"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

streda, 6. mája 2015

10 vecí, ktoré ja robiť nikdy nebudem, keď budem matkou 2. časť


Čo to teda robiť nebudem?

Tu je predposlednéá vec, ktorou ja ako matka nikdy nebudem. Extrémna? Nie...úplne normálna:-).

9.) Nebudem vypatlaná

Kým som nepremýšľala nad dieťaťom, len nechápavo som sledovala mamičky, ktoré idú po ulici a ksichtia sa nad kočiarom, vydávajú rôzne zvuky, šušlajú a hudú si ňuňuňu, ťaťaťa, čičiči..."tie sú trápne!" vravievala som si. A karma je silná vec...
Príde čas, keď si po štyroch hodinách vláčenia malého na tele (a tých desať kíl je desať kíl) chcem odpočinúť a len tak poprechádzať s jabĺčkom v ruke (kým mám malého na sebe to začína byť problém lebo chce všetko čo mám ja, či je to jablko, banán, mobil, alebo fľaša vodky...:-)(nie, to si robím srandu, maximálne pohár nealko piva, raz za čas)). Tak si pripravím svoj staručký, vŕzgajúci, rodinný kočiarik a malého tam spokojne položím. Koniec svetla. Už musím skontrolovať, či tam môj chlap nedal miesto deky klince, lebo tak "vreščí toto decko." Nepomáha pol kočiara trávnik, pol kočiara chodník, natriasanie ho nervuje ešte viac. Nepomáha ani mrnčanie, ani tiché haaaa, pššššš :-(. Pohľady okoloidúcich mi už jasne dávajú najavo, čo si o mne ako o matke myslia. Tak mi neostane nič iné...ako urobiť na malého ksicht, budliky, budliky...a bububu aaa bububu. Až potom sa na chvíľu upokojí a usmeje na mňa svojím upírim úsmevom (nám najskôr vyšli horné dvojky, až teraz sa tlačia jednotky :-). Vidíte, už zase hovorím nám...hoďte na mňa sieť :-)). A už keď aj to je pre neho nezaujímavé, tak spustím: "Máš ma ovečko dávno spát, už píseň ptáku končí. Kvuli nám přestal vítr vát, jen mura zíra zvenčí..." (tí čo to nepoznáte, je to Bláznová ukolébavka od Petra Nováka. Veľmi prezieravý názov, len toto pomáha na malého. Tak neviem či ma moje dieťa považuje za blázna, alebo je to náhoda...:-)). A tak chodíme po lesoparku, ja vrieskam Bláznovú ukolébavku na plné ústa, dieťa v kočiari sa usmieva a spokojne si mrnčí. Akurát puberťačky chodia okolo a ťukajú si po čele (veď počkajte kočky, o pár rokov sa ukáže...:-))  


Ešte som len bola na začiatku tehotenstva, keď mi kolegyňa povedala, že jej kamarátka zistila, že jej materstvo lezie na mozog, keď v hypermarkete hojdala nákupný vozík. Chaaaa....trápne. Za tých pár mesiacov, čo mám malého som takúto vec označila ako úroveň 1 vypatlanosti. Mne sa to stalo po mesiaci v obchode, keď sme šli na prvý nákup bez malého. A to som malého v kočiari ani poriadne nenosila, lebo najčastejšie bol v šatke :-). 
Úroveň 2 vypatlanosti sa dostavil o pár týždňov neskôr, keď sme boli s malým na kontrole u neonatológa. Po 10 minútach som sa pristihla, ako natriasam detským kočiarikom s bábikou vo vnútri a robím hlasné Psssssss, haaaaa, pssssss, haaaaa, pretože akési bábätko plakalo na celú čakáreň. Môj pokojný synátor sledoval obrovskými očami okolie z bezpečia náručia môjho chlapa. Ten sa na mňa díval so zdvihnutým obočím a pokojne sa opýtal: "Ti mrdá, čo?" :-) Ale aj tak to nebolo najhoršia časť. 
Po pol roku som som objavila, že sa dá ísť o level vyššie. K Úrovni 3 som sa dostala, keď som išla k zubárovi, konečne si opraviť boľavý zub. Stála som na zastávke trolejbusu a čakala kým niečo dôjde. Začala som sa pohojdávať v kolenách, ako to robím, keď uspávam malého v šatke. Pohyb sa postupne zrýchľoval, až som nakoniec došla do štádia, keď som vyzerala sťa éčkom "naspídovaná" puberťáčka na technopárty :-). Ešte som si pobuchávala po bruchu (ako malému po zadočku) a pohmkávala som si spomínanú Bláznovu ukolébavku nahlas (automaticky som uspávala syna, ktorý, ako som sa neskôr dozvedela, pokojne spinkal na brušku tatinka pri upokojujúcej hudbe skupiny Iron Maiden                 :-)).
Prebrala som sa až vtedy, keď sa vedľa mňa ozval detský hlások: "Mami, to čo robí teta?" vtedy som zbadala veľké očká dievčatka ako na mňa úpenlivo hľadia a mama ju ťahá odo mňa čo najďalej. "To nič chrobáčik, teta si len tancuje..." Dievčatko ma ešte dlho sledovalo a ja som sa hanbila ako pes :-(. 
Zatiaľ sa mi ešte nepodarilo objaviť úroveň 4, ale raz to určite príde. Ak sa mi to podarí, určite sa s tým pochválim. Ak sa to podarilo Vám? Napíšte mi, nech viem, že nie som jediná prdnutá.

Ale pravda je, že sa snažím cvičiť mozog. Počúvam aj v televízii duel alebo odkedy mám nový telefón (už som čaja), tak hrám aj "čo ja viem" s telkou. To preto, aby sa mi aspoň trochu točili kolieska v hlave a úplne nezhrdzaveli (inak trochu odveci príhoda, ale spal u mňa synovec č. 2, ktorý tiež hral s telkou "čo ja viem". Než išiel dať odpoveď a, b, c, d, nenápadne sa nahol nad stôl, aby som ho nevidela a opísal moju odpoveď. Potom sa tešil ak to bolo správne. Len mi nešlo do hlavy, prečo mal na konci viac správnych odpovedí ako ja...:-)) 

Keďže mlieko sa tvorí z krvi, už mi je jasné...kde sa nachádza krv, ktorá by mala rotovať mojím mozgom. Na hrudníku. A potom sa už netreba ničomu čudovať. Takže čerešnička na záver...keď som synovcom 1 a 2 platila takú tu lezeckú, lanovú dráhu na Alpínke, pýtala som sa toho chlapíka, či musím ísť s nimi hore (trebalo ísť hore do lesa a ja som mala na hrudníku spiace dieťa), alebo pôjde s nimi. S úsmevom na tvári mi kývol rukou že on to zvládne. Pobrala som im veci, ktoré nepotrebujú, bundy, šiltovky, mobily a zakričala som na nich "Chujte za oďom..." (v preklade Choďte za ujom..."). Konieeeec...od zajtra som normálna :-).      

Pokračovanie nabudúce, ešte nás čaká, pre mňa najťažší bod č. 10, nebudem ustráchaná :-(


Ja si spievam "Máš ma ovečko dávno spát" a môj synátor to má úplne niekde v paži a robí všetko možné, len nespí :-)

PS: Tí čo ma poznajú vedia, že mi je naozaj jedno čo si o mne ľudia myslia. Žije sa mi tak omnoho jednoduchšie, lebo ak by som sa mala trápiť nad tým aká som, a ako ma vidia ostatní, asi by som ležala doma pod stolom a vypúšťala potoky, rieky, jazerá sĺz :-(. Že mi je naozaj jedno, ak doslova "žeriem" wafle s čokoládou a čokoláda mi tečie po čerstvo umytej mikine a potom s tým flekom pobehujem po Alpínke, akoby sa nič nestalo. Že mám na tvári kávové fúzy ešte aj večer, keď idem domov z práce po trinácke, že mám potrhané spodky nohavíc, pretože všetky čo mi sadnú sú oveľa dlhšie ako ja...toto jednoducho ignorujem :-). Ale to dievčatko vyzeralo naozaj vystrašene. Takže ľudia, ak ma nabudúce zbadáte tancovať uprostred ulice aj bez dieťaťa, možno so slúchadlami na ušiach, možno nie...nešibe mi. Iba ventilujem :-)  

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem