Šialené chudnutie 2 časť, alebo Vamos a la Zumba

A makáme, makáme, makáme

Vitaj späť, milý môj čitateľ, pri šialenom chudnutí. Rovno pokračujem v nasadenom tempe, ktoré som rozbehla v prvej časti.

Tak si zas vylož nohy, daj si uterák okolo krku a ideme do Fitka :-). 

Dnes bude tiecť krv 

Všade vôkol sa motali "Miesiči" (tí čo nesledujete Kredenc, týpci, ktorý majú také chrbáty, až im na krk neostáva priestor), "Miesičky (tak som nazvala kočky s takým tvrdým zadkom, do ktorého keby som plesla, tak ma odhodí až naspäť domov). 

"Kam som sa to, prepánajána, vošla?"

Všetko preto, lebo nemám chrbát :-)
Zdroj foto

Avšak ja som to hneď tak zkraja nevzdala, šla som sa prezliecť do svojho "štýlového" outfitu (prepáč mi ten výraz, ale nič výstižnejšie ma nenapadlo), a s miernym meškaním som sa dostavila do telocvične.

 Vo dverách telocvične som však druhýkrát za desať minút dostala ranu ako z dela. V telocvični už boli všetky dievčatá zoradené ako na šachovnici a rozcvičovali sa. (Najlepšie situáciu opíšem asi tak, ak to prirovnám k situácii, keď sa čierna bowlingová guľa dostane k bielym kolkám. Tá čierna guľa som ja, ak si náhodou na to neprišiel).

Samé štíhle krásavice v bielych či ružovučkých tielkách a legínkach, s nohami dlhými až po samú zem, chutnými zadočkami a prsíčkami. 

V tej chvíli som túžila mať na sebe myšaciu bundičku a s heslom "predo mnou vidno, za mnou tma" prepadnúť sa až do západného Nemecka, no ale keďže som v brutálnej realite, nič také sa neudialo :-). 

Pomaly, celkom pomaličky, aby som to stádo divožienok ničím nevyplašila, som sa popri stene presúvala niekam ďaleko dozadu, aby som nebola veľmi na očiach (čo bolo takmer nemožné, keďže všade dookola boli zrkadlá a ja som tam svietila ako biele ponožky v sandálkach). Či som sa obzrela doprava, doľava, dozadu či dopredu, všade sa mi naskytol jediný pohľad - čierna guľa medzi bielymi popr. ružovými kolkami. Ak by som správne padla, ozdaj aj strike dám.

Striiiiiike :-)

Potom došla cvičiteľka (nazvem ju menom Petra, pretože hockedy som šla na nejaké cvičenie, skoro stále precvičovala Petra, alebo Janka. Pre dnešok som sa rozhodla pre Petru, ak sa nenahneváš). 

Pozdravila nás, usmiala sa a prebehla pohľadom po dievčatách. Zrak jej padol na mňa. Snažila som sa schovať za jednu "kolku", aby ma nevidela, ale to bola asi taká blbosť, ako keď sa slon schová za blchu.

"Vítam nové tváre, cíť sa medzi nami príjemne...."

To určite budem, pomyslela som si, keď som zacítila na sebe pohľady všetkých ostatných "labutí" okolo. No čo už, dala som sa na boj, dobojujem teda. 

Petra pustila hudbu a všetky sa začali pohupovať v bokoch hore a dole. Tak som ich teda napodobňovala. Príjemné rytmy španielskej hudby sa odrážali od stien a ja som sa tomu poddala. 

Hop, hop, šup, šup, hopy šupy, tlesk tlesk

Tlesk :-)

No, nie je to zlé, na začiatok. Neviem, prečo sa mi minule kamarátky sťažovali. Vraj, keď boli naposledy na Zumbe, tak Ive vypadla vagína a Heňa mala opuchnuté členky celý mesiac. Pche ...trapky, amatérky. 

"Páčte, ako mi to ide" 

Som snehová vločka :-)

A ako mi to šlo. Síce som tam vyzerala ako malý medvedík, keďže som nevedela kroky (Medveďku, daj labku prinášalo svoje ovocie), a už vôbec nie chytiť rytmus, ale to sa poddá. Profesionálky okolo mňa sa natriasali, tlieskali v rytme, tvárili sa, že tam nie som. Chvalabohu.

No po chvíli sa začala hudba zrýchlovať, a ja som sa snažila udržať krok. Aj som po chvíli chytila rytmus. Úsmev sa mi objavil na tvári. 

To je úplne super. Toto budem robiť častejšie...

No hudba začala gradovať a ja som začala strácať rytmus i optimizmus. Ale úsmev z tváre nemizol. 

HOp, šup, tlesk, tlesk, hopy, šup, tlesk, hop, hop, šup, skok, 

"BUM!"

A práve mi vypadla vagína. Našťastie si to nikto nevšimol a ja som sa tvárila, že nič. Dievčatá mi po nej veselo skákali, ale čo už. Načo je vôbec taká vagína potrebná. Hlavne, že mám zuby. S tou novou podprsenkou mi ani tak kozy neskáču.

To tričko, akokoľvek dobre som to myslela (schovanie mojich tukov, či reklamu pre sestru), nebol najlepší nápad. Začala som sa potiť ako prasa, a tričko som o chvíľu mohla žmýkať. Nevadí.

Vamos chicas 

VAMOOOS!!!!

Derecha, Izquierda...

Konečne tie hodiny španielčiny, ktoré som brala u Miguela z Nikaragui mali svoj zmysel. 

Vedela som, že mi na niečo tá španielčina bude :-)

Ak by sa hrala hra: 

"Hoď tam štamprla zakaždým, keď začuješ slovo Corazón", 

aj ten najväčší štamgast "dedo Láďa" od nás z krčmy (dedo vôbec nie je, má okolo štyridsať rokov, ale vďaka chľastu vyzerá ako dedo), 
ktorý toho znesie naozaj dosť 
(do krčmy prichádza hodinu pred otvorením a už, alebo ešte, z neho razí a odchádza s barmankou, keď krčmu zatvára), 
by skončil na Jednotke intenzívnej starostlivosti s otravou alkoholom.

Za mojou vagínou, s ktorou som sa už nadobro rozlúčila začali postupne vypadávať moja maternica a v tesnom závese ju nasledovali aj pravý a ľavý vaječník. No aby si si nemyslel, úsmev som mala stále na perách :-)

Cítila som sa ako Ninja, akurát miesto mečov, noží a nunčakov, vzduchom svišťali moje hnáty, nad ktorými som stratila kontrolu pred pätnástimi minútami. Ešteže som ich k telu primontovala lepšie ako svoje ženské orgány a nebudem ich musieť zbierať po celej miestnosti :-).

Všade okolo boli výlučky telových tekutín (áno, správne si pochopil, moje). Konkrétne sa dali dešifrovať kvapky potu, slín, sĺz, ušného mazu, žaludočných štiav...všetkého možného, čo telo zo seba dokáže vyprodukovať. Slintala som viac, ako môj Ošo, ktorému idú zuby a to je čo povedať :-).

No bola som vďačná za to, že svoj moč a zuby som udržala tam kde patria, teda aspoň zatiaľ.

Keď už som dopotila všetok pot, začala som potiť krv. Moje telo zažilo šok. Ono, to sa stáva, keď odrazu telu, ktoré je naučené hýbať sa veľmi pomaly, decentne, s noblesou dodáte 200 voltov, a začnete so sebou natriasať ako naspídovaný puberťák na technopárty. 

Posledné zvyšky mojich telesných tekutín :-)

Myslela som si, že umieram a toto je moja posledná hodina. 

Pozrela som na hodiny a uvedomila som si, že máme za sebou sotva pol hodinu. 

"Ak mi nabudúce napadne nejaký úžasný nápad typu: Čo tak si zašportovať..." dajte mi niekto facku. Dobre?"

Môj chlap by mi povedal, že za to môže tá laktačná psychóza. 

Dúfala som, že za tú polhodinu ma už nič horšie nemôže postretnúť. 

Mýlila som sa. 

Motala som sa ako maďar v kukurici. Všetci šli dopredu, ja dozadu. Všetci vyhadzovali ľavú ruku, ja pravú nohu. Všetci urobili skok, ja tlesk. A keď všetci spravili tlesk, spadla som na zem.

Ako správna dáma, som sa tvárila, že sa nič nestalo a s úsmevom som sa šla napiť. Medzitým som však predýchavala kontrakcie...
O slovo sa prihlásil fazuľový guláš. 
Dobrá správa, črevá ostali na mieste. Nevypadli spolu s ostatnými :-).

Črevá trieskali o bok ostošesť a obsah sa zúrivo snažil dostať von, aby sa pozrel, čo sa to tam deje. Ľavý bok ale taktiež nezaháľal. Srdce, ktoré do neho padlo už sa ani nepamätám presne kedy, pulzovalo rýchlosťou svetla. Tuším som bola práve pred infarktom :-).

Nevedela som, za ktorý bok sa skôr chytiť, tak som sa nechytila ani za jeden a s vervou som sa pustila do posledných minút svojho života. Nech to stojí za to. Veď nie som padavka.

Nastalo posledné odpočítavanie tejto nikdy nekončiacej hodiny. 

Veru tak, už sa to blíži :-)

Toľko som riťou a cickami nekrútila ani vtedy, keď som sa zoznámil so svojím chlapom. A už asi nikdy nebudem.

Konečne posledných päť minút. 

"To musím zvládnuť, 
to musím zvládnuť..." 

Musíš Kájo, musíš :-)

Povzbudzovala som samu seba potichu. Síce bez telesných tekutín, ženských orgánov, bez štipky sebaúcty, ale ja to nevzdám, nech si ostatné nemyslia, že som nejaké b-čko.

No keď Petra zahlásila:

"Zoberte si činky!"

Začala som sa modliť, aby cez dvere vošiel niektorí z "miesičov" a uštedril mi ranu z milosti.

"Veď aj kone sa strieľajú."

Tak prečo nie ja :-)

Konečne prišiel koniec. Pozbierala som si moje orgány, zvyšky hrdosti, ale tekutiny som tam nechala (stačí že zbieram synove, svoje im tam nechám :-)). Ako vo sne som sa dotrepala do šatne a prezliekla sa. Cestou domov som v MP3 vymenila repertoár.

Je to blízko - áno Miško, môj koniec je blízko.

A božie mlyny sa krútia - áno Kuly, krútia. V mysli sa ospravedlňujem Ivke aj Heni aj všetkým dievčatám, z ktorých som si robila niekedy srandu.

Posledný krát, budem tu stáť - áno Paľko, už sa viac nikdy nepostavím. 

Paľko, ty si to vystihol :-)
Foto zdroj

Domov som sa doplazila, osprchovala, ľahla do postele, muž mi priložil malého, ja som sa nevedela ani pohnúť. A takto, obávajúc sa zajtrajška, sme spoločne zaspali.

Moje poznatky zo Zumby

Ak ti niekto povedal, že väčšia bolesť prehluší menšiu, tak sa mu poďakuj. Väčšiu blbosť som nepočula.

Keď som sa ráno zobudila, s bolesťami celého tela, dokonca aj takých miest o ktorých som ani netušila že mám, či môžu bolieť (napríklad vlasy, či sopeľ v nose), zaprisahala som sa, že ak mi ešte niekedy niekto povie niečo také, uvidí tú "Zumbu!"

Postavila som sa z postele a Ošo pri pohľade na moju chôdzu spustil smiech. Ešte som ho nepočula takto od srdca sa rehliť. Ak sa bude natáčať siedma časť filmu ROBOCOP, hlásim sa. Nevedela som ohnúť nohu v kolene, a každý pokus otočiť hlavou som trikrát rozdychávala. A ruka si veselo bolela ďalej. 

Zaručene s tou chôdzou získam Oscara :-)
Zdroj foto

No na druhej strane som sa cítila tak nejako dobre, spokojne. Po psychickej stránke myslím, fyzickú ani nespomínam :-).

Naplnená akousi pozitívnou energiou. Ak by som nechodila ako terminátor, tak by som s tou mojou energiou "vyglancovala" celý byt, pričom by som si medzitým pohadzovala Oša v jednej ruke, ako papierik. 

Takže čo na záver? Zumba a celkovo pohyb je super vec. Ale tá svalovka na druhý a tretí deň je na nevydržanie. Asi to musím robiť pravidelne a hlavne pozvoľna :-): 
Ale čo my ženy neurobíme kvôli krajšej postave?

Pieseň na záver:

"A jsem radši Vám všem pro smích, 
než abych byl sobě k breku"

                                        Xindl X
                                      (V blbým věku)