Minimaratón 2017

"Utíkej Káčo, utíkej, utíkej, honí tě kocour divokej."

Česká ľudová pieseň

Rok sa s rokom stretol, ani sme sa nenazdali, a za nami je ďalší ročník Košického maratónu. A že som sa na neho poriadne i poctivo pripravovala celý rok. Pravidelne (raz, dvakrát do mesiaca) som behávala po lese, a počas pobytu na dedine pod les a späť, minimálne dvakrát do týždňa... Nebudem ani hovoriť, že moja kondička je presne na takej istej úrovni, ako bola predtým. Odbehnem pár metrov a zbieram pľúca po zemi. Avšak, mňa ani to nezastaví, ani mi to neuberá na mojom entuziazme a chuti behať. 

94. ročník Medzinárodného maratónu mieru 2017

Minulý ročník (ak si ešte nečítal TU), dopadol celkom dobre. Malého som odnosila na chrbte v nosiči, synovec dobehol i keď s menšími problémami, lebo precenil rýchlosť hneď na začiatku. Avšak, ako poloprofesionálny športovec už pochopil, ako sa to správne robí.  

No aké bolo moje prekvapenie, keď sa tohto roku pustila do behu moja, chudnutiachtivá  sestra, ktorá ešte donedávna len pri pohľade na beh dostávala astmatický záchvat. Keď videla, ako mi to s behaním"ide", kolegiálne sa ku mne pridala. Poviem to takto, tesne pred tým si zapálila tri cigarety, navliekla na seba bežecké gate a rozbehla sa v ústrety slnku, zapadajúcemu nad Kašovskými lesmi. A kým ja som po svojich päťdesiatich metroch naberala vzduch do pľúc a funela ako parná lokomotíva, ona si spokojne, ako laňka, behala ďalej. A ďalej. A ďalej. S prehľadom zabehla 3 km na jeden nádych. Po dvoch dňoch behania zahlásila, že ju mám prihlásiť na Maratón. 

A ďalší dvaja mladší synovci, nemohli ostať bokom. Začali so mnou behávať na pole tiež. I keď to skôr bol debatný krúžok, ako bežecký (o našich spoločných, športových chvíľach TU). Samozrejme, na Maratóne nemohli chýbať. Bohužiaľ, toho stredného tri dni pred štartom chytila akási viróza, tak musel ostať doma. Ťažko povedať či sa tešil, alebo smútil. U neho si človek nikdy nie je na istom...

Pár dní pred začiatkom som sa rozhodla prihlásiť aj svojho Oša. Najskôr som sa pohrávala s myšlienkou, že teda si to odbehnem, ale potom som si predstavila, ako ma po troch kilometroch odváža sanitka na JIS-ku... Ošo so svojim ležérnym krokom je bezpečnejšia voľba. 

Prečo ma po Maratóne boleli ruky a nie nohy...

Tohto roku bol počet účastníkov vskutku rekordný, prihlásených bolo až 12 859 bežcov. Na Minimaratón, na ktorý sme sa prihlásili i my, vďakabohu už oveľa skôr, 3762.  

Tak sa teda poďme pozrieť na ten náš slávny "beh". 

Minimaratón bol odštartovaný presne o 9:10. Vypustili sa balóny a 3762 ľudí sa rozbehlo po 4,2 km dlhej trati. Utekali všetci, celé rodiny. Mamky, tatkovia, adolescenti, detičky, bábätká, babičky aj dedkovia. Dav nás tlačil dopredu, a my sme utekali a utekali. Prizerajúci tlieskali, kričali, povzbudzovali nás a bolo to super. Nabíjalo nás to energiou, ktorá nás poháňala, ale Ošovi vydržala iba do Chrámu sv. Alžbety (cca 250 m). Tam si povedal: 

A HOTOVO! Nebežkáme, mamka! 

Tak sme sa dali na pochod. A kým sme my docupkali k divadlu, už sa začali do cieľa vracať prví finalisti Minimaratónu. Ale ani to Oša nepresvedčilo k behu. Tak sme chodili. Poctivo si cupkal vedľa mňa, ale do behu sa nie a nie pustiť. 

Ešte sme došli ani po Námestie Maratóna mieru a už nám mával vysmiaty synovec, ktorý sa už taktiež vracal späť. Zamávali sme mu a pokračovali sme vo svojom cupkaní spokojne ďalej. 

Avšak tá spokojnosť vydržala iba do chvíle, kým sme neprešli na Komenského ulicu. Trať totiž viedla priamo po ceste a môj Ošo má úplnú paniku z dopravných prostriedkov. Chytil hysterický záchvat, že vraj príde auto, motorka, autobus, električka, lietadlo, vláčik, loď... a on ide na chodník. Všetko moje vysvetľovanie, že momentálne tu majú zákaz všetky prostriedky hromadnej dopravy kvôli nám, sa mihlo účinku. Ako na potvoru, v tej chvíli zatrúbilo dispečérske auto, a bolo po srande. To nevysvetlíš. Ani trojročnému dieťaťu. Vyliezol mi na krk, a nepustil sa ho. Po pár metroch, keď auto zmizlo z dohľadu, som ho položila na zem a zas sme podupkali, a potom opäť na rúčky. Niekde tam sme míňali aj sestru s druhým synovcom, ktorý nám mával o dušu.

Konečne sme mali za sebou prvú polku a prešli sme na druhú stranu. Vtedy si Ošo spomenul, že doma má niečo dôležité na práci, že on teda ide domov. Skúsila som novú taktiku, vzala som si ho na chrbát. Ale po chvíli som ho musela zložiť, pretože sa mu to ale vôbec nepáčilo. Ani mne nie pohľad, ktorý sa mi naskytol, keď som sa obzrela. Za nami ostalo už len pár nosiacich mamičiek. Áno, viem, že najdôležitejšie je zúčastniť sa, ale predsa... poslední? Tak to teda nie. Opäť som ho vzala na ruky a pridala do kroku, i som pobežkala, ako mi Ošova váha dovolila. 

A v tom som zachytila, že sa do cieľa vracajú prví polmaratónci. 

Pravdu ti poviem, ani neviem ako zbehla posledná trať po Hlavnej. Ale mala som čo robiť, aby mi dieťa neušlo. Pomohlo, keď som mu zašvitorila, že si ideme pre medailu. 

"Huráááá....medaila..." 

Príliv novej energie do žíl spôsobil, že si opäť začal veselo cupkať. Ale len do doby, než zbadal tatka s foťákom. Chcel sa rozbehnúť k nemu, ale s posledným vypätím síl sa mi ho nejako podarilo udržať na trati. 

Na posledných metroch nám ľudia z tribúny už vo veľkom fandili a kričali:

"Utekaj chlapček, utekaj!" 

"Už si v cieli, to zvládneš!"

"Si víťaz!"

A Ošo dobehol do cieľa. Presne 50 minút potom, čo sme vyštartovali. 

4 kilometre s trojročným dieťaťom, za taký čas, nie je zlé... však?   

Prečo som dotrepala svoje dieťa na Maratón? 

Pýtaš sa? 

Nie, nešlo mi ani o tú medailu, ani o nejakú prestíž, či vychvaľovanie sa na sociálnych sieťach. 

Pohyb, čerstvý vzduch, energia, prekonávanie limitov, to je to, o čo ide na Maratóne. A aby toho čo najviac nasal do seba aj môj syn.

A nie, Ošo nemá a ani nikdy nemal veľmi dobrý vzťah k športu. On je skôr pohodlnejší, pomalejší, a všetko vôkol si vychutnáva. Neočakávam, že z neho bude profesionálny športovec, ani že niekedy zabehne Maratón. Chcem mu iba vštepiť pozitívny vzťah k športu. 

Neplakal, nekričal, nešiel tam proti svojej vôli. Videla som tie iskričky v očiach, keď mu ľudia mávali a slovami povzbudzovali, keď mu teta zavesila medailu na krk. Musela som mu ju sňať počas spánku dole z krku a na druhý deň sa s ňou išiel pochváliť do škôlky. Čo sa čudujem, urobil to aj ten starší...:-).

Presne o to mi ide, aby mal radosť zo všetkého čo robí. A nemusí zaručene vyhrať, stačí, že to zvládne dotiahnuť až do konca.

 

Už teraz sa teším, čo bude o rok. Či s mamkou pôjde, alebo už nie. Výber nechám na ňom. 

No tú medzitým čakajú akcie ako Trojkráľový beh, City run, Night run... , ak sa konečne naučím poriadne behať. Teda, v mojom prípade, dýchať. 

A ja to zvládnem!!!

Tak, a to je odo mňa na dnes všetko. Ďakujem, že si to s nami vydržal až do zdarného cieľa, a na ďalšie stretnutie sa s tebou, pri ďalšom zaujímavom článku, teší

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver

"Víťazstvo nad sebou samým je najväčšie víťazstvo."

Platón