Ako sa zo mňa stala "pacientka"

Nevysmievaj sa, nikdy nevieš ako sa ti to vráti...:-)

U nás do paláca sem tam chodievajú ľudia, ktorí, akoby som to slušne nazvala, nie sú tak celkom kompletní. Takých potom familiárne voláme že "pacienti". 

Napríklad teta, ktorá prišla na horné poschodie za kolegyňou, ktorá práve upratovala medicínu a úplne vážne sa jej opýtala, aké sú vedľajšie účinky injekcie do oka. Vraj práve teraz takú dostala, nech jej poradíme (veď keď máme oddelenie medicíny, tak sme určite minimálne lekári). 

Iný pán zas prišiel za druhou na oddelenie práva a opýtal sa, na koho sa má obrátiť v prípade, keď chce pre niekoho vybaviť azyl (zas, máme oddelenie práva, tak musíme ovládať všetky zákony, je to logické :-)). 

Istá pani nám telefonovala, vraj či máme atlas o všetkých východoslovenských hadoch. Tak sa jej kolega opýtal, či o všetkých dvoch má na mysli, ale nie, ona chcela aj ostatných. Hľadali sme, ale nenachádzali odpoveď. (Zas ale stálo by to za zmienku, pretože to nie je tak dávno, čo sa našla na furči zabudnutá, zhybernovaná Boa. Tak pozor!). 

Ďalšie dve paničky zas hľadali knižočku, ktorú videli v našej pobočke na druhej strane mesta pri pokladni. Ležala tak pohodene v akejsi krabici a bola na nej pyramída. A oni ju teraz chcú, a to by sme teda mali vedieť :-) (máme aj oddelenie ezoteriky s veštením, tak ako to, že nevieme načo tety myslia?).

A takto by sme mohli pokračovať...ale po prvé chcem napísať niečo iné a po druhé by som si musela dlho spomínať na takéto čerešničky. Ale nebojte sa, ak si spomeniem, určite sa Vám s tým pochválim pri ďalších článkoch :-).

Aj predavač je len človek, prosím neventilovať sa na ňom

Najväčší nápor takýchto "pacošov" bol asi vo štvrtok. Za tie roky sme si všimli ich zvýšený výskyt...neviem či vtedy sa rozdávali priepustky na určitých oddeleniach v nemocnici, alebo za to môže nejaká konštalácia hviezd. Ťažko povedať. Ale keď už pre nič, tak sme sa aspoň zabavili a niekedy aj rozčúlili (ale to sme sa zas vyventilovali na večernom pive. A veru, dobre padlo). Teda, niektorí boli riadne čísla. Dostali ma do takých vývrtiek až som si myslela, že ten idiot tu som ja. 

Istá teta mi volala že chce nejakú knihu, ale dala sa objednať len cez internet a tak som jej to slušne vysvetlila. To bola spŕška "superlatívov":

"A čo som ja nejaká informatička? Nie každý je natoľko technicky zdatný že to vie...ja neviem robiť s internetom. Nemôžete mi to objednať vy? A potom mi to poslať na adresu? To snáď nemyslíte vážne, že mám chodiť k vám do mesta...nemám inej roboty, len po obchodoch sa túlať..." 

ďalej neviem. Vypla som. Myslela som že ten telefón zjem. Veď jej stačí len jeden čudlíček stlačiť...:-(

Štvrtky som mala aj zaznačené v kalenndári. aby som od rána vedela, na čo sa pripraviť :-)

Veru, veru. Aj takých pacientov sme sa naučili zvládať v pohode a s nadhľadom. Ak hnev po čase vyprchá, potom sa na tom len spoločne s ostatnými kolegyňami zabavíme na našich "palácových" akciách. 

Ako sa teda zo mňa mohol stať pacient? Jednoducho, karma funguje vždy. Niekedy si síce dá načas, ale dočkajme... 

Asi som už dlho mimo normálneho diania, a väčšina vecí sa týka len môjho synátora. Ale účty platiť treba, a na to mi doteraz slúžil internet banking. Lenže moja inštitúcia, ktorá sa špecializuje na "obchod peňazí", teda na zhromažďovanie voľných finančných prostriedkov (zjednodušene "banka"), sa rozhodla zmeniť akýsi systém na posielanie peňazí, kvôli bezpečnosti (služby zákazníkom). To vám poviem, pre mňa to bola "medvedia" služba. Nemať sestru, ktorá je super technicky talent (niekto musí vyrovnávať misky váh :-)), tak doteraz nemám vyplatené účty. 

Potrebovala som poslať peniažky, a tak som nadiktovala číslo účtu, ale stala sa v jenom čísle malá mýlka (aj ja som len človek, aj keď dokonalý, ale človek). Tak som teda zavolala na službu, ktorá funguje 24 hodín denne, nech to poriešim eins, zwei...veď je víkend, aby to do pondelka bolo v poriadku. 

Telefón mi dvihla milá pani...myslela som si, že všetko prebehne rýchlo. Všetko prebiehalo fajn, popriali sme si krásny večer, kým som jej nepovedala o svojom probléme. 

"A čítačku máte?" opýtala sa ma.

"Nie! Načo?" čudovala som sa. Veď doteraz mi stačilo len zavolať a podľa telefónu už vedeli kto som. Ale asi sa niečo zmenilo...

"Aby sme si vás overili." povedala ešte milo. 

"No nemám. Ja to neviem používať..." povedala som nesmelo, lebo reku, budem pravdivá (už dávno som sa v banke sťažovala, že mi tento systém nevyhovuje, ale kto by už počúval technického antitalenta, keď všetci sú úplne majstrovský super technici :-()

"Ale, veď to nie je také ťažké. To Vám tam všetko krásne vypíše..."

"A čo som sa vari nejaká informatička? Nie každý je natoľko zdatný, že sa to vie naučiť...ja s tým jednoducho neviem robiť. Nemôžete to urobiť nejako inak?" začala som dvíhať hlas. 

"Ale to je kvôli bezpečnosti..." už na hlase tej pani som počula, že sa jej dvíha tlak, ale snaží sa byť milá za každú cenu. 

"Kvôli čiej bezpečnosti? Mojej? To tak sa bezpečne k ničomu asi nedopracujeme..."

"Tak budete musieť navštíviť našu pobočku, a vyriešiť to tak..."

"To snáď nemyslíte vážne, že sa mám trepať do mesta...nemám inej roboty, len po bankach sa túlať. Ešte aj mesto kompletne rozkopané...(A nasledovalo pár "sladkých" superlatívov na adresu banky :-)) a potom som tresla telefónom (teda stlačila som červený telefónik na mobile), nasraná jak brigadýr. 

Chudák môj chlap, ten si vypočul...ale ani sa neozval. Vedel, že keď som v ráži, ešte aj on by schytal. 

PACIENT

(Mali by sme nosiť tričko s logom slovenský pacient, aby ľudia hneď vedeli, s kým majú do činenia :-))

Po víkende som utekala do mesta, poriešiť to, nech už je to všetko v poriadku. Pani pri okienku sa na mňa milo usmiala (ešte nevedela o čo ide), a tak som jej vysvetlila svoj problém. 

"Ale veď to nie je problém robiť s tou čítačkou. Ľudia si to pochvaľujú..."

"Ale ja nie som "ľudo"!. Ja som jednoducho technický blbec. A ja s tým neviem..." 

už som si všimla v jej očiach ten zvláštny "pohľad". Ten, čo som aj ja hádzala na ľudí = pacientov. Najskôr nevinný úsmev, potom akási ľútosť. A nakoniec taký ten výsmech (ty si chudera) o ktorom tá druhá strana nemá vedieť, ale ja som to hneď spoznala. Zahanbila som sa, a skrotla. Porobila mi v účte čo bolo treba a než som odchádzala mi ešte stihla povedať: 

"Ale veď jej stačí len jeden čudlíček stlačiť...". Zavrčala som a vybehla von. Už po ceste domov mi bolo jasné čo si tetuška za prepážkou myslí:

"To zas bude deň! V nemocnici opäť raz rozdávali priepustky...:-)."

PS: Asi budem musieť zmeniť finančnú inštitúciu...hanba na ústa

PS2: Karma si vás jednoducho nájde vždy a všade a preto, ľudia zlatí, predavačky, a ani tety za prepážkami úradov za to nemôžu. Ani za debilný systém, ani za náš blbý deň. Takže, keď zas budete chcieť vyskočiť na niekoho len preto, lebo sa neviete naučiť robiť s technikou, alebo vám ušiel autobus, kusnite si do jazyka a skúste sa pre zmenu usmiať. Váš hnev patrí niekomu inému (niečo je zhnité v štáte "našom"). Nie tej tete, ktorá je trinásť hodín na nohách a od rána už musela zvládnuť minimálne desiatich vám podobných pacošov a poviem že za aký plat? A pravdupovediac, ani vám to nepomôže, akurát budete za vola (a to neviete kým si to nevyskúšate na vlastnej koži).   

Čítal si už?

Aj takto sa zabávajú kníhkupci v Paláci 1

Aj takto sa zabávajú kníhkupci v Paláci 2