"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

streda, 13. mája 2015

Óda na búrku

Beh medzi kvapkami dažďa...:-)

Minule, keď som sa dívala k večeru z okna, videla som v diaľke, ako sa nad mestom krásne blýska a hromy bijú. Bolo sedem hodín večer, a ja som si spomenula na ostatné čajky z Paláca, ktoré ešte dve hodiny budú pracovať a potom uprostred najväčšieho lejaku utekať domov, tak ako ja mnohokrát predtým. A vtedy vznikla táto báseň :-) (smejem sa, že báseň, lebo ja a poézia nie sme kamaráti, a vôbec sa to nerýmuje...ale to ani František od Buty a aký to bol hit :-)). Takže čajky...to je pre Vás, naozaj na Vás myslím aj na vysnívanej dovolenke :-). Veď vravím, trafená málo ale presne.


Óda na búrku

Milujem tie krásne súmraky, keď sa rýchlejšie zotmie, a vo vzduchu cítiť blížiaci sa dážď. Rada voniam ten vzduch, keď vlhkosť vchádza do nosa. V diaľke sa už blýska a ja sa už teším na to, ako všetko vôkol stíchne a budeme si užívať len tú jednoduchú očistu sveta :-). 

Milujem ten pocit, keď v diaľke zaduní hrom, a ja sa môžem pritúliť k svojmu milému, šepkať mu do úška nezmysly, alebo si nechať šepkať sladké slová lásky. Užívam si jeho blízkosť, a lásku jeho cítim viac ako inokedy:-). 

Milujem, keď sa zdiaľky blíži čierne mračno, ja si spravím bylinkový čajík, vyložím nohy na stôl a otvorím voňavú knihu. Zahrýznem sa do sladkého koláča a lúskam sa neznámymi krajinami, lákavými diaľami, či hltám romantické riadky, alebo napínavé stránky :-).

Milujem, keď drobné kvapky veselo bubnujú na našej plechovej streche, bosé nohy si máčam v mokrej tráve a dobíjam energiu zeme. Na gánku si lúskam zelený hrášok... guľôčka do pusy, guľôčka do hrnčeka, a tárame krásne hlúposti s mojími chlapcami. Zelené prsty, zelené pusy, úsmev na tvárach a šťastie v srdiečku :-). 

   Milujem, naozaj milujem, keď sa v krbe hrajú plamienky, a my s detvákmi rátame koľko trvá od blesku ku hromu a tešíme sa že búrka je ďaleko. Potom mastíme karty ako dospelí, topíme si lodičky, (A4 zásah), alebo sa nehneváme, keď nás súper vyhodí :-).




Z palácového denníka 12:00
 Dnes je od rána krásne počasie. Aj v rádiu hlásili teploty až 29 stupňov. Prezieravo sme si ráno obliekli len to najľahšie...letné nohavice, bavlnené tričká, niektoré sa odvážili vytiahnúť aj prvé sandálky (konkrétne ja, večná optimistka)...krása. Leto je vo vzduchu.

Z palácového denníka 15:00
Niečo sa deje, pohľad na moje kolegyne začína vo mne vyvolávať strach. Naša obľúbená Janička je taká bledá, že som ju skoro prehliadla keď som prechádzala okolo bielej steny. Som skoro infarkt dostala, keď sa vedľa mňa z ničoho nič ozval jej umrnčaný hlas: "Jááj doriti (ospravedlňujem sa za slovník, ale má to byť hodnoverné...), motá sa mi hlava! Nejaká som oťapená...čo bude pršať?." "Jój, nestraš...nie som vhodne oblečená..." Snažila som sa myslieť optimisticky, ale aj tak sa mi červíček zažral do mozgu (divné  že neumrel od hladu :-)). Začala som si ale viac všímať kolegyne. Kočka pri jednej pokladni zíva tak, že skoro zjedla zákazníka, kočka pri druhej pokladni si masíruje sluchy. Keď dvihne zrak, uskočím od ľaku. "Démon!" pomyslím si...jej červené oči na mňa upierajú mŕtvy pohľad. "Umieram, pomoc!" zahlási...radšej od nej újdem čo najďalej...čo ak je to nákazlivé? Ale ani dievčatá na poschodí nevyzerajú o nič lepšie...jedna skoro spadla z rebríka, druhá skoro odpadla pri dvíhaní kníh z vozíka, tá najťažšia jej padla na nohu (to čo zahlásila si nechám pre seba). Vyhýbam sa tým zombiekom oblúkom. Úspešne odolávam nákaze... Rozdýchavam...nádych, výdych...Potrebujem vzduch, niečo pozitívne...Pozerám sa z balkóna na oblohu, slniečko krásne páli, šťastní ľudia korzujú po Hlavnej a užívajú si jeho lúče. "Hmmmm...všetko je v poriadku :-)", ja som proste optimista. 
Nadýchaná čerstvého vzduchu a pozitívnej energie idem do kancelárie. A v tom...pošmykla sa mi noha, chýbalo málo a dáme si so schodami jazýčkovú, no stihla som sa zachytiť zábradlia. (Nie, že by mi boli nesympatické, ale raz stačilo. Bolelo to ešte mesiac...a otok na nohe nezmizol ani po roku...(varovanie pre všetkých: pozor, naše schody to majú radi natvrdo...odporúčať nedotýkať inak ako nohami!)). Hladný červíček začal opäť útočiť.     

Z palácového denníka 19:00
Striedam dievčatá na večeru. Jedna vyzerá horšie ako druhá, tretia sa mi zdá že je už vo fáze alfa vĺn, štvrtá ako po opici, všade samí zombie... O tej čo je v kancelárii ani nehovorím, práve si dala druhú (ktovie či nie aj tretiu) ružovú lentilku. Sadnem si na chvíľku k pokladni, keď v tom sa začne stmievať skôr, ako by malo. Zdvihnem hlavu od počítača a pristúpim k oknu. Slnko zmizlo, ale nie za obzorom, prikrylo ho obrovské, ťažké mračno...Prvýkrát sa zablýsklo a po pár sekundách sa ozval z diaľky hrom. "Ooo.." povedala som si nahlas. Od pokladne som si vymenila pohľad s kolegyňou oproti...aj ona má rovnaké myšlienky ako ja: "Prečo som len nepočúvala predpoveď počasia a prišla som do práce iba v letnom "outfite"?

Z palácového denníka 20:00
Všetky dievčatá sú "spokojne" navečerané, no modlím sa, aby to zvládli až do konca smeny. Už iba hodinku, už len hodinku...očami posúvam ručičku na hodinkách...a myšlienkami sa snažím rozohnať mračno nad hlavami. Za poslednú hodinu sa blysklo niekoľkokrát, a hromy za nimi nasledovali stále skôr a skôr. Búrka je blízko...veľmi blízko...popozerala som sa po kancelárii, či nenájdem niečo na oblečenie, aby som si dala aspoň niečo cez ľahučkú blúzku...viem čo všetko by milí košičania videli, ak by mi blúzka premokla:-). Nachádzam posledný tenký svetrík, o dve čísla menší (zvláštne, pred hodinou tu bolo ešte takých päť mikín, kam zmizli?)...nevýhoda, keď idete posledná na prestávku, všetky najlepšie veci sa už minú. 

"Doonej (použité bolo iné slovo, ale nebudem vulgárna), už leje!" vrúti sa do kancelárie kolegyňa, nahnevaná na všetky a na všetko (zombie v nej sa zmenil na šelmu. Mierne poodstúpim ak by chcela použiť zuby a pazúry. Veď som si zvykla, že za všetko môžem ja...) Vybehnem na poschodie, skontrolovať situáciu na balkón. Keď bežím po schodoch, vnímam trieskanie obrovských kvapiek na sklenenej streche. Dúfam, že sa nerozbije. Potom smutne stojím pred balkónovými dverami a hľadím na prietrž mračien, ktorá sa ženie milovanými Košicami. 
"Nemáš náhodou požičať dáždnik?" opýta sa ma milým hláskom naša barmanka. Škaredo na ňu zagánim...posledné čo mi ostalo na ochranu proti dažďu je mini svetrík, ktorý si budem musieť na hrudi pridržiavať, aby som po ceste domov nerobila striptíz zadarmo. Jej by určite padol viac ako mne, ale filantrop vo mne zaspal už počas obeda, kým klesal tlak, a ešte sa nezobudil...:-( 
"To určite skončí, kým zavrieme..." snažím sa ju upokojiť (či skôr seba?), ale vôbec som ju nepresvedčila (a seba už vôbec nie :-(). 

