Príbehy skryté za vráskami

"Tíško a kradmo, to sa jej podobá. Prichádza staroba, nezvaný hosť."

Peter Lipa - Tíško a Kradmo

Asi som divná (a nehanbím sa za to), ale ja veľmi rada počúvam ľudí. Či už v práci (ak mám teda viac času a nemusím prekladať knihy z jedného regála na druhý :-)), alebo pri cestovaní v autobuse (ak teda zrovna nečítam erotický, alebo iný, román :-)). Veľakrát sa stane, že mi okrem peňazí zanechajú aj nejaký svoj smutný, či veselý príbeh. A obzvlášť tí starší sú viac ukecanejší. V skratke opíšu svoj život, posťažujú sa na svoju momentálnu situáciu, či pochvália svojimi vnúčatkami.

Pozn. V mojich článkoch o historkách z Paláca sa často vyskytujú aj hlášky deduškov a babičiek. Ale vôbec to nemyslím v zlom :-) 

Oplatí sa im načúvať

Veľmi dobre chápem, že to niekoho môže otravovať, a priznám sa aj bez bitky, že ak mám čo robiť a niekam sa ponáhľam i ja sa snažím ukončiť rozhovor čím skôr, no stále sa pekne usmejem, poďakujem a poprajem všetko dobré do života. A potom už len porozmýšľam, či sa mi ten príbeh nehodí do budúcej knihy, poviedky, alebo do nejakého článku. Námety sa skutočne dajú nájsť všade, treba iba počúvať a obzerať sa (keby len toho času bolo viac na písanie...:-)).

Pravdupovediac, veľakrát tie príbehy veselé nie sú. Práve naopak. Niektoré sú plné spomienok na ťažké časy počas vojny, iné sú plné samoty či smútku za milovaným človekom. Bola aj pani, ktorá sa mi priznala, že sa každý večer modlí, aby sa už ráno nezobudila, lebo po 90-tich rokoch už nemá dôvod, ani pre koho žiť a zo života je už veľmi unavená.

Samozrejme, že sa medzi nimi nájdu aj zatrpknutí frfľoši, ktorí ustavične iba nadávajú, že kedysi im tovar vždy a všade zabalili, a kde sú tie staré dobré časy, keď nemuseli za tašky platiť. Ale ja sa aj v takýchto prípadoch iba usmievam a pritakám. Odpor nemá zmysel, aj za tým starým mrzútom sa skrýva iba nejaký smútok a beznádej, ktorú si potrebuje vyventilovať. Ja som sa už za tie roky konečne naučila odosobniť sa zo slovných útokov ľudí a preto beriem nadávky, urážky, ponosy jedných uchom dnu a druhým von. Už viem, že každá vráska schováva starosti a problémy a nám neprináleží vynášať súdy nad nikým.  

Našťastie ale, viac stretávam takých tých deduškov a babičky, ktorým v očiach blčia šibalské iskričky, a stále sa vedia zasmiať, príjemne podpichnúť, aj pochopiť dobu v ktorej žijeme. Berú veci aké sú a preskakujú prekážky, hoc už tých síl veľa nemajú. 

https://pixabay.com/sk/

Pozn. Medzi takých príjemných starčekov patril aj môj obľúbený slovenský spisovateľ Anton Rákay, s ktorým som presne pred 19-timi rokmi robila rozhovor do študentského časopisu Ťahák (ak si nečítal, pozri sa TU). Bol to úžasný človek, ochotný, optimistický, otvorený a aj napriek pokročilému veku neskutočne šarmantný. 

V spoločnosti pre nich nieto miesta

V dávnych, pre niekoho "primitívnych" kultúrach bolo prirodzené, že si vážili starých a múdrych ľudí. Mali úctu k ich šedinám, neodsúvali ich na okraj spoločnosti. Vždy zastávali čestné miesta a mladí sa s nimi chodievali radiť i učiť sa od nich. Bohužiaľ, prišli aj také doby a spoločnosti, kde sa starých ľudí zbavovali, pretože boli iba na ťarchu. 

