Rázcestie - štyri roky blogovania

"Hádam kadiaľ ísť a koľko treba krokov. Hádam kadiaľ ísť, kadiaľ a koľko rokov."

Jana Kociánová - Hádam kadiaľ ísť

Presne 25.04.2015 (pred štyrmi rokmi článok TU) sa na blogosfére objavila čudná, skromná osôbka, ktorá si myslela, že svojimi dumkami zmení, alebo prinajmenšom zabaví svet a blízke okolie. Námety na články sa sypali jedna radosť, s náročným a uplakaným synom, mliekom preplnené, nadrozmerné prsia a prebdené noci povzbudzovali fantáziu a tá pracovala na plné obrátky. Časom sa dojčiace a nosiace články menili na pokusy o knižné recenzie, detské hlášky a situácie z kníhkupectva, skutočné príbehy o (ne)materskej demencii a dumky o živote. A že toho nebolo málo nasvedčuje aj fakt, že môj blog obsahuje nejakých, 280 článkov. 

Prečo hrať keď nikto nepočúva

Avšak ako šiel čas, prvotný entuziazmus túto osôbku opúšťal stále viac a viac keď si uvedomila, že jej strelené, prehormónované a laktačné príbehy nezožnú medzi mladými dravcami až taký úspech ako očakávala. Akosi jej ušlo, že ľudí v cieľovej skupine ktorej je blog určený (unavené maminky, rovnako trafené ženy, osoby ktoré neberú život a hlavne seba príliš vážne) je po čertoch málo, a tak teda posunula svoju laťku o veľa, veľa priečok nižšie. 

A nedávno sa začala vážne pohrávať s myšlienkou ukončením a uzavretím tejto svojej životnej, trápnej kapitoly života. Veď načo písať, dumať, trápiť sa nad slovosledom, gramatikou, vymýšľať články, ktoré by chceli mať hlavu aj pätu, vyhľadávať témy a zapisovať si všetky tie hlášky, keď je jednoduchšie zapnúť si bulvár a reality show a robiť to, čo väčšina populácie? Nie je to len strata času, ktorý by som mohla vypĺňať lepšou a zmysluplnejšou činnosťou ako je upratovanie, varenie, nakupovanie, česanie? 

Vojna emócii

A tak sa to vo mne začalo všetko biť, hádať, kričať. 

Tá skromnejšia a strelenejšia strana, ktorá chcela pokračovať mi nahadzovala témy na články jedna radosť. Z každej strany sa na mňa vrhali rôzne hlášky, situácie, zaujímavé knižné tituly, že "toto moja, bolo super, určite sa bude páčiť tvojim čitateľom, to si musíš zapamätať!!"

A tá druhá, egoistickejšia a netrpezlivejšia, ktorá chcela všetko hneď, tu a teraz, sa ich snažila ignorovať, a pozornosť venovala krásnym, dokonalým, vyšperkovaným TIP TOP profesionálnym blogérkam, aby mi dala najavo, že "toto moja zlatá ty nikdy mať nebudeš!!!"

Očividne tieto smutné dumky mali na svedomí rôzne smutné udalosti v našej rodine, a časom aj tehotenské hormóny, ktoré si s mojou hlavou robia čo chcú. V jednej chvíli sa smejem a v tej druhej spustím nevysvetliteľný a nezastaviteľný plač (hej, hej, už som niekoľkokrát počula že čo chcem, veď nie som najmladšia). 

Ak som sa z toho nechcela zblázniť nadobro, musela som s tým niečo urobiť. Rozhodla som sa tých dvoch nepriateľov v mojej hlave zmieriť.

Skúšal si sa niekedy postaviť do vojnovej zóny medzi emócie??? 

Nuž, nie je to jednoduché. Zmierovať niečo nehmotné, neviditeľné, je horšie, ako sa postaviť kordom proti skutočnému nepriateľovi z mäsa a kostí (článok TU)). Ale musela som to urobiť.

Ak nevieš ako ďalej, započúvaj sa do seba

Na nespavosti je dobré to, že človek má mnoho času na premýšľanie (o tehotenskej nespavosti viac článok TU). Rôzne myšlienkové pochody sa premávajú zo strany na stranu, hľadajú tajné zákutia a vyplavujú na povrch také veci, o ktorých ani nemáme poňatia, že sa v našej hlave nachádzajú. Dvaja chlapi ktorí ti v pravidelných rytmoch chrápu do uší ťa dostávajú do tranzu. A potom ti to nejako dôjde a vlastné podvedomie k tebe prehovorí (či skôr na teba ziape :-))): 

"Tebe už na staré kolená úplne preplo? Kedy, s výnimkou puberty, si počúvala to trápne ambiciózne, ego? Štyridsať rokov si sa bránila vyšľapaným koľajám, prúdu, dokonalosti, kariérnosti, titulom, trápnym rečiam okolia a odrazu to chceš meniť? Vždy bola tvojim životným cieľom jedna, jediná vec.

Robiť iba tie veci, ktoré ťa robia šťastnou!!! Baví ťa písanie? Píš! Nebaví? Choď upiecť koláč. Nazbieraj si bylinky, uvari sirup. Zacvič si jógu. Ale nelež tu ako pripečená krepľa a hlavne sa neľutuj. Šťastná môžeš byť aj bez titulu TOP blogerka."

Konečne som zaspala. A vieš, čo som ráno spravila ako prvé po tom, čo som vyprevadila syna do škôlky? Zarobila cesto na svoje prvé, kváskové kreple (šišky, pampúchy ak by si nevedel), zacvičila si tehotenskú jógu a rozhodla sa napísať článok k štvrtému výročiu svojho blogovania. Pri mojom písaní je najlepšie to, že nikdy neviem, kam ma moje myšlienkové vlny budú viesť. Mám nejaké tie predpripravené témy (ako hlášky či knižné recenzie), to áno, ale keď ma zvnútra niečo donúti otvoriť ten môj niekoľkokrát rozbitý laptop, položiť ruky na klávesnicu, slová a myšlienky mnou začnú prúdiť samé a ja sa iba dívam na to, čo sa objavuje na obrazovke. 

A niekedy som sama prekvapená, čo dokážem zo seba vyprodukovať. Moje podvedomie malo ako vždy pravdu. Nad svojimi splínmi (a nielen tými tehotenskými) môžem zvíťaziť iba tým, že budem robiť to, čo ma baví, čo ma robí šťastnou a čo dľa môjho skromného uváženia viem robiť najlepšie. 

Do toho zoznamu patrí: spievanie, tancovanie, cvičenie, pečenie, zaváranie, čítanie, hranie sa, a samozrejme, písanie. 

Pozn. Moje okolie má síce na to iný názor ako ja, ale ako vravím, koho to zaujíma??? :-)))

Hrajem ďalej aj keď nikto nepočúva

A tak som sa teda rozhodla, že minimálne do pôrodu ešte budem počúvať svoje nahormóvané, skromné ja, ktoré chce zo svojich útrob dostať na povrch sveta ešte nejaké to písané slovo. A potajme budem dúfať, že si ich niekto vypočuje (prečíta).

Nuž, mojich článkov, duševných výlevov,  divných knižných recenzií, detských a zákazníckych hlášok, tehotenských a následne dojčiacich a nosiacich príbehov, (ne)matersky dementných príbehov sa doména (či čo to je) blogger ešte nezbaví. Schválne vravím "debilný blogger", ktorý mi pred chvíľou vymazal polovicu článku IBA TAK a tak si teda ukrátený o niektoré moje dumky, na ktoré si neviem spomenúť. Nevravím že by nebolo lepšie mať vlastnú stránku, aj pre moje vlastné, duševné zdravie, no momentálne to nie je na programe dňa.

Čiže v blogosfére ešte chvíľu zaoxidujem, aj keď... 

...nie, neviem fotografovať, nemám na to oko, cit, ruku a moje fotky vyzerajú sťa by ich fotilo 5-ročné dieťa. A vieš čo? Niektoré fotky, ktoré vrážam do článkov, skutočne fotilo 5-ročné dieťa. Inu, vyzerajú omnoho lepšie, ako tie moje. Chcelo by to lepšie fotky? Nuž, neprestanem písať iba preto, že neviem fotiť. To by nemalo logiku aj keď viem, že fotky sú ťahúňom blogu a niektoré moje obľúbené blogerky sú nielen v písaní, ale aj vo fotení b-r-u-t-á-l-n-e... Nuž, bohužiaľ, ja nie. 

Fotoblogerka zo mňa nebude.

...nie, neviem variť. Mnoho (nielen) mamičkovských blogov je pre mňa inšpiráciou pre moje pokusy v kuchyni. A čím jednoduchšie recepty, tým lepšie. Aj keď sa ich striktne držím, môj výsledok je vždy iný. Výzorovo aj chuťovo. Ale pravdou je, že občas u mňa nájdeš nejaký ten recept, ale musíš rátať s tým, že ak to urobíš podľa mňa, tvoj výtvor bude omnoho, omnoho lepší :-)). 

Foofblogerka zo mňa nebude.

...nie, neviem sa líčiť a skrášľujúca kozmetika je vec, ktorá ide celý mimo mňa. Pri turistike, jóge, plávaní, čítaní, bláznení sa s dieťaťom a nakoniec aj pri samotnom predávaní kníh v líčení nevidím zmysel. Nehovorím, že nepoužívam úplne nič (chystám aj článok o mojej tehotenskej kozmetike, a vyzerá, že bude najkratší v mojej histórii :-)))), ale vypichnúť si oči špirálou a pri stekajúcej linke sa potom sústrediť na dobrú detektívku, beriem za činnosť zbytočnú.

Beautyblogerka zo mňa nebude.

...nie, nebaví ma chodiť po obchodoch a vyhľadávať nové kúsky do svojho skromného šatníka. Radšej si zájdem v 10-ročných nohaviciach (ak sa do nich ešte zmestím) so synom do divadla, na zmrzlinu, na výlet a váľam sa s ním po zemi. Verím a vidím dookola tie bruškaté žienky, ktoré v tých moderných tehotenských outfitoch vyzerajú naozaj na zjedenie. Ja som ale musela zainvestovať do troch podprseniek za 150 eur, jediné svojho druhu na Slovensku. Tým som minula svoj ročný badget na oblečenie :-DD. No, určite sa nemienim v nich fotiť a vystavovať svoje ABnormálne kozy na obdiv, aj keď sú skutočne pekné (tie podprsenky :-DDD). A keďže tak, ako ja neviem fotiť, na druhej strane sa ani neviem fotiť. I preto na mojich trápnych pokusoch o fotky obvykle vidno iba nejaké kúsky môjho tela.

Fashionblogerka zo mňa nebude.

Nuž, posty ako TOP bloger či bloger roka prenechám mile rada tým krásnym ženám, aj maminkám, ktoré sa vedia nalíčiť, upraviť, vedia si nakúpiť krásne veci a ešte nádhernejšie v nich pózovať. Ja si viem predstaviť, koľko času a práce za tou dokonalou krásou stojí a obdivujem každú ženu a o to viac matku, ktorá sa na to podujme. Preraziť vo svete, ktorý hľadí na vonkajší vzhľad a na vrchné obaly je skutočne ťažké a držím palce každej, ktorá ide touto cestou. Má to zmysel, ukázať iným, že môžu byť dokonalé v nedokonalom svete.

  

Ja však radšej pôjdem tou jednoduchšou cestou a budem aj naďalej sama sebou. Nezaraditeľná, divná, svojská, s nepochopiteľnými dumkami. Ja ostanem nedokonalou v nedokonalom svete, pretože taká ja som. V ošúchanom tričku, s vlasmi stiahnutými do konského chvosta, pohodlných maskáčoch, a kávovým sósom na vačkoch pod očami. S úprimným úsmevom, kávou v ruke, s pokojom v srdci a otrasnými fotkami. 

Pár slov na záver

Dúfam, že som v mojom článku nevyznela priveľmi ľútostivo, to je to posledné čo som mala v úmysle. To ma len dostihla tehotenská depka a ja som sa z nej musela vykecať-vypísať.
A týmto výlevom som chcela iba povedať, že nemienim svoj blogérsky život zasvätiť laikom na sociálnych sieťach, ani sa nebudem meniť len preto, aby sa mi zväčšila čitateľská základňa. Radšej moja nedokonalosť s 30-timi sledovateľmi, ako cudzia dokonalosť s 10.000 followermi. Apropo, výhoda mini blogerov je v tom, že sa o neho nezaujímajú hejteri. Kto by už plytval energiou nenávistných komentárov na niekoho neznámeho? :-DDDD

Na záver chcem srdečne poďakovať všetkým mojim doterajším, verným sledovateľom tu, alebo aj na svojej FB stránke. Každému jednému pravidelnému čitateľovi posielam jedno veľké, osobitné ĎAKUJEM. Naozaj, naozaj si vážim každú tvoju pozornosť, ktorú venuješ mojim nedokonalým článkom a fotografiám. Verím, že to nie je jednoduché. Ale ktovie, možno sa behom ďalších štyroch rokov zlepším :-DD. Kvôli tebe aj vďaka tebe.

Týmto posledným zamyslením sa s tebou na dnes už lúčim. Pevne verím, že si v čítaní došiel až na záver bez toho, aby som ťa uspala :-D. Pevne verím, že aj po tomto mojom "depresívnom" výleve si ma nabudúce naladíš a prečítaš si môj ďalší článok. A ak by ťa zaujímalo, ako vyšli moje kváskové kreple, tak nevyšli. Ale mne to nevadí, ja zjem všetky svoje divné výtvory. Prajem krásny deň a teším sa na ďalšie stretnutie.

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:

"Nedokonalosť je krása, šílenství je genialita, a je lepší být dokonale směšný než absolutně nudný."

Marilyn Monroe