"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

pondelok, 11. januára 2016

Netradičné sánkovanie 2 časť, alebo niektorí ľudia sú horši ako hyeny

Sniežik sa nám nechumelí...


Tak som teda späť, ako som bola sľúbila. Aj ty? Pohár doplnený, cigaretka vyfajčená, mechúr vypustený? Tak teda môžeme spokojne pokračovať v našom spoločnom rozprávaní o sánkovaní.

Prvú časť, ak si náhodou nevidel, nájdeš TU

Hurááá zima, už bola a trvala tri dni :-(
Foto zdroj


Pokus č. 2

A tak na moje ustavične naliehanie, a na Ošovo ryčanie (rozumej, jemu bol sneh ukradnutý, on len chce ísť von, medzi ľudí. Čo doma?) 
Keď som videla vysmiate tváre detí mojich kamarátok v snehu, chcela som aj ja Oša hodiť do bielej guče a vyváľať sa tam s ním. Spustiť sa dole bielou stráňou, nastaviť noštek mrazu, veselo sa chichotať a "nechtiac" zraziť niekoho, kto sa nám priplichtí do cesty :-). 

Tak sme sa v sobotu vybrali na Kojšovku, reku, tam určite bude snehu. Ale ako by to bolo, ak by som si zas niečo naplánovala, a ono to vyšlo? 


Kojšov, tam viedli naše kroky, či skôr, kolesá :-)

Ošo, samozrejme ako stále keď niekam ideme, spal sladučko až do...veľa. A kým sme sa konečne vydali z domu, už sa zmrákalo. Takže, nemalo zmysel trepať sa na Kojšovku, prišli by sme tam za tmy. 
Tak sme si to šinuli na Zlatú Idku. Aspoň trooochu snehu.

Vytiahli sme sane, 
sadli sme si na ne...
a hurá na zasnežené pláne :-). 


Cestička po poli, vyšliapaná :-)

Malý, keď uvidel sánky začal skandovať a brblať niečo v zmysle:

"hdglgglglgl..."

Hádam, že to bolo asi:

"Suuupeeeer..."

Aj rukavice si bez reptania nechal nastoknúť. 


Pozn. Kvôli svojmu duševnému zdraviu som nechala všetky veci doma. Včetne kľúčov, ktoré som doteraz nenašla. No neklesám na duchu a verím že ich čoskoro objavím v niektorej, sto rokov neotváranej skrini :-).


Trochu sme prepálení, ale nevadí :-)

Ale len do chvíle, kým sme ho nezababušili do deky. V tej chvíli už spustil na celú dedinu:

"Neeeeeeee...!"


Ahoj Goldie


V tom k nám dobehol susedin nový pes "najdúch", a hneď tak, "z fleku", zavelil:

"HAV, HAV!"


Fešák Goldie :-)

a nastalo ticho. Ošo na neho začal vyškierať, vysmievať, a niečo mu prikazoval:

"Hav, hav, hav..."

Bolo mi jedno či mu nadáva, alebo ma ohovára, ale hlavne už neryčal. S takým by sme sa ďaleko nedostali, nevideli by sme jelene, srnky ani medvede.
Na to bolo potrebné ticho...


A do toho ticha bolo počuť len moje hlasné fučanie a hučanie, kým som trepala ťažké sane do kopca. Myslím, že ak náhodou aj dookola nejaké jelene boli, pri mojich neidentifikovateľných zvukoch radšej ušli. A medvede...taky tak.


Fúúúúúú, aaaaa fúúúúú

Krásny, Zlatý Retriever veselo pobehoval okolo, čuchal, vetril, užíval si tú trochu snehu. Očividne má rád deti a bláznov (kompliment či urážka?), pretože ma oblizoval, očuchával, šuchal sa okolo mňa...hádzala som mu papeky a on sa šťastne za nimi púšťal :-).

Goldie je prítulný, škoda že ho nemôžem zapriahnúť ako snežného psa :-)

Myslím, že Ošo si našiel nového kamaráta (naša Lilith už je trochu stará na také šantenie s deťmi. Tá keď vidí malého, schováva sa do myšacej diery pred ním :-))

Goldie do Oša štuchal ňufákom, "ocapával" ho, oňuchával, a malý sa len veselo rehotal, a strkal mu ruky do úst (asi to máme v rodine. Môj synovec č. 1 tiež rád strkal Dobermanom ruku do papule :-)).


Ešteže máme všetky ruky, všakže synovče :-)
Zdroj foto
Ale, bohužiaľ, ani vtedy mi moja idea, vysánkovať sa do červena, nevyšla. Aj tu nastal odmäk a začalo mrholiť, či pršať, či čo...

Ale Goldie, veselá kopa, sa nám aj napriek škaredému času, postaral o zábavný program. Snažil sa mi ukradnúť rukavicu priamo z ruky. A veruže aj ukradol. 

"Veď mu ju nedávaj!" 

Kričí za mnou môj chlap, kým sa mu snažím vytiahnúť z papule moju ruku. 

"Veď mu ju nedávam!"

Kričím ja na neho, kým ho zadržiavam, aby mi aj s rukavicou, ktorú sa mu podarilo stiahnúť z rúk, neušiel.  

"Chyť ho!"

Kričí na mňa zas, keď mi pes ušiel aj s mojou obľúbenou rukavicou. 

"Veď chytám!"

Kričím, kým naháňam psa po čistinke.

Ale Ošo mal o zábavu postarané. Smial sa, kým som ja behala ako "divá Bára" za hrajúcim sa psom.

Tak som vyskúšala niečo, čo zaberá na môjho syna, keď má v ruke niečo, čo tam nepatrí. Jednoducho mu to vymeniť za niečo, menej nebezpečné.
U syna sú to ponožky, knižky, hračky, spomínané kľúče a v najhoršom prípade pohankové chrumky či hrozno, to zaberie stále.

No čo zaberie na psa? Keď po ňom "šmarím" kľúče, môže to brať ako útok (to že ich vlastne ani nemám zistím, keď vopchám ruku do vrecka. Nahmatám mobil a chvíľu rozmýšľam. No potom vyhodnotím situáciu ako neprípustnú. Tá rukavica mi nestojí za to, aby som prišla o svoj I-phone, či čo to vlastne mám...).

 Vyzliekať si ponožky nebudem. Niežeby mi ich bolo ľúto, ale nebudeme plašiť divú zver :-). 

Zrak mi padol na zem, kde ležala palička.

"Niečo mu hoď! Palicu, napríklad!

Kričí na mňa môj muž.

"Veď hádžem!"

Zakričala som naspäť. A až na chlapovo zrúknutie:

"Pusti to!"

Goldie nakoniec pustil rukavicu a rozbehol sa za hádzajúcimi paličkami.


Ilustračné foto :-)

Keďže sánkovať sa nedalo ani tu, porobili sme pár záberov a šli sme späť. 

"Postavte sa normálne, nech váš vyfotím!"

vraví chlap. Ale vysvetli ročnému decku, a hravému psovi aby pózovali pred foťákom. Chlap urobil prvý záber.

"Hmmm, to nie je ono...počkaj ešte jeden..."

začal nastavovať clony a hrať sa s foťákom, ale to už Ošo objavil zamrznutý potok, a rozmrazujúci sa ľad. Pes samozrejme chcel hádzať paličky. Bolo po zábave a po fotení.


"To nemôžete aspoň chvíľu stáť!"

Kričí chlap, keď vidí, že bežím za svojím synom, aby neskončil v zamrznutom potoku. Goldie nás veselo nasleduje, ale nechystá sa pózovať. A ja už vôbec nie :-).

"Kašlime na to, už je trd vidieť!"

zahlesnem. A veruže tak. Slnko šlo pomaly spinkať za hory, bolo načim vrátiť sa domov.

Tak sa pokochajte aspoň tým, čo sa nám podarilo:























Súmrak padá na Zlatú Idku :-)


Na záver smutný príbeh Goldieho...alebo
dá sa taký človek vôbec nazvať človekom?


Keď sme vrátili Goldieho, alebo skôr si ho suseda vyzdvihla, keď sme šli okolo, dozvedeli sme sa, ako sa k nemu vlastne chuderka dostala. 

Jej neterka ho našla priviazaného k plotu, bol celý zablšený, s chrastami po celom tele a s brokom v nohe :-(.


Neurážam hyeny?

Neboráčik bol aj začipovaný. Našli majiteľa, a ten sa iba vyjadril:

"Utratiť!"

a viac sa s nimi nebavil. 

Dievča dalo psíka do poriadku, odblšila, ošetrila ranu po strele a doniesla na Idku svojej tete, pred Vianocami.

"Šťastné a Veselé :-)"

Teda, pre toho psíka boli. Bol v teple, odblšený, spokojný. 


Aspoň mal pekné Vianoce :-)

Inak, krásny, spoločenský, veľmi chytrý psík a šikovný. Neviem pochopiť, rozum mi zastáva... PREČO? 
Takto sa zbaviť takého psa:
Dvojročného, čistokrvného.
Žiaden bastard a blbec.
Mohol ho predať či darovať.

Záverom


Myslenie niektorých ľudí nikdy nepochopím. 
Viem, čo znamená starať sa o týraného psíka, aj my sme takého zničeného raz dostali do daru, šestnásť rokov sa dožila naša Dinuška, ale o tom možno niekedy inokedy.

A viem, aké dokážu byť tieto nevinné tvory verné, vďačné a životaschopné :-). Povedala som jej, že aj časom prestane štartovať po rukách, asi ho bili a tak sa bojí. Ale trochu lásky a porozumenia to napraví :-). 

Klobúk dole pred mladou dievčinou, ktorá si psíka vzala a dala ho dokopy, a bič na magora, ktorý dokázal nemého, inak naozaj inteligentného tvora, takto dokaličiť.

Ale ja nikoho nesúdim. Nemôžem ani, kým nechodím v jeho topánkach. Čo ho viedlo k tomu, že konal ako konal, vie len on sám. A bohužiaľ, či bohuvďaka verím že karma, božie mlyny, zákon akcie reakcie, alebo ako to chceš nazvať, ho skôr či neskôr dostihne. 
Ktovie, snáď ho pri tom nebudú štípať blchy celú noc.

Fuuu, a s takými smutnými slovami sa s tebou rozlúčim. Idem si ľahnúť a nabrať nových síl, aby som ti nabudúce priniesla niečo optimistickejšie, veselšie...farebnejšie.

Tak teda DOBRÚ NOC a teším sa na teba nabudúce :-).

Citát na záver

"To, že ubližujeme sami sobě, nám nedáva právomoc ubližovat někomu jinému!"

                                       Anonym

2 komentáre:

  1. Krásny havo, vždy som takého chcela .....
    a sneh vraj ešte ma napadat tak bude sánkovanie a možno aj snehuliak :/

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Krásny a naozaj inteligentný. Nepochopím.
      A tiež dúfam v ten sneh, snáď nám to výjde :-)

      Odstrániť

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem