Ako sme vianočne upratovali 2. časť

Upratovanie pokračuje...

Tak teda vitaj späť pri rozprávaní o našom spoločnom upratovaní. Prečo som to rozdelila? Pretože po dopísaní som zistila, že článok by bol nekonečne dlhý a neverím, že by sa našiel niekto, kto by ho dočítal. Tak teda, ak si si od môjho tárania dostatočne oddýchol tak môžeme spoločne pokračovať v upratovaní nášho krásneho, útulného bytíku :-):

Ešteže mi mamy máme toooľko rúk a práca nám ide jedna radosť :-)

Posledné dolaďovačky

Kým som ja upratovala kuchyňu a spod hŕby vecí hľadala svoj kuchynský stôl, malý sa tmolil okolo mňa, tulkal sa k mojim nohám, usmieval sa na mňa, chcel vidieť čo robím (dosť ťažko sa pracuje s jednou rukou, pretože v druhej držíte svoje zvedavé dieťa, ktoré musí všetko vidieť :-)).

Aj ty ich zbieraš a potom nevieš čo s nimi? :-)

Konečne som vyhodila asi "milión" bločkov z obchodu, ktoré som si odkladala na stôl na pamiatku pre budúce generácie, a spod tej kopy papierov sa začala rysovať hnedá farba nášho strateného stola.

V tom sa môj synátor pýta na zem a začína skúmať princíp nášho nového odpadkového koša (keď stúpnem na pedál, veko sa otvorí :-)). 

Odtiahla som malého od tej "škaredej" veci a vytiahla spod stola fitloptu, aby sa trochu pohral bubnovaním. Veľmi rád do nej búcha a robí pri tom:

"AAAAAA BUUUUM!"

No bavilo ho to asi nejakých dvadsať sekúnd. Za ten čas som mu stihla obuť ponožku, ktorú som našla pod stolom.

Kde všade sa vie ponožka schovať :-)

Kým som umývala riad, Ošo sa rozhodol pomôcť mi s vyhadzovaním zbytočností. A tak si pobral svoje autíčka, klobúčiky, ružové plyšové prasiatko a začal ich hádzať do koša rovnako, ako jeho mamka :-). 

Keď dopratal, utrel si ruky do tepláčikov a šiel si hľadať novú zábavku :-).

Tak som vzala vzpierajúce sa dieťa, vydrhla mu ruky mydlom a poprosila chlapa, nech na neho dáva chvíľočku pozor, nech konečne dopracem zvyšok kuchyne.

Povyťahovala som hračky z koša, poriadne ich vyumývala, dala do práčky chúďatko prasiatko, ktoré si vôbec nezaslúžilo skončiť v koši :-). 

Keď otváram kôš, musím skontrolovať obsah. Momentálne tam končí všetko: ponožky, hračky, látkové plienky ale hlavne lyžičky. Začíname mať deficit kávových lyžičiek :-)

No keď som sa pustila do drhnutia pultu, uvedomila som si, že v kuchyni už opäť nie som sama. Môj synátor s úsmevom na tvári povyťahoval hrnce z kredenca a hral sa na Ringa Starra :-).

Tssss milý, zlatý, rastie ti vážna konkurencia :-)
Foto zdroj: Wiki

Medzitým mi doprala posledná várka a tak som sa rozbehla do kúpeľne. 

Skoro som sa prizabila na fitlopte, ktorú môj syn nechal priamo uprostred chodby a ja som si to vôbec nevšimla.

Moja chyba!!!

Všetky slušné aj neslušné nadávky mi uviazli v hrdle, pretože som si všimla, že Ošo sa objavil za mnou s úsmevom na tvári. Chcela som mu vybrať nejakú knižku z knihovníčky, aby sa zabavil, a vtedy som ju zbadala. Bola tam...priamo predo mnou ako na podnose...:-)

Tak tu si, beťárica :-)

Vzala som ju z poličky a snáď stý krát som mu ju nastokla na nožičku. Odložila som fitloptu na miesto, tam, kde sa o ňu nikto nebude môcť zabiť, a povyberala posledné prádlo z práčky.

Odrazu z chodby doľahli ku mne akési zvláštne povely. Prišla som sa pozrieť bližšie na to, čo sa deje. Môj syn sedel uprostred otcových topánok porozhadzovaných po celej chodbe, a vydáva rozkazy ako malý Napoleon (po maminke určite nebude. Mamka nikdy nevedela dávať rozkazy, ani ako vedúca smeny. Všetko si radšej urobila sama :-)).

Vojaci, pozoooor!

Aspoňže mal obe ponožky na nohách. To bol úspech :-).

Kým malý rozdával úlohu otcovým topánkam, ja som dopratala už na trikrát upratanú obývačku, kuchyňu aj kúpeľňu.

Byt ale ani tak vôbec nevyzeral ako zo škatuľky. Skôr, akoby sa ním prehnalo stádo opíc. Na nábytok som ešte dala sviatočné prestieranie a mala som zo seba takú radosť, ako už dávno nie :-). 

Pot sa mi lial z každého póru, pohľad dookola ma ani trochu netešil, no môj milovaný synáčik sa mi zas motkal okolo nôh, hladkal ma po brušku, usmieval sa na mňa a potichu si hmmmkal:

"Diiiidaaaa!"

A tak to vyzerá po trojhodinovom upratovaní :-)

A kým sme papkali všimla som si, že mu už zas chýba ponožka. No tentokrát som ju už nenašla. A tak som to vzdala a nasadila som mu pančušky. Asi som to mala urobiť už dávnejšie a ušetrila by som si čas ustavičným hraním na:

"Hádaj, kde je ponožka? :-)"

Na záver si môj malý celý šťastný "prešťastný" že si nevie vyzliecť pančušky, dal z trucu lavór na hlavu

Hádaj, kde som :-)

Pozn. Ošo nemá rád pančošky na nohách, malý nemá rád nič na nohách, preto všetko okamžite dáva dolu. Ostatne asi ako každé iné dieťa :-).

Ako zo škatuľky :-)

Keď som konečne bola so svojou prácou ako tak spokojná, tak sa môj chlap opretý o skriňu opýtal, "kieho oného" som robila celý deň, že on by to mal už celé "zjedené" :-(. 

Škaredo som na neho zagánila a urazene som sa otočila. No mal pravdu. 
Verím, že aj ja, ak: 
- ak by som každú polhodinu neležala na zemi s vyhrnutým tričkom ku krku a nerelaxovala s malým na hrudi, 
- ak by sme pri každej vianočnej piesni, ktorá znela z rádia nerobili po byte s Ošom riadne "tyny, tyny" (tanec, kde sa točíme dookola a vytŕčame naše veľké brušká),
- ak by som sa v kuse niečim nenapchávala,
- ak by som nemusela v kuse hľadať ponožky,
ak...
no bez toho ak to jednoducho nešlo. Potom by to už nebola zábava ale práca :-(.

Tanec, spev, zábava, maškrtenie to k Vianociam predsa patrí, no nie :-) ?!

Hurááá na trhy

Po takom pernom a namáhavom dni, si maminka nezaslúži nič viac, nič menej, ako prechádzku po vianočných trhoch. A tak som nechala chlapov chvíľu "bačovať" samých a ja som si našla hodinku pre seba. 

S kamarátkou sme šli na nejakú "košťovku" vianočných dobrôt. 

Paráááda, len tá zima chýba :-)

Jeden, jediný krát v decembri sa počasie tvárilo, že je zima, a z neba padalo chvíľu niečo, čo by sa pri veľkej fantázii dalo nazvať snehom. Škoda, že len tak krátko :-(. 

Že čo? Že sneh :-)

Dali sme si po deci horúceho vínka, ochutnali z pečených gaštanov od Čerta, urobili si jednu samofotku (svojku) pred pódiom, na ktorom začal večerný program. 

Ten hluk už na mňa, po celodennom ničnerobení začal byť priveľa a tak sme šli domov (asi už starneme). 

A Vianoce sa môžu začať

Aby som si nemyslela, že už mám dosť, večer, keď malý zaspinkal, urobila som vianočnú výzdobu, ozdobila stromček. 
A až potom som si konečne sadla do bytu, pripravenom na príchod Ježiška :-).

A Ježiško môže prísť :-)

PS: Ja viem že už je po Vianociach, no i tak ti prajem krásne povianočné oddychovanie a príjemnú prípravu na Nový rok 2016, a hlavne sa nepokús pojesť všetky vianočné sladkosti naraz, ako ja (ak si nedám pozor, budem o chvíľu vyzerať ako Danny DeVito v Batmanovi :-)).

Nemám k tomu už ďaleko :-)
Zdroj foto: csfd

Poupratované už mám (pavučiny mi z plafóna nevisia, všetky pavúky od nás už dávno ušli), prach utieram častejšie než by som chcela (choroba z povolania ešte z Paláca)...
Ale, veď predsa hračky po zemi, rozčítaná kniha na stole, košieľka prevesená na stoličke nie je neporiadok. Je to domácnosť s dieťaťom, ktoré sa nikdy nenudí a neustále vymýšľa nové a nové hry. A ja s ním :-)

PS2: Vieš, kde som našla tú stratenú ponožku? Vo vrecku nohavíc, ako ho toto napadlo...:-)

Šašo malý, čo ten nevymyslí :-)

Citát na záver

"V neporiadku sa rozvíja fantázia a schopnosť kombinovať a improvizovať"
                                 
                                          Murphyho zákon