Aj tak sa dá - Pečieme s Ošom

...Aby pečenie nebola nuda

Dnes ti dám tak narýchlo návod, ako sa pri pečení zaručene nenudiť :-)

1.) Ak je ti pri pečení tvoje uplakané, uryčané a "furt si cicku pýtacie" dieťa málo, tak si zaobstaraj pomoc. Viac rúk, viac spraví (logické nie?)

Tak som si zavolala na pomoc svojich troch "pomocníkov" - synovcov samozrejme. 

Nuda s deťmi zaručene nehrozí :-)

(Pozn. S takými pomocníkmi to musíme mať za hodinu, maximálne dve hotové a potom si už len budem vychutnávať kávičku v kresle, no nie?

"Tsss, naivná!")

2.) Dôležité je hneď na začiatku rozdeliť prácu rovným dielom. Logicky podľa veku a odborností :-).

Synovec č. 1 je najstarší a najsilnejší rozvaľká tvrdé cesto
Synovec č. 2 ešte nie je veľký a silný, ale už nie je ani maličký, tak povykrajuje veľké a ťažké formy (anjelikov, kométy, stromčeky) 
Synovec č. 3 ešte maličký dostane do rúk formičky, ktoré nie sú veľmi komplikované (zvončeky, srdiečka, hviezdičky)   

Kto je tu šéf?

3.) Nechať vášho chlapa, aby robil program najmladšiemu, samozrejme najviac hrnúcemu sa do pomáhania :-)

Dáte chlapovi gitaru, klavírik, flautu, rumba gule (jednoducho všetko čo robí "randál"), zapnete rádio s rockovými hitmi, a dieťa sa jednoducho musí zabávať.

Hlavne nech je riadna zábava :-)

4.) Medovníčky sa pečú a vy sa iba s radosťou pozeráte, ako chlapcom ide práca od ruky a vyťahujete horúce tepše, s krásnymi medovníčkami zo sporáka :-).

A práva pôjde od ruky :-)

5.) Poumývate tepše, dáte didušku spokojnému dieťaťu, a vyprevadíte veľkých chlapcov s medovníčkami v rukách domov.  

Paráááda, hotovo, aj nabudúce, kedykoľvek :-))

Ako však vyzerá realita?

1.) Chlapci došli bez reptania, ako veľká voda (teda ak neberiem do úvahy puberťáka, pre ktorého už je nudné a trápne všetko) a doniesli si sebou malé, rozkošné valčeky. Do "kvázi" poupratovanej izby si vhodili oblečenie. Tu bunda, tu čiapka, mikiny pohádzané na zemi a rozbehli sa do kuchyne aj s valčekmi. 

Malé a rozkošné :-)

Rozmýšľala som, či skôr zbierať bundy zo zeme, alebo im brániť roztrieskať si hlavu navzájom. Malý Ošo sa nemohol iba potichu prizerať, zobral si varechu a s hlasným smiechom sa rozbehol do tej trmi-vrmi.
Nechala som bundy a mikiny bundami a mikinami, a urobila som v kuchyni poriadok. Valčeky som im pokradla z rúk a poslala všetkých poumývať si ruky.

Vziať im to skôr, ako sa prizabijú :-)

2.) Keď sme sa všetci upokojili a rozdýchali prvotný chaos a Veľký tresk, rozdelila som prácu presne podľa vopred pripraveného zoznamu. 

Všetko je pripravené, môže sa začať :-)

To sa však nikomu nepáčilo. Najmenší chcel vaľkať, najstarší sádzať do pece, a stredný všetko, ale hlavne už jesť. 
Nakoniec sme si to všetko vysvetlili, a už mi bolo všetko jedno, hlavne nech sa začne. 

Chlapci v plnom prúde :-)

(Pozn. Prišla som na to, že všetko sa "nejako" urobí, len sa do toho nesmiem pliesť.)

3.) Rozkekešeného Oša som odniesla doprostred obývačky, kde na neho čakal tata, obkolesený hračkami, hudobnými nástrojmi a vreskot skupiny KISS z rádia "It´s crazy, crazy, crazy night" (fuuu, ani sami nevedeli, akú mali pravdu).

To je teda skutočne bláznivý, bláznivý, bláznivý deň :-)

Najstarší synovec, ktorého práca skončila tým, že rozvaľkal tvrdé cesto, začal trieskať do klavíra určeného deťom niečo, čo sa malo podobať na "Nad Tatrou sa blýska....".

Najmladší sa započúval do melódie a začal dumať, čo mu tá melódia pripomína.
"Ali, tá hudba je dobrá, to poznám, však?"

(Pozn. Neudržala som sa smiechu, pretože mi to pripomenulo Jiřího Macháčka z filmu Samotári. Ten tiež rád piekol "koláčiky".)  

4.) Pri rozdumovaní nad štátnou hymnou som zabudla na prvú várku v rúre a vybrala som čierne medovníčky. 

"To nič, prvá várka sa stále spečie!" upokojovala som samú seba.

Hups, nevadí. Aj spečené sa spapajú :-)

Snažila som sa chlapcom vysvetliť, že keď vykrajujú, musia na plech dávať približne rovnako veľké tvary. Ale keď som videla tie iskričky v ich očiach, vyplazené jazýčky a radosť z toho ako menia tie formičky, nechala som ich. Veď sa nechystáme na súťaž o najkrajšie medovníčky:
Veľké srdiečko,

malý zvonček, 

obrovské srdiečko, 

malilinká rybička,

a to všetko na jednom plechu.

Malé s veľkými :-)

Veľké s malými :-)

Plechy sa začali meniť jedna radosť. Nevadí, že v tom nebola žiadna symetria. A čo na tom, že chlapcom tie tvary nijako raz nevychádzali.

Ale aspoň som sa zabávala nad tým, čo z rúry vychádzalo von. A snažila som sa to identifikovať.

Tak s trochou fantázie tam vidím tancujúcu čarodejnicu, dinosauriu kosť, košieľku, možno kačku, a možno hada? :-)

Pečenie nám trvalo dvakrát, možno aj trikrát tak dlho, akoby mi to trvalo samej, pretože:

- jeden sa rozbehol za Ošom a kričal na neho, nech ho naháňa, 
- potom sa pridal druhý, 
- tretí sa medzitým hneval, lebo druhý sa hral s jeho rubikovou kocou
- druhý sa začal hral s klavírikom a to sa zas nepáčilo Ošovi, 
- potom sa zas tretí hneval na mňa, že prečo vaľkám cesto ja, keď to mal robiť on,
- na to došiel druhý, že prečo ja vykrajujem, keď to mal robiť on, 
- potom prišiel Ošo, že chce vyberať plechy z rúry...

Jeden anjel to nezvládal a ukončil to trápenie :-)

Nevedela som do čoho sa pustiť, aby sa mi nedostalo kriku. Ale hlavne že je zábava.

Na to prišiel "môj chlap" do kuchyne a samozrejme spustil: 

"To prečo je na plechu jedno veľké a jedno malé srdce?"
"To prečo je jedno tenké a jedno hrubé?"
"Synovec č. 2, ty si ešte nevidel ako sa správne vaľká?" 
"Čo múčniš seba či cesto?"

Je pravda, že synovec č. 2 mal viac múky po sebe než na válčeku :)

A bolo po zábave. Už to začala byť práca. 
Na to sa ma synovec č. 3 so smutnými očami opýtal: 

"Ali, musíme ešte pracovať?"

Zábava sa skončila. Najskôr vyčistíme pracovnú plochu, a potom im ukážem, ako sa to robí :-)

Tak, "konec, šmitec, šlus". 

Čo mi iné ostávalo? Dala som im voľno (pretože deti sa nedajú k ničomu nútiť :-)).

Po ťažkej práci je potrebné si odpočinúť :-)

Tak sme sa dali do práce spolu s chlapom, a vôbec som neriešila čo sa to deje vo vedľajších izbách. Sem tam som registrovala nejaké zvuky, pripomínajúce paviánov v ZOO. Do toho začal z rádia vrieskať Ozzy  (už len on nám do toho blázinca chýbal).

Neviem, čo tie decká robili ale počula som iba:

"Aaaaa..."
"Jeeee..."
"BUM..."
"Pozor už ideeee"
"Schovajme sa muuu"
"Ticho...začuje ťa..."

(Pozn. Došlo mi, že hrajú akúsi verziu hry "Ide Ošo okolo, nedívaj sa na neho, kto sa na neho kukne, toho Ošo buchne,...". 
Poprípade mu strčili do ruky "Led sviečočku" schovali sa mu do tmy a vyzývali ho, aby ich hľadal so svetielkom (čo nebolo tak ťažké, keďže sa rehnili nahlas. Asi nepochopili hru na schovávačky...)) 

Aj keď namiesto dáždnika mal v ruke sviečku a varechu :-)

Neriešili sme to a pracovali sme na zvyšku medovníčkoch s mojim šikovným chlapom. Samozrejme,  stromčeky presne na milimeter vedľa seba, krásne poukladané. Už to nebola taká zábava. Správna veľkosť, správna hrúbka, už nebolo potrebné identifikovať konečné výsledky. Všetko bolo jasné.

Dokonalosť sama :-)

5.) Keď sme ukončili pečenie, z môjho bytu bola kôlnička na drevo. 

Kôlnička hej bum tralali, kôlnička hej bum tralala

A kým som upratovala bordel po opičkách (najväčšia zábava je vyváľať sa v Alinom vypratom prádle, porozhadzovať hračky dookola, aby sťažili Ošovi prechod z jednej miestnosti do druhej, urobiť si z drobčekov medovníkov cestičku a pod), prihorela mi aj posledná, najkrajšia várka medovníčkov. Výborne :-).

A môj chlap si na tom tak dal záležať :-)

Ale hlavne, že bola zábava. Malý Ošo prvýkrát pri našom pečení namiesto ustavičného DiiiiiDaaaa vrieskal na chlapcov:
"Jeeeeeeee...!"

Myslela som si po tom všetkom, že keď je môj malý taký vybehaný, tak padne do postele ako "gate". Ale mýlila som ja. Do postele sme spadli my dvaja s chlapom. Naše vyšantené dieťa, nie a nie zaspať.

No nie je to rozkošné, ako to všetko super funguje?
Chcete uštvať dieťa a uštvete seba :-)

A maličká súťaž na konci

Ak máš záujem o "košťovku" mojich sušienok, keksíkov a iných mňamotiek, ktoré na materskej vypekám, samozrejme bez pridaného palmového tuku, bez umelých sladidiel, s použitím iba slovenských potravín, spozorni!

Pod obrázkom kôlničky som zanôtila slová z jednej rozprávočky, ktorú som ako dieťa milovala, a ktorú dúfam bude aj môj Ošo milovať. 

Vieš z ktorej rozprávky to je?

Ak áno, napíš mi do 15.12.2015 na moju adresu:

cajazpalaca@centrum.sk.

Za každú správnu odpoveď pošlem malý balíček v tej dobe upečených koláčikov na ochutnávku. 
Varovanie! 
Možno budú mať zvláštny tvar, ale určite budú chutiť. Opýtajte sa Oša, ten moje koláčiky miluje (aj tie bez cukru)...:-)

Záverom by som chcela iba povedať

Ale viete čo? Aj keď náš byt vyzeral, akoby sa ním prehnalo tornádo, aj keď naše medovníčky vyzerajú divne, aj keď som mala o prácu naviac, nevadí. Veď načo by som v starobe spomínala, na krásne medovníky, alebo na tú srandu okolo :-).

O rok si to určite zopakujem...ak ešte chlapci budú mať záujem zahrať sa na opice. 

Veď ako mojej mame povedala jedna pani:

Deti nerobia bordel, deti si vytvárajú spomienky.