Je písané slovo skutočne mŕtve?! 1. časť

"Je to paráda, lehnout si na záda a číst si."

Karel Zich - Paráda

Po tom našom Paláci sa pravidelne premieľa mnoho divných individuí. A nemyslím tým tých, ktorí si prídu kúpiť knihu, no nevedia názov, ani autora, ani o čom bola, ale pred desiatimi rokmi ju videli u kamarátky v knihovníčke, a páčil sa im obal. Nie, takí sú v pohode. Skôr mám na mysli takých, čo nemajú nič na práci, chodia k nám dennodenne, nič si síce nekúpia, ale premúdrení sú jak truhlíci od Ferda mravca. Všetko vedia, kibicuju nám do práce, hovoria zákazníkom čo si majú, resp. nemajú kúpiť, lebo to škodí ich karme, náboženskému presvedčeniu, aj mimozemšťanom. Nuž, ľudia sme všelijakí a mne neprislúcha nikoho súdiť.

Onoho času takto došiel za mnou jeden pán, patriaci do skupinky "divní ľudia", začal úchylne hladkať knihy, a posmešne na mňa zagánil:

"Všetky tieto knihy, aj vaša práca, všetko je úplne zbytočné. Mladých už "toto" vôbec nezaujíma. Ľudia prestávajú čítať, už visia iba na internete."

Nebudem klamať, trochu ma jeho slová nasrdili, ale keďže som naučená držať svoje negatívne emócie na uzde, s kľudom Angličana som mu iba odpovedala:

"To vôbec nie je pravda. Neverili by ste, koľko ľudí ešte stále číta. A mladých tiež."

"Verte mi. To je blbosť. Mladí už knihy ani nepoznajú. JA TO VIEM!"

Na tú poslednú vetu dal silný prízvuk, aby ma presvedčil. Ale aj ja viem svoje. Nielenže som s knihami v kontakte každý deň, ale aj vďaka blogu som objavila množstvo skupín na sociálnych sieťach, kde sa to rozhovormi, názormi, recenziami kníh iba hemží. Nejedná sa iba o staršie generácie žien a mužov, babičky a znudené mamičky, nie, nie. Je medzi nimi aj množstvo mladých ľudí, dokonca aj detí. 

Napríklad, môj 12-ročný synovec dokáže prečítať knihu za pol dňa, a už sa vŕta v knihovníčke, "čo by si dal ešte ako zákusok pred spaním". A keď sa mu niektorá kniha veľmi zapáči, pridá recenziu na stránky kníhkupectiev. Samozrejme, nie je ako tá od profesionálov, ale nejako sa začať musí.

Avšak pánove slová vo mne rezonovali veľmi dlho, a tak som sa rozhodla, na vlastnú päsť, vytvoriť súkromný prieskum, medzi zákazníkmi, rodinou, priateľmi, blogermi, aj všetkými sociálnymi skupinami o tom, ako je na tom slovač (i Čech) s čítaním.

Haló! Nájde sa medzi vami niekto, kto trávi voľný čas s knihou???

Samozrejme, "knihomoľské" skupiny boli okamžite na nohách, akože ináč. Bez knihy ani na toaletu. Ale u tých, na druhej strane knižnej barikády, bol názor úplne iný. Aby som pravdu povedala, na mojom profile na túto otázku odpovedalo kladne nejakých 11 ľudí a ešte nejakých 8 na mojej FB stránke. Inak dosť chabá útecha, no osobne viem, že tých čitateľov z radov priateľov je viac. Asi sa nedostali k môjmu statusu... 

Pri svojom minipriekume som prišla na to, že ľudia sa z hľadiska literatúry dajú deliť na štyri skupiny:

1.) Ľudia, čo si bez čítania nevedia predstaviť život 

Keď si denne neprečítam aspoň návod na použitie na pracom prášku, dostávam abstinečné príznaky. Som závislá - Magda, bývala kolegyňa 

2.) Ľudia, čo by čítali veľmi radi, ale okolnosti, čas, deti, rodina, práca im nedopraje tejto kratochvíle

Čas strávený s knihou bol môj najobľúbenejší relax, ale teraz pri malom synovi stíham iba kratšie veci, maximálne nejaké noviny či časopis. Ale synček vyrastie, opäť bude času na čítanie - Alenka, kamarátka.

3.) Ľudia, čo vyžijú bez čítania, no keď sa im v ruke raz za čas objaví niečo zaujímavé, tak sa premôžu k čítaniu.

Joj, za normálnych okolností som príliš unavená na čítanie. Priznám sa, nechce sa mi. Ale minule som sa dostala k vynikajúcej fantasy ságe, a za týždeň som sfúkla všetky štyri časti - sestra.

4.) Ľudia, ktorí nevedia čo je kniha.

Ta čom me caháš do knichkupectva. Konečne som skončil školu, knihu už nescem vidzec do konca života - zákazník z Paláca

Ale nechci odo mňa nejaké tie percentá. Keďže ja sa pohybujem obvykle medzi knihami a knihomoľmi, ľudí z poslednej skupiny poznám len veľmi málo, takže u mňa by ten štatistický koláč vyzeral 90/10. Ale to sú iba čísla, ktoré sa môžu meniť podľa toho, kde sa výskum robí a kto ho vykonáva.

Podstatným a dôležitým faktom môjho prieskumu je to, že ľudia skutočne nezabudli čítať a čítajú veľmi radi. 

Čítajúci rodičia = čítajúce deti? 

Je veľmi dôležité viesť deti už od malička k láske ku knihám. Čítať si s nimi, študovať, pozerať obrázky. Ak dieťa vidí svojich rodičov čítať, je veľká pravdepodobnosť, že v budúcnosti budú aj oni čítať. Neviem ale, či niekto niekedy robil štatistiku o tom, ako to ale funguje v praxi. Pretože aj toto som sa snažila vylúštiť v mojom prieskume a z výsledkov som dosť zmätená. 

Ja som sa totiž pri svojom prieskume stretla s rôznymi odpoveďami na túto otázku:

1.) Joj, my s manželom toľko čítame, a ten môj syn nie a nie vziať knihu do ruky.

2.) Je zvláštne, že jedno moje dieťa číta ako šarkan, a druhé sa toho stráni. Pritom som im obom čítavala rovnako...

3.) Nikdy som nevidela svojich rodičov čítať. Ale pre mňa je to ako droga.

4.) Moji rodičia nikdy nečítali, ani ja tomu veľmi neholdujem. A tu sme.

100 ľudí, 100 chutí, 100 názorov! 

Chápem všetky skupiny, čítanie nie je vec, ktorá sa dá vynútiť. Ak niekto nechce, tak to robiť nebude. Musí to ísť zvnútra. Ale naša bývala kolegyňa Janka to vystihla veľmi dobre, a myslím si, že aj to je veľmi dôležitá vec, ktorým smerom sa náš knižný svet bude uberať.

"Všetko závisí od toho, či nám sadne tá prvá kniha, ktorú si sami prečítame."

A myslím si, že mala veľkú pravdu. Ak nám naša prvá kniha vezme srdce, budeme ho postupne, po maličkých kúskoch nachádzať vo všetkých prečítaných knihách a spájať ho pomaly dohromady. To bude postupne rásť a rásť, ako naše knihovníčky a čitateľské denníky. A nikdy nebudeme mať dosť. 

Vysvetlím na príklade: 

Naša bývala brigádnička Dorka sa mi priznala, že do svojej puberty vôbec nečítala. Doslova neznášala knihy. Nechápala to, hoc jej mamka čítala rada a veľa. A potom dostala od Ježiška zvláštny darček. Pod stromčekom si našla Harryho Pottera. V prvom momente si myslela, že je to len vtip a kniha sa zmení na niečo iné. Potom sa obzerala, či nenájde niekde skrytú kameru. A nakoniec to vzdala, sadla si a začala čítať. Už neprestala. Teraz študuje ruštinu a v pôvodnom jazyku číta Dostojevského. 

Pred pár rokmi, s nástupom technológii, internetu a PC hier šiel skutočne knižný svet dole vodou. Ale potom sa na scéne objavil nejaký trápny Harry Potter. Kúzelnou paličkou donútil deti sadnúť do kresla, otvoriť knihy a utiecť do sveta fantázie. Kto by to povedal, že malý čarodejník si nájde cestu do detských dušičiek a ukáže im, aký vie byť knižný svet úžasný. Odvtedy sa roztrhlo vrece s knihami fantasy žánru a detské knihovníčky sa rozrastali, a ja som už začala strácať prehľad o všetkých tých sériach. Ale na mne nezáleží, hlavne že deti vedia čo chcú. Stále sa poteším, keď príde chlapček či dievčatko do našej predajne a zbadám, ako sa im rozžiaria očká pri pohľade na plné regále kníh od výmyslu sveta.    

Na záver

Takže odvážne môžem konštatovať, že kniha ešte stále ostáva tým najlepším spoločníkom v posteli, pri cestovaní a vo voľnom čase. Možno nečíta každý, ale číta nás dosť. Môžem si spokojne vydýchnuť, nemusím si zajtra hľadať nové zamestnanie, a snáď sa na tom šírom svete nájde niekto, kto si prečíta aj moju prvotinu, ktorá onedlho uzrie svetlo sveta :-))).

A aký názor na čítanie máš ty? Súhlasíš s pánom, že písané slovo je mŕtve?

Samozrejme, nemyslím si, že kniha a čítanie má byť teraz stredobodom vesmíru a že neexistujú aj dôležitejšie veci. 

Ale myslím si, že s knihou je život  zaujímavejší, kvetnatejší a svet príjemnejším a krajším miestom pre život.

Ak sa ti môj článok páčil a chceš vedieť, čo a prečo ľudia čítajú, klikni si na môj blog aj nabudúce. Môj prieskum pokračuje a už začínam pracovať na pokračovaní. Prajem krásny večer a u ďalšieho rozprávania sa na teba teší...

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver

"Ak chceš do postele niečo múdre, zober si knihu."

Anonym