V tejto súvislosti som si spomenula na jednu rozprávku z jednej mojej detskej knihy Zlatá časa. Pre krátkosť článku ten príbeh skrátim:

"Keď mongolských kočovníkov čakala dlhá cesta cez step, ešte pred cestou prikázal náčelník kmeňa zbaviť sa všetkých starých ľudí, pretože by boli pri ceste iba na oštaru. Iba jeden chlapec sa vzoprel príkazom náčelníka. Schoval svojho staručkého otca do voza a tak s ním putoval po krajine. Kmeň prežíval veľa nástrah počas svojho putovania, no prekonali ich iba vďaka múdrym radám onoho mladého muža. Až po niekoľkých mesiacoch sa priznal k tomu, že nedokázal splniť neľudské rozkazy. Svojho otca ušetril od smrti a práve ten mu podsúval rady, vďaka ktorým prežili. Až vtedy náčelník pochopil, akú veľkú chybu spravil, keď sa rozhodol zbaviť sa múdrych šedín a múdry starček zaujal miesto hlavného radcu."  

Dnešný svet je vo svojej podstate taký istý. Starí ľudia v ňom už nemajú miesta. Sú odsúvaní na okraj spoločnosti, každému len zavadzajú a svojou pomalosťou obťažujú. 
"My, mladí, sa ustavične niekam ponáhľame, stresujeme, tam sme už mali byť a toto ešte musíme spraviť skôr, ako nastane koniec sveta. A tak iba frfleme a mrmleme na staršieho pána pri pokladni, ktorému tak dlho trvá, kým s roztrasenými prstami podá predavačke tri centy. 

Panebože, trvá mu celú večnosť, kým si spomenie, aký názov mala tá kniha, ktorú mal kúpiť pre vnúčika. Už sme mohli stokrát sedieť v aute za klientom.
K tomu tie ich trápne reči... "

Pritom nechcú nič viac, iba sa trochu vyrozprávať. Áno, možno trochu i posťažovať, možno trochu pospomínať, tak prečo si ich na chvíľočku nevypočuť? Trochu tolerancie ešte nikoho nezabilo. Ani minútka času navyše, kým si starký trasúcimi rukami vytiahne bugiľar z vrecka. Či???

Október - mesiac úcty k starším

A kvôli tomu som si dovolila ti dnes priniesť moju krátku dumku o starobe. 

Len ak by si nevedel:

"V decembri v roku 1990 bol mesiac október vyhlásený Valným zhromaždením OSN za Mesiac úcty k starším a 1. október za Medzinárodný deň starších."

Zdroj Košice dnes

Apropo, práve v októbri (13.10) sa slávi aj Deň starých rodičov.

"Vznikol na podnet Američanky Marian Lucille Herndon McQuade, ženy v domácnosti, matky 15 detí a starej matky 40 detí. Kampaň za ustanovenie tohto sviatku začala v roku 1970. Cieľom je výzva ľudí, aby premýšľali o vplyve starých rodičov na životy a na spoločnosť. Deň je možnosťou ukázať lásku k starým rodičom." 

Zdroj: Kalendár azet

A to je to, čo som ti chcela v dnešnom článku rozpovedať. Aby si si občas (samozrejme, nielen počas októbra) spomenul na svojich starých rodičov, u ktorých i trávil detstvo, kým tvoji rodičia museli chodiť do práce. Poprípade ich navštív, vypi si s nimi kávu a porozprávaj sa o starých dobrých, i tých zlých časoch. Skús z nich vydolovať nejakú spomienku, o ktorej si nikdy nevedel, alebo si na to zabudol. Opýtaj sa ich na vojnu, prácu, priateľov, nepriateľov, školu, detské šarvátky, prvé lásky... Možno sa dozvieš zaujímavý, vtipný či smutný príbeh, ktorý sa navždy vryje do tvojho srdca. 

Skôr, ako bude neskoro, a všetky tie krásne príbehy upadnú do zabudnutia. Presne tak, ako aj naša mladosť...

No, a toľko som dnes chcela. Snáď sa ti môj krátky článoček páčil, a dúfam, že si ma naladíš aj nabudúce. Tešiť sa na teba bude:

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:

"Nectiť si starobu znamená ráno demolovať dom, kde máme v noci spať."

Alphonse Karr