"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

nedeľa, 31. mája 2015

Tešme sa z maličkostí

Koľko málo stačí k detskej radosti...:-)

Až teraz na materskej som si konečne uvedomila, čo znamená výraz, treba sa tešiť z každej maličkosti a ako málo stačí k detskej radosti. 
Tomu môjmu klbku šťastia stačí, aby synovec č. 3 skákal ako opička, hádzal sa o zem, a už sa rehní, píska, víska...až z toho pišká (našťastie má plienky).
Alebo, keď mu synovec č. 2 máva pred očami plienočkou a robí na neho: HUU, a HUU...tak sa tak rehoce, až sa nestiháva nadýchnuť (úprimne, kedy sme/ste sa zasmiali od srdca tak, že ste si cvrkli do nohavičiek?). 



Ja som sa síce teraz tiež nepopiškala, ale aj tak mám obrovskú radosť a teším sa ako malé dieťa. Z obyčajných, jednoduchých vecí, lebo som sa rozhodla, že sa niečomu priučím od svojho synčeka a budem sa radovať z každej kraviny. 
A z čoho som sa teda tak tešila?

1. Technika ma vzala na milosť :-)

Konečne, po mesiaci sa mi podarilo zoštítkovať články v mojom blogu. Mesiac som to skúšala. Z jednej strany, z druhej strany, našla som si asi tri manuály, ale neboli v slovenčine (boli, len ja som im nerozumela)... Držala som sa návodu a trd sa mi podarilo. Ale konečne, po mesiaci surfovania, hľadania a skúmania som našla stránku, sama síce neviem čo to bolo, a ako som sa k nej dostala, ale naozaj to tam ukazovali tak, že to pochopí aj každý blbec. Áno, pochopila som to :-) 
(najdivnejšie na tom všetkom bolo to, že stránka bola v angličtine).
Takže som vám konečne potriedila články podľa toho, čoho sa týkajú. Tak, aby ste nemuseli čítať aj to čo vás nebaví, len si vyberiete kategóriu podľa vášho výberu. Super čo? (ešte k ním chcem pridať aj číselko s počtom článkov...verím že aj k tomu sa mi podarí raz dopracovať :-)).


O čom píšem

Tak som to teda konečne roztriedila kočky, aby ste nemuseli čítať všetko, ale len to čo vás baví :-) 


2. Ošo robí pokroky

Za tento týždeň urobil hneď niekoľko.
Pomaly, pomalinky začína "pérovať" na štyroch. Posúva sa do sedu, kľačí, poskakuje. Pre mňa plus je v tom, že už nechce byť dvadsaťštyri hodín na mojich rukách, takže si viem aj oddýchnuť, kým on na štyroch upratuje opraté prádlo (rozhadzuje plienky po obývačke a má z toho neskutočnú radosť :-))

A konečne, po desiatich mesiacoch, sa nám darí akotak normálne spinkať. A keď ideme na prechádzku, neziape len náš bogár po lesoparku (klop, klop, klop), ale konečne počuť aj iné deti :-) (cez plač malého som si to nikdy nevšimla). 
Aj dnes sa mi to stalo. Na potulkách po lese len trochu pomrnčal a zaspinkal. 
A spinkal, a spinkal. A ja som mohla vypnúť mozog a počúvať hudbu a trochu relaxovať pri chôdzi. To bolo naozaj supeeeeer :-). 
Viete si predstaviť tú radosť? Malý spal v kuse dve hodiny...(tak som sa tešila, aj bez toho, aby mi synovec kričal do ksichtu HU, alebo skákal predomnou ako opička na špagátiku).

3. Radosť zo zmrzliny aj výlet k moru :-)

No, a keďže mi spal ešte aj vtedy, keď som vychádzala z lesoparku, tak som si povedala, že skočím na zmrzlinu. Prečo nie? Krásne teplúčko...a maličký ešte v ríši snov... Už po ceste som si spravila chuť na punčovú a pistáciovú. A viete čo sa mi stalo? Teta mi namiesto dvojitej dala štvoritú...ako normálne mi ešte pridala. V mieste, kde predavačky ešte trikrát otrú naberačku aby nedali o jeden ml viac...mi teta dala z každej zmrzliny dvakrát. Neverila som vlastným očiam, keď mi tú obrovskú zmrzlinu dala do ruky...(buď som vyzerala zúfalo, alebo hladne, alebo sa nadomnou len teta zľutovala...neriešim). Takú veľkú zmrzlinu som naposledy videla len v Taliansku.




Škoda, že ma nenapadlo vyfotiť si ju skôr (akosi mám pomalé vedenie). Takto vyzerala po pätnástich minútach lízania. Už som ju nevládala dojesť...ale nebojte. Zvládla som to :-)


Bola som na prvej dovolenke so svojim chlapom (prvýkrát v Taliansku), a hneď som skočila do najbližšieho obchodíku so zmrzlinou. Počula som, že vraj je výborná. Tak sme vošli do prvého krámiku s týmto sladkým pokušením. Taliansky som nevedela ani fň (ale určite mužom talianom, ktorí sa vás opýtajú či "in cup" nehovorte "no cornuto". Neviem, čo to znamená, ale ten ujo vyzeral že preskočí stánok a rovno na mieste mi tam jednu riadnu zafúli...asi som niečo povedala zle? Viem, že moja taliančina nic moc teda...).

Ale v tomto obchodíku bola zlatá, mladá kočanda, ktorej som len posunkami ukázala aké chcem (ani som netušila čo si objednávam, ale páčili sa mi farby) a povedala som jej "picollo". Tak mi to tam začala mastiť a mastiť, až mi nakoniec podala ich picollo, u nás minimálne päť dávok. Cena? Taká istá. Kvalita? Neporovnateľná...:-)
Odrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu pri mne ujo stál, a vytrhol mi moju úžasnú zmrzlinku z rúk tesne spred jazyka. A začal na tú milú, mladú pani ziapať niečo po taliansky. Schovala som sa za svojho veľkého chlapa, ani som netušila čo sa deje. Chce sa biť? 
Rozhadzoval rukami, a bľabotal a bľabotal...myslela som si, že mi kočka dala veľa zmrzliny, a práve ju za to zdrbal do bezvedomia. Chudera kočka, kvôli mojej picollo zmrzlinke príde o prácu, alebo o zuby? Taliani sú temperamentní ľudia (keď sme počas siesty počuli manželský pár ako po sebe vreští, tak nám naša delegátka vysvetlila, že oni sa len normálne rozprávajú. Ja tak ziapem po mužovi, keď mi nekúpi nejakú sladkosť...:-)).
No, tak tento pán zobral lyžicu, nabral zmrzlinu a začal to ešte viac mazguriť na toten kornútok. Neverila som očiam...to koľko mi tam toho dáva? Veď som chcela picollo...s otvorenými ústami som sa dívala na to, ako sa z mojej picollo stáva "mucho grande". 
Potom mi ju s úsmevom podal do ruky a niečo zahlásil. Tipujem, že asi "pekný deň, prajem". Stála som pred odchodom a civela na totu moju obrovskú zmrzlinu, ktorá sa mimochodom, skoro vôbec netopila. A lízala som ju asi hodinu. Môj chlap už sa váľal vo vlnách mora, a ja som stále oblizovala úžasnú, netopiacu sa pochúťku. 

Škoda len, že to vtedy ten chlap nepriblížil. Tú zmrzlinu ani nie je poriadne vidieť, ale tiež to nie je úplne celá. Tiež už má nejakých desať minút za sebou. A naozaj sa vôbec netopila. 

Toľko k môjmu výletu do minulosti (jáááj, po dlhej dobe som si zas zaplávala v mori...imaginárne samozrejme), a naspäť do prítomnosti. 
Poviem vám teda, mala som problém tú zmzlinu dolízať, bola som akurát poobede (a to je čo povedať, lebo som schopná zožrať tabuľku čokolády na posedenie).
A tesne pred dolízaním tej obrovskej kopy cukru za cenu malej, sa malý zobudil s úsmevom na tvári. 
Jáj, krásny deň.

PS: Kým som nemala malého, neuvedomovala som si, že k radosti chýba tak málo. Aj vám sa stalo za posledný týždeň nejaká maličkosť, ktorá vám vyčarila úsmev na tvári? Alebo ste si ju len nevšimli? Vyprdnime sa na zamračené ksichty dookola a nasrďme ich dobrou náladou...:-).

PS2: Malý začína robiť ťap, ťap, ťapušky...jááááj sa tešííím :-)




PS3: Tak, zistila som si akurát, že to "cornuto!" znamená paroháč. Konečne po rokoch mi začína dávať zmysel ten odhodlaný výraz v tvári taliana: "Zabijem ťa teraz, či neskôr...", myslím, že v tej dobe ma od istej bitky zachránila kratučká suknička a veľký výstrih :-).

"Nenájdete stratený raj do tých čias, kým Vám k šťastiu nepostačí jablko.“ -Jean François Paul de Gondi 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem