Kniha - Na vlnách času
To sú dneska ľudia...to vám poviem
Ľudkosť ešte nevymizla...:-)
Milý moji čitatelia (všetci piati), dovoľte aby som si dnes vyliala srdce :-(.
Vy, čo ste čítali moju Ódu na búrku, viete ako mám rada dážď. Ale prečo chčije akurát dnes? Včera večer som si v pohodlí teplúčka popíjala čajíček a sledovala, ako kvapôčky dažďa bubnujú na náš balkón...ale dnes...
Vy, čo ste čítali moju Ódu na búrku, viete ako mám rada dážď. Ale prečo chčije akurát dnes? Včera večer som si v pohodlí teplúčka popíjala čajíček a sledovala, ako kvapôčky dažďa bubnujú na náš balkón...ale dnes...
Ako každý utorok, tak aj dnes som sa chystala na kurz plávania s Ošom. Všetko bolo fajn, malý sa mi krásne s plačom zobudil o desiatej...presne tak, aby som stíhala môj autobus o 10.45 (LTT).
Ideme sa obliekať, keď v tom niečo počujem dopadať na okenné sklo: "Paľe, dišť...:-(". Zanadávala som si nahlas, ale čo už.
Pozriem do skrine, a zanadávam druhý krát...pršiplášť som nechala u mami pri poslednej zamračenej návšteve. Veľmi prezieravé :-(. Vtedy nepršalo. Zostala som teda ako idiot bez ochrany pred dažďom. Ešteže ten kočiar má gumený plášť cez seba, aspoň niekto dnes nepremokne. Obliekla som si nohavice, o číslo dlhšie ako som ja (iné ani nemám, krátke nohavice som sa neodvážila vziať si...veď prší :-)).
Vyšla som z brány s dobrým pocitom, ako všetko krásne stíham. Dokonca mi už ani ten dážď nevadí :-)...veď nám treba ho, zasadené už je. Aby nám krásne rástla zeleninka a ovocie (aj pre malého nech mám bio ham ham :-)).
 |
| Paľe dišť! Len škoda, že ho foťák nevie zachytiť :-) |
Vyšla som z brány s dobrým pocitom, ako všetko krásne stíham. Dokonca mi už ani ten dážď nevadí :-)...veď nám treba ho, zasadené už je. Aby nám krásne rástla zeleninka a ovocie (aj pre malého nech mám bio ham ham :-)).
Naštartovala som kočiar a pomalo rýchlym krokom som sa pohla k zastávke. Po ceste míňam mamku s chlapčekom v pršiplášti a gumákach, ako si veselo poskakuje medzi kvapkami a čvachtá sa v mlákach (neskôr zistím že je to kamarátka Danka (meno je samozrejme zmenené :-)) so synčekom Peťkom). Tajne mu závidím... ale som riadna tepša! Nabudúce si aj hlavu niekde nechám (a to nadávam na svojho synovca č. 2, že stále niekde niečo necháva:: "Prepáč láska moja" :-)).
Rada by som s Dankou prehodila pár slov, čo má nové a tak, ale nebol správny čas, ani správne miesto. Tak som jej len zamávala a zakričala, že niekedy nabudúce :-) a bežala som ďalej k zastávke. V diaľke vidím pohybujúci sa autobus:
"Híííí!" skríknem nahlas a pridám do behochodu.
"Prááásk!" jedna mláka...."Práááásk!" druhá mláka o málo väčšia ako tá pred ňou..."Práááááásk!" a už som totálne mokrá. (Načo ja vlastne idem plávať? Veď mokrá som už dosť!)
Autobus zastal a otvoril dvere. Malý v kočiariku začal protestovať, lebo cez pršiplášť nič nevidel:
"Neboj sa láska, to stihneme. Už sme tam :-)" zakričala som optimisticky. A pol metra od dverí autobus zapískal, tresol mi dvermi pred nosom a odfrčal preč. Priam som videla škodoradostný úsmev vodiča. Ostala som na zastávke stáť ako taká kura zmoknutá do pol pása ofrknutá...a dívala sa na odchádzajúci prostriedok MHD (krásne vybrané slovo vybehlo z mojich úst...až sa za seba hanbím :-(. Ale musela som ventilovať...). Tak mi neostávalo nič iné, len sa postaviť pod striešku a čakať na ďalší. Keď som mrkla na display mobilu zistila som, že autobus šiel o dve minúty skôr...pako :-(.
Na plávanie sme dobehli akurát včas, keďže ďalší autobus, samozrejme, dve minúty meškal. Ale dnes sme si to užili. Ošo bol sám medzi piatimi dievkami...robil formu. Neplakal, predvádzal sa. Akoby to vedel, že je tam jediný chlap (jednoducho celý tato :-)).
Cestou naspäť som myslela, že svoju dávku smoly som na dnes vyčerpala. Ako som sa len mýlila.
Samozrejme, že chcalo aj cestou domov. Bola som asi tridsať metrov od zastávky, keď som videla že došiel autobus. Ale už som nebehala, po rannej skúsenosti som sa na to vyprdla a nechala ho odísť. Po šiestich minútach došiel ďalší...úplne plný. Na mieste pre kočiare stála hŕska mladých pipušiek a veselo debatovali. Ani len hlavu neotočili, či niekto nechce nastúpiť s kočiarom. Pri dverách zas niekoľko mladých mužov, ani jeden z nich sa nepomkol. Jeden s MP3 na ušiach si ešte popiskoval a tváril sa, že ma nevidí...:-(.
Stála som tam v tom daždi a čakala, že sa ľudia zmilujú nad zmoknutou matkou s kočiarom...Nezmilovali (nebudem ja vrieskať na celú ulicu, nie som ten typ). Nevedela som sa dostať do busu. Tak som sa len pozrela, ako mi autobus treskol dvere pred nosom...a čakala som na ďalší.
Prišiel za ďalších šesť minút skoro prázdny. Chvalabohu! (čas je orientačný. Mobil aj moje ruky boli také mokré, že som na ne ani nekukla)
Našťastie sa môj synátor dnes rozhodol, že bude úplne super...a ani neplakal. Dáždik, bubnujúci na strechu jeho kočiarika ho uspinkal. A buval, až kým sme domov nedošli.
Aj do obchodu som chcela skočiť, ale nechala som to tak. Keď som videla, aký mám dnes deň blbec, nechcela som riskovať. Určite by som namiesto mrkvy kúpila petržlén...:-)
Ale i cez to všetko si prajem, aj vám prajem, krásny romantický, upršaný večer. A nech vám nikto nevezme úsmev z tváre :-)
Rada by som s Dankou prehodila pár slov, čo má nové a tak, ale nebol správny čas, ani správne miesto. Tak som jej len zamávala a zakričala, že niekedy nabudúce :-) a bežala som ďalej k zastávke. V diaľke vidím pohybujúci sa autobus:
"Híííí!" skríknem nahlas a pridám do behochodu.
"Prááásk!" jedna mláka...."Práááásk!" druhá mláka o málo väčšia ako tá pred ňou..."Práááááásk!" a už som totálne mokrá. (Načo ja vlastne idem plávať? Veď mokrá som už dosť!)
Autobus zastal a otvoril dvere. Malý v kočiariku začal protestovať, lebo cez pršiplášť nič nevidel:
"Neboj sa láska, to stihneme. Už sme tam :-)" zakričala som optimisticky. A pol metra od dverí autobus zapískal, tresol mi dvermi pred nosom a odfrčal preč. Priam som videla škodoradostný úsmev vodiča. Ostala som na zastávke stáť ako taká kura zmoknutá do pol pása ofrknutá...a dívala sa na odchádzajúci prostriedok MHD (krásne vybrané slovo vybehlo z mojich úst...až sa za seba hanbím :-(. Ale musela som ventilovať...). Tak mi neostávalo nič iné, len sa postaviť pod striešku a čakať na ďalší. Keď som mrkla na display mobilu zistila som, že autobus šiel o dve minúty skôr...pako :-(.
 |
| Veď počkaj môj zlatý vodič autobusu č. 72. Ty prídeš ku mne do Paláca pre nejakú dobrú detektívku. Odídeš so Steelovou ani nebudeš vedieť ako! |
Cestou naspäť som myslela, že svoju dávku smoly som na dnes vyčerpala. Ako som sa len mýlila.
Samozrejme, že chcalo aj cestou domov. Bola som asi tridsať metrov od zastávky, keď som videla že došiel autobus. Ale už som nebehala, po rannej skúsenosti som sa na to vyprdla a nechala ho odísť. Po šiestich minútach došiel ďalší...úplne plný. Na mieste pre kočiare stála hŕska mladých pipušiek a veselo debatovali. Ani len hlavu neotočili, či niekto nechce nastúpiť s kočiarom. Pri dverách zas niekoľko mladých mužov, ani jeden z nich sa nepomkol. Jeden s MP3 na ušiach si ešte popiskoval a tváril sa, že ma nevidí...:-(.
Stála som tam v tom daždi a čakala, že sa ľudia zmilujú nad zmoknutou matkou s kočiarom...Nezmilovali (nebudem ja vrieskať na celú ulicu, nie som ten typ). Nevedela som sa dostať do busu. Tak som sa len pozrela, ako mi autobus treskol dvere pred nosom...a čakala som na ďalší.
Prišiel za ďalších šesť minút skoro prázdny. Chvalabohu! (čas je orientačný. Mobil aj moje ruky boli také mokré, že som na ne ani nekukla)
Našťastie sa môj synátor dnes rozhodol, že bude úplne super...a ani neplakal. Dáždik, bubnujúci na strechu jeho kočiarika ho uspinkal. A buval, až kým sme domov nedošli.
Aj do obchodu som chcela skočiť, ale nechala som to tak. Keď som videla, aký mám dnes deň blbec, nechcela som riskovať. Určite by som namiesto mrkvy kúpila petržlén...:-)
Ale i cez to všetko si prajem, aj vám prajem, krásny romantický, upršaný večer. A nech vám nikto nevezme úsmev z tváre :-)
"Humor je boj s ľudskou hlúposťou. V tom boji nemôžeme nikdy vyhrať, ale nikdy v ňom nesmieme ustať. Pravdaže pozor na omyl - ten, koho považujeme za blbca, považuje za blbca nás. Ide o to nevyvraždiť sa." - Ján Werich
Komentáre
Obľúbené príspevky z tohto blogu
Diagnóza: Molusky - to asi nebudú kiahne
"Tiahne sa, tiahne, jak ovčie kiahne." Jednofázové kvasenie - Tiahne sa, tiahne Kiahne zadarmo!!! Kto má záujem? Koncom septembra nás pozvala na návštevu kamarátka Janka so synčekom Miškom. Vraj, či nemáme záujem o vzorku ovčích kiahní zdarma. A ja reku, že prečo nie? Kým som s ním ešte doma, s cickou k dispozícii dvadsať štyri hodín denne, žiadne OČR na ktoré nemám nárok, žiadne otravovanie rodiny... čím skôr, tým lepšie. A tak sme došli, nech sa deti vyblbnú!
Známy neznámy Raffaelo
"Čas je pomstychtivý bandita, ktorý ukradol krásu našich bývalých ja." Raffael Santi Priznám sa, do umenia sa vôbec nevyznám. Nerozoznám umelecké dielo od obyčajnej mazanice, a najmä tie moderné obrazy mi nič nehovoria. A nejedná sa iba o výtvarné umenie ale aj s architektonickými slohmi mám problém. Ja viem, ja viem. Fuj, hanba mi! A dvakrát tak, pretože sa netajím tým, že milujem históriu. Avšak viac ako architektúra ma skôr zaujímajú udalosti, literatúra a historické postavy. Ale ver mi, po múzeách, zámkoch a hradoch sa skutočne túlam rada. Ale zas aby si si nemyslel, že som úplný buran , existuje výnimka vo výtvarnom smere, ktorá je môjmu srdcu blízka. A tou je, renesancia . Obdivujem a doslova híkam nad dielami Michelangela a Leonarda, a rozmýšľam, či také diela vôbec dokáže človek vytvoriť. To boli skutoční géniovia. Freska v Sixtínskej kaplnke či Mona Lisa sú pre mňa tie najúžasnejšie skvosty. Keď som sa prechádzala uličkami Florencie , doslova som cítila ...
Telepatia, čítanie myšlienok, alebo iba čistý signál?
"Na krátkych vlnách nič nemusíme predstierať, na krátkych vlnách sa nehanbíme nahí uk ázať." Desmod - Na krátkych vlnách Neverím, že sa to nestalo i tebe Odrazu si len tak, z ničoho nič spomenieš na kamaráta, ktorého si celé roky nevidel, a o pár dní sa náhodne stretnete na ulici alebo v obchode. Poprípade sa ti prisnije krátky sen s dávnou kamarátkou, v ktorom ju vidíš chovať bábätko, a o pár dní či týždňov sa dozvieš, že sa jej skutočne narodilo dieťatko. Mne sa takéto veci stávajú častejšie, akoby som si priala. A poviem ti, potom sa zhrozím sama zo seba. Ako je toto vlastne možné? Čo ak som čarodejnica, a na nose sa mi urobí obrovská bradavica? :-) Ale nie, možno to je len o tom, že som trochu citlivejšia a empatickejšia.
Do haja aj s takym systemom. Uz 3 krat pisem komentar. Tie pipusky si mama z miesta pre kocire vyrazit!
OdpovedaťOdstrániťJak som vravela, nebudem ziapať po celej ulic a malý tak sladko spinkali. A najskôr by som sa musela vtrepať dnu...ludia neuhli. A kašlem na to, príde další...no nie?
OdpovedaťOdstrániť