"Keby si s ním spadla, bol by z neho lievanec!"

"Spadla hruška zelená, rozbila si kolená. Teraz plače na zemi, dobré lieky dajte mi."

Slovenská ľudová riekanka - Spadla hruška zelená

Názov článku som si nevybrala náhodou. Pôvodne sa mal volať "Náš tretí Minimaratón", ale vzhľadom na okolnosti o ktorých chcem dnes napísať, mi ten výrok o lievanci viac vystihuje to, o čom sa chcem dnes podeliť. 

Túto hlášku si si mohol prečítať v článku v ktorom som sa venovala hláškam okolia k noseniu detí na hrudi (článok TU), ale aj večernému plaču mojej dcérky. Ako ide čas a maličká rastie, plače viac, a pomaly sa začína podobať svojmu bratovi. Teraz už nosenie nie je iba o paráde, ale o nutnosti. No o tom, ako "milujeme" kočík a odloženie budem nabudúce, dnes chcem v rýchlosti priniesť reportáž o našom ďalšom Minimaratóne, ktorý máme za sebou. V poradí treťom (o prvom maratóne TU, o druhom TU). A na počas rozprávania pridám aj zopár fotiek z podujatia, aby článok nebol príliš nudný :-). 

Medzinárodný týždeň nosenia detí 2019

V rámci osláv medzinárodného týždňa nosenia, ktorý sa organizuje už niekoľko rokov všade vo svete, sa aj u nás v Košiciach konali rôzne akcie v termíne od 30.9 - 6.10.2019. Ja som sa po troch rokoch tiež mohla účastniť aj s mojou malou klokanicou Didou. Prešli sme si aj s inými mamičkami od Dolnej brány na Hlavnej po našu Spievajúcu fontánu, zatancovali sme si v rytme latino tance v nosičoch, vypočula som si prednášku od majiteľky firmy, ktorý vytvorila a navrhla nosič, ktorý som si zadovážila aj ja, Rischino (viac o mojom novom Riškovi niekedy inokedy, dnes na to nie je priestor), navštívila som nosičský trh, kde som chcela kúpiť niečo pre potešenie mojej dcéry a kúpila som si dojčiacu tuniku, a nakoniec sme sa postavili na štart na Minimaratón 4,2 km. 

Môj syn sa v priebehu týždňa hádal sám so sebou, či behať s nami pôjde, alebo nie. 

"Mamka, aj ja idem behať."

"Mamka, nejdem behať."

"Mamka, aj ja chcem medailu."

"Mamka, musím ísť behať?"

Tak som sa rozhodla, že jeho registráciu predám. Nakoniec sa teda rozhodol, že aj on pobeží so mnou. 

"Mamka, ale budeme len rýchlo chodiť, lebo ja nechcem behať."

"Však samozrejme, s bábätkom v nosiči sa ani behať nemôže!"

Znamenia

Už deň pred Maratónom som dostávala znamenia, aby som sa nikam netrepala a ostala sedieť doma na zadku. Už štvrtýkrát som sa musela dotrepať do Auparku - mohyly konzumu - ak ma sleduješ dlhšiu dobu tak vieš, že pre mňa sú "obchodné centrá smrrrrť" a že som členkou klubu "košičanov nechodiacich do Auparku". Ísť tam pre registračné číslo je utrpenie, ktoré začalo už vtedy, keď sme pol hodinu krúžili po garážiach a hľadali voľné miesto na parkovanie (išli sme autom, lebo neskutočne lialo a fúkalo, inak by som si vybrala inú formu dopravy).

Hlava ma začala bolieť už po desiatom obkrúžení celej garáže a po milióntej nadávke môjho chlapa. Po chvíli som sa pridala aj ja a úplne nakoniec sa k nám pripojila aj Dida hlasným vreskotom. Akoby toho bolo málo, Ošo spustil príval pripomienok k tomu, prečo musí jeho sestrička toľko plakať :-)

Na moju otázku "To, ako fakt, Ošo?" odpovedal, že "Ale ja som aspoň neplakal v aute" (článok TU).

Keď sme sa konečne s dvoma ručiacimi detičkami vytrepali z presmogovanej garáže, ja nervózna, chlap nervózny, decká nervózne, prekľučkovali sme pomedzi miliónový, korzujúci dav, a pokúpili sme, čo sme potrebovali aj čo sme nepotrebovali ľahší o kopu eur (to všetko sme stihli behom hodiny), za odmenu sme si dopriali čerstvú šťavu. 

A môžeš si domyslieť, kde skončilo niekoľko kvapiek čerstvo vyšťavenej červenej repy. Kapucňa môjho krásneho, nového, zeleného Riška, ktoré chcem potom aj predať, bola pokrstená na červeno a ja sa modlím, aby to kombinácia žlčového mydla a Pueru (možno niekedy o tom viac) dokázala vyčistiť.  

