jej veku (niežeby som bola stará, ale skôr narodená :-)) Spoznávaš sa?...ja nikdy nebudem mať deti, a bože tí rodičia sú hrozní, nevedia si ukočírovať dieťa, zas je hore v bare klub mamičiek, katastrofa). Áno, bola som presne taká istá, a vravela som si, že ak náhodou aj budem mať deti, ja budem totálne iná. Veď vo všetkom ostatnom som dokonalá, prečo by som aj v materstve nemala byť?  Ešte ani tehotná som nebola a už som vedela čo budem a čo nebudem robiť. Ja predsa budem minimálne matka č. 1 . V hlave som si urobila zoznam vecí, ktoré som si sľubovala dodržiavať (ale viete ako to je, ak chcete rozosmiať Boha, oboznámte ho so svojími plánmi). Niektoré moje predsavzatia som porušovala už počas tehotenstva :-(. Tu je iba výcuc vecí, ktoré ja "nerobím" :-)

Človek mieni, osud sa rozhodol inak...:-) Mamina dobrá kamarátka má vnučku, o mesiac staršiu ako môj parobok, a to stále len počúvam: "Kristínka sa už pretáča z boka na bok (3 mesiac) môj zatiaľ iba hraje mŕtveho chrobáka (poloha na chrbte, ruky a nohy dohora a neskutočný vreskot), Kristínka sa už pretáča na bruško (5 mesiac), môj skvele pokračuje na hru s mŕtvym chrobákom, Kristínka sa už plazí (7 mesiac), môj sa už snaží pretáčať sa z brucha na chrbát a opačne, baví ho to nejakých desať minút a davaj na mŕtveho chrobáka. A Kristínka spí sama v posteli, my spíme spolu, celú noc prilepení na mojej cicke, pretože aj v noci hrajeme mŕtveho chrobáka. Kristínka už štvornožkuje a stavia sa na nohy (8 mesiacov)...ani nepokračujem... Novo prišla s tým, že Kristínka už spadla z postele (čo je doteraz záhada, posteľ má 3x3 metre, z každej strany zátarasa, ťažko povedať aká temná sila jej k tomu dopomohla), a ja som spokojná, pretože tomu môjmu sa to nemôže stať, lebo stále úspe...

Teda taká som ja Prečo je na profile namiesto mojej fotky vlčica. Musím prejsť na inú tému, pretože minulý článok som už asi desaťkrát opravila a stálem na ňom nachádzam chyby. Asi s niektorými vecami nebudem nikdy spokojná.  Prednedávnom mi môj chlap doniesol nový telefón. Taký plochý, dotykový... Niežeby som z neho nemala radosť, samozrejme má oveľa lepšie fotografie ako moja stará strieborná nokia a nejaké číslo za ňou, a má jednoznačne lepšie pripojenie na internet. Ale kým sa s ním naučím pracovať...skôr by sa to naučila cvičená opica...:-(

Teda taká som ja Sú veci, ktoré nikdy nepochopím Čo to vlastne je?!?! Ale nie naozaj, čo to vlastne je "cupcake"? A "smothie"? A "selfie"? A úplne najviac, čo to je "Hajlajt"? V poslednom čase sa na mňa z každej strany rútia slová, ktorým absolútne nerozumiem...Neviem či za tých pár mesiacov čo nechodím do práce, a ja žijem v akejsi onakvejšej bubline, som sa presťahovala kdesi do inej krajiny, či iná krajina sa presťahovala k nám...ale keď zapnem raz do dňa telku, akoby som uletela kdesi do krajiny Nekrajiny. Čo sa stalo s našou krásnou, ľúbozvučnou slovenčinou? Nádherne znejúcim, spevavým a vraj ťažko naučiteľným jazykom? S nádhernými nárečovými slovami, ktorým rozumejú len ľudia žijúci v tej oblasti?

Teda taká som ja Ako som začala aneb, niektoré veci proste dokopy nedáme...:-) Niektoré veci k sebe vôbec nejdú, nijako raz.  Napríklad ponožky do sandálov (brrrr), vysoké opätky ku krivým nohám (aj keď niektorým nohám to vôbec nevadí a aj tak si tie štekle navlečú), vyprážaný syr k ryži (aj keď pre nedostatok času som aj to zjedla ak som nechcela ostať hladná)...  ...tak k sebe nejdem ja a technické veci ako počítač, internet, fotoaparát... (absolútne nevadí ak mám za sebou vysokú školu technického zamerania)...  Keďže pred nejakým časom nešlo dokopy ani ja a materstvo, no po dvanástich rokoch (s tým istým chlapom) sa to poddalo...tak možno sa poddá aj ten môj vzťah k elektronike a veci s tým spojené a snáď sa mi podarí udržať tento blog aspoň na nejakej úrovni. V opačnom prípade bude tento môj príspevok prvý a zároveň posledný, čo možno tiež nebude na škodu. Čas ukáže... Apropo...prečo som sa vlastne rozhodla pre blog je to, že: