Netradičné sánkovanie 1. časť, alebo za našich mladých čias bolo lepšie

Držte si klobúky, ideme z kopca

Huuuu, pôjdeme z kopca a veľmo dlho. Tak si drž klobúk, urob kávu či nalej vínka ak je večer, aby si to vydržal až dokonca. Hlavne si vylož nohy, nech ti je príjemne a poď so mnou a s Ošom objavovať radosti bielych, zimných dní. 

Že ten článok nie je o tom? Vôbec nevadí, hlavne že je sranda :-)

Biela zima s nami letí na saniach

Dnes ti poviem niečo z toho, a trochu aj z onoho...,
budeme smutní aj veselí,
ale taká som aj ja :-)
... snáď mi nedáš košom, či musí to byť vždy veselé?

Čo už narobíme? Keď ľudská zloba je bohužiaľ všade :-(

Zdroj foto: giphy.com

Huráááá sneží

Vakácie sa po dlhej dobe končia a tak to vonku začalo vyzerať zimne. Aj nám nasnežilo, aj nám prituhlo (konečne). 

Aj ty to tak miluješ? Sedím pri okne a usmievam sa ako blázon :-)
giphy.com

Perinbabka sa asi prebrala z akého delíria a uvedomila si, že je dávno po Vianociach a ešte nesnežila...

Dze ši bula doteraz, osoba?
Zdroj foto 

Tak šup, šup vonku 

Deti nelenili a vybehli vonku na sane, lopaty, boby, zadky a iné veci na ktorých sa dá jazdiť. Keď som počula ako si to moji synovci užívajú, tešila som sa aj ja ako dieťa. 

Prišli domov po hodinách sánkovania, s cencúľmi pod nosom:

"Starká, my sme nevedeli, že je nám až taká zima!"

Dvaja snehuliaci sa vrátili domov :-)

Aspoň na pár hodín zabudli, že existuje počítač, tablet, mobil a iné vymoženosti modernej doby.

A ako som videla, nie len oni :-). 

Pozn. Vždy ma potešia zabávajúce sa deti (ako ste už čítali z mojich prázdninových denníkov, dokážeme sa aj na animátorky zahrať :-)). 

Tak si zimu predstavujem ja :-)

Do svojho chlapa "hučím" odkedy som videla prvé vločky:

"Je potrebné ísť pre sánky, 
poďme sa sánkovať, 
poďme niekam,
tak už konečne vypadnime niekam von, kým je bielo..."

No, kým sme sa vymotali z domu bola skoro jar (to stále niečo bolo, niečo sa robilo, niečo sa varilo...:-(). Rozumej, nie skutočná jar, ale teploty nad nulou, odmäk, hmla, dážď, mrholenie, jednoducho všetky neduhy, ktoré patria do každého možného obdobia, len nie do zimy!!!

Pozn. Perinbaba očividne celá šťastná, prešťastná zo svojho diela oslavovala, a zas dospáva opicu. Je načase ju vymeniť :-)

Ale to neuberalo na mojom entuziazme a chuti do zimných radovánok:

"Ja musím môjmu Ošovi ukázať radosť zo snehu..."

Vybrala som staré sane (ešte po synovcoch) s operadlom, roky nepoužívané. Ošo si to čudo obzeral z každej strany a pritom držal leták s mojím receptom na fitness koláč (ako inak od Adriany...nabudúce sa pochválim, keď už som sa dala na to chudnutie :-)).

Neboj Ošo, aj toto bude. Ale všetko pekne po poriadku :-)

Nepustil ho ani kým som ho dávala do saní. Urputne ho stískal aj keď som sa mu snažila nasadiť rukavice. 

"Neeeee...!!!"

(Môj Ošo už pozná prvé slová...som na neho hrdá). 
Asi sa bojí, že by som ten leták zahodila, pokrčila, potrhala, alebo niečo podobné. Ak je šikovný po mamke tak vie, že tento koláčik bude môcť papať aj on (bez cukru, múky a pod), alebo len nechce, aby to dopadlo ako naposledy (ak nevieš, môžeš si to pozrieť TU.)


Tak som to vzdala, vzala šnúrku od saní a šli sme sa sánkovať. 

Ale leták nepustím, nech sa deje čo sa deje :-)

Môj prvotný optimizmus ma začal opúšťať, keď som si začala viac všímať holé kopce okolo.

"Kde je sneh?"

Deti "vyšmýkali" aj posledný kus bieleho poprašku, a mne ostali len oči pre plač :-(. Ošovi teda neukážem tú pravú zimnú zábavu :-)

Hore brehom, dolu brehom, zapadla mi chajda snehom...alebo som zas niekde mimo :-)

Kde je naše krásne detstvo...

Tak tak. Kde sú tie časy, keď sme sa s mojou mladšou sestrou, Eržou a ostatnými deťmi z okolia od rána do večera zabávali na našich bielych kopcoch. 
Až ma pri srdci pichne :-(.

Zhora sme sa spustili a skončili až pri bráne alebo pri prašiakoch, ktoré časom zo sídliska takmer úplne vymizli (tak ako aj koberce z domácnosti :-)).

 Cestička vedúca od školy bývala až zľadovatená (v zime sa po nej nedalo chodiť, ako sme ju vyšmýkali). Na nej sme mastili preteky na boboch v obrovskej rýchlosti. A keď niekto stál v ceste, pretože sa akosi pozabudol, mal smolu. Jednoducho sme ho nabrali ako spolucestujúceho (alebo nabrali mňa, pretože namiesto sledovania situácie okolo som si lámala cencúle z nosa, či vyberala šušne, či napravovala čiapku...). 

Ak sa nám dotyčný páčil, obdarovali sme ho úsmevom, ak nie, dostal dunču do nosa, do hlavy, do ramena :-).

Pozn. Pre tých neskôr narodených, obdarovanie úsmevom, je ako páčik, dunča do nosa je nasrdený smajlík. Tým mladým musím všetko dopodrobna vysvetľovať :-).

Páčik :-)

Dunča do nosa :-)

Poprípade sme si robili skokanské mostíky a skúšali, kto dopadne najďalej. A keď to inak nešlo, spúšťali sme sa aj po schodoch. 

Aj schody stačili :-)

Odhora - dolu, cez tri kopce až ku bráne:-)

Kde sú tie naše kvalitné boby, ktoré sa nerozbili ani pri náraze do stromu...a naším chlapcom sme už kúpili dvoje, či troje? Katastrofa :-(.

Tak dnes nič z toho :-(

Ale je načase vrátiť sa do prítomnosti, dosť bolo spomienok na časy minulé. 
Teraz mi neostávalo nič iné, len s dlhým nosom sa aj s malým Ošom na sánkach vrátiť naspäť domov. Smutne sme (som) "šľapala" naspäť domov. Ale pri pokuse o zloženia dieťaťa zo saní sa ozval obrovský rykot. 

"Čo som si vymyslela, to mám!"

Povedala som si nahlas, a tak som ho začala ťahať hore a dole, hore a dole, hore a dole po ulici. Chodník bolo jediné miesto, na ktorom ostal sneh, a dali sa ťahať sane. 

A Ošo?

Veeeľmi sa mu páčilo, ako sa jeho mama hrá na snežného psa. Ale mama bola smutná. Tešila sa na vietor v tvári, a ostali jej iba skrehnuté prsty.

Sledovala som iba svoje stopy, tam a späť, tam a späť :-)

Ale našla som taký malý briežok, z ktorého sa mi ho podarilo spustiť. To bolo smiechu...
Tak veľmi som sa s ním chcela spustiť z veľkého kopca, ale do tej pľúšte sa mi nechcelo.

Z chmúrnych myšlienok ma prebral silný, mužský hlas:

Oproti mne sa valil na boboch (doteraz neviem ako sa do nich nasúkal) pán v rokoch. Do tváre ho bičoval piesok, blato, tráva, dokonca som počula ako sa mu odrazil kamienok od okuliarov :-).
  
Vysmiaty "jak lečo" sa rútil rovno na nás. Nevedela som či sa uhnúť doprava, či doľava a tak som radšej ostala stáť pred sánkami a zavrela som oči (ak ma nedajbože naberie, len vtedy uvidí ten "páčik"). No našťastie ma minul.  

Hej, ale si to mastí...:-)

Za ním v tesnom závese si to hnala jeho "pred adolescentná" dcéra. Rovnako vychechtená ako on. :-). Rukou jej naznačil, aby nás minula.

Ani v taký čas úsmev nemizne z tváre niektorým ľuďom. Chvalabohu :-)

Mladý muž (kompletne zablatený od hlavy po päty, presne ako jeho dcéra v kedysi bielej bunde a ružových oteplovačkách) sa postavil, pristúpil ku mne a zatľapkal ma po ramene:

"To je zábava, čo?!"  

Nečakal na odpoveď a už sa aj s dcérou naháňali do kopca. 

"Kto bude prvý?"

A vraj ja som blázon. Ich mama bude celá natešená, keď dôjdu domov. No musela som sa usmiať. Je pekné, ak niekto nestráca úsmev na tvári, aj keď je to všetko dookola na prd :-). 

Tak na poďme na polievočku

Po pol hodine prestalo byť zábavné chodenie tam a späť, tam a späť, tam a späť a šli sme domov. Bolo to náročné, malému sa nechcelo zo saní dolu, očividne sa mu páčilo putovanie od jednej brány k druhej (bodaj by aj nie, keď on sedel a ťahala som ja). 

Naviac už padala tma :-). 
Veľmi hlasno dával najavo, čo si o mojom pláne, dať si kávu a teplú polievku myslí. 

Stmieva sa :-)

A stále držal v ruke leták s mojím receptom a ryčal pri každom pokuse ho dať dole zo saní. 
Naveľa sa mi to nakoniec podarilo, nalákala som ho na svoj obrovský zväzok kľúčov. Keď som ich na neho vytasila, aj ten nešťastný leták odhodil a rozbehol sa za mnou.

Pozn. Nápad s kľúčmi nebolo práve najšťastnejšie riešenie. Naposledy boli videné, v ten istý večer. To s nimi pobehoval vyškerený, sťa slniečko po byte a hrkal nimi ako na námestiach 17-teho novembra ´89. Odvtedy sú nezvestné...:-(. 

Ale nakoniec sme si tú chutnú paradajkovú polievku dali spoločne. 

Veď aj kone sa napoja, keď dokončia prácu, či nie :-)?

Je mi ľúto, že momentálne nemôžem ukázať Ošovi, ako sme sa zabávali my.

No optimizmus ma neopúšťa, a ďalej hučím do svojho chlapa, aby sme šli niekam, kde sa ešte sneh drží:
Jahodná, Kavečany, Kojšovka, Tatry, Alpy, Himaláje...hockdeeeee :-)

A tak to tu veru ukončím. Už zas som sa rozbehla. Čím viac chcem napísať kratší článok, tým dlhší nakoniec skončí. 

Takže o chvíľu sme späť. Zatiaľ si skoč na toaletu, či doplniť pohár vínom (ak ťa veľmi nudím), alebo vyvenčiť psíka. Aby si nabral síl na druhú časť:

Citát na záver:

"Keď Ti život predkladá dôvody na plač, ukáž mu, že máš tisíc a jeden dôvod na smiech!"

                                    Dále Carnegie

Inak, TU nájdeš druhú časť :-)