Augustová výzva - Kniha, ktorá získala Pulitzerovú cenu

"Svetlo svieti nám aj v hmlách, už je v nás a rátam s ním."

Pieseň z rozprávky Na vlásku 

Priznám sa, doteraz najťažší oriešok v rámci knižnej výzvy na rok 2017. Že prečo? Ku knihám, ktoré získali nejaké vážnejšie ocenenia mám skutočne rešpekt. Nechcem byť za hlúpu, ale doteraz sa mi veľakrát stalo, že čím viac ocenení, tým pre mňa nečitateľnejšia kniha. Veľa titulov ostalo odložených po pár stránkach. Možno to bolo len tým, že nebol akurátny čas, alebo som bola príliš unavená na vážne témy. 

Preto som aj v rámci tejto výzvy veľmi dlho hľadala ten pravý titul. 

Najskôr som mala vybratú inú knihu v zásuvke, lenže keď som si uvedomila, že už tretí deň čítam rovnakých päť strán a neposúvam sa ďalej, tak som ju opäť odložila do regálu. Veľmi, veľmi dlho som otáľala s knihou, ktorú som si nakoniec vybrala. Dumala som, vyberala niečo iné, ale nakoniec osud (a dievčatá v skupine na MK) rozhodli, že ma čítanie tejto knihy neminie. 

Tak, a dosť bolo rečí, poď sa so mnou pozrieť na knihu:

Svetlo ktoré nevidíme

Anthony Doerr

O knihe:

"Má toho plné zuby. Na Etienna sa hnevá, že robí tak málo, na madam sa hnevá preto, lebo sa okolo nej stále krúti, a na otca sa hnevá, lebo odišiel, a nemá jej ako dať vedieť, čo sa vlastne stalo. A hnevá sa aj na oči za to, že ju nechali v štichu. Hnevá sa skrátka na celý svet. Odkiaľ mala vedieť, že láska môže človeka aj zničiť?"

Marie-Laure prichádza ako dieťa o zrak, kvôli šedému zákalu. Žije so svojim otcom, pracovníkom Národného prírodovedného múzea, uprostred Paríža. Otec, šikovný zámočník a kľúčiar vyrobí pre svoju milovanú dcéru dokonalú maketu štvrte, pri ktorej sa dievčina učí spoznávať svoje okolie. Aby to dcére spravil zaujímavejším, vymýšľa rôzne hlavolamy, rébusy, a vďaka tomu sa slepá Marie-Laure časom naučí orientovať hmatom aj v skutočných uliciach, bez pomoci otca. Dievča trávi celé dni v múzeu, kde si vypestuje lásku k mäkkýšom a ulitníkom. Životy hrdinov plynú pokojne a jednotvárne, kým do ich života nevstúpi Druhá svetová vojna, ktorá ich donúti opustiť hlavné mesto a uchýliť sa na vidiek. Ubytujú sa u podivného prastrýka, trpiaceho ťažkou agorafóbiou, milujúceho hudbu a staré rádia. Stratení vo svete hudby, na konci sveta, kde už iba buráca oceán čakajú, kým bojové besnenie vo svete konečne skončí. Otec s dcérou si však vo vrecku, okrem strachu pred nacistami, doniesli aj zvláštny červený kameň, ku ktorému sa viaže kliatba večného života i smrti...  

Werner, mladý bielovlasý chlapec, žije so svojou sestrou v sirotinci v nemeckom mestečku, v blízkosti bane na čierne uhlie. Tak ako všetky deti, aj Wernera čakal rovnaký osud ako jeho otca. Práca v bani a skorá smrť. Jedného dňa nájde starý rádioprijímač a úplne podľahne jeho čaru. Rozoberá ho a zas skladá, zisťuje princíp fungovania, miluje spájať súčiastky tak, aby z nich nakoniec vzniklo niečo, čo zo seba vylúdi krásne tóny. Stáva sa z neho vychýrený opravár, a pred dverami sirotinca sa neustále objavujú ľudia, ktorí potrebujú pomoc s prijímačmi. Vo voľnom čase so sestrou a ostatnými deťmi počúvajú relácie francúzskeho vedca, ktorý okrem zaujímavých príspevok púšťa do éteru aj nádhernú hudbu. Vďaka svoju talentu a na doporučenia nacistického dôstojníka sa dostáva do vychýrenej, internátnej školy, kde sa stane obľúbencom profesora, ktorý dáva aj s Wernerovou pomocou dokopy prístroje, ktoré by dokázali zachytiť tajné signály nepriateľov nemeckého štátu. Chlapec sa takto dostáva na front k jednotke, ktorá ma za úlohu likvidovať všetky nepriateľské odboje. Jedného dňa zachytí hlas vystrašeného dievčaťa, ktoré zúfalo volá o pomoc...

O tom, ako milujem knihy s tématikou vojny som už písala (TU), nuž nemusím ich. Príliš to všetko prežívam, preciťujem na vlastnej koži, bolí ma smútok, hnev a beznádej hlavných hrdinov. Vyhýbam sa tejto téme do najvyššej možnej miery, ale občas si ma vyslovene kniha sama nájde, a to potom nieto už na výber. A tak mi na cestu do práce a z práce, tri týždne svietili tieto krásne, "neviditeľné svetlá". 

"Vysielanie z Paríža. Vraveli presný opak toho, čo vysielal Deutschlandsender. Vraveli, že my Nemci sme diabli, že páchame zverstvá, vážne delikty. Nevieš, čo sú to tie delikty??"

"Jutta, prosím ťa!"

"Je správne robiť niečo len preto, že to robí každý?"

Moja mienka

Silný príbeh o skutočnej tvári vojny, o hlúposti, skutočnej slepote a malých hrdinoch.

Kniha má dve dejové línie, jedna sa odohráva v Nemecku, druhá vo Francúzsku. 

"Sme ostrí ako náboje, sme delové gule. Sme ostrie Damoklovho meča nad hlavou tohto sveta."

Ťažko som prežívala každodenné útrapy Marie-Laure, ktorá sa musela naučiť vidieť prstami. Ale keď som si myslela, že ona to má fakt ťažké, odrazu som sa objavila v Nemecku, a uvedomila som si, že nevidiace oči sú nič oproti slepému a vygumovanému srdcu a mozgu.

Cez príbeh mladučkého Wernera zisťujeme, ako to skutočne fungovalo v skupine Hitlerjugend. Ako sa mladé a zraniteľné dušičiky menili na vraždiace a nenávistné monštrá, ktoré sú presvedčené o nadradenosti rasy. Slepo počúvajúce rozkazy, bez vlastnej vôle a myslenia. Niečo hrozné a ťažko pochopiteľné.  

Človek si nakoniec musel položiť otázku, čo je skutočná slepota?! 

Rozum zostáva stáť nad tým, ako slepí rodičia veriaci v preludy a dogmy, ochotne posielali svoje deti do takých "gumovní", aby sa im späť vrátili tvrdí, zocelení a odhodlaní hrdinovia, ochotní položiť život za svojho "fuhrera". 

"Problém je v tom Werner, že ty ešte stále pripisuješ priveľkú váhu svojmu životu."

Aby som povedala pravdu, pri čítaní tejto 500-stranovej "buchli", sa mi postupne začali vytrácať farby zo života. A celý ten čas, čo som ju čítala, som videla "na sivo", cez zahmlený zrak. Vstrebávala som všetky tie myšlienky, a strácala sa v nich. Stránku za stránkou som sa snažila nájsť to "Svetielko", ktoré v skutočnosti nevidno, ale je ho cítiť za každým rohom. A nachádzala som ho. Autor ho majstrovsky schoval do malých hrdinov, ktorí osvetľovali môj sivý svet.

Mladý, nemotorný, bystrý chlapec, ktorý si aj navzdory názorom okolia, stále zachováva svoju tvár a svoju vôľu.

Bojazlivý, ustráchaný starý muž, ktorý aj napriek hrozbe smrti, pravidelne vysiela svoj program, a rozdáva ľuďom nádej.

Malí, nenápadní ľudia, ktorí aj napriek hrôze ostali ľuďmi.

Zdroj foto: https://refresher.sk/32970-August-Landmesser-Muz-ktory-odmietol-hajlovat

"Oblej ho!" zavelí Bastian.

Noc dýcha kúdolmi pary, hviezdy horia, väzeň sa zmieta, chlapci sledujú, čo sa robí, a veliteľ dvíha bradu. Frederick však aj teraz všetko vyleje na zem.

"To neurobím."

Na záver

Plne odporúčam všetkými desiatimi. Poetická kniha, majstrovsky napísaná, plná nádherných myšlienok a opisov. Nedá sa prečítať za jeden večer, na dovolenke s mojitom v ruke a nechať ju len tak prejsť hlavou. Je potrebné sa nad ňou pozastaviť, popremýšľať, v mojom prípade i poplakať a ponadávať si. Na jednej strane je plná utrpenia, bolesti a bezmocnosti, avšak na tej druhej z nej sála svetlo, nádej a láska. Určite stojí za prečítanie, no treba rátať s tým, že to vôbec nie je oddychové čítanie. A keď ju dočítaš, ešte bude v tebe dlho rezonovať. 

Niektoré čitateľky sa priznali, že po prečítaní si musia dať chvíľočku pauzu, aby ju poriadne precítili. Ja sa priznám, musela som veľmi skoro siahnuť po niečom vtipnom, ľahkom a farebnom. Skôr, ako by môj život navždy ostal sivobiely.

A takto to končí, keď empatik číta vojnové knihy. Preto som rada, že som sa ihneď pustila do septembrovej výzvy, Kniha v pôvodnom jazyku (môže byť aj čeština). Aby môj svet opäť nabral farby.

Pozn. Dielo získalo Pulitzerovu cenu za rok 2015 a skutočne musím uznať, že na to, že i cez to sa kniha ako taká čítala veľmi dobre aj cez to, že obsahuje priveľa kvetnatých i odborných výrazov.  

Touto knihou som úspešne splnila aj ďalšiu knižnú výzvu. Mám za sebou presne 30 kníh. Hurááá. Sama som zvedavá, koľko ešte za dva mesiace stihnem, možno sa to vyšplhá až do 40-tky. Nuž uvidíme. Tak som rada, že si to vydržal so mnou až sem. Prajem krásny jesenný čas, a na ďalšie stretnutie s tebou sa teší....

Ali Čaja z Paláca

Úryvok z knihy na záver

"Werner má dojem, že jeho spolužiaci sú opojení, akoby si po jedle neplnili kališteky studenou schulpfortskou minerálkou, ale pálenkou, z ktorej majú sklený a duchom neprítomný pohľad. Akoby obrovskému a neodvratnému prívalu utrpenia boli schopní čeliť len vďaka tomu, že sú celý čas opití, ak aj nie z alkoholu, určite aspoň z každodennej drezúry a nekonečného leštenia kožených čižiem. Najtvrdohlavejším kadetom srší z očí neskonalé odhodlanie a všetku pozornosť sa snažia sústrediť na cieľ, ktorým je vysnoriť akúkoľvek známku ľudskej slabosti."