Keď sme sa konečne, po nekonečne dlhej a útrpnej hodine celí prepotení vrátili do garáže, uvedomila som si, že sme zabudli kúpiť plavky Ošovi na plavecký výcvik, môjmu chlapovi zimné topánky, Dide sme nekúpili plienky a ja som si nevybrala mlynček na kávu. Nie, ani ma nenapadlo vracať sa. Pri ukladaní vecí do auta mi povypadávali drobné na zem, a tak som sa tam v tom svinstve váľala po zemi s baterkou a hľadala vysypané euráče po zemi. 

Bodka na záver, keď sme konečne došli domov, zistila som že nemám platobnú kartu. Vysypali sme všetky tašky, batohy, môj chlap dokonca vytriasal aj Riška, čo ak sa niekde zasekla... okamžite som blokovala účet. O desať minút na to, ako som si vybavila cez internet novú kartu, došla mi správa na mobil, že moju kartu našli nejakí zlatí ľudia, a doniesli policajtom. 

A tak mám od Auparku zas pokoj na celý rok!!!!

Minimaratón

Celú noc predtým pršalo. Ako to viem??? O polnoci ma Dida zobudila na dojčenie a keď opäť zaspala, ja nie a nie upadnúť do spánku. Prečo??? Netuším. Ležala som v posteli a počúvala, ako dáždik klope na okno, kým moje deťúrence spokojne odfukovali do mojich rúk. O tretej ma prepadol vlčí hlad, ale rozhodla som sa ostať v posteli. A tak som ešte hodinu počúvala ako mi škvŕka v bruchu a snažila sa zaspať. Podarilo sa mi to niekedy po tej štvrtej.

O siedmej sme sa snažili dostať Oša z postele, čo je nadľudský výkon. Mala som čo robiť, aby som vyteperila z domu dve deti, seba a chlapa a stihli posledný autobus. Vytiahla som mrte vecí zo skríň, lebo to jeden nevie ako sa obliecť, aby nám nebola zima, ale zas aby sme sa príliš nespotili... no počasie jedna veľká katastrofa. Raňajky ostali nedotknuté na pulte.

Ešte šťastie že si môj chlap v poslednej chvíli stihol schmatnúť foťák. Veď som sa konečne tešila na nosiace fotečky. No ja som zabudla doma aj čaj pre Oša, aj mobil, aj kľúče, a v konečnom dôsledku, aj mozog...

Autobus plní bežcov sa do mesta dotrepal len problematicky. Niektorí blbci (rada by som použila iný výraz, ale budem slušná, no v autobuse padali šťavnaté výrazy), si nepozisťovali odstávky, a tak sa nám pred nosom chaoticky pľontali zmätení vodiči, a vyzeralo to, že sa nedostavíme na štart. Moja sestra, ktorej číslo aj tričko sme mali my v batohu, ktorý tiež skoro ostal doma, už dvadsať minúť nervózne stepovala pred Dargovom. V poslednej chvíli si nacapila číslo a utekala na štart. Normálny maratón už začal niekedy medzi tým a tak sme sa aj my, nosiace mamičky premiestnili do radu.

"Keby si s ňou spadla, bol by z nej lievanec..."

A teraz sa dostaneme k tomu, prečo som si zvolila tento názov.

Nuž, počas chodenia sa nedialo nič zaujímavé. Ošo to chcel vzdať už pri Dóme sv. Alžbety, potom pri Paláci kníh kde som mu povedala, aby zamával do maminej práce. Keď sme prešli na Komenského tak mi vynadal, že chodíme veľmi rýchlo. Keď sme spomalili a ostali poslední, tak sa mu zas nepáčilo že sme poslední, tak sme pridali a predbehli ďalšie mamičky. Ale pravdou je, nechodilo sa nám dvakrát príjemne. Veľmi nám fučalo do tváre.

Keď sme sa už vracali po Hlavnej, tak dostal príval energie. Okrem vetra v chrbte ho nabudili aj reakcie povzbudzujúcich, ktorí na neho kričali, aby to nevzdával, tlieskali mu, ubezpečovali, že už len kúsok. 

Dida na mojej hrudi celý čas spokojne spinkala, ani raz sa neprebrala, chvalabohu, ani netuším, ako didu spod tých troch vrstiev oblečenia.
by som jej vytiahla

Keď sme za Divadlom zbadali nášho tatu ako nás fotí, Ošovi sa roztočila vrtuľa v zadku a rozbehol sa do cieľa. A ja, blbec, za ním. Odkrvil sa mi mozog. Zľakla som sa, že sa mi niekde v tom dave posledných bežiacich, asi desiatich mamičiek, stratí. A ako som tak utekala, stratila som rovnováhu, potkla sa o vlastné nohy. A už som letela smerom k zemi, aj s dieťaťom na hrudi. Začula som iba z okolia:

"HIIIIIII!!!"

"Ježiš Mária!"

Vystrašené tváre okolo stojacích ľudí hovorili jasnou rečou: "vyzerá to zle!"

Svet sa spomalil. Ja som vedela že spadnem, krv sa mi naspäť naliala do mozgu a v hlave som začala kalkulovať ako spadnúť, aby som neublížila svojej dcére. Okamžite som dala ruku pod jej hlavu, druhú natiahla k zemi, aby som stlmila pád. Váhu som presmerovala do kolena, aby som hruď maximálne odľahčila. Pri dopade na zem, na brucho som sa okamžite otočila na bok. Dida sa rozplakala, Ošo sa zastavil, a ja som myslela že na mieste umriem. Od hanby, od strachu, zo šoku, zo svojej hlúposti. Dobre viem, že Ošo mi ďaleko nikdy neutečie, ale nerozmýšľala som. 

Na nohy mi pomáhali ostatné mamičky. Hneď som kontrolovala malú, či nekrváca, alebo niečo nemá zlomené. Kým som sa postavila, prestala plakať a spala ďalej. Celý ten plač mi znel iba ako:

"Prečo ma budíš, keď sa mi tak dobre spí."

Rozmýšľala som, či to vzdať (30 metrov od cieľa), alebo to už dôjdeme. Keď som sa pohla, ozvala sa bolesť v kolene. Môj chlap, ktorý nás ležérnou chôdzou dohonil sa s kľudom Angličana opýtal: 

"Prečo škintáš??"

"Veď som sa zrúbala ako hruška!"

"To ty? Na čo sa trepeš na maratón, keď nevieš chodiť?"

Do cieľa som došla krívajúc. Dida spokojne spala ďalej, Oša v šoku som upokojovala, že všetko je v poriadku, že sa, našťastie nič nestalo a keď sme došli k modrému kobercu, presvedčila som ho, aby ten kúsok už dobehol. Ja už nie :-))).

Je skutočne veľmi náročné presvedčiť dieťa, že nie ono je na vine, že mama spadla. Celý deň si, chúďatko, vyčítalo, že za to môže on.

Pozn. Teraz už smelo môžem povedať aj to, že nový nosič je skutočne navrhnutý pre bezpečnosť dieťaťa. Aj pri páde na asfalt ochráni dieťatko pred úrazom!!! Avšak rozhodne neradím skúšať to doma, ja som. v padaní profesionál!! 

V cieli sme dostali medailu a tým sme ukončili náš, v poradí tretí Minimaratón. A ja rozmýšľam, že na rok pôjdeme už radšej na výlet do lesa a vyprdnem sa ja na športové aktivity.  Koleno sa mi síce zahojí, ale ten zlý pocit z toho, čo všetko sa mohlo stať. Som vďačná za to, že si to odnieslo iba koleno.

Asi niečo bude na tom, že:

"Športom k trvalej invalidite!!!"  

Môj chlap sa toho drží a ešte neprizabil ani seba, ani svoje deti... 

Pár slov na záver:

Nuž, nemám sa čím z tohtoročného Maratónu pochváliť. Snáď len tým, že sme to dali, chvalabohu, živí a zdraví. Jedna maminka ma však upokojila:

"Buď rada, že bola v nosiči. Ak by si ju mala v kočíku, tak z neho vystrelí ako delová guľa!"

Tak aspoň tým sa upokojujem. Teraz som vďačná aj za kurz parašutizmu, ktorý som absolvovala pred -timi rokmi. Naučila som sa, ako padať na zem nohami napred a rýchlo sa pretočiť na bok, aby som sa vyhla nárazu do mozgu. 

A to je teda z dnešnej športovej reportáže asi všetko. Pôvodne som tu chcela pridať ďalšie hlášky o nosení, ale kvôli rozsiahlosti článku si to teda nechám nabudúce, keď viac rozoberiem našu kočíkovú situáciu. Samozrejme, ako som minule sľúbila, prinesiem aj detské komoleniny, ktoré sa mi nazbierali, ale ak ešte niečo máš, spokojne mi pošli nejakú mysheard lyrics, čím viac tým lepšie. Snáď zas nevyvediem nejaký trapas, ktorým vystraším či pobavím pol Košíc. Ale radšej prinesiem nejakú recenziu na peknú knihu, kozmetiku, oblečenie, poprípade zážitky keď útočí materská demencia, recepty z byliniek alebo hoc čo iné. Myslím, že o tom čítaš radšej, ako o návodoch, ako si zraniť dieťa, však?

Prajem ti teda krásny deň, a nabudúce sa zas vidíme tu, alebo na mojej FB stránke. Keď ešte nie si fanúšikom, tak jej daj páčik, aby ti nič neušiel žiaden nekvalitný snímok, informácia, recenzia, chválenie alebo ponosa.

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:

"Smích je sportem duše."

František Xaver Šalda