"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

utorok, 26. mája 2015

To sú dneska ľudia...to vám poviem

Ľudkosť ešte nevymizla...:-)


Milý moji čitatelia (všetci piati), dovoľte aby som si dnes vyliala srdce :-(. 
Vy, čo ste čítali moju Ódu na búrku, viete ako mám rada dážď. Ale prečo chčije akurát dnes? Včera večer som si v pohodlí teplúčka popíjala čajíček a sledovala, ako kvapôčky dažďa bubnujú na náš balkón...ale dnes...
Jóóój, ale som sa dnes nasr...:-(dila...


Ako každý utorok, tak aj dnes som sa chystala na kurz plávania s Ošom. Všetko bolo fajn, malý sa mi krásne s plačom zobudil o desiatej...presne tak, aby som stíhala môj autobus o 10.45 (LTT).
Ideme sa obliekať, keď v tom niečo počujem dopadať na okenné sklo: "Paľe, dišť...:-(". Zanadávala som si nahlas, ale čo už. 
Pozriem do skrine, a zanadávam druhý krát...pršiplášť som nechala u mami pri poslednej zamračenej návšteve. Veľmi prezieravé :-(. Vtedy nepršalo. Zostala som teda ako idiot bez ochrany pred dažďom. Ešteže ten kočiar má gumený plášť cez seba, aspoň niekto dnes nepremokne. Obliekla som si nohavice, o číslo dlhšie ako som ja (iné ani nemám, krátke nohavice som sa neodvážila vziať si...veď prší :-)).


Paľe dišť! Len škoda, že ho foťák nevie zachytiť :-)


Vyšla som z brány s dobrým pocitom, ako všetko krásne stíham. Dokonca mi už ani ten dážď nevadí :-)...veď nám treba ho, zasadené už je. Aby nám krásne rástla zeleninka a ovocie (aj pre malého nech mám bio ham ham :-)).
 Naštartovala som kočiar a pomalo rýchlym krokom som sa pohla k zastávke. Po ceste míňam mamku s chlapčekom v pršiplášti a gumákach, ako si veselo poskakuje medzi kvapkami a čvachtá sa v mlákach (neskôr zistím že je to kamarátka Danka (meno je samozrejme zmenené :-)) so synčekom Peťkom). Tajne mu závidím... ale som riadna tepša! Nabudúce si aj hlavu niekde nechám (a to nadávam na svojho synovca č. 2, že stále niekde niečo necháva:: "Prepáč láska moja" :-)). 
Rada by som s Dankou prehodila pár slov, čo má nové a tak, ale nebol správny čas, ani správne miesto. Tak som jej len zamávala a zakričala, že niekedy nabudúce :-) a bežala som ďalej k zastávke. V diaľke vidím pohybujúci sa autobus: 
"Híííí!" skríknem nahlas a pridám do behochodu. 
"Prááásk!" jedna mláka...."Práááásk!" druhá mláka o málo väčšia ako tá pred ňou..."Práááááásk!" a už som totálne mokrá. (Načo ja vlastne idem plávať? Veď mokrá som už dosť!) 
Autobus zastal a otvoril dvere. Malý v kočiariku začal protestovať, lebo cez pršiplášť nič nevidel:
"Neboj sa láska, to stihneme. Už sme tam :-)" zakričala som optimisticky. A pol metra od dverí autobus zapískal, tresol mi dvermi pred nosom a odfrčal preč. Priam som videla škodoradostný úsmev vodiča. Ostala som na zastávke stáť ako taká kura zmoknutá do pol pása ofrknutá...a dívala sa na odchádzajúci prostriedok MHD (krásne vybrané slovo vybehlo z mojich úst...až sa za seba hanbím :-(. Ale musela som ventilovať...). Tak mi neostávalo nič iné, len sa postaviť pod striešku a čakať na ďalší. Keď som mrkla na display mobilu zistila som, že autobus šiel o dve minúty skôr...pako :-(.



Veď počkaj môj zlatý vodič autobusu č. 72. Ty prídeš ku mne do Paláca pre nejakú dobrú detektívku. Odídeš so Steelovou ani nebudeš vedieť ako!
Na plávanie sme dobehli akurát včas, keďže ďalší autobus, samozrejme, dve minúty meškal. Ale dnes sme si to užili. Ošo bol sám medzi piatimi dievkami...robil formu. Neplakal, predvádzal sa. Akoby to vedel, že je tam jediný chlap (jednoducho celý tato :-)). 

Cestou naspäť som myslela, že svoju dávku smoly som na dnes vyčerpala. Ako som sa len mýlila.
Samozrejme, že chcalo aj cestou domov. Bola som asi tridsať metrov od zastávky, keď som videla že došiel autobus. Ale už som nebehala, po rannej skúsenosti som sa na to vyprdla a nechala ho odísť. Po šiestich minútach došiel ďalší...úplne plný. Na mieste pre kočiare stála hŕska mladých pipušiek a veselo debatovali. Ani len hlavu neotočili, či niekto nechce nastúpiť s kočiarom. Pri dverách zas niekoľko mladých mužov, ani jeden z nich sa nepomkol. Jeden s MP3 na ušiach si ešte popiskoval a tváril sa, že ma nevidí...:-(.
Stála som tam v tom daždi a čakala, že sa ľudia zmilujú nad zmoknutou matkou s kočiarom...Nezmilovali (nebudem ja vrieskať na celú ulicu, nie som ten typ). Nevedela som sa dostať do busu. Tak som sa len pozrela, ako mi autobus treskol dvere pred nosom...a čakala som na ďalší.
Prišiel za ďalších šesť minút skoro prázdny. Chvalabohu! (čas je orientačný. Mobil aj moje ruky boli také mokré, že som na ne ani nekukla) 
Našťastie sa môj synátor dnes rozhodol, že bude úplne super...a ani neplakal. Dáždik, bubnujúci na strechu jeho kočiarika ho uspinkal. A buval, až kým sme domov nedošli.
Aj do obchodu som chcela skočiť, ale nechala som to tak. Keď som videla, aký mám dnes deň blbec, nechcela som riskovať. Určite by som namiesto mrkvy kúpila petržlén...:-) 

Ale i cez to všetko si prajem, aj vám prajem, krásny romantický, upršaný večer. A nech vám nikto nevezme úsmev z tváre :-)


"Humor je boj s ľudskou hlúposťou. V tom boji nemôžeme nikdy vyhrať, ale nikdy v ňom nesmieme ustať. Pravdaže pozor na omyl - ten, koho považujeme za blbca, považuje za blbca nás. Ide o to nevyvraždiť sa." - Ján Werich

2 komentáre:

  1. Do haja aj s takym systemom. Uz 3 krat pisem komentar. Tie pipusky si mama z miesta pre kocire vyrazit!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Jak som vravela, nebudem ziapať po celej ulic a malý tak sladko spinkali. A najskôr by som sa musela vtrepať dnu...ludia neuhli. A kašlem na to, príde další...no nie?

    OdpovedaťOdstrániť

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem