Palác - miesto, kde to žije dňom i nocou 2 časť

...pokračujeme v nasadenom tempe

My v Paláci sme také "odborníčky na všetko". Sme aj doktorky (keďže máme sekciu medicíny), sme aj právničky (keďže predávame aj zákony), psychologičky, profesorky histórie, učiteľky, ajťáčky, vedkyne, ovládame minimálne päť svetových jazykov...no čo vám poviem. Dokonalé princezné. Dokonca sme aj veštice a dokážeme vydedukovať zo slov: 
"Hľadám knihu s modrým trpaslíkom na záhrade" že pani chcela Vasiľkovú Srdce v tme. Dobré sme?

Vy tam trpaslíka nevidíte? Nie ste správne princezné...treba sa lepšie prizrieť :-)

Za to, že sme také vedmy vďačíme samozrejme oddeleniu ezoterika, kde si sadneme s vešteckou guľou a hustečkou na hlave, a okamžite prídeme na to, čo zákazník chce. A ak aj nie? Nevadí...poradíme, nájdeme, vyberieme niečo iné.
 (Akurát ma raz guľa, dokonca aj karty sklamali, keď prišiel zákazník a chcel odo mňa najnovší titul od Kolárka, Som s jazerom kamarát. Ľudia milí, zlatí, boží...veštila som veštila...dokonca som si zobrala na pomoc aj toho škaredého strýčka gooooogla, ten "zná šicko". No, neznal. Hanbila som sa ako pes. Ja? Čaja z Paláca za onýho neviem, čo "Pánko chcú!" 
O pár hodín sa vrátil aj s knihou, strkal mi ju pod nos, že:
"Na moja, ne si taká chytrá co?" 
Bodaj by som aj bola, keď on chcel niečo úplne iné :-).

Páni a dámy, najnovší titul od pána Kolárka, Som s jazerom kamarát. 

Ja som si svoje Faux-pas (čítaj Fó-pá, ak náhodou nevieš :-)) odpustila. Ale J. A., chuderka, ma doteraz na rováši, ako dostala pokarhanie od istej, milej, zlatej zákazníčky-pacientky, že keď už robí s tými knihami, ako je možné, že nečítala "Džínsový denník!" 
No a to je veľký "prúser". Ale milá J.A. momentálne mala rozčítaného "Krtka a nohavičky" a tak jej na iné neostával čas. Čo už...niekedy nabudúce :-). 

 








A to na Paláci milujem. Tie humorne ladené príbehy. Ktoré si neprečítame v knihách, tie si vyrobíme sami :-).

Ale ani v tom najhoršom sne sa mi nezdalo, že si budem musieť na vlastnej koži zažiť aj funkciu "Krotiteľov duchov :-("

A tým sa konečne dostávam k tomu, čo som ti pôvodne chcela povedať. Ako prebiehajú dni už vieš, ale ako prebiehajú noci v Paláci? 
Na, kukni si:

Takže, aby som nadviazala na minule:

V hlavnej úlohe duchovia...

A vtedy si to všetko uvedomíte. Keď je okolo vás tma ako v rohu, ticho ako v kostole, keď ste uprostred toho množstva písaného slova sama ako prst...vtedy to príde. Starý dom, ktorý už čo to a koho čo prežil, a moja brutááálna fantázia vyrastajúca na hororoch...vražedná kombinácia. Pukajúci nábytok, vŕzgajúce podlahy, staré múry, studený vietor...
z každej strany na vás číhajú duchovia budovy, a všetkých tých kníh vôkol...:-(

V taký čas si zapnem mobil, aby mi svietil na cestu, no čo sa nestane? 

"LOW BATERY!" 
Anglicky síce neviem, ale presne si to preložím do našej ľúbozvučnej slovenčiny a nechci vedieť ako. Ver, never, sama ostanem prekvapená koľko nadávok človek zo seba vie vypotiť, ak je v krajnej situácii. Niektoré som v živote ani nepočula :-(.

Tak šuchtám nohu pred nohu a snažím sa nenaraziť do nejakého stojanu či schodíka (posledný taký stret skončil škaredou, bolestivou modrinou ktorá sa liečila pár dní...). Pomaly, či skôr veľmi rýchlo sa snažím zmiznúť z tohto strašidelného miesta, pretože duchov cítim v každom póre, na každom chlpe svojho tela :-(.

Prebehnúť tých pár metrov trvá celú večnosť :-)

Konečne za sebou zvonku zavriem dvere a nadýchnem sa nočného, príjemného, čerstvého vzduchu. Spokojne sa zababuším do šálu a dám sa do kontrolovania okien a svetiel z ulice. 

Zabiť málo :-(

Celá spokojná skontrolujem druhú stranu a skoro ma porazí. V duchu si premietnem poslednú vetu s kolegyňou, ktorá zmizla rýchlejšie ako moja trápna výplata:

"Svetlá pozhasínané?"

"Áno?"  

"Tak asi len vo tvojej fantázii!" pomyslím si nahlas :-(.

Samozrejme, na záchode sa svieti ďalej.
"Ja ti tvojho..."

No čo mi iné ostáva? Len sa vrátiť naspäť do temného údolia. 

(aj keď si tak v hlave premietam, že čo také zlé sa môže stať, ak to nechám svietiť?

 - po prvé sa minimálne nezbláznim zo všetkých tých strašidiel vo vnútri, 

 - po druhé, ráno aj tak prídem prvá a skočím vypnúť skôr než si to niekto všimne,

- po tretie, v noci sa určite poriadne nevyspím, pretože ma bude gniaviť svedomie (aj keď neviem prečo mňa, keď svetlo nechal svietiť niekto úplne iný. Veď si to zajtra zlízne...:-() 

Blbý vynález, tá žiarovka :-)

Zhlboka sa nadýchnem, vydýchnem a vbehnem späť do jamy levovej. Aj by som zavrela oči, aby som nič nevidela, ale v tej tme je to totálne zbytočné. Horšie je že uši pracujú na plné obrátky a o fantázii ani nehovorím. Načo som ja pozerala tie filmy?

Keď prichádzam ku schodom, náš výťah sa spustí dole. Na prízemí sa otvoria dvere...nikto nevystúpi, nikto nenastúpi...:-(

Ešteže viem, ale trvalo to niekoľko mesiacov kým som na to prišla, že náš výťah ak je na poschodí a dlhšiu dobu sa s ním nehýbe, tak automaticky zíde dole sám. Ale viete si predstaviť, čo s vami spraví nervová sústava, ak sa v tom tichu ozve hukot výťahu?

Srdce, tep 240 

studený pot na čele

vlasy dupkom...

Výťah...fasa vec. Cez deň :-)

Dýcham, dýcham, rozdýchavam a postupujem po schodoch hore (neskúšam to výťahom, pretože som v ňom neraz ostala zaseknutá. Viem si predstaviť aj lepšie strávenú noc a ver mi, neprebieha to vo výťahu v strašidelnom dome, ale niekde na pláži...kde by som teraz bola oveľa radšej ako tu :-)). 

Ako tak prechádzam cez tmavé, chladné miestnosti, pocítim vzadu na krku akési "šimranie". To nič, to len jazyky Shakespeara, Marqueza, Němcovej, majsterky Agáthy, či môjho obľúbeného Twaina, mi šepkajú svoje slová.

Milí ľudia. Rada s vami pokecám, ale nie teraz, nie tu. Prosííím...
Zdroj foto: Wiki

Z tých kníh cítiť ich blízkosť, to na knihách milujem. Ale nie v noci, v tme, v tichu...toľko duchov okolo... 

Odporný, hnilobný smrad spojený s hnusnými chemikáliami mi čpí v nose. 

Jaaaj, ako ja to miesto nenávidím :-(.

Pozn. Asi som krivdila zákazníkom. Keď sa takto prechádzam medzi regálmi a za sebou počujem buchot, rachot, treskot, už mi je jasné, kto prehadzuje porno do decáku :-) 

Preč, preč, utekám po tme von

Rýchlo zhasínam svetlo na záchode...a späť už mažem sťa namydlený blesk. 

Nevyzerá strašidelne? V tej tme aj záchodová misa :-)

Nahlas zvriesknem. Mám zarobené na infarkt.
Z regálu na mňa čučia oči strašidelného dievčatka z filmu Exorcista. 
Vykríknem nahlas a potom si uvedomím, že je to len kniha:
"Čo zas robí na detskom oddelení?" 

Pretočím ju zadkom ku mne, ale už ju naspäť na miesto nenesiem. Nie teraz, nie o takomto čase, nie sama. Čo ak to dievčatko vylezie z knihy ako Sadako zo studne?

No výborne. Pred očami sa mi odvíja ďalší horor. Pridám do kroku a rozmýšľam nad umením japonských majstrov filmu. Ako dokážu používať podprahové zábery, ktoré sa ti pohrajú s nervovou sústavou aj sto rokov po videní takého filmu "Kruh" napríklad :-(. 
"Kruh je kruh. Ale čo taká Nenávisť? To bola lepšia podívaná..."


Ale nie. Už len predstava tohto filmu je odporná. Zimomriavky už mám všade, aj na takých miestach, kde by som ich nikdy nečakala. Zvuk pukajúceho nábytku, oči Kajako, vlasy...všade samé vlasy...
"ÁAAAA..." 

Vlasy, vlasy....všade vlasy

Pozn. Ak chceš kuk...neodporúčam. Tie vlasy...a to pukanie je všade brrrr.

Prečo, prečo sa mi teraz v hlave nemôže ozývať šum mora, prečo neležím na pláži, prečo nevidím dúhu... 
Prisahám, že ak toto prežijem, už si nikdy nepozriem horor. 

Na mou duši...velebnosti :-)

Konečne som pri schodoch. Behom dole sa modlím, aby som nepoložila ústa, a snažím sa uniknúť spáram "Starého Dessewffyho" (čítaj Dežőfiho). Cítim jeho pohľad vo všetkých póroch svojho tela (je to lepšie...už to aspoň nie je Kajako). S rýchlosťou mne podobnou vystrelím z Paláca von a už sa nezastavujem. Aj keby sa naraz pootvárali všetky okná, už sa nevraciam. 
Nikdy!!!!!

Po schodoch, po schodoch poznávam čo sme to za ľudia :-)

Celá  šťastná že žijem sa vraciam domov, poprípade sa k niekomu pridám, a dám si fajne vychladené pivko :-).

Zajtra ráno sa tej kočke, čo nechala svietiť na záchode kruto pomstím. Zajtra bude striekať na červeno. 

Pozn. Nebojte sa, žiadna krv. Iba ju donútim vypiť deci červeného na ex. Je mi jedno že nepije. A potom ju pošlem bez mobilu do šatne pre niečo veľmi dôležité. O polnoci :-). Pomsta je sladká.... 

Skoro ma dostal, ale ušla som... Ale nie...to sa len Evička nudí :-)

Ale aby som uviedla veci na pravú mieru, náš priateľ "Starý Dessewffy" má povolené strašiť v len určený čas. Raz za čas sa s ostatnými čajkami (či princeznami) z Paláca rozhodneme urobiť si mecheche. Dôvod sa stále nájde (narodeniny, meniny, rozchod, odchod, príchod, alebo jednoducho len tak, ak sa nahromadila kopa nevypitého alkoholu, ktorému končí záručná doba...). Vtedy musia duchovia na čele so "Starým Dessewffym" ustúpiť stranou, a strašiť máme povolené len a len my...  

Pár teplých slov na záver...

A tu to zas ukončím. 

Všimla som si, že aj tak je to o niečo dlhšie než som pôvodne chcela. 
Najskôr som ti iba chcela opísať takú obyčajnú oslavu v Paláci na ktorú som si odskočila od svojich milých, materských povinností, a ostal z toho román na pokračovanie. No nič, akosi sa mi to vymklo spod kontroly. Ako stále... 

Tak teda "zas někdy příšte..."

A na čo sa to vlastne môžeš tešiť nabudúce?

Nič zaujímavé, len ti predstavím pár takých, našich, "normálnych", palácových akcií. Tak ak ťa to zaujíma, zapni si ma aj nabudúce. Dovtedy si snáď na niečo normálne spomeniem :-)

PS: Už vidíte prečo je v čom je Palác iný? Toto v obchoďáku nezažijete. Duchovia písaného slova sú síce aj tam, ale predsa len sú to nové budovy, veľa svetla, noční strážnici a tak...pre strašidlá tam nie tá správna atmoška. Fakt nie...:-)

Tak teda dobrú noc.

Citát na záver:

Keď sa ma niekto snaží presvedčiť, že duchovia neexistujú,... vyzvem ich, aby sa o polnoci prešli po cintoríne a oni zblednú.

“Jediným liekom na bezbožnosť je mystický zážitok. “                                           (Thomas Merton)