Ako sme múzeovali

Naša noc múzei...:-)

Na úvod

Dnes, ak mi to odpustíte, budem trochu obšírnejšia. Najskôr som to chcela rozdeliť na časti, ale potom som si to rozmyslela a nechala som to tak. Takže, ak sa Vám to bude zdať dlhé...pokojne prestaňte čítať :-). Ja sa proste ale musím vykecať, pretože ma chytá brutálna nostalgia. Takže, hor sa do minulosti :-)


Noc múzei 2015 

Ani tohto roku sme si nemohli nechať újsť Noc otvorených múzei v našich milovaných Košiciach. Keď už chodievame každým rokom, prečo neísť aj dnes? Malého si predsa hodím na seba (kto sa bude trepať s vreštiacim dieťaťom v obrovskom kočiari?) a výlet sa môže začať :-) (Zmena oproti minulým rokom bola len v tom, že som nemusela čakať do deviatej, kým zavriem Palác a odstáť si hodinové rady. Pred dvoma rokmi nám napríklad také technické múzeum zavrelo dvere pred nosom, pretože sme tam došli o 23.32 a posledný vstup bol o 23.30. Smola :-().

Vchod do Východoslovenského múzea 

Východoslovenské múzeum

Minulosť som si pripomenula už pri telefonáte s mojou sestrou č. 2 (ktorá sa mala dotrepať aj so synovcami) a kamarátkami, keď som naše stretnutie situovala na naše staré miesto "pod gule". Tento výraz som už roky nepoužila (už roky som sa v meste takto s nikým nestretávala. "Pod guľami" je socha na námestí Maratónca mieru. Pre nás to znamenalo aj pred našou Alma Mater SPŠ Strojníckou, ku ktorej ma viaže milión spomienok). Tak sme sa tam teda stretli o piatej, aj keď poniektorí (konkrétne my) meškali, ako vždy, ale s tým treba rátať, pretože máme predsa bábätko. Vzali sme so sebou po prvýkrát aj neter a synovca z chlapovej strany (veď už som si povedala, že keď grupa tak riadna. A nakoniec sa chlapovi podarilo prehovoriť aj jeho sestru a už nás bola riadna cigáň banda). Synovca č. 2 sme čuli až do ďaleka, vykladal synovcovi č. 1 svoj hororový príbeh (trvalo mu až šesť minút kým ho vymyslel, asi mi rastie vážna konkurencia). Keď sme sa všetci zvítali a vystískali (ja so sestrou, sestra s mojim chlapom, deti s mamou, deti s deťmi, môj chlap so svojou sestrou, ja so synovcami...) tak hor sa na Košický zlatý poklad, na ktorý sa tešíme už roky, a stále nám to akosi ušlo. Tohto roku si to teda újsť nenecháme :-). 

Aké bolo naše sklamanie, keď sme prešli skoro celé Východoslovenské múzeum a zistili, že dnes je výstava s pokladom z technických príčim zatvorená...:-(. To sa len nám môže stať. 

Tak sme si popozerali aktuálnu výstavu. Zabavili sme sa aj tak, a dokonca som sa dozvedela zaujímavosti, o ktorých som doteraz ani netušila. 
Napríklad že Košice počas II. svetovej vojny boli bombardované, konkrétne v roku 1941 a najviac si to odniesla Hlavná pošta. Dokopy umrelo 29 ľudí. A kto to teda bombardoval? Doteraz to nikto nevie. Alebo, že po oslobodení Košíc sa mesto stalo hlavným mestom a Eduard Beneš mal sídlo v Jakobovom paláci, až dovtedy kým sa neoslobodila Praha :-) (milujem Košice, ale asi málo sa zaujímam o jeho históriu. Musím začať so štúdiom). V tomto sú super tieto akcie, lebo človek je lenivý na to, aby sa len tak sám, v niektoré popoludnie vybral do mesta na návštevu múzei (ale ja raz toho svojho chlapa donútim, ten poklad chcem vidieť). 

Synovca č. 2 zas zaujala výstava potápačských výstrojov a synovec č. 1 zas chcel vedieť načo slúžili palcáty, čo videl vo vitríne. Milá teta k nemu prišla, a vysvetlila mu, že každý palcát patril inému cechu, a keď sa stretli v meste a majster ho dvihol nad hlavu, ľudia hneď vedeli, o majstra ktorého cechu ide. A keď šiel majster do dôchodku, tento palcát predal svojmu nástupcovi (s obrovskými očami ju sledoval a múdro kýval hlavou, a ja som len rozmýšľala, či tuší o čom teta točí, lebo keď cechy preberali v škole, za svatého to nevedel pochopiť, aj keď sme mu to niekoľkokrát vysvetľovali). 

Moju sestru zas zaujímalo, načo slúžila budova Východoslovenského múzea predtým, než sa z nej stalo múzeum, tak moja, kvôli tebe som si to našla na nete. Trochu histórie nezaškodí:

 (Východoslovenské múzeum v Košiciach patrí k najstarším a najvýznamnejším múzeam na Slovensku. Založil ho košický rodák Imrich Henszlmann, ktorý chcel založiť inštitúciu, ktorá by sa starala o záchranu pamiatok z Košíc a okolia. V roku 1972 sa stal jeho úmysel skutočnosťou, keď z iniciatívy bratov Klimkovičovcov a V. Myszkovského podarilo založiť Hornouhorský muzeálny spolok v Košiciach. I. Henszlmann zomrel v roku 1888 a múzeu zanechal svoje zbierky - vyše 3000 kusov výtvarných diel, knižnicu, korešpondenciu a rukopisy. Táto zbierka sa stala jedným zo základov zbierkových fondov múzea (zdroj http://www.muzeum.sk/?obj=muzeum&ix=vsm))

Len môj bogár si kopkal nožičkami a spokojne ceril svojich šesť zúbkov na každého, kto sa na neho usmial :-). A keď sme sa dostatočne nasýtili povojnovej histórie, občerstvili na dvore (brutálne sladkú cukrovú vatu neterky, som zapila brutálne sladkou malinovkou synovca č. 2 (ak mi malý nebude v noci spať budem vedieť prečo)), a cez naše krásne rozkopané mesto sme sa presunuli k Prírodovedeckému múzeu, ktoré zas chcela vidieť švagriná. Aké bolo naše sklamanie, keď sme zistili, že je zavreté (no čo už. Aj sklamania sú súčasťou našich životov. Tak si teda spravíme niektoré poobedie výlet do mesta a prejdeme si poklad spolu s prírodovedeckým múzeom súkromne). OK?

Prechod cez rozkopané mesto

Technické múzeum

Technické múzeum sme si taktiež nedali újsť, aj keď sme tam už boli ajajaaaaj krát. Chlapcom sa tam vždy veľmi páči. Pri pohľade na kempingovú výbavu sme naraz so sestrou č. 2 vykríkli: "Jééééééééj". A začala sa spoločné spomínanie na naše decké prázdniny na Zemplínskej Šírave. Ako sa sestry hrali na vodníkov, ako mi sestra č. 2 nechala odplávať moje "najobľúbenejšie" plavky po vode (ako som došla ku stanu? Zas videlo množstvo ľudí môj nahý hrudník? Asi tam niekde začalo moje obnažovanie na verejnosti :-), ako sestra č. 2 cúvala pred úhorom a skoro spadla do ohňa (karma za moje plavky :-)), ako som stála na brehu s rukávnikmi na pleciach, kolesom na páse a nafúknutou vestou na hrudi (pre istotu, čo ak príde vlna TSUNAMI? Zicher je Zicher :-))...atď. Môj chlap vraví, že načo pôjdeme s malým teraz niekam, veď si to nebude pamätať...áno. Tiež je toho veľa čo si nepamätáme...ako sa sestra č. 2 skoro utopila lebo išla za tetou až doprostred jazera a tá ju len stihla zachytiť keď sa jej hlava vynorila aby sa nadýchla, alebo keď sa moja sestra č. 1 rozčuľovala, lebo náš bratranec z Moravy jej nerozumel a ona jemu rozumela všetko...takéto veci vieme len od rozprávania rodičov. Ale chuť po dobrodružstve a výletoch mi ostala zakorenená kdesi vo vnútri môjho srdiečka. A vychutnávam si každú chvíľu, keď môžem vypadnúť z mesta niekam dopr...:-) írody. Oproti mojim synovcom, ktorých keď niekam vezmem, tak prvé čo hľadajú, je wifi (ja poriadne ani neviem čo to je a oni mi už po dvoch minútach hlásia: "Ali, viem sa pripojiť na net". No jasné, veď bez toho by sa svet zrútil... a všimol si si ten krásny mrak nad tvojou hlavou čo vyzerá ako drak? No uuuurčite :-()

Tie kreslá používame ešte stále k oddychu na našej chalupe. Koľko rokov a ešte stále funkčné :-)   

Keď sme sa dostatočne naspomínali na naše stanovacie zážitky, išli sme ďalej. Tam hneď pri vchode som objavila vec, pri ktorej sme my so sestrou č. 2 trávili čas. 

DVD nášho detstva :-)

Jááj, to boli zlaté časy. Zavreté v kúpeľni, pretože len tam bola dostatočná tma (no a ešte na toalete, ale trochu kultúry :-)) a s rozprávkami ako Otesánek, Kocúr Mikeš, Červená čiapočka...a mnoho iných na ktoré sa už jasné že nespomínam. Zo začiatku nám čítavala sestra č. 1, a neskôr, keď ju už nebavilo tráviť čas s mladšími sestrami sme si tú vec, premietačku, púšťali sami. A keď sa papieriky od filmov stratili nevedno kam :-) (asi dostali nohy), vymášľali sme si vlastné príbehy. Naša fantázia fungovala na sto percent. Keď som to vravela svojím synovcom, tí iba zahlásili svorne: "Hmmmm" a išli ďalej. 
V "retro detskej izbe" mi hneď padla do očí skladacia abeceda, ktorú mám inak doteraz. Koľko som sa na nej vybláznila. Momentálne sa s tým hraje len môj synovec č. 3 a z písmenok si robí cestičky (a potom sa čudujem, keď sem tam šliapnem nohou do Háčka :-))

Jéééj, môj prvý blog, spred niekoľkých rokov :-)

 Detský hokej na stole mi pripomenul, ako sme sa hrávali s chlapcami odvedľa a jedinou kamarátkou Eržou (prepáč Erika, nevedela som si odpustiť :-)) v kočikárni, alebo pod bránou keď pršalo, pod stromami keď bolo pekne, na majstrovstvá sveta v hokeji. Keď si synovec č. 2 skúšal, ako to fungovalo na písacom stroji, spomenula som si zas, ako som do polnoci na starom Remingtone ťukala svoje prvé romány...a nikomu doma to nevadilo (ani mojej sestre č. 2, ktorá spala priamo pri stole). 

Potom sme si pozreli jednu časť Danky a Janky v premietacej miestnosti (to spoznala moja sestra, ja som si nebola istá, lebo som videla len Janku...:-)), a vysvetľovala chlapcom, že takéto rozprávky sme pozerali my, odpoveďou nám bolo len: "Hmmmm..." (ak to nie je Spiderman, Superman, Iron Man, Batman, X-man, Prepánajána man...tak nám dajte pokoj. Všetko ostatné je TRÁÁPNE :-))

A v podobnom kočiari sme so sestrou č. 2 namiesto bábiky kočíkovali nášho psa. Že sa nechal :-)

Podľa našich synovcov sme mali nudné detstvo. To ste vôbec nemali mobily? Ani internet? A čo ste celé dni robili? Čo sme teda robili? Prišli sme zo školy, školská taška letela na druhý koniec izby a leteli sme von, kde chlapci (kamaráti zo susedstva) a Erža skladali pingpongový stôl. A keď nefúkalo, až do večera sme točili kolotoč. Namiesto rakety sme mali knihy (ja konkrétne Draculu, ostatných si nepamätám), a nikomu to nevadilo. Hlavne že bola zábava. 
Ak sa "nebavil" pingpong, mali sme v zálohe milión iných náhradných plánov. Vybíjaná priamo na ceste (predtým prešlo auto raz za deň. Dnes, katastrofa auto za autom :-()...varí sa to, pečie sa to, a zje si to mesto, prehadzovaná, basketbal, volejbal, futbal (s najlepšou brankárkou na svete, teda mnou :-)), jednodotyk, dvojdotyk, trojdotyk, vajce (kypriaci prášok sme nasypali do kinderka, poliali vodou, zavreli, zatriasli a hádzali jeden po druhom. Komu rachlo v ruke bol vajco:-)), sochy sochy premeňte sa, šípky, schovávačky (prisamdesať po celej terase, kým sme sa vyklepali všetci aj sme zabudli kto vlastne hľadal), ak nás už nič iné nenapadlo, vkradli sme sa do škôlky nad našou ulicou, a na detskom kolotoči sme sa krútili stále rýchlejšie a rýchlejšie, kým sa niekto prvý nepoblinkal (zas konkrétne ja). 
Keď lialo, tak sme schovaní pod bránou mastili Kenta do zblbnutia a vymýšľali tie najstupidnejšie znamenia (napr. výkrik mucha letí!, či škrabanie sa za hlavou...totálne nenápadne, ale my sme sa narehlili, až nás žalúdky boleli)...na prašiaku pred bytovkou sme neustále robili pečené kury, alebo hrali STOP-ZEM. Desať detí zavesených na jednom malom prašiaku...či na stromoch (z ktorých som toľkokrát popadala)...a večer na "našich" lavičkách hrali meno, mesto, zviera, vec, alebo len tak trkotali o kravinách. Domov som nikdy neprišla čiste oblečená, ale o dve, tri modriny bohatšia, rozbité lakte či kolená som ani nerátala. 
(Ale klamala by som, ak by som tvrdila, že sme nemali elektronickú hru. Jedna sa predsa len našla...moja sestra mala samozrejme "No počkaja" a ja "Chobotnicu". No ani to nám nebránilo lietať od rána do večera po vonku...:-))

Aha, pečenú kuru ešte stále spravím

   

      

Naše ihrisko za blokom :-)

Jáj, ospravedlňujem sa za svoj "krátky úlet" do minulosti, ale nemohla som si pomôcť. Ale aj to v človeku evokuje taký výlet do múzea. A plné šťastných spomienok a s priblblým úsmevom sme vychádzali na nádvorie múzea. Historické autá zas boli "šialkou kávy" synovca z chlapovej strany a na toho môjho zas platil náš falošný dvojhlas a za "spevu": "Poď k nám z nás každý chcel by dať, ceste tvojej pravý smer. Ty sám rád budeš poznávať, tu pieseň čo spieva pionier."...pokojne zaspinkal na mojej hrudi. Koľko málo stačí k radosti tak malinkému bábätku. Škoda, že na tých starších už neplatí skoro nič :-). 

Rodošto

Posledné, čo sme ešte v ten deň mali na pláne, bola návšteva Rodošta. Tam sme mali ešte stretnutie s ďalšou kamarátkou s dvoma deťmi a to nás už teda bolo ako od Hujerú. V podstate, tam to už poznáme ako vlastnú dlaň, takže sme to iba preleteli s neterou a so synovcom č. 2, ktorého pamäť je veľmi krátkodobá, a jediné čo si z múzea pamätá, je ako hádzal kamienky po soche Rákocziho a liezol po jeho podstavci. 

A aj keď sa nám už veľmi ani nechcelo, ale predsa len sme navštívili aj Miklušovu väznicu, kde majster kat (môj švagor alias "Starý pán" :-)) chcel zoťať sestru č. 1. Pozreli sme si predstavenie, ale keďže Ošo už javil príznaky nevôle, tak sme návštevu ukončili skôr, ako sme stihli "zbičovať" chlapcov za ich poslušnosť. Tak to odložíme nabudúce :-).

Aj herci oddychujú?

"Kat" so ženou :-)

Niektorí ľudia by si to fakt zaslúžili...:-)

A tak teda plní nových zážitkov sme mašírovali domov, konečne si sadnúť, lebo desať kíl je desať kíl. Sestra č. 2 sa len smiala, že v podstate má byt zariadený v "retro" a ja silne dúfam, že môj synátor bude taktiež vyrastať v podobnom "retro štýle" ako my. Alebo sú to len veľké oči?

Pre istotu, ak by bol malý po mame a tatovi...retro :-)