Z palácového denníka 21:00
"Neznášam dážď..." hundrem si popod nos, keď zatváram predajňu. Všetkých šesť nás stojí pod strechou a čakáme že čo...Obzerám si ich...všetky si našli mikiny aj bundičky, do ktorých sa schovali (tie, čo si pobrali z kancelárie skôr ako som sa k nim dostala. Rozmýšľam či tá, ktorú má Kaja nie je čistou náhodou moja, ona v nej pláve, mňa by ochránila dostatočne), botasky na nohách, vybavené do dažďa. Dokonca aj barmanka kdesi vytiahla dáždnik. Detský, asi si ho zabudlo nejaké dievčatko, ale svojej veci určite poslúži. Iba ja mám na sebe letnú blúzku, svetrík, (ktorý vyzerá akoby som ho ukradla svojej dcére) a sandálky na nohách (ráno som sa zo seba vytešovala, teraz na seba nadávam :-(). 
Všetky dievčatá sa rozbehli svojími smermi, len ja som tam ostala a meditovala:
"Co včilekaj?" (volať niekoho? Ale koho o deviatej večer už všetko spí...volať taxi? Nemám prachy...). Kvapky dažďa sa mi drzo vysmievajú do tváre a ceria na mňa zuby. Asi som paranoidná, ale normálne počujem ako ma volajú: "Tak poď, na čo čakáš? Veď ťa nezjeme...!" (toto robí s ľuďmi trinásť hodinová šichta...ktovie či so všetkými alebo len so mnou...) Nadýchla som sa, vydýchla som a rozbehla som sa na zastávku autobusu, umiestnenú na druhom konci Hlavnej. Po ceste som ako srnka preskakovala mláčky na zemi, no sem tam sa mi podarilo vhupňúť do studenej vody v nových sandálkach. Nebolo to dvakrát príjemné. A ešte nepríjemnejšie boli agresívne kvapky, ktoré dopadali na moje spotené telo, akoby mi robili dieru do nahých častí. Niekoľkokrát počas behu som si snažila pridržiavať svetríček na hrudi, aby som nevzbudzovala verejné pohoršenie (proste blbá, veď nikde nikoho nebolo...teraz neviem či to zo mňa robia tie kozy alebo dlhá pracovná doba). Tak som sa na to teda z výšky, a po treťom pokuse som to vzdala, akurát ma to spomaľovalo pri behu. Ľudia, Pamela Anderson (ako vraví Miňo Demovič) môže ísť handry fajčiť. To som si uvedomila, keď akurát prechádzala hlučná skupinka pripitých mladíkov. To sa len mne môže stať...Prestali vrieskať jeden po druhom, a sledovali môj výkon hodný Oscara. A mám zlý pocit, že moje krásne hnedozelené oči si nikto ani len nevšimol. Míňala som ich červená v tvári, veď zastávka už nie je ďaleko (dúfam len, že boli natoľko pod obraz boží, že po chvíli na mňa zabudli. Posledné po čom túžim je, aby som sa stala "nočnou morou (či polúciou)"). 
  
Konečne som dobehla na zastávku a skryla som sa pod striešku (jediná výhoda, že končím tak neskoro sú prázdne autobusové striešky). Snažím sa vydýchať...srdce mi ide vybehnúť z hrude. Nie som stavaná na beh, nijako raz. Totálne mokrá, spod striešky sledujem vodu, ktorá sa valí po ceste...vypnem mozog a v myšlienkach som zas niekde na chalupe a pri krbe s vyloženými nohami, čítam historický román...preberie ma ľadová, špinavá sprcha. Akýsi mladík (magor) šiel zas blízko chodníka a totálne ma ofŕkal (akoby som už málo bola mokrá, musím byť aj špinavá...), konečne prišiel autobus. Vbehla som dnu a sadla si hneď vedľa dverí. Tieklo zo mňa, akoby som spadla do potoka. Šofér na mňa s nevôľou  zagánil, asi chcel niečo povedať. Celý deň som bola na nohách, nestihla som si ani sadnúť. Ani ma nenapadne aby som vstala. Len nech sa ozve, tú kanonádu čo mám pripravenú na jazyku si za klobúk nedá...nepovedal nič. Zavrel dvere a rozfrčali sme sa. 

Vytiahla som si MP3 a pustila do uší relaxačnú hudbu od AC/DC Highway to Hell. Modlila som sa, aby prestalo pršať...ale zbytočne. Keď som vystúpila z busu mala som pocit, že dážď ešte viac zosilnel a začalo aj brutálne fúkať. MP3 som si vypla, pre istotu, aby do mňa náhodou neudrel blesk (môj chlap vraví že blbosť, lebo všade dookola sú bleskozvody...vraj sa to stať nemôže. Mám mu veriť?). 
Moja brána je už blízko, blízučko...a napodiv...dážď ustáva. Keď otváram vchodové dvere, dážď úplne prestal. Domov som prišla totálne premočená, uzimená, unavená, deprimová...:-(. 
Ale pohľad na môjho drahého s pohárom teplého čaju ma upokojil. "A prvú cenu v súťaži Miss mokré tričko jednoznačne vyhrávaš :-)" povedal s úsmevom. 

"Milujem dážď, ale prečo chčije stále keď som v práci...?"


Nad Košicami sa blýska na lepšie časy :-)



6 komentárov:

  1. Nevedla som, ze mas aj basnicke crevo.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To je báseň? Sa vôbec nerýmuje :-). A kto písal tvojmu synovi ódu na počítač?

      Odstrániť
  2. Pekna basen, ja by som ani az tak nepostrehla, ze sa nerymuje, pretoze robim podobne rymy😁

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja osobne nie som veľmi na poéziu skôr na prózu. Ono prvotne ani nešlo o báseň ale nejako tak to vyšlo :-)
      Ďakujem za koment :-)

      Odstrániť
  3. Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne. vznikla spontánne z minúty na minúty. Vtedy vznikajú najlepšie kúsky :-)

      Odstrániť

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem